Práca zahraničného spravodajcu je pre mnohých opradená rúškom tajomstva a romantických predstáv. Verejnosť často vníma novinára ako priameho účastníka historických udalostí, ktorý stojí po boku svetových lídrov v rokovacích sálach. Aká je však skutočnosť?
V rozhovore s Tomášom Verníčkom, vedúcim zahraničného spravodajstva televízie ta3, odhaľujeme praktické zákulisie reportovania z veľkých medzinárodných politických summitov, búrame najčastejšie mýty a objasňujeme, ako sa informácie zo zákulisia dostávajú na verejnosť.
Keď sa povie zahraničné spravodajstvo zo summitu OSN alebo Európskej rady, mnoho ľudí si predstaví novinára, ktorý stojí priamo v sále, kde sa rozhoduje a sleduje dianie priamo pri politikoch. Ako ďaleko je táto predstava od reality?
Táto predstava je určite veľmi ďaleko od reality, pretože novinár nestojí priamo v sále. To skrátka nie je možné. Ak je novinár niekde priamo v centre diania, môže to byť v centre nejakého protestu alebo pri prírodnej katastrofe. Pokiaľ však ide o politické rokovania, neexistujú podľa mňa žiadne takéto veľké podujatia, kde by mohol byť priamo v centre diania. Môže byť napríklad v pléne Európskeho parlamentu. Pokiaľ ide o Európsku radu, teda summity v Bruseli, ktoré bývajú zvyčajne štyrikrát do roka, prípadne častejšie, ak je nejaký mimoriadny, novinári sú v tlačovom centre.
Všetky tieto veľké inštitúcie, ako aj Valné zhromaždenie OSN, majú svoje veľké tlačové centrá uspôsobené na prácu novinárov. Novinári tam často pracujú s podobnými zdrojmi, ku ktorým by sa teoreticky vedel dopracovať aj človek vzdialený stovky kilometrov. Na mieste je však bližšie, môže sa osobne stretnúť s ľuďmi, ktorí vystupujú v správach, s politikmi alebo s ľuďmi zo zákulisia, ktorí sú súčasťou delegácií a pomáhajú tvoriť programy. Preto má lepší prístup. K vašej otázke teda ešte raz – táto predstava je dosť vzdialená. Keď je človek priamo na mieste a reportuje, je to skôr o tom, že sa sústredí vyslovene na danú tému, ale veľká časť práce by sa dala urobiť aj sto kilometrov ďaleko.
Prekvapilo vás to, keď ste takto išli na summit prvýkrát? Očakávali ste možno niečo viac?
Je to už dávno, takže ten bezprostredný pocit si presne nepamätám, ale mám v hlave, že áno. Keď som to zistil, tak ma to prekvapilo, ale nebol to šok, ktorý by trval dlho, lebo je to logické. Potom mi to celé dávalo zmysel, lebo najdôležitejšie rokovania sa dejú za zatvorenými dverami. Politici nechcú, aby sa na verejnosť dostali všetky informácie – napríklad o tom, ako sa o nejakej téme hádajú, alebo aké je to zložité. Nebolo by to na nič dobré. Chcú však odprezentovať výsledky. Dáva mi teda zmysel, že sa tieto rokovania dejú za zatvorenými dverami. Je potom otázka, či vám tam niečo uniká alebo nie. Myslím si však, že nie. Pokiaľ ide o schvaľovanie zákonov v Európskom parlamente alebo prijímanie rozhodnutí na pôde Európskej rady, výsledok sa určite dozviete, keď sa to skončí. Nemusíte byť priamo v sále, čakáte v tlačovom centre na výsledky. Veľmi to potom závisí od toho, ako sa vám podarí získať zákulisné informácie.
Ako sa potom von dostane taká zákulisná informácia, akou bol známy prípad, keď vtedajší nemecký kancelár Olaf Scholz poslal Viktora Orbána „na kávu,“ aby mohli ostatní odhlasovať prístupové rozhovory pre Ukrajinu do EÚ?
Dovolím si tvrdiť, že drvivá väčšina novinárov pracuje s rovnakými zdrojmi. Rokovania dvadsaťsedem premiérov alebo prezidentov sú za zatvorenými dverami, a keď sa náhodou niečo deje vo vnútri, jednotlivé delegácie dávajú von informácie niektorým novinárom. Alebo naopak, novinári z nich niečo „vypáčia“. Dajme si konkrétny príklad: teraz, keď nahrávame tento rozhovor, bude v Bruseli summit a vieme, že jednou z hlavných tém bude zmrazenie alebo rozmrazenie ruských aktív. Už teraz vieme, že Belgicko s tým má veľký problém, lebo tieto aktíva sa nachádzajú na jeho území.
Predstavme si teda, že summit prebieha a príde nejaká zákulisná informácia. Niekto z belgickej delegácie povie prevažne belgickým novinárom, že premiér sa postavil na hlavu a toto rozhodnutie nepodporí. Napíše to on, napíše to server Politico alebo to môže na Twitteri (terajšia platforma X, pozn. red.) zverejniť niektorý z členov delegácie, prípadne samotný premiér. A toho sa chopia všetci novinári. Keď by rozhodnutie padlo, odprezentuje ho predseda Európskej rady ako výsledok, ku ktorému dospeli. To, samozrejme, majú všetci. Ale čo tomu predchádzalo, závisí od toho, ktorý novinár to zistí, alebo ktorá delegácia sa rozhodne tú informáciu pustiť von. Takto to funguje.
Spomínaný prípad s Orbánom bol bezprecedentný. Na tom summite som bol. Neviem, či to ako prvý zverejnil server Politico, alebo to niekto tweetol z Nemecka, ale pred summitom bolo jasné, že maďarský premiér Viktor Orbán to nepodporí. Sú rozhodnutia, ktoré musí Európska rada prijať jednomyseľne, a potom sú také, ktoré sa prijímajú väčšinou. Všetci novinári boli absolútne prekvapení, ako sa to stalo. Prvá vyšla von informácia, ktorú napísal vtedajší predseda Európskej rady Charles Michel: „We have a deal“ (Máme dohodu). Všetci sme ostali v šoku, ako je to možné. Potom niekto z nemeckej delegácie dal von informáciu, že podľa ich nemenovaných zdrojov mal počas rokovania Olaf Scholz požiadať maďarského premiéra, aby odišiel na kávu. A vtedy to ostatných dvadsaťšesť lídrov jednomyseľne odsúhlasilo.
Pamätám si, že to bolo bezprecedentné. Niečo podobné si nepamätali ani novinári, ktorí sú v Bruseli dvadsať rokov. Odvtedy sa to už nezopakovalo, bolo to naozaj špecifické. Sila jednotlivých štátov sa však prejavuje aj inak. Keď bola napríklad nemeckou kancelárkou Angela Merkelová, ktorá bola vo funkcii, myslím, šestnásť rokov, jeden povestný summit o rozpočte trval päť dní namiesto bežných dvoch. Povedala, že lídri odtiaľ neodídu, kým sa nedohodnú na financovaní. Bol tam vtedy aj kolega, ktorý už nemal ani čisté košele a musel si prať oblečenie na hoteli, lebo rátal s dvojdňovým summitom. Ona nemohla lídrov donútiť, aby tam ostali, ale mala také silné slovo, že jednoducho povedala, že sa bude rokovať, kým to nebude hotové.
Dalo by sa to teda zhrnúť tak, že byť fyzicky v centre diania ešte neznamená byť priamo pri zdroji informácií?
Tak. Prirovnal by som to k tomu, keď ide náš redaktor do slovenského parlamentu. Má právo osloviť poslancov, ale záleží na tom, ako veľmi je priebojný, alebo ako veľmi je rešpektovaný. Nie vždy sa chcú politici vyjadriť. Keď však máte na niekoho súkromné číslo a napíšete mu, aby sa vyjadril, alebo si ho priebojne odchytíte, môžete získať viac. Keby sme boli obaja v parlamente, je vysoko pravdepodobné, že každý z nás prinesie iný výsledok. Rovnako to môže fungovať aj v Európskej rade, lenže tam sú bezpečnostné opatrenia oveľa vyššie a premiéri nechodia bežne medzi novinárov. Je jednoduchšie osloviť jedného zo 150 poslancov v Národnej rade ako jedného z dvadsiatich siedmich lídrov s ochrankou. Veľakrát sme išli na summit s Robertom Ficom a ja som ho videl len pri nástupe do lietadla a pri výstupe. Počas dvoch dní som ho ani raz nevidel, sledoval som ho len na televíznych obrazovkách rovnako ako iní diváci.
To je bežné, že takto s novinármi komunikujú, resp. nekomunikujú slovenské delegácie?
Práve tu môže byť pridaná hodnota toho, ako veľmi chce daná vláda tému propagovať doma. Často cestujeme vládnym špeciálom spolu s premiérom, ktorý nám hradí cestu. Za minulých vlád, napríklad za Petra Pellegriniho, Igora Matoviča alebo Ľudovíta Ódora, bola komunikácia iná ako teraz s Robertom Ficom. Nebudem hodnotiť, či bola lepšia alebo horšia, hoci mám na to jasný názor, ale bola diametrálne odlišná. Na summitoch sa prijímajú spoločné rozhodnutia pre celú EÚ, no Slovensko v nich má nejaký svoj záujem – napríklad za vlády Roberta Fica je to záujem o ruský plyn, v minulosti to boli napríklad migračné kvóty.
Za predchádzajúcich vlád sa premiéri snažili častejšie chodiť k novinárom, alebo posielať zástupcov, aby nám povedali, ako rokovania postupujú, čo sa Slovensko snaží dosiahnuť a aké sú prípadné ústupky. Vtedy bolo nevyhnutné byť na mieste, pretože túto správu nevysielali do sveta všetkým. S Robertom Ficom je situácia úplne iná. On na konci summitu buď usporiada tlačovú konferenciu alebo ani to. Iba zverejní na sociálnej sieti video, kde zhrnie výsledky. A to je veľký rozdiel. Mení sa to od vlády k vláde; napríklad Poľsko alebo Česko veľmi často komunikujú. Za Petra Fialu boli mimoriadne transparentní, mali sme viac informácií z českej strany ako z našej. Byť na mieste sa teda oplatí, ale naozaj je to aj o tom, či má premiér vzťah s novinármi a či chce informácie posúvať ďalej.
Keďže sa veľká časť práce odohráva v tlačových centrách, ako to tam vyzerá? Ako vyzerá bežný deň novinára po príchode do press centra?
Možno to bude sklamanie, ale často si len sadnete za notebook a sledujete dianie. Pokiaľ máte prístup na internet, veľa z týchto výstupov je verejných a dokázali by ste ich pozerať aj z Bratislavy, alebo aj z Námestova, z Prešova. Rozdiel je v tom, že sa môžete osobne dostať na takzvané „doorstepy“, kde prichádzajú jednotliví premiéri. Novinári tam niekedy čakajú aj hodiny, aby mali možnosť položiť otázku. Treba však povedať, že lídri sa novinárom môžu vyhnúť a vojsť do budovy aj inak. Do poslednej chvíle neviete, či sa tam objavia všetci a či budú reagovať.
Zo skúsenosti viem, že premiéri reagujú najmä na novinárov zo svojich domácich krajín. Lídri veľkých krajín ako Nemecko alebo Francúzsko sú zvyknutí, že ich hlas zaujíma všetkých, a komunikujú aj v angličtine. Tieto doorstepy však fungujú najmä na princípe tlačových agentúr a akreditovaných novinárov. Využívajú ich agentúry ako Reuters alebo Euronews, ktoré nahrajú základné vyhlásenia a dajú ich do obehu všetkým.
A keď sa na to pozrieme odľahčenejšie, je v tom press centre pekne? Aké sú podmienky?
Je tam veľa miest na sedenie, interné obrazovky, bufety a príjemné kantíny, kde sa môže novinár najesť. Čo sa týka pracovných podmienok, sú dobre prispôsobené na to, aby ste tam zvládli pracovať celý deň. Summity trvajú aj dva dni a sú to niekoľkohodinové rokovania s mnohými témami. Prostredie je teda utvorené veľmi dobre. Je to lepšie, ako keď idete s premiérom na nejakú rýchlu zahraničnú cestu, kde sa neustále presúvate a často nemáte ani priestor na prácu, ani čas zamyslieť sa nad tým, čo ste nahrali.
Nefrustruje vás niekedy, že cestujete do Bruselu alebo inam po svete, no v praxi robíte to isté, čo v redakcii?
Frustruje ma jedine to, keď naša delegácia, s ktorou tam ideme, nekomunikuje a nemá záujem. To je jediné frustrujúce. Zažil som aj summity, kde to bolo naopak, a vtedy to bolo naozaj zaujímavé. Napríklad keď ešte oveľa viac fungovala V4 a štáty ako Poľsko, Maďarsko, Česko a Slovensko mali v nejakej téme jednotný názor. Vtedy veľmi často lídri týchto krajín prišli a hovorili novinárom, ako diskusia pokračuje. Vtedy to malo ešte väčšiu pridanú hodnotu. Teraz tam chodím rád, lebo sa riešia závažné veci, ale je pravda, že pri niektorých informáciách by som možno tú istú správu dostal do vysielania aj zo štúdia v Bratislave.
Spomínali ste, že veľa využívate tlačové agentúry. Vedeli by ste si predstaviť robiť v dnešnej dobe zahraničné spravodajstvo bez nich?
V dnešnej dobe sa to podľa mňa nedá. Televízne spravodajstvo sa bez toho robiť nedá, jedine že by ste robili špecifický servis. V ta3 si to neviem predstaviť, lebo našou úlohou je informovať všeobecne o tom, čo sa deje vo svete, a to na dennej báze. Nepripravujeme týždenný špeciál, ale každú hodinu vysielame správy. V takejto rýchlosti sa to bez zahraničných agentúr nedá. Keď sa niečo stane, musíme to spracovať nie do hodiny, ale behom niekoľkých minút. Aspoň základnú informáciu, ktorú potom môžeme rozvíjať. O šesť hodín už tá prvotná správa musí byť dávno vonku.
A kde sa potom naopak končia výhody agentúr? V čom sú limitované?
Stráca sa tam možnosť klásť doplňujúce otázky. Pracujete s materiálom, ktorý máte. Je rozdiel, keby ste mali možnosť päť minút rozprávať sa s nemeckým kancelárom a sami by ste si určili témy, oproti tomu, keď on iba dá vyhlásenie, odpovie na jednu-dve otázky a ide ďalej. Máte jeho štvorminútové vyjadrenie, ktoré dostanú všetky agentúry na svete. Každý si z toho zoberie, čo chce, ale keby vás zaujímalo niečo viac a on to nepovedal, nemáte možnosť sa ho dopytovať. Je to často limitujúce. Všetko má však svoje limity, aj my ako novinári musíme selektovať. Pamätám si na situáciu, keď jedna moja bývalá kolegyňa nahrala svoj prvý televízny rozhovor s kubánskou veľvyslankyňou, ktorý trval 70 minút. Bola z neho nadšená, koľko informácií zaznelo, ale takýto materiál je pre vysielanie nepoužiteľný. Musíme vyberať len to najpodstatnejšie, a to platí aj pri práci s agentúrnym materiálom.
Keďže sa všetci spoliehajú na agentúry, neznamená to, že všetky médiá potom často informujú rovnako?
Priestor na interpretáciu tam je, ale máte pravdu, že veľakrát je to podobné. Ja mám však pocit, že keď je to podobné, je to v poriadku. Znamená to, že všetci pochopili tému tak, ako sa udiala. Keď raz príde nemecký kancelár na summit a povie, že ideme rozmraziť ruské aktíva, neviem si predstaviť, že by táto téma mala byť v iných médiách prezentovaná inak. Alebo ak by Donald Trump povedal, že ide uvaliť clá na všetky krajiny a na Európsku úniu to bude 20 %, tak by to malo byť vo všetkých médiách rovnako. Rozdiel môže byť v odtieňoch – ako veľmi to vysvetlíte divákovi, či sa rozhodnete konfrontovať to s postojom predchodcu, alebo oslovíte podniky na Slovensku, ako sa ich to dotkne. V tom sa to môže líšiť. Ale keď vidím podobný titulok vo viacerých slovenských médiách, nepríde mi to na škodu. Je to znamenie, že ide o vážnu vec, kde nie je prílišný priestor na fabuláciu.
Vráťme sa ešte k reportovaniu z miesta. Stáva sa, že z rokovacej sály vyjde nejaký diplomat alebo člen delegácie a príde sa porozprávať s novinármi? Sú tieto momenty kľúčové?
Sú a môžu byť, podľa toho, aké majú informácie. Zažil som za slovenskú delegáciu, že nám prišli povedať, kde sa to zaseklo, alebo čo riešia. Niekedy sa objavia aj prelomové informácie, ako tá o Scholzovi, ktoré potom prevezme úplne každý. To je presne to, čo posúva reportovanie dopredu a dáva divákovi pohľad do zákulisia. Jedna vec je fakt, že EÚ odobrila prístupové rokovania s Ukrajinou. Podľa mňa je však podstatné povedať aj to, že sa to podarilo vďaka tomu, že maďarský premiér opustil rokovaciu sálu. A to sa verejnosť dozvedela práve na základe toho, že niekto z delegácie posunul túto informáciu von.
A z praktického hľadiska, keď už niekto takto príde, smeruje skôr k novinárom zo svojej krajiny?
Určite, ide za svojimi. Niekedy ani nemusia prísť osobne, komunikácia môže prebiehať aj cez SMS. My potom často citujeme aj iné médiá alebo servery ako Politico, ktoré sa na tieto summity zameriavajú.
Dá sa z krátkych vyjadrení diplomatov vyčítať aj niečo medzi riadkami, napríklad z tónu hlasu alebo nervozity?
Teoreticky by sa dalo, ale ja by som tomu nepripisoval veľký význam, pokiaľ je to niekto zo širšej delegácie, kto v samotnej rokovacej miestnosti nie je. On iba interpretuje, čo sa deje. Ak by za nami prišiel priamo premiér, tam si už, samozrejme, všímate neverbálnu komunikáciu. Ale keď príde komunikovať veľvyslanec alebo iný člen delegácie, ktorý nie je priamo na rokovaniach, tam by som tomu veľký význam nepripisoval.
Rozumiem tomu správne, že to sú potom vlastne informácie až z tretej ruky? Ide to od politika cez delegáta až k médiám.
Môže to tak v niektorých prípadoch byť. Závisí to od toho, kto príde. Keď príde politik, teda premiér alebo prezident, je to z prvej ruky. Keď príde niekto, kto rieši detaily danej témy, takzvaný „šerpa,“ je to tiež v podstate z prvej ruky. Ale áno, niekedy to môže byť informácia až od tretej osoby.
Takže v tej miestnosti sedia fakt iba prezidenti a premiéri?
Áno, keď sú summity dvadsaťsedmičky, tak áno. Dokonca aj mediálne zábery, ktoré odtiaľ pochádzajú, sú z úvodu, keď sú tam pustené médiá, aby urobili zábery, ako si lídri podávajú ruky a vítajú sa. Potom sú všetci za okrúhlym stolom, ale to už je všetko za zatvorenými dverami.
Existuje v Bruseli alebo na pôde EÚ úzka skupina elitných novinárov, ktorí sa k informáciám dostávajú skôr, lebo majú vybudované lepšie vzťahy?
Určite existujú. Funguje to na rovnakom princípe ako v našom parlamente. Keď som napríklad reportoval z Európskeho parlamentu a po čase som už mal čísla na všetkých asistentov a na niektorých europoslancov priamo, získavanie reakcií bolo oveľa rýchlejšie. Keď moji kolegovia posielali tú istú otázku na tlačové oddelenie, niekedy odpoveď nestihli dostať včas. Rovnako to funguje aj v Bruseli. Určite sú tam ľudia, ktorí majú oveľa lepšie informácie ako ja, a bez hanby môžem povedať, že ja to určite nie som.
Spomenuli ste vzťahy s europoslancami. Je budovanie takýchto kontaktov otázkou času, dôvery alebo aj prestíže redakcie?
Určite je to kombinácia všetkého, čo ste spomenuli. Do istej miery je to aj prestíž redakcie. Keď má médium meno, politici odpovedajú rýchlejšie. Určite je to aj o čase strávenom s tými ľuďmi; keď vás vidia na plenárnych zasadnutiach každý mesiac, zvyknú si na vás. A potom je to aj o dôvere. Nepovedal by som, že som si s nimi vytvoril vzťahy, skôr kontakty. Vedeli, že som človek, ktorý reportuje ďalej. Keby som prekrútil ich slová, nabudúce by mi už rozhovor nedali. Pokiaľ však človek informuje vecne, je to prospešné pre obe strany.
Cítiť na takýchto veľkých fórach nejakú hierarchiu medzi novinármi?
Nie, na takýchto veľkých fórach veľmi nie. Je tam tak veľa ľudí, že na to nie je priestor. Možno sa to môže diať u nás v parlamente, kde je ten priestor oveľa menší. Ale keď si zoberiete, že na summit Európskej rady, ktorý je štyrikrát do roka, posielajú redakcie rôznych ľudí, tak sa tam príliš často nestretávate. Takže nejaké elitárstvo tam nie je.
Cítite ako novinár z menšej krajiny nejakú nevýhodu alebo ťažšiu pozíciu oproti tým z veľkých krajín?
Nie, podmienky sú vytvorené pre všetkých úplne rovnako. Jediný rozdiel je v tom, že ako jeden novinár s jednou kamerou nemáte šancu obsiahnuť všetko – stihnúť doorstepy všetkých lídrov, dávať živé vstupy a zároveň nahrávať rozhovory. Tlačové agentúry, ktoré poskytujú materiál médiám do celého sveta, majú prirodzene prednosť. Keby som blokoval priestor agentúre, samozrejme, že jej ho uvoľním. Funguje to tam normálne, kolegiálne. Nikdy som neriešil, či vedľa mňa stojí novinár zo Španielska alebo z Nemecka.
Mediálne atraktívnou témou je vždy veto niektorého z lídrov. Zažili ste osobne, že na summite padlo rozhodnutie niečo vetovať?
Mám pocit, že na každom summite sa niečo také udeje. Málokedy sa rieši len jedna téma. Na konci tak môže byť záver, že sme sa dohodli na migrácii, ale nedohodli na Ukrajine, pretože to niekto de facto vetoval. Ide len o to, ako veľmi silné a závažné to veto je. Vždy tam niekto niečo vetuje, teda skoro vždy.
Predstavme si teoretickú situáciu, že by na poslednú chvíľu prišlo nejaké závažné veto. Ako rýchlo sa to dozvedia novinári?
Závisí to od toho, kto informáciu pustí von, pretože finálne rozhodnutie padá v uzatvorenej miestnosti. Môžeme sa to dozvedieť až na záver, keď predseda Európskej rady predstaví výsledky, alebo to niekto pustí von ešte počas rokovania. Často to, čo sa javí ako prekvapenie, pre ľudí ponorených do témy prekvapením nie je. Napríklad, ak by na najbližšom summite Belgicko vetovalo využitie zmrazených ruských aktív, nebolo by to pre mňa prekvapenie, lebo to signalizuje už dlho. Najzásadnejšie rozhodnutia sa neprijímajú počas tých pár hodín rokovania; preberajú sa dávno vopred a lídri ich tam prichádzajú len finálne spečatiť.
Čo je pre diváka jednoduchšie podať: geograficky blízku tému, ako voľby v Česku, alebo summit EÚ?
Voľby sú asi jednoduchšie, lebo sú o tom, kto vyhrá. Summit je ako rokovanie parlamentu, kde majú poslanci aj 150 bodov a je nereálne informovať o všetkých. Musíte vybrať to najpodstatnejšie, často sú to právne komplikované veci, a musíte sa snažiť odprezentovať to tak, aby to diváka zaujalo a aby tomu porozumel. Určite je summit ťažšie uchopiť.
Je to teda profesionálne náročnejšie aj pre vás ako novinára?
Určite áno. Základ je, že musíte téme dobre rozumieť. To je absolútne kľúčové. Ale aj keď téme rozumiete, neznamená to, že ju viete dobre podať. Zásadná je forma – povedať to čo najjednoduchšie a najvýstižnejšie. Najprv si musíte všetko načítať, zamyslieť sa a potom to reportovať tak, ako keby ste to hovorili svojmu priateľovi alebo mame. Použiť presne také slová, ísť čo najviac „po lopate“.
Keby sme sa vrátili na úplný začiatok k mýtom, ktorý je podľa vás ten najväčší mýtus o práci zahraničného spravodajcu?
Asi ten prvý, ktorého sme sa dotkli: že zahraničné spravodajstvo znamená, že musíte vycestovať na miesto, kde sa vec deje. Samozrejme, je to najlepšie, ale v dnešnej rýchlej dobe je to často nereálne. Ak chcete informovať o rannom zemetrasení niekde v Japonsku, kým sa tam dostanete, prvotnú informáciu už musíte spracovať bez toho, aby ste tam boli. Častá reakcia, ktorú dostávam, je: „Ty robíš zahraničné spravodajstvo, ty musíš veľa cestovať.“ Áno, cestujem viac ako bežný človek, ale pre každodennú náplň práce to nie je možné ani podstatné. Musíte pracovať s internetom, so zdrojmi a s tlačovými agentúrami. Dá sa to často robiť od stola.
Prečo je podľa vás dôležité, aby ľudia sledovali zahraničné spravodajstvo, aj keď možno majú pocit, že je to pre nich vzdialené a nezrozumiteľné?
Vždy mi to príde dobré na porovnanie. Keď vidím, že v Bulharsku sa protestuje a padá vláda, je to zaujímavé aj zo slovenského hľadiska. Všetky tieto veci mi prídu dobré pre kontext, aby sme neboli zaslepení a nemysleli si, že inde sa funguje úplne inak. U nás máme často pocit, že len na Slovensku sú nejaké problémy alebo skorumpovaní politici. Keď však vidíte, že je to aj inde, môže to byť až oslobodzujúce, také prijatie reality. Aby sme neboli zaslepení, treba sa pozerať aj doľava, aj doprava. Doteraz si pamätám rozhovor, ktorý som raz mal s jedným kanadským párom. Ja som mal pocit, že Kanada je úžasná krajina a ospevoval som ich premiéra. Oni mi však začali hovoriť: „Bože, to je taký truľo, urobil toľko zlých rozhodnutí…“ a podložili to veľmi dobrými argumentmi. Človek si často veci idealizuje a až takéto porovnania mu otvoria oči a rozšíria obzor.
A otázka na záver: majú v dnešnej dobe ešte zmysel stáli zahraniční spravodajcovia, keďže ich počet celosvetovo klesá?
Je to super otázka a podľa mňa to zmysel má. Rovnako ako majú zmysel špecializované oddelenia v redakciách – domáce, športové, ekonomické. Človek, ktorý sa špecializuje, bude v danej téme s veľkou pravdepodobnosťou dobrý. Podobne na Slovensku zanikli investigatívne oddelenia, lebo si vyžadujú veľa času, za ktorý novinár neprinesie denný výsledok, a to si nie každý môže dovoliť. Rovnako je to aj so spravodajcami. Keď budem informovať o Nemecku, určite nebudem mať také dobré zákulisné informácie, ako keby tam nejaký môj kolega žil a venoval sa len tomu. Tí spravodajcovia majú zmysel, určite majú. Je to len otázka, či si to médium môže dovoliť. Dá sa fungovať aj bez toho, ale bolo by skvelé, keby tam boli. Preto niektoré médiá aspoň vysielajú redaktorov na predvídateľné udalosti, ako sú americké voľby. Nie je to ideálne riešenie, ale je to pragmatický kompromis.
Tomáš Verníček je slovenský novinár a redaktor, ktorý pôsobí v spravodajskej televízii ta3. Je vedúcim zahraničnej redakcie a moderátorom spravodajstva v tejto televízii, kde je zamestnaný od roku 2014. Vo svojej práci sa venuje hlavne zahraničnej politike a medzinárodným udalostiam – pravidelne prináša správy a komentáre k významným zahraničnopolitickým témam, ako sú prezidentské voľby v iných krajinách, stretnutia medzinárodných lídrov či vývoj významných medzinárodných udalostí. Verníček sa objavuje aj v rôznych formátoch, kde rozoberá medzinárodné dianie alebo svoj pohľad na aktuálne svetové udalosti – napríklad bol hosťom v podcastoch a štúdiách, kde rozpráva o práci zahraničného redaktora a skúsenostiach zo zahraničných služobných ciest.
