Veronika Mokráňová

Seriál Vina, ktorý vysielajú na Markíze, sa od prvej epizódy dostane priamo k veci. Už v úvode sa totiž stretávame s brutálnou vraždou jedenásťročného chlapca, Daniela Lichnera, čo ihneď nastolí záhadnú a dramatickú atmosféru. Tento úvod je taký pútavý, že divák nemá inú možnosť, ako sa úplne ponoriť do deja, ktorý sa začína bez zbytočných predpríprav.

Prvá séria Viny je nesmierne napínavá a každá epizóda prináša nové odhalenia, ktoré udržujú diváka v neustálom napätí. Dvojica vyšetrovateľov – skúsená a odhodlaná kapitánka Elena Mikušová a mladší, impulzívny Adam Hanzel – vytvára dynamiku, ktorá je naplnená nielen profesionálnymi konfliktami, ale aj osobnými dilemami. Je fascinujúce sledovať, ako sa vyšetrovateľom podarí odkrývať skryté tajomstvá mesta Tichý Brod, a zároveň odhaliť spletité vzťahy medzi miestnymi obyvateľmi. Základný motív vraždy chlapca je pritom len začiatkom. V sérii sa objavujú nové a nové vrstvy tohto prípadu, ktoré odkrývajú ďalšie nečakané súvislosti a podozrivé postavy. Postavy sú zložité a ich vzťahy nie sú čiernobiele, čo robí celý príbeh ešte vzrušujúcejším. Vyšetrovanie je realistické a postupne sa zameriava na rôzne stopy, pričom každý nový odhalený fakt vedie k ďalšiemu prekvapivému zvratu. Každá epizóda je dobre načasovaná, napätie stúpa, a každý diel má svoju jedinečnú hodnotu. To, čo začína ako jednoduchý kriminálny prípad, sa postupne mení na spletitý a fascinujúci príbeh plný záhad, ktoré vás nenechajú spávať.

Markíza nenechala divákov dlho čakať a oznámila pokračovanie seriálu. Zatiaľ čo prvá séria bola zameraná na vyšetrovanie a odhaľovanie stôp, druhá sa presúva na súdny proces a venuje sa viac právnym aspektom prípadu. Začína sa prehlbovať do komplexného sveta právnych bojov, kde sa rozhoduje o vine a nevine, a tento zlom v naratíve prináša nový záujem. Druhá séria si zachováva temnú atmosféru a sústreďuje sa aj na vyšetrovateľov a ich osobné problémy, ktoré sa začínajú prelínať s ich pracovnými prípadmi. A práve tu sa ukazuje hlbší rozmer postáv. Adam Hanzel, ktorý sa v prvej sérii ukázal ako zdatný a nadšený vyšetrovateľ, teraz čelí svojim vlastným démonom. Minulosť vyšetrovateľa, jeho predchádzajúce prípady a osobné traumy, začínajú ovplyvňovať jeho prácu. Ukazuje sa, že Hanzel má za sebou niekoľko neuzavretých prípadov, ktoré môžu mať priamy vplyv na jeho schopnosť vyšetriť túto vraždu. To prináša ďalšiu vrstvu do celého príbehu a robí ho ešte viac zamotaným. Tento zvrat v deji, ktorý zohľadňuje osobné problémy vyšetrovateľov, dodáva seriálu nový rozmer a obohacuje ho o psychologické napätie.

Druhá séria sa síce môže javiť ako trochu pomalšia v porovnaní s tou prvou, ale tento prechod na súdny proces a zameranie sa na minulosť postáv je viac než vítaný. Stále ide o zložité právne a osobné dilemy, ktoré diváka držia na kraji stoličky. Zároveň to prináša nové konflikty, ktoré nie sú len o právnych aspektoch prípadu, ale aj o vnútorných konfliktoch vyšetrovateľov, ktorí sa musia vyrovnať s tým, čo všetko sa v minulosti stalo. Rovnako ako v prvej sérii, aj tu sú postavy veľmi dobre vykreslené a ich vzťahy sa ešte viac komplikujú. Prípad sa neustále zamotáva, keď sa do vyšetrovania zapájajú aj osobné motívy a minulé prípady, ktoré majú vplyv na súčasný vývoj. Tento spôsob vytvárania napätia je síce pomalší, ale rozhodne zaujímavý a psychologicky bohatý.

Celkový dojem zo seriálu Vina je veľmi pozitívny, aj keď druhá séria môže byť niekedy menej dynamická. Vzťah medzi postavami a vyšetrovateľmi, ako aj pokračujúce zamotané vyšetrovanie, dávajú príbehu potrebnú hĺbku, ktorá môže byť síce náročná na sledovanie, ale zároveň obohacuje celý zážitok. Ak ste fanúšikom napínavých kriminálnych príbehov, ktoré sa neuspokoja len s odhaľovaním vinníka, ale zameriavajú sa aj na psychologickú zložitosť postáv a ich osobné boje, Vina vás zaručene zaujme. Seriál je teda výborným príkladom toho, ako sa kriminálny príbeh môže vyvinúť do hlbšieho psychologického thrilleru.

Ak ste si už užili napínavú prvú sériu, určite nebudete sklamaní ani z druhej, aj keď jej tempo môže byť trochu pomalšie. Napriek tomu však Vina zostáva zaujímavým a kvalitným kriminálnym seriálom, ktorý vám poskytne viac než len bežné vyšetrovanie vraždy – ponúka vám pohľad na to, čo sa skrýva pod povrchom, a to nielen v prípade, ale aj v dušiach jeho postáv.

Autorka: Veronika Mokráňová

Povedzme si úprimne – ak si študent a ešte si nevyhorel, pravdepodobne robíš niečo zle. Štúdium dnes nie je o tom, že si sadneš s kávou a poznámkami do parku. Dnes sa študuje intenzívne – zároveň píšeš seminárku, riešiš online meeting, triediš životopis podľa kľúčových slov, sleduješ investičné príležitosti a popritom ešte scrolluješ memečka o tom, ako veľmi všetci horíme ako vianočný stromček po výpadku poistiek.

A potom to príde. Nie ako výbuch. Skôr ako tiché, rezignované „meh“. Zrazu ti je jedno, či dostaneš A alebo Fx, či je pondelok alebo štvrtok, či je Zoom porada alebo tvoj vlastný pohreb. Káva prestáva účinkovať, motivačné playlisty ťa skôr deprimujú a keď ti niekto povie „To dáš!“, túžiš ho umlčať pohľadom intenzívnejším ako skúšobný komisár po piatom neúspešnom pokuse. Diagnóza? Vyhorenie. Vek? 22. Alebo aj skôr, ak si bol príliš ambiciózny a naivný zároveň.

Kedysi sa hovorilo, že vyhorenie je syndróm manažérov. Dnes je to základný balíček študenta tretieho ročníka: vyhorenie, chronický stres, zlé držanie tela a závislosť na online kalendári. Človek už nevie, či je viac človek, alebo len chodiaci projektový manažér vlastného života. Ako sa to stane? Úplne nenápadne. Povieš si: „Ešte si vezmem jednu aktivitu do CV-čka.“ „Aj tento workshop by bol dobrý.“ „Seminár? Jasné, veď ide o networking!“ A potom sa jedného rána zobudíš s kruhmi pod očami takými hlbokými, že by si v nich mohol pestovať tulipány. Sadneš si k seriálu, aby si si oddýchol, ale aj tak máš výčitky, že namiesto Netflixu by si mal byť na kurze o time managemente.

A potom príde ten okamih: aj produktívne vyhorenie je stále len vyhorenie. Bez ohľadu na to, či popri tom zvládneš ešte poslať sedem e-mailov a štyri žiadosti o štipendium. Gratulujem – si vyhorený profesionál. Čudujeme sa, že nás nepoteší ani nové vyhlásenie dekana. (A to aj v prípade, že výnimočne neprináša nič katastrofálne.) Už nás neteší ani voľno, lebo vieme, že za ním nasleduje ďalší deadline. Začína to vyzerať ako nikdy nekončiaci zápas medzi človekom a jeho vlastnou excelovskou tabuľkou.

A tak prichádza otázka: čo s tým?

Oddych ako forma rebelstva? Áno, presne tak. V súčasnosti je pauza revolučný čin. Ísť na prechádzku bez podcastu o sebarozvoji v ušiach? Anarchia. Pozerať Priateľov po desiaty raz bez toho, aby si mal otvorený Word dokument v druhom okne? Pôsobíš podozrivo, ako niekto, kto práve spáchal akademický zločin. Ale možno práve to je riešenie. Možno na chvíľu prestať byť „študent budúcnosti“ a dovoliť si byť len… študent. Niekto, kto smie byť nedokonalý, unavený a aj lenivý. Pretože úprimne – na čo ti je titul, ak si po jeho získaní taký vycucnutý, že si ani nespomenieš, prečo si ho chcel?

Vyhorenie nie je zlyhanie. Je to dôkaz, že ti na niečom záležalo. Že si sa snažil, hoci ti nikto nepovedal, že nemusíš ísť na doraz. A reset nepríde vtedy, keď odškrtneš poslednú úlohu z to-do listu, ale vtedy, keď si dovolíš nič nerobiť – a necítiť pri tom vinu. Takže, ak máš chuť zamotať sa do deky a ignorovať všetky správy sveta, sprav to. Vymeň si žiarovku, nie celý život. Lebo niekedy najdôležitejšia vec, ktorú môžeš spraviť, je práve to, že si dovolíš byť chvíľu vypnutý. A potom zase raz zasvietiš. Silnejšie než predtým.

Autorka: Veronika Mokráňová

Valencia – tretie najväčšie mesto Španielska, kde sa palmy vlnia vo vetre rovnako prirodzene ako úsmevy na tvárach miestnych.

Už po prvých krokoch po širokých bulvároch som pochopila, že toto mesto má vlastné tempo: trochu lenivé, trochu vášnivé a nečakane nákazlivé. Na jednej strane elegantné ulice lemované palmami a oranžovými stromami, na druhej strane náhle výbuchy pouličného umenia, ktoré prekvapia každého, kto zdvihne hlavu od mapy. Valencia nie je iba o historických budovách a turistických trasách – žije v drobných detailoch, ktoré vás prinútia zastaviť sa a usmiať.

Kráčam ulicou a cítim, ako sa medzi dlažbami mieša vôňa mora a horúceho betónu. Palmy sa kývajú ako priateľské pozdravy a ja nechávam mestský ruch plynúť okolo seba. Valencia tu nie je na to, aby vás ohromila – chce vás pomaly omotať svojou atmosférou.

Aj bežné obytné domy dýchajú farbami a príbehmi. Na balkónoch visia kvetináče, sušiaca sa bielizeň aj pestrofarebné zástavy, ktoré akoby rozprávali o každodennom živote obyvateľov. Valencia je živá, surová a úprimná

Zhora sa mesto rozlieva ako maľba – široké bulváre, starobylé mosty a skupinky turistov aj domácich, ktorí si vychutnávajú siestu pod holým nebom. Z výšky vidno, ako je Valencia rozčlenená: mestská energia v kontraste s pokojom parkov a záhrad.

V jednom z parkov som narazila na dokonalý symbol mesta: mohutný pomarančovník obsypaný oranžovými plodmi, ktoré svietili ako lampáše oproti modrej oblohe. Zastavila som sa pod jeho korunou a pozorovala, ako sa slnko prepletá medzi vetvami. Pomaranče vo Valencii nie sú len plodom, sú živým obrazom tejto krajiny – sladké, drsné, voňavé a plné života.

Niekde medzi modernými budovami som objavila ďalší príbeh Valencie: staré americké auto, jemne zaprášené časom, ozdobené kvetmi akoby práve uniklo zo svadobného sprievodu. Jeho svetlomodrý lak sa leskol pod stromami a vytváral nežnú spomienku na časy, keď bolo všetko pomalšie, hrdzavejšie, ale o to úprimnejšie.

Skutočnú Valenciu som však našla v Mercado Central, kde sa medzi vôňou čerstvých syrov, šunky „jamón“ a korenín ozýval veselý smiech miestnych. Pred jedným zo stánkov predavači žartovali a smiali sa so zákazníkmi, akoby sa poznali celý život. Starší pán mi ochotne poradil, ktorý syr ochutnať – a bez váhania mi podal kúsok, akoby som bola jeho stará známa. V takýchto chvíľach Valencia prestáva byť mestom a stáva sa domovom.

No skutočným pokladom Valencie sú jej skryté zákutia – a najmä jej grafity.

Za každým rohom tu na vás čaká malé umelecké prekvapenie. Na jednej stene jednorožec v plnom cvale, akoby práve utiekol z fantázie svojho tvorcu. Inde zasa bocian nesúci dieťa, symbol nových začiatkov, ktorý rozžiaril oranžovú stenu paneláku ako nenápadné prianie šťastia. Pri pohľade na mohutného jednorožca namaľovaného s neuveriteľnou ľahkosťou cítim zvláštne pnutie – Valencia nie je len o tom, čo vidíte, ale aj o tom, čo cítite medzi ulicami.

Bocian, ktorý nesie bábätko, je zasa akýmsi symbolickým zrkadlom: Valencia sa stále mení, rodí nové nápady, nové emócie, nové príbehy.

Prechádzky po Valencii tak nie sú len o tom, čo stihnete odfotiť. Sú o momentoch, ktoré sa nedajú kúpiť ani načasovať: náhodné rozhovory s predavačmi na trhu, vôňa čerstvých churros vo vzduchu, deti hrajúce sa pri fontánach, a to nekonečné slnko, ktoré akoby nikdy nechcelo zapadnúť. Valencia vás nechá objavovať. Bez mapy, bez plánu. Len s otvorenými očami.

Autorka: Veronika Mokráňová

Alebo – kde sa stretávajú prváci

Študenti žurnalistiky si veľmi radi spríjemňujú čas v podniku neďaleko školy, ktorý má príjemné prostredie a miesto pre každého z nich. Je moderný, ale niektoré jeho prvky pripomínajú minulosť. Varia tam výborné jedlo a myslím si, že medzi skúškami alebo prednáškami či seminármi, je ako stvorené na odpočinok a na nabratie novej sily. Kto má rád pivo, toto miesto si určite zamiluje.

My, prváci na katedre žurnalistiky, sa tam všetci s radosťou stretávame a práve tu sa začali naše prvé vzájomné kontakty. Veľa študentov prichádza zo stredných škôl na vysokú s obavami, že nezapadnú do kolektívu či nebudú schopní vzdelávať sa vo vysokoškolskom systéme. My ako žurnalisti sme ale toto zvládli na výbornú a hneď v prvý deň školy sme sa všetci spoločne vybrali do podniku zoznámiť sa.

Práve tu sme sa navzájom spoznali, porozprávali medzi sebou a každý povedal, čo očakáva od štúdia na Univerzite Komenského. Bolo to veľmi príjemné a milé zoznámenie sa s novými spolužiakmi. Tento deň a samozrejme aj podnik sa stal neodlučiteľnou časťou našej mysle a začali sme sa tu stretávať čoraz častejšie .

autorka: Veronika Mokráňová