„Nešiel som do Chersonu robiť reportáž. Šiel som do Chersonu a priniesol som odtiaľ reportáž,“ približuje v rozhovore pre Webjournal prešovský novinár Michal Frank
Čo vás ako novinára motivovalo ísť na Ukrajinu?
Hranice s Ukrajinou sú asi sto kilometrov od Prešova. Keď sa vo februári 2022 začala vojna, teda totálna invázia, chcel som vedieť, ako to tam vyzerá. Na samotné hranice som však nešiel, pretože tam vtedy bola kolegyňa v čase, keď sa vozila humanitárna pomoc. Ja som chcel ísť priamo za hranice. Zistil som, že môj kamarát Vlado Benč tam už pomoc nosí. Týždeň po vypuknutí vojny práve on doviezol humanitárnu pomoc nielen na hranice, ale priamo do Užhorodu, spolu so združením Podaj ďalej. Prvýkrát som s nimi šiel začiatkom marca a podarilo sa mi dostať sa do Užhorodu. Moja motivácia bola to, že som chcel pomôcť ako občan a dobrovoľník, no zároveň tam bola aj novinárska zvedavosť. Keďže je to blízko našich hraníc, chcel som sa ísť pozrieť, ako to tam v skutočnosti vyzerá.
Takto sa to spojilo a následne sme s Vladom Benčom a ďalšími dobrovoľníkmi začali voziť humanitárnu pomoc pravidelne. Cestoval som s nimi viackrát a zakaždým som sa snažil urobiť aj nejaké reportáže. To bol vlastne tretí dôvod. Keďže som novinár a ide o situáciu, aká tu ešte nebola, chcel som aj o tom písať. Chodili sme aj na vzdialenejšie miesta, až k frontovej línii. Takže to bola taká kombinácia tej novinárčiny, zvedavosti a humanitárnej pomoci. Za ten čas tam mám už veľmi veľa priateľov, niektorých som mal už pred vojnou, ale väčšinu som spoznal až potom. Tie návštevy sú pre mňa už veľmi osobné. Nedávno mi vypršal pas, ktorý som bol meniť a spočítal som si pečiatky. Odkedy začala vojna, bol som tam 23-krát.
Dvadsaťtrikrát v krajine, ktorá je bombardovaná a vo vojne. Nebáli ste sa niekedy o život?
O život nie. Skôr tam je strach, prirodzená obava, ale toto som nemal. Sú tam profesionáli, ich sledujeme. Áno, bolo silné, keď nad nami lietali drony typu Šáhid, ale bežne sa tam bombardovalo a zvuk sirén bol tiež bežný. O život teda nie. Skôr som sa bál, napríklad, že niekde havarujeme s tými dodávkami. Ale keď ste priamo na mieste, opadne to z vás. V danom momente vôbec nerozmýšľate nad tým, že sa niečo môže stať. Jasné, zvažovali sme mnohé, no nešli sme do úplného rizika. Mali sme vojenský sprievod, prípadne dobrovoľníkov, ktorí poznali miestne pomery. Nikdy sme do toho nešli bezhlavo.
Vo vašich reportážach ste sa venovali aj príbehom ľudí. Ako si získavate dôveru tých, ktorí prežili bombardovanie, okupáciu. Je ťažké získať si ich dôveru?
Nemyslím si, že sme si museli získať ich dôveru. Oslovovali sme ľudí náhodne na ulici. Prirodzene sme sa s nimi bavili. Je to pre nich každodenná realita. Čo sa v ich životoch stalo, sa už nezmení. Radi sa rozprávali s novinármi, aby sa informácie z Ukrajiny šírili ďalej. Všetci boli väčšinou ochotní rozprávať sa.
Podľa čoho ste sa na mieste rozhodovali, ktorým príbehom sa budete venovať?
Veľa z nich som nechával úplne voľne plynúť. K čomu som sa daný moment dostal, to som spracoval. Niekedy z toho bolo viac článkov. Väčšinou som sa nechal inšpirovať na mieste. Keď sme boli napríklad v Odese a Mykolajive, mali sme sprievodcu, fixera, ktorý spomínal, že vzhľadom na rozbitú infraštruktúru v Mykolajive, pitnú vodu musia rozvážať na električke. Viete, mám rád živé reportáže. Stretnúť sa s reálnymi ľuďmi, ktorí si svoje zažili. Ísť na tie miesta, kde sa niečo sa deje. Tak som to bral takto voľne. Nemal som ani redakčne zviazané ruky. Bola to moja dobrovoľnícka aktivita. Chodil som tam v čase svojho voľna. Nebolo to tak, že by ma vyslala redakcia. Nešiel som do Chersonu robiť reportáž. Šiel som do Chersonu a priniesol som odtiaľ reportáž.
Z vašich príbehov z Ukrajiny, ktorý príbeh považujete za najsilnejší?
Toto je dobrá otázka, ale ťažká. Tých príbehov je mnoho, nemám svoj najsilnejší. Boli sme na mnohých miestach. V Odese, v Chersone… Silný príbeh bol napríklad, keď sme šli do bytu v Užhorode. Bola tam aj redaktorka, ktorá robí pre americké rozhlasové stanice. Počúvali sme, ako Ukrajinci utekali z Irpinu do Užhorodu. Predstavte si, prídete k niekomu do bytu, do jeho privátnej zóny a hovorí vám jeho príbeh. To je pre mňa vždy silný moment. Ďalej sme boli v oblasti, kde je Záporožská elektráreň, jadrová elektráreň kontrolovaná Rusmi. Boli sme v Chersone na bojisku. Priamo v zákopoch si vojaci urobili provizórnu saunu. Pre Rusov je to tam však ako ľudské safari. Na chvíľu sme sa tam ocitli, ale bolo to dosť nebezpečné. Silné to bolo pri meste Sumy na cintoríne. Asi osem až desať kilometrov od frontovej línie. Panovalo tam ticho, no zároveň ste úplne jasne počuli streľbu. Všade to je silné. Vidíte starý cintorín, zároveň nový, kde nájdete čerstvo vykopané hroby. Boli sme aj v Kyjeve, konkrétne v Hostomeli, na mieste, kde prebiehali výsadky z lietadiel a odkiaľ útočili na Kyjev, Buču, Irpiň a Borodyanku.
Videli ste medzi týmito jednotlivými regiónmi nejaké výrazné rozdiely v tom, ako ľudia vnímajú vojnu?
Až tak nie. Práveže som mal pocit, že ich to zjednotilo. Ich spoločný nepriateľ. Samozrejme, čím dlhšie to trvá, tým sú ľudia vyčerpanejší. Boli sme aj v Odese. Taxikári, ktorých sme tam stretli, mali názor, že by sa konflikt mal zmraziť, no neboli proruskí. S takými sme sa tam nikdy nestretli. Názory boli v tomto duchu rôzne, ale v zásade ich to ako národ stmelilo. Putin dokázal zjednotiť Ukrajinu, ktorá bola vnútorne rozdelená, odkedy vznikla. Tak toto ju paradoxne posilnilo.
Ako na to reagovala redakcia, keď ste im to oznámil, že vycestujete na Ukrajinu? Súhlasili s tým?
Áno. Snažíme sa informovať o týchto témach, lebo to je na Slovensku čoraz horšie, keďže ruské hybridné operácie v informačnom priestore tu majú veľmi živnú pôdu. Keď publikujeme články, ide o autorské texty. Všetko je naše, nič nie je preberané odinakiaľ, vrátane vlastných fotografií.
Boj s dezinformáciami je aj od vypuknutia vojny na Ukrajine a od koronavírusu kritický. Ako by mal podľa vás vyzerať?
Myslím si, že tento boj trochu prehrávame. Najmä preto, že sila sociálnych sietí je na Slovensku veľmi veľká. Konkrétne ide najmä o Facebook, ktorý má obrovský dosah. Aj preto, že ho vo veľkom používajú starší ľudia, ktorí tam pribudli počas pandémie. Týmto témam sa venujú odborníci. Dovolím si tvrdiť, že jedným z nich je Vlado Šnídl, ktorý má veľmi presné rady, ako s tým bojovať. Nájdeme však aj ďalších, napríklad Davida Púchovského či Jakuba Godu. Na Slovensku sú ľudia, ktorí sa dezinformáciám venujú naozaj kvalitne. Ich šíreniu však napomáha množstvo jednotlivcov, iniciatív a združení. Štátna politika v tejto oblasti nie je dostatočne koordinovaná. Táto vláda zrušila viaceré odbory, ktoré sa tým zaoberali, a Slovensko sa tým stáva zraniteľnejším. Najúčinnejšou a dlhodobou formou obrany je mediálna výchova a systematický fact-checking. Problémom však je, že sociálne siete sú globálne platformy so silne nastavenými algoritmami. Z hľadiska práce so zdrojmi to má napríklad Vlado Šnídl veľmi dobre rozobraté. Základom je pýtať sa na zdroje, odkiaľ informácia pochádza a ako k nej človek dospel. Zdroje sú kľúčové a mali by byť vždy jasne uvedené. Sú ľudia, s ktorými sa o tom dá viesť dialóg. Najhoršie je ich automaticky odsúdiť, prestať sa s nimi rozprávať a rezignovať. To však nie je cesta v boji proti dezinformáciám. Teraz hovorím o ľuďoch, ktorí sú nedostatočne informovaní, nalomení, ale nie úplne nekritickí či fanatickí. Nemajú dostatok informácií.
Z pohľadu novinára, ktorý tam bol a zažil si to, ako sa pozeráte na budúcnosť Ukrajiny počas najbližších desiatich rokov?
Neviem povedať, ako to dopadne. Myslím si, že aj o desať rokov bude konflikt v nejakej podobe stále trvať. Je to však len môj názor, neviem to presne prognózovať. Najpravdepodobnejšie to podľa mňa dopadne ako zmrznutá vojna. S nárazníkovými regiónmi, ako sú Luhansk a Doneck, na čo sa už dnes pripravujú. Ukrajina sa bude tváriť, že o tieto územia oficiálne stále bojuje. Pri Kryme sa Rusi budú tváriť, že je oficiálne ich. V skutočnosti pôjde podľa mňa o nejaké ukotvenie situácie, v ktorej konflikt zmrzne, ale neskončí. To považujem za momentálne najpravdepodobnejší scenár. Čo sa týka Ukrajiny ako takej, myslím si, že jej západná časť bude, ak sa to podarí, na trajektórii integrácie do Európskej únie. Podľa mňa sa tam aj dostane. Buď priamo, alebo cez nejaký užší zmluvný rámec, ak by priame členstvo nebolo možné kvôli dohodám či iným prekážkam. NATO je otázne, ale teraz hovorím vyslovene o Európskej únii. Myslím si tiež, že rozvoj krajiny bude veľmi rýchly a dynamický. Už teraz to tam vidno. Predovšetkým je tam obrovská potreba obnovy. Zároveň vojna akcelerovala mnohé procesy, napríklad v IT výskume a v technologických oblastiach, kde Ukrajina už dnes predbehla niektoré krajiny, napríklad Slovensko. Samozrejme, stále tam bude brzdiacim faktorom korupcia. Vojna ju síce čiastočne eliminovala, ale nevyhubila. Stále je tam výrazná. Domnievam sa, že najmä prihraničné regióny, ako Zakarpatská, Ľvovská či Ivano-Frankivská oblasť sa budú výrazne rozvíjať. Rozvoj je tam viditeľný už dnes. Celkovo sa tam investuje, napríklad do výstavby, keďže ide o relatívne bezpečné regióny. Je tam však stále nedostatok pracovnej sily, najmä mužov. Mnohí sú preč. Na druhej strane tam prišli presídlenci z iných častí Ukrajiny, takže tieto regióny sa demograficky posilnili. Práve preto tam vidím skôr príležitosť, že sa tieto regióny budú rozvíjať aj napriek tomu, že konflikt bude pravdepodobne naďalej pretrvávať. Podľa mňa. A vidno to už dnes.
Plánujete na Ukrajinu ešte vycestovať?
Ja teraz celkom často cestujem do Užhorodu. Za mojimi priateľmi a novinármi. Tiež stále nosíme humanitárnu pomoc. Niekedy ideme aj trikrát v roku. Samozrejme aj inam, aby sme nechodili len do Užhorodu. Síce to stojí menej benzínu, ale o tom nám nejde. Chceme, aby sme trochu videli a hlavne, aby sme priniesli veci. Ja som tam mal byť aj dnes. Ale nakoniec som nešiel. Ešte som si aj zlomil lopatku, takže tam teraz nepôjdem dlhšie. Ale určite plánujem na Ukrajinu ešte vycestovať.
