Celý svet má v súčasnosti toho istého neviditeľného nepriateľa, a tým je nový vírus Covid-19. Od januára sa postupne šíril z čínskeho mesta Wu-chan do ďalších štátov. Jeho príznaky, počet nakazených a počet úmrtí poukazujú na to, že to nie je len obyčajná chrípka a boj s ním bude omnoho ťažší. I napriek tomu, že Čína a Slovensko majú veľmi ďaleko od seba, teraz nás spája ten istý cieľ, a to poraziť túto chorobu. Každému človeku sa zmenil život, odkedy musí sedieť medzi štyrmi stenami. Emily Gao je študentka žurnalistiky na univerzite JSNU (Jiangsu Normal University). Pochádza z čínskeho mesta Xuzhou v provincii Jiangsu neďaleko Šanghaja, kde koronavírus tiež úradoval. Bola nútená zostať doma viac ako tri mesiace bez vychádzania a popísala nám svoj život v karanténe a situáciu v jej meste pred a počas pandémie.
Ako vyzeral váš obyčajný deň pred začiatkom karantény?
Bol celkom normálny, ako každého iného študenta v Číne. Chodila som von s kamarátmi, do školy, do kina a podobne. Pamätám si, ako som tesne pred začiatkom karantény dokončila skúšky a vracala som sa späť domov, aby som sa pripravila na slávenie čínskeho Jarného festivalu. Mala som sa ísť s kamarátmi von zabaviť. Život bol skvelý a normálny.
Kedy ste si po prvýkrát všimli vo vašom okolí, že sa niečo zlého začína diať?
Čím viac som čítala o tejto nákaze a čím viac o nej ľudia hovorili, tým viac som si uvedomila, že toto nebude len obyčajná chrípka. Z epidémie sa rýchlo stala pandémia, ktorá môže úplne zmeniť naše životy v mnohých smeroch. Koniec koncov, vírus sa dokáže preniesť z človeka na človeka, takže ľudia sa prirodzene báli toho, že sa nakazia.
Keďže ste celú situáciu pozorne sledovali, ako ste sa na ňu pripravili? Boli ste si vedomá vážnosti situácie a snažili ste sa vyhnúť davom alebo ste tomu nevenovali veľkú pozornosť?
Bola som veľmi obozretná odkedy sa potvrdilo prvých niekoľko prípadov. Moje zdravie mi je prednejšie než nejaké verejné zhromaždenia. Ešte predtým než sa situácia mnohonásobne zhoršila, moji rodičia kúpili rúška, veľa dezinfekcie na ruky a jednorazové rukavice. Dokonca sme každý deň striekali skoro celý byt dezinfekčným prípravkom, aby sme zabránili akémukoľvek prenosu infekcie. Keď sa vírus začal šíriť, ľudia náhle vykupovali obchody, a tak sa pár dní nedali nikde zohnať trvanlivé potraviny. Po niekoľkých dňoch sa však obchody prispôsobili dopytu a doviezli nové zásoby. Naša ekonomika ani veľmi neutrpela, keďže toto celé sa udialo v čase čínskeho Nového roka a ľudia mali skoro mesiac dlhé dovolenky.
Vírus sa postupne šíril z mesta do mesta. Kedy ste si uvedomili, že sa to rozšírilo aj mimo oblasť Wu-chanu?
Bolo to po tom, čo som zistila, že jeden môj kamarát zo školy sa nakazil koronavírusom. Uvedomila som si, že sa to rozšírilo aj do môjho susedstva. V tom čase ľudia začali byť veľmi znepokojení, ale väčšinou to boli len starší ľudia, ktorí sú viac náchylní nakaziť sa týmto vírusom.
Podľa vás, čínska vláda a úrady vo vašej provincii reagovali na túto krízovú situáciu prehnane alebo primerane?
Reakcia bola veľmi pohotová. Keď sa na to celé pozriem spätne, myslím si, že vláda urobila všetky správne opatrenia, aby sa predišlo šíreniu. Potom, ako čínski experti objavili, že sa vírus dokáže prenášať z človeka na človeka, krajina ihneď uzavrela celé mesto Wu-chan a taktiež všetky okolité mestá. Napriek účinnosti karanténnych opatrení, bola táto myšlienka terčom posmechu a prekrúcaná v mnohých zahraničných médiách, ktoré to vnímali ako obmedzovanie ľudských práv. Podľa mňa, ochrana ľudských životov je to isté ako ochrana ľudských práv, a tak by to ľudia mali chápať počas tejto mimoriadnej situácie. Aký má zmysel hovoriť o ľudských právach, keď život a zdravie človeka nedokážu byť garantované?
Ako teda vyzerala situácia vo vašom meste, keď sa všetko uzavrelo? Aké opatrenia boli postupne prijaté, aby sa zamedzilo šíreniu?
Nemusím ani spomínať, že verejné priestranstvá ako nákupné centrá, divadlá, kiná a ďalšie miesta, kde by sa ľudia zhromažďovali, boli samozrejme zavreté ako prvé. Zakaždým, keď niekto chcel prísť do štvrte alebo ju opustiť, aby si nakúpil alebo len sa poprechádzal, sa musel dopredu nahlásiť mestskému úradu pomocou formulára. Hliadky mu museli zmerať teplotu. Človek teda bez povolenia nemohol vyjsť ani na ulicu pred vlastným panelákom. Ulice boli skoro prázdne a z ciest zmizli všetky autá. Vyzeralo to skoro ako mesto duchov.
Čo ste doma robili, kým bolo mesto uzatvorené?
Uzavretie celého mesta ma príliš neovplyvnilo. Počas Jarného festivalu trávime čas najviac s rodinami, a tak sme všetci mali aspoň o dôvod viac zostať pokope. Nevýhoda bola, že sme nemohli navštíviť starých rodičov, ako zvykneme, pretože bol vyhlásený celonárodný zákaz vychádzania. Počas karantény sme sa s rodinou častejšie rozprávali, spolu sme varili a aj sme spolu cvičili. Pocítila som, že sme sa všetci omnoho viac zblížili. Teraz konečne chápem, že bežné dni ako predtým, boli moje najkrajšie dni. Väčšina ľudí si uvedomí krásu niečoho, až keď to stratia. Samozrejme, ako študentka som občas musela prečítať nejaké knihy, robila som online práce so spolužiakmi alebo sme diskutovali o rôznych témach, ktoré nás zaujímali. Každý deň musím taktiež mojej škole hlásiť telesnú teplotu a iné zmeny môjho zdravotného stavu. Úprimne povedané, ten čas doma som si užila. Všade pokoj, mohla som si práce do školy rozvrhnúť podľa seba alebo som sa venovala vlastným záľubám.
Pociťovali ste aj nejaké zmeny na psychike spôsobené karanténnymi opatreniami?
Možno som párkrát mala nejaké mierne zmeny nálad, ale nebolo to nič, čo by sa nedalo hodiť za hlavu. Asi mi pomohlo myslieť na to, že nie som doma osamote. Mala som pri sebe rodinu a môjho psíka, takže sa mi žilo omnoho ľahšie. Navyše, dnešný moderný svet so všetkými technológiami okolo nás, nám pomáha zostať v kontakte s blízkymi, nech sú kdekoľvek.
Informovala vás vláda dostatočne o tejto situácii, aby vás ochránili? Alebo si myslíte, že vám niečo tajili, aby zabránili panike?
Vláda každý deň uverejňuje aktualizácie o nákaze, spolu so stavom každého jedného pacienta za necelých sedem dní. Konkrétne, prostredníctvom verejného účtu vlády na čínskych sociálnych sieťach WeChat a Weibo. Pravidelne nám taktiež posielajú SMS správy s informáciami o situácii v našom okolí. Napríklad celkovo v mojom meste sa potvrdilo 79 prípadov. Našťastie, nikto neumrel a všetci sa vyliečili. Takže si myslím, že nás informujú dostatočne.
Ako to vyzeralo, keď sa opatrenia začali zmierňovať? Išli ste von s kamarátmi alebo ste boli stále opatrná?
Napriek tomu, že opatrenia sa pomaly zmierňovali spolu s ubúdajúcimi prípadmi, ja som pre istotu zo začiatku nevychádzala z domu. Necítila som, že je ten správny čas vyjsť von, ísť sa prejsť s kamarátmi alebo vycestovať. Celá vláda sa obávala pribudnutia prípadov nákazy koronavírusu od repatriantov, ktorí prišli zo zahraničia. Preto sme boli ešte veľmi opatrní a báli sme sa urobiť čo i len jeden zlý krok, ktorý by sme potom oľutovali. V súčasnosti môžeme cestovať v rámci mesta, ale nemôžeme ho opustiť. Ak musíme cestovať ďalej, tak sa potrebujeme dopredu nahlásiť na mestskom úrade a vyplniť formulár. Telesnú teplotu merajú ľuďom na každom verejnom priestranstve, a ak by nevyhovovala štandardu, človek by mal zákaz vstupu do priestranstva. Von s kamarátmi som išla až vtedy, keď niekoľko dní po sebe neboli hlásené žiadne nové prípady.
Myslíte si, že repatrianti zo zahraničia spôsobia to, že počet nových prípadov stúpne alebo si myslíte, že všetko pôjde už len dobrým smerom?
Myslím si, že to najhoršie máme za sebou a všetko bude už len lepšie. I keď sa všetci naši obyvatelia vracajú zo zahraničia späť do Číny, od príchodu budú v prísnej karanténe vo vyhradenej nemocnici 14 dní. Celkovo, nové prípady v Číne pomaly prestávajú pribúdať a ľudia začínajú byť optimistickejší.
Ako vnímate, že ľudia v zahraničí sú pre strach z koronavírusu prehnane rasistickí k Číňanom a aj celkovo k Ázijčanom?
Musím priznať, že hlas východu je stále veľmi slabý. Myslím si, že diskriminácia Ázijčanov žijúcich najmä mimo svojich rodných krajín, je spôsobená čiastočne tým, že vyzeráme odlišne a názor ľudí na Áziu je starý niekoľko desaťročí. Napriek snahe Číny objasniť všetky informácie, niektoré zahraničné média sa rozhodli prekrútiť pravdivé informácie, a prinútiť tak svojich čitateľov veriť nezmyslom. Pamätám si, keď napríklad americký prezident Donald Trump nazval koronavírus – „Čínskym vírusom“. I keď to možno neurobil naschvál, pomyslela som si, že to bol asi spôsob, ako zhodiť vinu na niekoho iného a zbaviť sa tak zodpovednosti riešiť tento problém. To rozpútalo ešte väčšie napätie medzi etnikami. Je to smiešne a veľmi urážlivé.
Čo si myslíte o špekuláciách, že Covid-19 je vyrobený v čínskych laboratóriách?
Podľa doposiaľ potvrdených štúdií, vírus pochádza zo zvierat. Je mi úprimne jedno, odkiaľ vôbec táto nákaza pochádza a čo si ľudia myslia. Podľa mňa nie je dôležité sa dostať až tak do hĺbky celého problému, najdôležitejšie je s tým začať bojovať. Ak však niektoré krajiny ohovárajú Čínu a šíria konšpiračné teórie, myslím si, že problém bude v tých krajinách a nie v nás. Koniec koncov, čas a fakty nakoniec ukážu, kto mal skutočne pravdu. Toto mi, mimochodom, pripomína španielsku chrípku. Nákaza vznikla na inom mieste než aký má názov. Považujem to za veľmi zaujímavé a zároveň ironické.
Text: Zuzana Rongeová
Foto: archív Emily Gao
No Comments