Izraelsko-palestínske rozbroje trvajú už naozaj dlho a na Slovensku je len málo odborníkov, ktorí sa touto témou podrobnejšie zaoberajú. O tom, v čom sa situácia na Blízkom východe mení, a prečo zostáva problematická, sme sa zhovárali s docentom Attilom Kovácsom z Katedry porovnávacej religionistiky na FiF UK.
Konflikt, Izrael-Palestína, trvá už celé desaťročia. Raz sú boje intenzívnejšie, inokedy zase miernejšie, no stále trvajú. Názory odborníkov sa môžu líšiť, avšak mňa by zaujímalo, ako to celé vzniklo a či vieme pomenovať jednu konkrétnu udalosť, ktorá tieto pretrvávajúce boje spustila?
Vznik palestínsko-izraelského konfliktu sa nedá spojiť s jednou rozhodujúcou udalosťou. Bola to séria historických udalostí, politických rozhodnutí a ideologických koncepcií, ktoré viedli k rozpútaniu konfliktu. Prispel k tomu napríklad rozvoj židovského a arabského nacionalizmu, koloniálna politika Veľkej Británie, vznik štátu Izrael a Nakba, izraelsko-arabské vojny, prvá a druhá intifáda atď. Naviac konflikt sa neustále obnovuje a eskaluje, keďže ho neúnavne (re)generuje aktuálne politické dianie.
K čitateľom sa väčšinou dostávajú len informácie, ktoré popisujú dôvody a záujmy rozporuplné vo vnímaní Izraelčanov a Palestínčanov. Existuje aspoň jeden spoločný bod, ktorý dokáže spojiť, či spája tieto dva rozhnevané národy? Ak áno, čo je to?
Kľúčové je si uvedomiť, že v tomto konflikte vlastne neexistujú dve strany: Izraelčania a Palestínčania. Ba dokonca ani „holubí“ zástancovia mieru a „jastrabí“ zástancovia ozbrojeného konfliktu. Izraelsko-palestínsky konflikt je pomerne nesúrodou mozaikou veľmi rôznorodých hnutí, strán, milícií, občianskych združení a podobne, ktoré sledujú každá svoju vlastnú agendu. Teda čo Palestínčanov a Izraelčanov spája? Vnútorné rozpory a rozbroj. Všetci účastníci konfliktu sú uväznení v začarovanom kruhu ideológií, populizmu, ignorácie a neochoty robiť kompromisy, a to vedie len k ďalšej radikalizácii na oboch stranách. Popritom však na obidvoch „stranách“ nájdeme ľudí, ktorí chceli zdieľať v mierovom spolužití v demokratickom štáte to, čo skutočne všetkých na území medzi Stredozemným a Mŕtvym morom spája, teda bohatú históriu a kultúrne dedičstvo. Žiaľ, títo Izraelčania a Palestínčania tvoria neveľkú menšinu bez šance presadiť svoju víziu o koexistencii.
To, prečo vznikol tento dávny konflikt z historického hľadiska,ako tak vieme. Niečo sa spomína už na základných školách, niečo na stredných. Čo je ale aktuálnym dôvodom pokračujúcich rozbrojov? Je to neustále sa opakujúca dejinná príčina alebo k tomu pribudli aj nejaké nové nezhody?
Ako som už spomínal, konflikt sa neustále obnovuje. Za to nesú vinu určité politické elity na obidvoch stranách, ktoré svoju ideológiu a volebnú základňu vystavali na konflikte. Populistické, nacionalistické, fundamentalistické, xenofóbne a fašistické ideológie, ktorými operujú mnohé izraelské aj palestínske strany a hnutia totiž bez existujúceho a neustále sa eskalujúceho konfliktu stratili svoje opodstatnenie.
Často o týchto dlhotrvajúcich rozporoch informujú médiá zriedkavejšie, v zmysle aktualizácie, napríklad v porovnaní s udalosťami, ktoré sa priamo dotýkajú našej krajiny. Ako na túto obšírnu tému nazerá, podľa vášho názoru, svet médií? Je potrebné informovať viac? Treba informovať konkrétnejšie?
Veľmi polarizovane a čierno-bielym spôsobom. Samozrejme viem, že povedzme spravodajstvo nemá čas ani priestor na načrtnutie pozadia danej udalosti, no preto by bolo treba spracovať tento konflikt aj v podobe diskusných a dokumentárnych relácií a článkov, v ktorých však nevystupujú aktivisti emotívne a zaslepene zastávajúc záujmy jednej či druhej strany, ale odborníci, ktorí verejnosti predstavia daný kontext. Je dôležité prinášať vecnú analýzu faktov a nie „krásne“ naratívy národných a politických mytológií. Takto to robia aspoň svetové mediálne organizácie, ako napríklad BBC alebo Al-Džazíra a iste viem, že naše domáce média nemajú toľko prostriedkov a kapacít, aby robili to čo oni, no mohli by sa nimi aspoň čiastočne inšpirovať.
Ako sa pozeráte na informovanie o udalostiach priamo z miesta diania? Pomáha táto forma žurnalistiky viac informovať verejnosť, je to transparentnejšie? Narážam na spojitosť smrť novinárky, kde sa nevedelo, odkiaľ sa strieľa, prečo sa strieľalo na novinárov, tieto informácie sú zastreté, odmietal sa rozbor a podobne…
„Byť tam,“ kde sa veci dejú, je zásadnou axiómou dobrej žurnalistiky. Keď máme informácie z prvej ruky, evidentne to môže prispieť k transparentnejšej a objektívnejšej informácii, no než niekto pôjde do terénu, musí sa na to dobre pripraviť a naštudovať daný kontext zo všetkých strán. Samozrejme, byť na mieste diania má svoje nemalé riziká a aktéri mnohých konfliktov neradi vidia zástupcov médií blízko seba. Pritom pre novinárov sú niektoré oblasti obzvlášť nebezpečné a Izrael/Palestína je, žiaľ, tiež takýmto miestom. Upozornilo na to zavraždenie palestínskoamerickej redaktorky al-Džazíry, Šírín Abú Aqlah.
Je smutné, že pri takýchto rozsiahlych a často ťažko vyriešiteľných konfliktoch sa konsenzus dá nájsť len veľmi zriedka. Nikto nepozná správne odpovede a ani to najvhodnejšie riešenie. Mňa by zaujímalo, či si myslíte, že tento dlhotrvajúci spor má svoj koniec, či aké sú predikcie do budúcna?
Je to veľmi ťažká otázka. Každý konflikt sa raz končí, no, žiaľ, nie vždy k tomu dôjde mierovým spôsobom. Z histórie poznáme až príliš veľa konfliktov ukončených násilne, povedzme genocídou. Dúfam, že k tomu v tomto prípade nedôjde. Keď sa pozrieme na dejiny izraelsko-palestínskeho mierového procesu po sľubných začiatkoch a optimizme 90. rokov minulého storočia, dnes Palestínčanov a Izraelčanov oddeľuje od seba obrovská a stále sa rozširujúca priepasť. Je tomu tak v dôsledku nevídaného nárastu populistického nacionalizmu a radikalizácie, či už ide o islamistické hnutia alebo o strany s ideológiou náboženského sionizmu. Tieto ideológie operujú víziou „víťazstva za každú cenu“, na čo ale nie je žiadna šanca. Reálnym riešením by bolo vybudovanie spoločného demokratického – a nie národného – štátu Palestínčanov a Izraelčanov, založeného na občianskych hodnotách, no k tomu musia ľudia na obidvoch stranách diametrálne zmeniť svoje nazeranie na svet.
Autorka článku: Laura Zamboryová