Obrastená kovovým lešením a plachtami. Michalskú vežu v Bratislave v Starom Meste po niekoľkých pokusoch konečne celú dôkladne zrekonštruujú. Pri pohľade na ňu vyniká zatiaľ opravená, zlatá socha archanjela Michala. Stráži poklad.
Tajomná panna blúdiaca okolo Michalskej veže alebo strašidelný duch mestského kata, ktorý vám pri bráne odsekne hlavu. Legiend tejto dominante Bratislavy existuje niekoľko. Okoloidúci v centre mesta nevyzerajú vystrašene. Nikto sa cez bránu nebojí prejsť. Kurátor historických a umeleckohistorických zbierok Múzea mesta Bratislavy, a koordinátor procesu obnovy Michalskej veže Michal Augustinovič podobným legendám neverí a chodieva k nej pomerne často. „Je pravda, že pre legendy často platí, že je v nich skrytý kúsok pravdy, ale ja sa zaujímam skôr o veci, ktoré sa dajú niečím doložiť.“
Kráska každého storočia
Michalskú vežu vybudovali už na prelome 13. a 14. storočia, čo z nej robí naozaj starú historickú pamiatku. Aj keď Bratislavu nepoznáte, nebudete ju hľadať dlho. Stará, 51 metrov vysoká stavba, je dnes zahalená v lešení. S jej rekonštrukciou začalo mesto v júli minulého roka. Železnou krásou vás oslní už z diaľky. „Nie je tomu tak iba dnes,“ hovorí historik hneď ako ju zbadáme. „Michalská brána spomedzi všetkých mestských brán vyčnievala aj v minulosti. Doslova. Tým, že ju postavili čo najvyššie, využívali ju aj ako strážnu vežu. Bola pravdepodobne zo všetkých najvýstavnejšia.“ Každá mestská veža mala svoju vstupnú bránu. Pohneme sa smerom k nej a ďalej vysvetľuje, prečo si mesto ponechalo z pôvodných štyroch práve túto. „Ostatné v druhej polovici 18. storočia zbúrali. Práve v tomto období búrali mestské opevnenia v mnohých mestách Habsburskej monarchie, lebo ich už nepotrebovali. Bratislava nebola výnimkou. Nechali si len tie najreprezentatívnejšie.“
Prečo veža dostala meno po svätom Michalovi?
„Stála v blízkosti kostola sv. Michala, ktorý bol jedným z farských chrámov v Bratislave, stál približne v priestore dnešných trinitárov,“ dodáva historik a ukazuje na miesto obďaleč, kde je dnes kostol sv. Jána z Mathy. Bratislavčania ho poznajú aj pod menom „Trojičky“. „Práve jemu vďačí veža za svoje meno. Podobný princíp vidíme pri dnes už neexistujúcej Vavrineckej bráne. Tá zase stála v blízkosti kostola sv. Vavrinca. Jeho veža síce už nestojí, ale Laurinská ulica dodnes zachováva jeho meno – po latinsky Laurentia.“
Snažila som sa bránu odfotiť z niekoľkých uhlov pohľadu. Okoloidúci si ma však začali skúmavo obzerať. Nechápali, prečo by som si ju fotografovala aj s lešením. „Aj mňa si odfoťte!“ ozval sa starší pán s paličkou v ruke. Keď som sa pred neho postavila s fotoaparátom v ruke, odmietol. „Ale nie, krajšie to je bezo mňa… A najkrajšie to bude bez toho lešenia. Viete, v Bratislave sa dobre býva a toto je krásna stavba. Teším sa, keď to dajú dole! Je to pekné, že sa nám takto starajú o historické pamiatky.“
Opravujú, čo iní v minulosti zanedbali
Človek by neveril, koľko prác je pri rekonštrukcií historickej pamiatky potrebných vykonať. Zohnať skúsených architektov, historikov či reštaurátorov, ktorí dokážu stavbe namaľovať novú tvár. Tá je teraz, tak ako jej fasáda – popraskaná a neúplná. „Dobré je, že ju mesto dalo zreštaurovať. Rozsiahla rekonštrukcia bola už viac ako nutná,“ tvrdí historik, kým skúmame zvyšky starého náteru na spodku brány. „Už na prvý pohľad vidno, že bola v zlom technickom stave. Pred prvým novým náterom, bolo všade vidieť takúto popraskanú stenu.“ Fasáda však nebola jediným problémom.
Spomína na časy, keď vežu v minulosti reštaurovali. Nepracovali vždy však úplne poctivo. „Michalská veža prešla za socializmu viacerými obnovami, no tie sa nedotkli všetkých častí. Veľa ich vynechali. Asi si mysleli, že to ešte netreba. Aj tie opravy, ktoré vykonali, nespracovali v správnom umeleckom štýle. Súčasná rekonštrukcia si dala za cieľ vrátiť veži jej barokovú podobu, ktorú reštaurátori počas obnov v druhej polovici 20. storočia výrazne narušili.“ Ak sa pozriete dôkladne na lešenie, všimnete si nejedného robotníka. Počuť iba občasné zaťukanie kladivka do steny a zvuky topánok, ktoré sa nesú po konštrukcii. Historik jej dáva novú nádej. „Keďže tam chodím pomerne často, môžem potvrdiť, že súčasné práce vykonávajú robotníci naozaj dôsledne. Historici citlivo vyhodnocujú každý detail. Chcú zachovať čo najviac pôvodných prvkov. Niektoré časti veže naposledy opravovali v polovici 19. storočia.“
Cisárovnú udivili hodiny
Pred bránou oblepenou drevenými doskami zverejnilo mesto podrobné informácie o stavbe a o tom, čo všetko plánujú na veži zreštaurovať. Prezeráme si fotky kovového draka alebo vzorku nového náteru, ktorý pre lešenie nie je možné dôkladne vidieť. Zaujímavosťou sú ciferníkové hodiny. „Keď bola cisárovná Eleonóra (manželka Leopolda I. Habsburského) v Bratislave, udivilo ju, aké pekné sú hodiny na veži a ako sú zvony v Bratislave zohrané. Prvá začne odbíjať veža Starej radnice a po chvíli sa k nej pridá Michalská veža. Pravda však bola taká, že strážca na Michalskej veži vyčkával na zvony Starej radnice a nimi sa riadil pri odbíjaní hodín“. Zvony teda stačili na to, aby ľudia vedeli zistiť, koľko je hodín.
Na čo teda slúžili okrem zvonov na bráne aj hodiny? „Ak ste potrebovali zistiť koľko je hodín, stačilo sa pozrieť na vežu a nemuseli ste čakať na odbíjanie zvonov. Tak by to malo byť aj po skončení rekonštrukcie a hodiny by mali opäť ukazovať správny čas.“
Medeného archanjela obliekli do zlata
Stojac pod Michalskou vežou, upierame zrak na jediné miesto. Na jej vrchol. Na zlatú sochu sv. Michala Archanjela. Z diaľky sa zdá byť malá a len ťažko na nej badať detaily. No každý si určite všimne, že zmenila farbu. Tento svätý sa spája s tematikou vojny. Ak sa na sochu pozrieme bližšie, uvidíme draka, ktorého svätec zabíja mečom. Drak môže symbolizovať diabla, univerzálneho nepriateľa. Symbolicky mal tak sv. Michal ochraňovať mesto pred nepriateľom. „Je to veľmi vzácne dielo z roku 1758. Myslím si, že nás ochraňuje aj dnes. Veď vieme, koľko zla na nás blízko striehne,“ zamýšľa sa historik Michal Augustinovič a s prižmúrenými očami hľadí do neba, na sochu. V októbri sa zúčastnil aj oficiálnej ceremónie. Vyloženie súsošia späť na vežu bolo spojené s programom pre verejnosť – išlo totiž o historicky významnú chvíľu.
„Bol to zážitok ako žiaden iný. Takáto udalosť sa už pravdepodobne nezopakuje. Vidieť sochu tak blízko a mať možnosť byť pri tom, ako je inštalovaná na vežu, to sa zopakuje najskôr tak v budúcom storočí. Zážitok umocňoval fakt, že bola socha pozlátená.“ Archanjela Michala s drakom pozlátili 23,5 karátovým plátkovým zlatom, ktorého sa spotrebovalo 28 gramov. V súčasnosti stojí na svojom mieste – na samom vrchu Michalskej veže. Rozosmiali sme sa na myšlienke, či by nechcel niekto zlatú sochu ukradnúť. „Vidíte, preto tie ostnaté drôty okolo veže. Síce sú nevkusné, ale plnia svoju úlohu. Oj ochranca mesta potrebuje vlastnú ochranu. Vďaka nim sa na vežu nikto nepokúsi vyliezť,“ tvrdí s úškrnom Michal Augustinovič.
Odkaz do budúcnosti
Hoci je povrch súsošia Michala Archanjela zo zlata, vo vnútri ukrýva niečo omnoho vzácnejšie. V jeho hlave sa nachádza jedinečná časová schránka s odkazmi z minulosti. Po 175. rokoch našli v schránke dokumenty, báseň, kosti deviatich svätcov, odtlačky výmenných lístkov, či viaceré mince.Michal Augustinovič poukazuje na fakt, že„najstarším dokumentom bola pamätná listina z roku 1758, ktorá informovala o vtedajšom panovníkovi a o rekonštrukcii. Schránka mala predovšetkým ochrannú funkciu. Najvyšším objektom bola veža, a preto ju často zasiahol blesk. Práve relikvie v schránke ju mali pred nim ochrániť. Iste, treba počítať aj s nejakou snahou zvečniť svoju dobu a zachovať odkaz pre budúce generácie.“ Výber konkrétnych predmetov do časovej schránky musí niesť aj veľkú zodpovednosť.
Aký odkaz sme uložili do novej schránky?
„Písomné dokumenty reflektujúce súčasnosť alebo básne. Žiadny predmet, ktorý vložili dovnútra, nebol dielom náhody, či rozhodnutia jednotlivca. O každom predmete diskutovali s mnohými odborníkmi z rôznych oblastí. Verejnosť odhlasovala kapsule s DNA Bratislavy, v ktorých sa nachádzajú vzorky pôdy, medu a semien typických pre toto mesto. Bol to zdĺhavý proces, no som si istý, že dôsledné vyberanie predmetov do časovej schránky sa vyplatilo. Viete, je to taký náš poklad ukrytý vysoko v nebi, medzi oblakmi,“ dodáva historik ku koncu nášho rozhovoru. Rekonštrukcia Michalskej veže by mala byť dokončená v lete budúceho roka. Lešenie a drevené dosky už nebudú prekážať vo výhľade na historickú pamiatku okoloidúcim v Starom Meste. A Michalská veža sa nám ukáže v novom šate.
Tamara Michalková