Stanové mestečko užívateľov drog v Podunajských Biskupiciach vyriešili plotom. Bratislava podľa odborníkov nemá v sociálnej politike žiadnu víziu.
Slovnaftská ulica v Bratislave je podľa domácich miesto s pochybnou povesťou. „Som rodený Biskupičan, poznám to tu a chodia sem rôzni ľudia. Dievčatá sa chcú len zohriať a dať si kávu,“ hovorí pumpár Ivan z čerpacej stanice na križovatke Ulici Svornosti a Slovnaftskej. Desiatky rokov sa o lokalite v médiách hovorí ako o centre sexbiznisu.
Avšak v oblasti rafinérie Slovnaft nenašli útočisko len prostitútky, ale aj užívatelia drog. „Aj tých v posledných rokoch pribudlo. Niektorí robia v delíriu bordel, tých vyhodíme a na zlodejov voláme políciu, ale inak je to oukej,“ vysvetľuje pumpár jednej z dvoch čerpacích staníc, ktoré sú na križovatke oproti sebe.
Na okolitých pozemkoch druhej pumpy sa nachádza stanové mestečko a keďže je to najbližšia budova, obyvatelia v jej blízkosti trávia veľa času. Chudoba, ktorá bola roky prehliadaná na okraji mesta, sa dnes odohráva na prahu čerpacej stanice. Odpoveďou je betónový plot. Pred niekoľkými mesiacmi tu ešte nestál.
Plot neochraňuje, ani nikoho nezastavuje. Oddeľuje ľudí, ktorí si natankujú plnú nádrž a tých, ktorí bojujú o to, kde prespať, kde nájsť jedlo a ako zohnať aspoň kúsok tepla – reálneho i ľudského. Mesto pre nich plán nemá, ani žiadnu prípravu.
Čerpacia stanica nie je na prvý pohľad ničím zaujímavá, ale za plotom sa skrýva vyšliapaný chodník, ktorý vedie do tmy, a odpadky. „Plot postavili na konci leta pre zákazníkov, aby sa nebáli. Vyzerajú nebezpečne, a ľudia sa ma pýtajú, čo s tým urobím, ale ja nie som policajt, ja s nimi nemám problém,“ tvrdí zamestnanec priamo dotknutej stanice.
Za plotom nie sú čísla, ale ľudia
Komunita v lokalite Slovnaft predstavuje vylúčenú a pohyblivú vzorku ľudí, ktorú tvorí približne 30 osôb, často žijúcich v stanoch a provizórnych prístreškoch. Ide väčšinou o užívateľov drog, ľudí pracujúcich v sex biznise či ľudí bez domova.
Ako uvádza terénna pracovníčka Nikoleta Bedušová z občianskeho združenia Odyseus, verejnosť túto skupinu vníma predovšetkým cez optiku kriminality a nebezpečenstva. Toto vnímanie je však podľa nej často skreslené.
„V očiach verejnosti sa drogy spájajú s ohrozením a trestnými činmi. Máme to spojené s tým, že títo ľudia sú nebezpeční. Z mojej praxe je však oveľa nebezpečnejší človek pod vplyvom alkoholu. Naši klienti sa toho štítia, nechcú ísť ani do nocľahární pre prítomnosť opitých ľudí,” zdôrazňuje Bedušová.
Pumpár Ivan z druhej čerpacej stanice nám potvrdzuje, že obyvatelia stanového mestečka sú zdvorilí, ale pripúšťa, že ich zovňajšok u zákazníkov nevzbudzuje dôveru. „Väčšina z nich sú slušní ľudia, jednému som zohnal aj prácu, ale nezvládol to. Situácia bola pred niekoľkými rokmi horšia, ale rok a pol dozadu tu bol veľký zásah a zbagrovali im obydlia,” vysvetľuje.
Podobné zásahy polície nie sú v Bratislave ničím novým. „Pokiaľ sa mestské politiky sústreďujú iba na rozohnanie alebo odsun ľudí z lokality, nefunguje to a problém sa len presúva. Klasickým príkladom je Pentagon, kde po zriadení policajnej stanice nastalo len
premiestnenie ľudí do iných oblastí. Tento prístup je neefektívny a nákladný, “ kritizuje riešenia mesta odborník na drogovú politiku Jakub Popík.
Keď zodpovednosť nemá adresu
Otázka bezpečnosti v lokalite sa dá posúdiť aj bez emócií a to cez dáta. Počet evidovaných udalostí v oblasti čerpacích staníc na Ulici Svornosti sa podľa štatistík polície SR za posledné tri roky zvýšil, no bez nárastu trestnej činnosti.
Počet potvrdených udalostí sa od roku 2023 zvýšil z 29 na 37. Prevyšujú nezhody medzi zákazníkmi, v roku 2024 aj v tomto roku to bolo 19 udalostí. Počet trestných činov a priestupkov dramaticky nestúpa, tvorí okolo deväť udalostí ročne. Na druhej strane, dáta ukazujú na zdravotnú núdzu. V roku 2023 poskytla policajná služba zdravotnú pomoc dvakrát, za necelý rok 2025 to bolo potrebné až osemkrát, z toho raz išlo o nahlásené úmrtie bez cudzieho zavinenia.
Magistrát hlavného mesta aj mestská časť situáciu evidujú, avšak dlhodobé riešenia ani jeden sektor neponúka. Miestny úrad Podunajské Biskupice nás sa so stratégiou do budúcnosti odkázal na magistrát, ale ten sa odvoláva na terénnych pracovníkov. Vzniká tak kompetenčné vákuum.
„Hlavné mesto zabezpečuje financovanie terénnych sociálnych služieb na celom území Bratislavy, takže má evidenciu aj o ich pôsobení v lokalite na Slovnaftskej ulici. Služby aktuálne zabezpečujú spolupracujúce OZ Odyseus a OZ Prima, ktoré tam vykonávajú pravidelné služby trikrát do týždňa vo večerných hodinách v celkovom rozsahu tri hodiny týždenne,” informuje Peter Bubla z oddelenia komunikácie a marketingu magistrátu.
Mesto síce komunikuje podnety s občianskymi združeniami, ale len ich o tom informujú, nie je to forma spolupráce, upozorňuje Nikoleta Bedušová. „Zo strany štátu a mesta by pre nás bolo najdôležitejšie systémové financovanie na celom Slovensku. V OZ Odyseus si musíme každý január vypracovať 30 projektov a dúfať, že nám ich pridelia, aby sme mohli fungovať, chýba nám systémové riešenie,” hovorí Bedušová s tým, že podporu nemajú ani z ministerstva zdravotníctva.
Čo znamená harm reduction v praxi
Za realistické dlhodobé riešenie považuje mesto kombináciu represívnych a humánnych riešení. Od osvetlenia, kamerového systému, po terénnu sociálnu prácu a vytváranie ambulantných služieb pre užívateľov. „Realistické z pohľadu tejto lokality je nadviazať kontakt s prítomnými osobami a smerovať ich na dostupné služby,” hovorí Peter Bubla.
Podľa Jakuba Popíka je práve dostupnosť služieb to, čo na Slovensku chýba. „Nemáme sociálne bývanie. Nemáme centrá voľného času. Ľudia budú brať heroín, keď nemajú inú možnosť. Potrebujeme vypĺňať voľný čas ľudí aj mládeže. Navyše sa zväčšuje hranica ľudí ohrozených chudobou, čo je priamo úmerné rastu užívaniu drog,“ vysvetľuje Popík.
Bedušová aj Popík sa zhodujú v tom, že Bratislave chýba tzv. harm reduction politika. To znamená úplné minimum služieb, ktoré musí mesto prevádzkovať, aby sa nehromadili použité ihly v uliciach, neklesala verejná bezpečnosť a problém sa nepresúval len z miesta na miesto.
„Nevôľa mestských častí znamená, že nemáme ucelený plán. Mesto neponúka harm reduction, ale spolupracuje s neziskovkami. Nemáme nič, čo by sa podobalo centrálnej stratégii. Nemáme žiadne služby,” upozorňuje Popík.
Riešenia existujú. Chýba kompetencia
Dostať sa z dlhodobo kritizovaného stavu v protidrogovej a sociálnej politike sa podľa odborníkov dá. „Nemáme žiadnu centrálnu inštitúciu. Radu vlády pre protidrogovú politiku máme, no od korony sa nestreli ani raz. Riešením by bol napríklad protidrogový koordinátor, ako má Česká republika,“ navrhuje Popík s tým, že absencia tohto úradu bráni spolupráci medzi sektormi.
Tento systémový nedostatok musí byť nahradený logickým sieťovaním služieb. Terénna pracovníčka Bedušová zdôrazňuje, že cieľom je prepájanie zdravotníckeho sektora so sociálnym a psychologickým. „Potrebujeme prejsť k modelu, kde ľudia nemusia pomoc hľadať po Bratislave, ale vytvoriť sieť služieb tam, kde ich treba.“
Nevyhnutné je tiež riešiť prevenciu, ktorá súvisí s nedostatkom priestoru pre zmysluplné aktivity. Možnosťou je investícia do nízko-prahových denných centier. Ako navrhuje Bedušová, tieto centrá by mohli poskytovať nielen základné potreby, ale aj bezpečné zázemie a prístup k odborníkom.
„Miesto, kde budú mať klienti teplú stravu, toalety, oblečenie, sociálnych pracovníkov a psychológov. Miesto, kde môžu zmysluplne prečkať deň,” približuje.
Bez bývania sa kruh nepretrhne
Napokon, najväčšou prekážkou v resocializácii je nedostatok základného bývania. „Dáta ukazujú, že chýbajú nocľahárne,“ vraví terénna pracovníčka. Podľa Popíka aj Bedušovej je dostupnosť bývania prvou vecou, ktorú treba vybudovať.
Chýba nám stabilná sieť krízových nocľahov, dopĺňajú. Ideálne by bolo podľa Bedušovej rozšíriť kapacitu do každej mestskej časti. Bez bezpečného miesta na prenocovanie a dlhodobého dostupného bývania nemôže byť snaha o zmenu životnej situácie ohrozených ľudí efektívna. Podľa zistenia Inštitútu pre výskum práce a rodiny bolo v Bratislave v októbri 2023 sčítaných vyše dve tisíc ľudí bez domova. V Bratislave je kapacita nocľahární približne 450–500 miest. Mesto nie je schopné pokryť ani minimálny dopyt po službách, čo núti ľudí k životu v neľudských podmienkach.
„Navyše, väčšina z ubytovacích zariadení je podmienená triezvosťou, čo je pre mnohých užívateľov nedosiahnuteľná míľa. Tu nastáva začarovaný kruh, z ktorého je takmer nemožné sa dostať. Bez abstinencie nemajú prístup k ubytovaniu a bez základnej stability nie sú schopní abstinenciu udržať,“ upozorňuje Popík.
Drogy sa v tomto nastavení nestávajú príčinou bezdomovectva, ale jeho udržiavajúcim mechanizmom.
Systém tak v praxi podmieňuje pomoc stavom, ktorý bez pomoci nie je možné dosiahnuť.
Plot ako náplasť, rana hnisá ďalej
Betónový plot pri čerpacej stanici na Ulici Svornosti neslúži len ako fyzická bariéra. Je symbolom spôsobu, akým mesto rieši sociálne problémy – zakrývaním dôsledkov namiesto riešenia príčin.
Sociálne najslabších ľudí opakovane vytláčame z miest, kde prežívajú, bez toho, aby im bola ponúknutá alternatíva. Objavia sa inde a terénna práca sa presúva za nimi. Tento kolobeh sa v Bratislave opakuje roky.
Plot môže na čas upokojiť verejný priestor, no problém nezmizne. Len sa presunie – na ďalšiu ulicu, k ďalšej stanici, za ďalší plot.
