All Posts By

Laura Kuricová

Upadli do zabudnutia

Martinská lanovka a hotely chátrajú už takmer dvadsať rokov

Lanovka pod Martinskými hoľami a hotely, kam chodievali náruživí lyžiari, žijú už len vďaka spomienkam starších. Sedačka stojí už roky, stĺpy zhrdzaveli a údolná stanica pripomína skôr ruinu ako stavbu. Spoza stromov vykukajú chátrajúce reštaurácie a opustené parkoviská. 

Domáci veľmi radi spomínajú na časy, keď všetko fungovalo tak „ako malo“. Lukratívna lyžovačka, vychýrené spoločenské akcie, konferencie, svadby či gurmánske zážitky „na holiach“  boli súčasťou martinskej kultúry. Až kým nenastal zlom. Lanovka prestala premávať a posledný hotelový hosť zatiahol oponu.  Že to tu kedysi žilo, dokazujú už iba rozpadajúce sa hotely a stromami zarastený niekdajší výsek pre lanovku. 

Naveky prekliata?

„A čo tam chcete vidieť? Veď tam je len prázdna stanica a pár stĺpov. Ani noha bezdomovca neprekročí prah budovy bez dverí a okien,“ odhováral nás od prehliadky opustenej stanice bývalý vlekár Vladimír. Prezradil, že kedsi bola lanovka jednosedačková a nebola príliš bezpečná. Súčasným štandardom by určite nevyhovela. Cesta hore trvala okolo dvadsať minút a za hodinu vyviezla vyše dvesto ľudí. Otvárali ju o štvrť na deväť a posledná cesta do údolia bola o štvrť na päť. „Kto nestihol, mal smolu,“ dodal. Ak fúkal nárazový vietor, museli ju odstaviť aj s cestujúcimi. Tí neraz zostali visieť vo vzduchu aj hodinu. 

Sedačka chátra už takmer dvadsať rokov. Vyzerá, akoby čakala na rozprávkového princa, ktorý ju bozkom prebudí z večného spánku. Zrejme na ňu zabudol. Preto prijala svoj osud a necháva sa pohltiť prírodou. 

Na tomto mieste sa lanovka otáčala

Na lúke, ktorú lemujú lesy, vyčnieva údolná stanica. Rozbité okná, zvesené dvere a počmárané steny napovedajú, že stavbu navštívili vandali. To, čo bolo cenné, zmizlo. Chýbajú železné stĺpy, lano, napínacie závažie či vodiace kolesá. Naopak, pribudli sklenené črepy, pohár z mekáča, rôzne plastové fľaše, plechovky, ohorky z cigariet a zdemolovaný drevený nábytok, pod ktorým ležia zabudnuté obaly z  jedál. Toto miesto kedysi prekypovalo životom, no teraz pripomína smetisko. Pri jednej zo stien je pohodený matrac obrastený plesňou, podlahy sú vytrhané a miestnosťou sa tiahne nepríjemný pach odpadkov. 

Lanovka bola drahá 

Na zemi posiatej naozaj všeličím natrafíme aj na pozostatky zrejme posledného platného cenníka. Na prelome rokov 2001 a 2002 predávali rôzne typy lístkov, ale permanentky nie. Kúpiť sme si mohli celodenné, dopoludňajšie, poobedné. Okrem toho aj jednosmerné a viacdenné, najviac však sedemdňové. Na zľavu mali nárok Martinčania a Vrútočania, deti do 140 centimetrov, seniori, ale aj členovia martinského lyžiarskeho klubu. Denný lístok pre dospelého človeka stál 390 slovenských korún (približne 13 eur), zľavnený detský a seniorsky 320 slovenských korún (približne 11 eur).  

Cesta lanovkou bola výsadou. Ceny boli vysoké, ľudia chodili radšej pešo.

„Lanovku sme často nevyužívali, bola drahá. A to stála nejakých dvadsať korún. V tom čase som mohol mať sedemnásť rokov. Peniaze som si šetril na pivo. S kamarátmi sme preto chodievali pešo na Martinské hole, alebo sme si zaplatili jednosmerný lístok,“ povedal okoloidúci Maroš Horváth. Cesta nazad bola zadarmo. Zlyžovali serpentíny, prešli cez miestny lesopark Jedľoviny až k priekopskému cintorínu. „Lyžiarske stredisko bolo kedysi tepnou Turca. Pamätám sa, že cez víkendy ľudia stáli v rade dlhom až päťsto metrov. Na sedačku púšťali po desiatich ľuďoch. V budove sa nachádzal aj obľúbený snackbar,“ spomína Maroš.

Lanovka vedúca k lyžiarskemu stredisku Martinské hole

Na časy, keď sedačka fungovala, sa pamätá aj Magdaléna Holíková, bývala zamestnankyňa hotela Grandis, ktorý sa nachádza pod údolnou stanicou. V tom čase zarábala okolo šesťsto korún mesačne. Lanovka pre ňu predstavovala určitú formu luxusu. Nemohla si dovoliť chodiť ňou často, pretože jej výrazne ukrajovala z rozpočtu. Ak, chcela lyžovať, tak išla na Martinské hole peši alebo „stopom“, aby ušetrila. „Na Martinkách to žilo, všetci sme sem chodili. Dokonca aj známe osobnosti ako napríklad spevák Vašo Patejdl,“ povedala. 

Rozkradnuté, rozbité, zničené

Vychýrenou lokalitou neďaleko martinskej lanovky boli hotely. Štvorhviezdičkový hotel Grandis či Horskú chatu poznajú takmer všetci Martinčania.  Teraz však rezorty pripomínajú skôr oblasť v Černobyle. Vybité a zamurované okná, chýbajúce dvere, opadajúca omietka či zarastené chodníky dotvárajú obraz apokalypsy. Človeku je až ťažko veriť, že tu niekedy dobrovoľne cestovalo mnoho turistov. 

Aj Martin má svoj „Vegas“. Čo sa stane v Grandise, zostane…

Cesta k obľúbenému hotelu Grandis je lemovaná lampášmi. Niektoré sú rozbité, iné obrastené machom. Nie tak dávno sa v starom Grandise organizovali nezabudnuteľné diskotéky. Na druhej strane, nový Grandis (štvorhviezdičkový), bol známy jedinečnou kuchyňou, konferenciami, svadbami a rôznymi tematickými akciami. Napríklad, na sviatok všetkých zaľúbených ste už od parkoviska kráčali po ceste posypanej lupienkami rúži, schody do reštaurácie boli zdobené kvetmi a sviečkami, čo navodzovalo pravú valentínsku atmosféru. Hotelový manažment prakticky zastrešoval každú udalosť v kalendári od Medzinárodného dňa detí až po silvestrovské zábavy. Možno práve pre tieto originálne spracované akcie bol hotel Grandis, taký úspešný.  

„V deväťdesiatych rokoch som tam pracovala ako čašníčka. V Martine nebolo lepšieho podniku. Navštevovali nás cudzinci, ale aj domáci. Martinčania sa chodievali ku nám zabávať. Turistov sme ubytovali, oni prišli za lyžovačkou. Pochopiteľne, nepohrdli ani diskotékou,“ spomína Magdaléna Holíková. Hotel, kde pracovala, v tom čase nemal konkurenciu. „Všetko fungovalo úplne inak. Inventúry sme robili od oka, po šichte sme išli rovno na diskotéku o poschodie nižšie,“ priblížila bývala zamestnankyňa Magdaléna. Deväťdesiate roky boli iné. Mafiu verejnosť tolerovala. Zamestnanci ich s úsmevom obsluhovali a upratovali neporiadok. „Stála som za barom, keď jeden zo zákazníkov strelil do pohára. Sklenené črepy zasiahli ich partnerky, krv bola všade. Museli sme to upratať,“ dodala. Človeka, ktorý vystrelil zo zbrane Magdaléna pozná, no nechce zverejňovať jeho identitu. K incidentu došlo po niekoľkých pohároch alkoholu a hlasných nezhodách. Nikdy sa však s kolegami o tomto večere nerozprávala, všetci sa dodnes tvária, akoby sa nič nestalo. 

Nový hotel Grandis, ako ho všetci nazývajú, za tie roky spustol. Spomedzi všetkých ruín navôkol však vyzerá, že čoskoro dostane druhý dych. Dokonca i skupina vandalov je naň prikrátka. Hotely sú rozbité, vykradnuté a zničené, ale tento nie. Ako jediný nemá vybité okná či vylomené dvere. Nie je ani posprejovaný. Okenice zdobia záclony, nábytok je prikrytý bielymi plachtami a na najvyššom poschodí sa týčia tri satelity. Keby neboli kamery zastreté dvadsiatimi vrstvami prachu, niekto by si bol pomyslel, že sú funkčné. Zdá sa, akoby sa tu na dve dekády zastavil čas, a po dôkladnej inventúre opäť prídu zamestnanci do práce. Jeden by aj polemizoval či je v hoteli ešte niekto ubytovaný.  

Každý si nájde „to“ svoje

„Na Grandis veľmi rád spomínam,“ priznáva Pavol, bývalý tlmočník diplomatov. Pravidelne cestoval z Bratislavy do Martina so zahraničnými funkcionármi. Zakaždým sa ubytovali  v rovnakom hoteli a po práci nachádzal potešenie o päťsto metrov nižšie – v nevestinci. „Každý si v  stredisku  našiel to svoje,“ hovorí Pavol, ktorý lyžovačku nikdy nezažil, ale pamätá sa, že Grandis bol preplnený ľuďmi, ktorí sa z nej vracali. 

Kauza sa ťahá už dlhé roky

Lanovku pod Martinskými hoľami slávnostne otvorili v roku 1973. Zo Stráni, mestskej časti Martina, vozila lyžiarov na vrchol Martinských hôľ. Prevádzka bola definitívne ukončená 30. apríla 2005, teda fungovala 32 rokov. V roku 2004 ju kúpila súkromná firma Pro Ski, ktorá sľubovala verejnosti modernizáciu. Obmenu starej sedačkovej lanovky za kabínkovú. Na to však potrebovala finančnú injekciu v hodnote 500 miliónov korún od vedenia mesta. Nový projekt mali poslanci mesta odsúhlasiť, no stopku mu dal vtedajší primátor Stanislav Bernát. Spoločnosť Pro Ski nemohla pokračovať v prevádzke lanovky, pretože nespĺňala bezpečnostné predpisy, a tak upadla do zabudnutia. Ľudia chodia okolo nej so zatvorenými očami. Zodpovednosť si medzi sebou prehadzuje mesto a dve firmy – jedna vlastniaca pozemok a druhá poskytujúca služby na vrchole „Martiniek“. Vznikol dlhotrvajúci spor, ktorý priviedol Martin do nútenej správy. 

Svitá na lepšie časy

Odvtedy už niekoľkokrát poslanci otvorili tému znovuotvorenia zabudnutej lanovky na martinskom mestskom zastupiteľstve. Zakaždým od nej napokon upustili. Sedačka zväčša ožíva počas predvolebného obdobia, a potom zaľahne tuhým spánkom na najbližšie štyri roky. Diskusie o výhodách a nevýhodách spojazdnenia lanovky na Stráňach sa nestretli s úspechom. Ani argumenty o podpore martinského cestovného ruchu, rozvoji oblasti hotelových služieb a vytvorenie nových pracovných miest, neobstáli. Martinské hole sú nosnou témou mnohých mestských poslancov. Jedni si svoj volebný program stavajú na obnove lanovky a druhí sľubujú nezmyslenú trojprúdovú cestu na „Martinky“. 

Opäť sa do mestského zastupiteľstva prebojovala téma starej schátranej lanovky. Obdobie po voľbách môže signalizovať dobré správy. Tentokrát má poputovať do martinského rozpočtu takmer tridsať miliónov eur. Európska komisia mala schváliť projekt na dobudovanie lanovky pod Stráňami. Z týchto peňazí ma byť financovaná.  Možno konečne začneme písať nový príbeh spod Martinských holí. Samozrejme, ak sa pošťastí a na lanovku zase nezabudneme.

Autorka: Laura Kuricová

Foto: Archív autorky