december 2022

Murované domy v údolí a skromné chatky učupené na svahoch Javorníkov lemujú kľukatú asfaltku, ktorá vedie k dvom lyžiarskym strediskám pri hraniciach s Českou republikou. Je začiatok novembra a sneh by ste tu hľadali márne. Aj prázdna cesta dokazuje, že lyžiari zatiaľ sedia doma. Cez zimu sa autá podľa miestnych rútia jedno za druhým. Úzkymi ulicami a krkolomnými zákrutami prechádzajú cez Lazy pod Makytou, jednu z najväčších obcí v púchovskom okrese.

Chalúpky sirôtky

Zimné prázdniny netrpezlivo očakávajú nielen majitelia vlekov, ale aj drevenice a chalupy. Ako siroty vyčkávajú, kým im prisťahovalci opäť vdýchnu život. Jedna z nich vyčnieva z radu. Kolesá z voza pribité na stenu, chomút, bledomodré vchodové dvere a ornamentmi zdobené okenice. Chalúpka ako z rozprávky. Dôkazom je aj prútená metla opretá o zárubňu. Už len stretnúť čiernu mačku motajúcu sa pod nohami milej stareny. Zaklopeme. Ticho. Zaklopeme ešte raz. Hrobové ticho. Na dverách majitelia zanechali odkaz: „Dedičstvo otcov, zachovaj nám pane.“

Kto ho zachová, keď na ulici nie je živá duša? Hľadáme niekoho. Kohokoľvek. Orientujeme sa pomocou striech. Kráčame za dymiacimi komínmi. Tam, kde sa kúri, predsa musí niekto bývať.

Aj býva. V drevenici za potokom žijú milí starkí- chatári, chodia sem len cez víkendy. Domácich, ktorí by vedeli rozprávať o tunajšom živote, je ťažké nájsť. Starkí tvrdia, že miestni buď žijú dole v dedine alebo v domovoch dôchodcoch. Tu v horách, blízko pri Čertove, ich zostalo len zopár. A tí nemajú čas. Netrápi ich, že je nedeľa. Žena v zástere, ktorá na chvíľu vyjde z balkóna, sa ospravedlňuje: „Práve sme zabili ovečku, s mäsom máme veľa práce.“ Susedia natierajú plot, ďalší robia v záhrade. Nikto sa nechce rozprávať.

Aj starosta obce Lazy pod Makytou, Ján Mičega, súhlasí, že chatárske oblasti sú v podstate vysídlené. Nečuduje sa, že ľudia stadiaľ odišli. Do mesta je to ďaleko, do školy tiež a autobusy nechodia často. Dodáva, že problém s vysťahovalectvom je len v horách, do dediny sa, naopak, sťahujú aj mešťania, a to najmä po pandémii. Láka ich ticho a príroda, čo v meste nenájdu.

Bližšie k obchodu, krčme a kostolom skutočne pribúdajú komíny. Dymí sa z nich. A s nimi aj novopostavené alebo rozostavené domy. Život! Otužilé deti pri veľkej drevenici skáču na trampolíne a kričia. Prvá, aj jediná mladá rodina, ktorú stretneme, narúša to strašidelné, doteraz všade prítomné ticho. Ich otec, ako inak, pracuje vonku. Len potvrdzuje teóriu, že tunajší ľudia neoddychujú ani v nedeľu.

Starnú v pokoji a samote

Podľa starostu v dedine žije asi dvadsať percent dôchodcov nad šesťdesiat rokov. Jednou z nich je Oľga Fojtíková. V dedine sa narodila, vyrastala, vychovávala deti a teraz jej v rodinnom dome robí spoločnosť iba vnučkin pes: „Viete, aké sú deti. Vnučka veľmi chcela psíka, no neuvedomovala si, že o zvieratko sa musí aj starať.“ Oľga sa nesťažuje, cíti sa vďaka nemu menej osamelá. V lete robí v záhradke, chová sliepky, s nákupmi jej pomáha dcéra. Ceny podľa nej rastú stále, peňazí je málo stále, no nebojí sa, že nebude mať v zime čím kúriť. S pokojom konštatuje: „Prežila som minulú zimu, nejako prežijem aj túto.“ Z jej komína sa napriek energetickej kríze ani v zime dymiť neprestane.

Inak sa na život pozerá pani Jánošíková, majiteľka obrovskej drevenice. Sťažuje sa, smúti, spomína. Zomrel jej muž aj syn, zostal jej len mladý vnuk, ktorý pracuje v meste. Od štátu nedostala ani 250 eur. Ako má z takého malého dôchodku človek vyžiť? Všimla si, že dražie všetko- mlieko, cukor aj olej: „V hypermarketoch je to lacnejšie, no tie sú ďaleko, až v meste. Neoplatí sa mi tam cestovať, veď aj lístok na autobus niečo stojí. “ V meste by žiť nechcela. Tu jej aspoň pomáha syn. A predsa sa podľa nej ľudia zmenili: „Kedysi sa zvykli lyžiari pristaviť, porozprávať, teraz sa každý ponáhľa.“ Aj ona sa cíti osamelo, no je rada, že existujú telefóny a sociálne siete. Dodáva, že aj tam sa každý len sťažuje- peňazí je málo, časy sú ťažké.

Kiežby mala peniaze aspoň obec. Nemá. Darmo, že sa radí k najväčším v okrese. Nepatrí k najľudnatejším, čo sa odráža i v jej rozpočte. Starosta si uvedomuje, že starší ľudia bez auta, ktorí žijú v horách, môžu mať problém prejsť do obchodu. Ale tých, ktorí by rozvážali potraviny, či pomáhali s nákupmi, nemá z čoho platiť.

Riešením by mohli byť dobrovoľníci, ochotní pomáhať zadarmo. Tí, ale podľa starostu dlho nevydržia: „Dopadlo by to ako cez pandémiu- ľudia vzplanú na začiatku, po dvoch až troch týždňoch už nie sú ochotní. Každý má svojich starostí dosť.“

Povinnosť postarať sa o slabších a starších má podľa neho najmä rodina. Vie aj o takých, ktorí nemajú nikoho. Navštevuje ich, snaží sa pomôcť. Hoci sa tunajší dôchodcovia sťažujú na zdražovanie, na obecný úrad doteraz neprišli nijaké žiadosti o pomoc spojené so súčasnou energetickou krízou. Obyvatelia Lazov si vedia poradiť. Čo iné im zostáva? Kúria väčšinou drevom, navzájom si pomáhajú pri jeho spracovaní. Obec vie aj o dvoch, či troch domoch, kde sa nekúri cez zimu vôbec. Ich majitelia ale pomoc každoročne odmietajú.

Dym – symbol života aj smrti

Obláčiky dymu nás navigovali od začiatku dediny po jej koniec. Dodávali nám nádej, že v chatke, kde sa dymí z komína, žijú miestni so svojimi príbehmi a spomienkami. Oheň, plamene, dym, tlejúce drevo. Pre nás symbol života, pre obyvateľov vypálenej osady Mladoňov symbol smrti, hrôzy a strachu. Väčšina z nich už nežije, no socha vojaka približne v strede Lazov, pri ktorej sa začína náučný chodník, pripomína okoloidúcim smutnú udalosť.

Aj vtedy bola vojna, chudoba, ťažké časy. Ťažšie ako dnes. Počas nedeľnej noci, 29. októbra 1944, na dvere osadníkov zaklopali partizáni s prosbou o nocľah. Obyvateľom Mladoňova ich bolo ľúto. Dovolili im prespať v hospodárskych budovách a ponúkli ich chlebom, aby neboli hladní. Skoro ráno začuli streľbu. Gestapo a nemecké oddiely SS vtrhli do osady, prekvapili

partizánov aj miestnych. Tí doplatili na svoju štedrosť a dobrotu. Niekto ich zradil. Kto to bol, doteraz nie je známe.

Každý, kto vládal, utiekol do hôr. Ak sa niekto vzpieral, zastrelili ho. Najskôr Nemci vyrabovali domy, vyhnali z nich ľudí, potom ich podpálili. Nezhorelo len trinásť chalúp, ale aj dobytok. Podľa pamätnej tabule na náučnom chodníku to ráno zomrelo 19 ľudí, medzi obeťami bolo tiež dvanásťročné dievča.

Dym. Tlejúce chalupy. Krv. Smrť. Takýto obraz sa naskytol každému, kto po desivej noci navštívil osadu Mladoňov. Život bol preč. Jej príbeh formou spomienkových akcií ožíva každý rok na výročie SNP.

Aj táto udalosť pripomína, že vojna neprináša nič iné ako biedu a smrť. Doplácajú na ňu nevinní. Je to len jeden z mnohých pamätníkov na svete, no zdá sa, že žiaden z nich nedokáže zabezpečiť trvalý mier. Veď jednu vojnu máme hneď za hranicami. Neohrozuje nás priamo, ale jej dôsledky pociťujú aj obyvatelia odľahlých slovenských osád. Tí, čo si žijú pokojne ďaleko od mesta. Tí, čo chovajú ovce, pestujú si zeleninu v záhradke, chodia do hory po drevo. Aj oni majú strach, či im zostane dosť peňazí na potraviny, či budú mať čím kúriť. Sú samostatní, pracovití, ale už starí, slabí a osamelí. Sily im postupne odchádzajú a pomáhať nemá kto.

Autorka: Mária Miháliková

Foto: autorka

Námestie Štefana Moyzesa v Banskej Bystrici je súčasťou historického centra mesta. Nájdeme tu mnohé staré budovy a pamiatky. Neďaleko majestátnej hodinovej veže a vychýrenej stavby Barbakanu sa, paradoxne, priamo na očiach skrýva architektonický klenot. Tým je dom č. 7 so závesnou reťazovou strechou, poslednou tohto typu, ktorá sa na svete zachovala.  O jeho dejinách, využití a najbližších plánoch, sme sa pozhovárali so správcom a hlavným nájomcom priestorov, Atilom Bérešom.

Dom postavili v 16. storočí. Informácie o prvom majiteľovi nie sú verejne dostupné. V roku 1826 naň Bedrich Schnierch navrhol závesnú reťazovú strechu na objednávku vlastníka Maxa von Ondrejkoviča z Hornej Mičinej. Rozhodnutiu predchádzali požiare, ktoré sa väčšinou z Medeného Hámra, kde vznikli, šírili strechami cez Lazovnú ulicu až na námestie.  Táto mala byť preto nehorľavá a neobsahovať žiadne drevené prvky. B. Schnierch vychádzal zo svojich skúseností staviteľa visutých mostov a vymyslel jej konštrukciu na rovnakom princípe. Patent získal vo Viedni. 

Základ nemá klasický drevený krov. Visí na vrchu nosného trámu. Z neho sú spustené reťazové prvky z kujného železa, ktorých jednotlivé články merajú asi tri metre. Vzájomne ich prepájajú kĺbové väzby. Pláty sa ťahajú až k priečeliu na oboch stranách. Tam pokračujú cez previsy do dutých múrov domu. Približne meter nad zemou končia strapcovito rozloženými závažiami. Vďaka tomuto ukotveniu strechu napínajú a zároveň bránia, aby sa zrútila. Môžeme to jasne vidieť aj zvonku na miernom ohnutí, charakteristickom práve pre mosty, podľa ktorých ju zostrojili. Aby si zachovala nehorľavosť, bola krytinová. Potvrdilo sa, že pôvodné liatinové tašky v tvare rybích šupín na ňu vyrobili v Rumunsku. Ich fragmenty môžeme nájsť v múzeách v Bystrici aj v Lučenci.

 V druhej polovici 20. storočia krytinu rozobrali a nahradili azbestovými dielmi. Reťaze obložili drevenými aplikáciami. Strecha chátrala viac než pätnásť rokov. Pre jej súčasný dezolátny stav nemôže byť prístupná verejnosti. Ostáva zabudnutá a zanedbaná. Problémom sú vysoké finančné náklady na kompletnú rekonštrukciu. Tie si majitelia nemôžu dovoliť. V 90. rokoch reštituovali zadný dvor, otvorili reštauráciu a kancelárske priestory. Pokúsili sa, v rámci možností, zdevastované časti opraviť a obnoviť. Potom však znovu zavreli a dom zostal zanedbaný až doteraz.

 Atila Béreš ako splnomocnenec jednal so zástupcami mesta, župy aj s pamiatkovým úradom. Tí by radi poskytli pomoc, no ich prostriedky sú obmedzené. V prvom rade musia archeológovia vykonať kompletný výskum. V jednotlivých miestnostiach vidieť vplyv rôznych období. Omietky ukrývajúce maľované klenby, časti gotického portálu či úlomky kachlí z 19. storočia. Tento prieskum je prvá fáza obnovy. Tú by museli zaplatiť vlastníci. Až potom by mohli požiadať a potom použiť príspevky z fondov, nadácií či udelených grantov od oslovených inštitúcií. A. Béreš navrhol, aby sa v budúcnosti strecha otvorila ako expozícia. V spolupráci s múzeom by vystavili tabuľky, texty a staré fotografie. Využili potenciál, ktorý pamiatka ponúka.

 Ďalšou zaujímavosťou domu v historickom kontexte je, že bol od 19. storočia sídlom jedného z prvých pivovarov na území Slovenska. Prevádzkovala ho rodina Herritzovcov, neskôr podnikatelia Jozef Grűn a Móric Poper. Podnik premenovali na Ármin Zsolnai pivovar. Niesol meno po synovi jedného z vlastníkov.  Od septembra 1941 spoločnosť prevzali úradník Ján Benuš a Ármin Zsolnai. Varilo sa tu pivo ZLATOPRAMEŇ. Získalo viacero ocenení na Slovensku i vo svete. Po nástupe Komunistickej strany Československa pivovar patril do štátnej správy. Svoju činnosť skončil v roku 1967.

Minulý rok sa niektoré miestnosti začali opätovne využívať a prenajímať. A. Béreš vyčistil príjazdovú cestu, dvor, zadný trakt a zrenovoval pivnicu. V jej priestoroch vybudoval Hogo Fogo Jazz & Art Club. V mene majiteľov začal oslovovať potenciálnych nájomcov, aby do domu vrátil život. Plánujú z neho vytvoriť kreatívne centrum, pozvať napríklad grafikov a ľudí z tohto priemyslu. K hudobnému klubu sa zatiaľ pripojilo kníhkupectvo ArtFórum a módny salón lokálnej návrhárky Viery Futákovej na prvom poschodí. 

Autorka článku: Alexandra Dundová

Autor foto: A. Béreš

Footgolf je jeden z modernejších športov. Pravdepodobne ste o ňom ani nevedeli. Rebeka Režná sa ním zaoberá už dlhšie. Má síce iba dvadsať rokov, no dosiahla plno úspechov, na ktoré môže byť hrdá.

Čo je footgolf? Viete nám v skratke povedať, aké sú jeho pravidlá?

Je to spojenie golfu a futbalu. Snažíme sa kopnúť loptu cez rôzne prekážky, ako napríklad jazero, piesok alebo les, do jamiek v zemi. Musíme trafiť osemnásť jamiek, na čo najmenej kopov. Ten komu sa to podarí, turnaj vyhráva.

Ako ste sa ku nemu dostali?

Moja mama videla reportáž v televízii. Vtedy som hrávala futbal. Opýtala sa ma, či to chcem vyskúšať, lebo sa jej to zdalo zaujímavé. Povedala som si, prečo nie. A teraz už je to šiesty rok, čo hrám footgolf.

Veľa ľudí o tomto športe nikdy nepočulo. Snažíte sa rozšíriť jeho popularitu?

Určite áno, no na Slovensku je to ťažšie. Televízie nám tvrdia, že to nikto nepozná. Všetci sa ho ale snažíme spopularizovať. Niekto v televízii, iný v rádiách alebo v novinách. Postupne sa to zlepšuje. Voláme aj známe osobnosti, ako napríklad futbalistov, aby si to vyskúšali. Oni nás potom zdieľajú na sociálnej sieti.

Čo považujete za váš najväčší úspech?

Turnaj, kde som získala až tisíc bodov, ktorý sa mi podaril tento rok. Taktiež som vyhrala Slovak Open a Italian Open, ktoré patria k najviac bodovým turnajom na svete. Podarilo sa mi docieliť tretie miesto na majstrovstvách Európy. 

Kvôli súťažiam musíte veľa cestovať. Ako to časovo a finančne zvládate?

Snažím sa hľadať sponzorov. Zatiaľ všetko financujú moji rodičia. Plánujem sa budúci rok viac prezentovať, aby som získala peniaze na turnaje. Platiť si všetky letenky, ubytovanie, fička, čo sú poplatky za to, aby som ten turnaj mohla hrať, je príliš drahé.

Golf si žiada veľa trpezlivosti, je to tak aj pri footgolfe?

Rozdelila by som to na dve časti, psychickú a fyzickú. Sedemdesiat percent tvorí psychická. Keď nie sme na turnaj dobre nastavení,  nemáme šancu ho vyhrať, aj keď nám ide kopanie. Tie dve veci idú ruka v ruke a musíme ich mať v poriadku, aby sme dosahovali dobré výsledky.

Ilustračná fotografia: Archív R.R.

Autorka: Dominika Elizabeth Varga

Blíži sa koniec roka a s ním aj novoročné predsavzatia. Jedno z najobľúbenejších je schudnúť desať kilogramov za mesiac. Kúpite si permanentku. Keď ste na to minuli peniaze, už tam musíte chodiť. Prvýkrát to býva náročné.

Už v šatni premýšľate, na čo ste sa to vôbec dali. Možno za to môžu všetky tie arómy okolo vás. Alebo kolegyňa vedľa, ktorá si do nápoja sype už tretie vrecko neidentifikovateľnej substancie. Tak si vezmete všetky veci a idete konečne cvičiť. Privíta vás hukot, treskot a pach tohto jedinečného miesta. Spotené fľaky na lavičkách sú iba dôkazom tvrdej práce. Prášok vysypaný pri vašich nohách nie je nič podozrivé. V hrdle máte guču z pocitu, že na vás všetci civejú. Vedia, že sem nepatríte. Toto miesto bolo hádam navrhnuté pre skutočných netvorov. Niet divu, že sa tu skrývajú.

Chodíte od jedného stroja ku druhému. Manuály nalepené na nich by predsa pochopil aj základoškolák. Tlačidlo na úpravu sedadla je zrejme zaseknuté. Pocítite na krku dych a korenistú vôňu. Zrejme prišiel princ na bielom koni. Ten je vždy tam, keď je žena v núdzi. Nezabudne mu podstrčiť svoje číslo, keby ste znova nevedeli, čo zo sebou. Po hodine už je tréning konečne za vami. Vydýchnete si. Spotená sa nemôžete dočkať, keď sa umyjete. No uvedomenie si, že sú tam iba kolektívne sprchy, vás zasiahne ako elektrický prúd. No nič. Dezodorant to istí. Prezlečiete sa. Zabuchnete skrinku a odchádzate. Tak možno zase o rok.

Sestry Tkáčové prevádzkujú bazár, ktorý pomáha rodinám v núdzi.

Keď jej pochválite vkusné kárované šaty, Lenka sa prizná, že nielen tie, ale tiež topánky šál a dokonca aj hodinky sú zo second-handu. Ak nie ste fanúšikmi bazárov s oblečením, po stretnutí s Lenkou Tkáčovou by ste určite zmenili názor. „Teraz je z toho už taký fenomén, no kedysi bolo nakupovať v sekáčoch skôr hanba,“ opisuje Lenka, ktorá pochádza zo šiestich súrodencov a aj vďaka tomu má k veciam z druhej ruky pozitívny vzťah. Doteraz si medzi sebou požičiavajú svetre, kabáty či ďalšie veci. Dokonca majú v ich rodnom meste, v Bardejove, partiu kamarátok, ktoré si medzi sebou vypožičiavajú oblečenie. Keď si jedna z nich niečo kúpi, hneď to odfotí a pošle do spoločnej chatovacej skupiny na sociálnej sieti napríklad s popisom: „Dievčatá pozrite, máme nové šaty na plesy!“ Lenka však priznáva, že nepociťovala odnepamäti nadšenie z už nosených vecí. Spomína, ako raz išla so sestrou Slávkou do bazáru v Bardejove. Keď sa k nemu priblížili, zbadali, že v ňom nakupuje niekto, kto ich pozná. Zastavili sa a Lenka nevedela, čo robiť. Bála sa, že ich známi uvidia. Ale Slávka, ktorá vie vždy človeka povzbudiť a vidieť veci inak, jej povedala: „Ale Leni, veď aj oni nakupujú v sekáči.“

Skromnosť majú v sebe

Lenka a Slávka často navštevujú sestru Danku, ktorá žije na Orave. Ako malé vyrastali spolu v jednej izbe. Lenka opisuje, že pochádzajú zo skromných pomerov. Dievčatá si vždy pred spaním museli rozložiť gauč, pričom sa hádali, ktorá to robila včera a ktorá to urobí dnes. Napriek tomu na to spomínajú s láskou. Po večeroch diskutovali o všeličom možnom. Aj pri stretnutiach na Orave spolu často vedú podobné debaty. Jedného dňa sa takto stretli aj počas pandémie koronavírusu. „Ľudia vtedy mali viac času a trávili ho doma, no a Danka začala s tým, že majú zbytočne veľa vecí, ktoré len stoja v skrini“, spomína Lenka. Danke potom napadlo, či by jednotlivé kúsky nezačali predávať na sociálnych sieťach. Dievčatá to považovali za dobrý nápad, ale Lenke stále niečo chýbalo a vymýšľala, čím by sa odlíšili od ostatných. Poznala kolegyňu z ochotníckeho divadla, tá mala štyri deti a neboli v jednoduchej finančnej situácii. Vždy si priala, aby im mohla pomôcť, no sama ako študentka nemala peňazí nazvyš. Ale nápad s predajom ich nenoseného oblečenia jej prišiel ako skvelý najmä preto, že by ním mohli pomôcť iným. Lenka preto navrhla, aby z toho vznikol charitatívny projekt a peniaze z predaja by podarovali práve jej známej.

Z nápadu obrovský hit

Na začiatku mali métu nazbierať 200 eur. Svoje oblečenie odfotili a zdieľali na sociálnych sieťach. Dievčatá však mali obavy, či vôbec dosiahnu stanovený cieľ. Záujem ľudí ich však prekvapil. Bol enormný. Za dva týždne sa im podarilo nazbierať prvých päť stoviek. Tie putovali rodine Lenkinej známej. Prekvapivé bolo aj nadšenie ľudí posielajúcich ďalšie oblečenie. To bolo jediné, čoho sa sestry obávali, že už nebudú mať čo predávať. Realita však bola iná. Už im nestačila detská izba plná tašiek s oblečením. Presunuli sa do voľných priestorov v ich bytovke. „Bol to taký mini sklad. Ocko nám urobil štendre, na ktoré sme si vešali šatstvo.“ Veci však pribúdali. Ľudia sa ozývali, že chcú darovať nenosený odev a dievčatá hneď reagovali s nadšením a hovorili im: „Jasné, prineste!“ Po istom čase sa to však stalo neúnosné. „Keď ľuďom poviete, že určite prineste všetko, čo nenosíte, povedia si, že a ešte toto im tam pribalím, to sa im zíde, ešte toto dohodím…“ Dievčatám preto najviac času zabralo triedenie oblečenia a už nemali silu jednotlivé kúsky odfotiť a zdieľať na sociálnej sieti. Rozhodli sa zmeniť stratégiu a vymysleli nový systém. Ak chce niekto veci darovať, musí ich najprv odfotiť a oni si z toho vyberú to, čo by mohli potenciálne predať.

Nemali biznis plán

Po niekoľkých mesiacoch sa bazár rozbehol a nákupy oblečenia sa rozširovali na celé Slovensko. Sestry si povedali, že by bolo lepšie, keby ich projekt niekto zastrešoval. Stali sa oficiálne občianskym združením. V praxi to vyzerá aj tak, že každá obdarovaná rodina podpisuje darovaciu zmluvu. Ako sa bazár rozrastal, prichádzala aj väčšia zodpovednosť. Lenka hovorí, že „celé to občianske združenie ide za pochodu. My sme si nevytvárali žiaden biznis plán.“ Napriek tomu ľudia mali a stále majú záujem nenosené šatstvo posúvať ďalej. „Je to taký mlynček, ktorý musíme zastavovať, pretože sa nám ešte nestalo, že by sme nemali, čo predávať.“ Aj preto im napadla myšlienka, že by si mali nájsť dostatočne veľký priestor na skladovanie odevu. Mini sklad už nestačil a balíky s oblečením museli baliť doma. Aj keď už u nich doma v byte nezaberali miesto tašky plné oblečenia, zavadzali ale balíky, ktoré čakali na odoslanie. Rozhodli sa preto napísať výzvu na sociálnu sieť, či niekto nevie o nejakých voľných priestoroch. Ozvala sa im jedna známa a do týždňa mali sestry nový sklad. „Bol to taký vianočný darček, keďže tesne pred Štedrým dňom sme si boli prevziať kľúče.“

Ľudia nechcú darovať len šatstvo

Okrem oblečenia ľudia ponúkajú aj nábytok. Raz sa napríklad dievčatám ozvala rodina, ktorá ponúkla šesť jedálenských stoličiek. Alebo im napísal muž, že má k dispozícii práčku. Tá potrebovala opravu. Lenka, Slávka a Danka sa ju rozhodli dať opraviť za peniaze z bazáru a opravenú ju darovali mame, ktorá vychováva deti sama. Ďalej si Lenka spomína na rodinu žijúcu v kritickým podmienkach. „Žili v jednej miestnosti bez elektriny a vody. Mali iba jedno umývadlo a nad ním svetielka na baterky.“ Raz sa dievčatám ozvala známa s tým, že prerábajú kuchyňu, a tá predošlá je stále vo veľmi dobrom stave. Sestry nezaváhali a hneď si spomenuli na rodinu žijúcu v jednej miestnosti bez elektriny a vody. Zatelefonovali im a veľmi rýchlo zabezpečili, aby sa použitá kuchynská linka dostala k nim. Lenka dodáva, že RecyVeci nie je iba o nich troch. „Keby sme nemali ľudí, ktorí kupujú použité oblečenie alebo tých, ktorí posielajú veci na predaj a tiež tých, ktorí sa ozvú, že majú niečo navyše a ďalší, ktorí sa ponúknu, že to odvezú, neboli by sme tu.“

Sestry a zároveň kolegyne

RecyVeci je pre sestry Tkáčové nielen dobrovoľnou aktivitou, je to aj plnohodnotnou prácou so všetkým, čo k tomu patrí. Pracovať v „rodinnom podniku“ môže byť náročné. Lenka však vidí výhodu v tom, že si veľa vecí povedia otvorene. Samozrejme, môže to niekedy vyvolať hádku. Zažili už aj chvíle, keď boli v sklade a fotili jednotlivé kúsky oblečenia bez slov. Ale povedali si – „aj keď budeme pohádané, RecyVeci bude fungovať ďalej!“ Tichá domácnosť u Tkáčovcov preto nikdy netrvá dlho. „Výhoda veľkej rodiny v malom byte je tá, že sa človek nemôže zatvoriť do svojej izby a tri dni tam meditovať,“ opisuje Lenka.
Ich dobročinný bazár funguje od júna 2020 a doteraz sa im podarilo obdarovať 18 rodín. Ako hovoria – „my, ktorí toho máme dosť alebo aj viac, máme povinnosť pomáhať.“ Dievčatá táto práca naučila väčšej ohľaduplnosti k iným ľuďom. Aj ony zažili situácie, keď peniaze v rodine museli vyčleniť na tie najnevyhnutnejšie veci. Ale okrem toho im bazár občas prinesie aj nejaký ten pekný módny kúsok. „Na začiatku sme si kupovali veci z RecyVeci, aby sme náš projekt podporili.“ Ale po čase si uvedomili, že za svoju prácu nedostávajú nič a prečo by si raz za čas nemohli nejaký ten pekný svetrík či tričko zobrať aj ony? Priznávajú, že spočiatku mali často nutkanie vziať si niečo pekné, čo ľudia poslali. „To je tak, ako keď niekto začne robiť v zmrzlinárni. Prvé dva, tri týždne, by si dal tri, štyri kopčeky každý deň, lebo však robím v zmrzlinárni. Ale potom sa po čase preje.“ Dnes sú už voči tomu imúnne a poriadne zvážia, či ešte nejaké oblečenie potrebujú.

Pri všetkom sa zíde humor: Aj keď táto dobročinná práca prináša veľa vážnych okamihov, dievčatá vždy zažijú niečo, na čom sa z chuti zasmejú. Veď aký by bol život, ak by v ňom nebol humor? Lenka si spomína na mnoho smiešnych a občas aj trápnych okamihov. Raz ich na ulici stretla žena, ktorá spoznala, že pochádzajú z občianskeho združenia RecyVeci a zhíkla: „RecyVeci, to ste vy, však? Beriete nejaké oblečenie? Ten kabát, čo mám na sebe, pozrite, je nový, mám ho prvýkrát, ale vôbec mi nesedí, berte ho!“ Dievčatá nevedeli ako reagovať. Boli v šoku a ženu upozornili, že vonku je zima, nech si ho nechá, kým príde domov a potom im ho prinesie. Ale bola taká odhodlaná, že si ho hneď vyzliekla a domov kráčala iba v tenkom svetri. Možno si človek povie, že navštíviť rodiny v núdzi nebude zábavnou aktivitou. Samozrejme, dievčatá k tomu pristupujú zodpovedne a s pokorou, ale snažia sa atmosféru odľahčiť. Niekedy im s tým môžu pomôcť aj deti. Keď raz išli odovzdať peniaze jednej rodine v zime, kúpili dvom malým chlapcom zimné topánky. Pekne ich zabalili ako vianočné darčeky a keď ich chlapci otvárali, jeden z nich smutne poznamenal: „Ta to žiadna hračka?“ V tej chvíli zmizli všetky predsudky. A tie sú podľa Lenky stále, „pretože idete za niekým, koho nepoznáte a zrazu tam idete s tou najcitlivejšou vecou, ktorú daná rodina prežíva.“

Autorka: Viktória Fedáková

Foto: Andrej Hucík, Lukáš Stašák, archív RecyVeci

Čo nezvládli americká grófka a nemecké knieža, to preslávilo slovenskú zvernicu.

„Zabehnete stovku pod desať sekúnd? Tak smelo,“ vypočuje si každý, kto sa pýta za ohradu divočiny veľkej ako tridsať futbalových ihrísk, kde sa nemožné stalo možným a artefakty starej krajiny znovu dostali život.

Sú ako gladiátori, ktorí nevedia, že sú gladiátori. „Keby si uvedomovali svoju silu, polámali by to tu ako zápalky,“ vie sa v chýrnej obore.

Zubor. Tona na váhe a v životopise príbeh so šťastným koncom. V stredoveku by ste ho v lesoch stretli ako dnes srnku. Potom skončil nad krbmi a v kobercoch u mocipánov.

Až sa zjavila Zubria zvernica Topoľčianky a pomohla otočiť svetový trend ako málokto iný. Poďte s nami na zelenú lúku, na ktorej vyrástol celosvetový unikát.

Drahá atrakcia

Je aj v katastri Hosťoviec, chodí sa tam z Loviec, meno nesie po Lesnej správe Topoľčianky, no hlavne preslávila Slovensko. Hanebne rozbitá príjazdová cesta je už preč. Asfalt na hranici lesa pretína vysoká brána a štrkové parkovisko. Odtiaľ návštevníci pokračujú peši. Ročne okolo desaťtisíc. Cez „koronu“ vraj raz toľko.

Kráčajú v tieni tribečských stromov, ktoré titulky plnili záhadami. Tu, v zubrom kráľovstve, však všetko dáva zmysel. Jej príbehom nás previedla výrečná dvojička.

„Zubra už zachraňovať netreba, zvernica ostala drahou atrakciou,“ povedal Jozef Gregora, vedúci Lesnej správy Topoľčianky a neskôr vysvetlil.

Hovorili sme s kapacitou. Tridsaťpäť rokov u „lesákov“ vraví samo za seba. Stiskom nás uvítal v skanzene zvierat ťažkých ako autá, kde sú televízie ako doma. Aj tak vždy odhalia nové tajomstvá.

„Na helikoptéry si zubry už zvykli, ale keď im nad hlavami lietali drony, celý deň nežrali,“ doplnil Samuel Pružinský, pracovník obory, ktorého starý otec, Karol Krpala, bol jej prvým správcom.

Posledného zastrelil kráľ

Písal sa rok 1957, bolo po vojnách a mená všetkých zubrov planéty by ste zmestili na zdrap papiera. Z poslednej päťdesiatky statočných je teraz azda osemtisíc. V zajatí i voľnej prírode. Celé rodiny.

Angličania vyhubili majestátne zviera v dvanástom storočí a Francúzi v štrnástom. Posledné na území dnešného Slovenska vraj v pätnástom storočí ulovil uhorský kráľ Matej Korvín vo vígľašských lesoch pri Zvolene.

Zubrov v dvadsiatom storočí v ich domovine v Bielovežskom pralese – v Poľsku pri hraniciach s Bieloruskom, strážili cárski vojaci. Pred prvou svetovou vojnou ich tam žilo sedemsto, po nej ani sedemdesiat… Posledného mal zastreliť hájnik. Od hladu.

Keď zubra v roku 1994 konečne vyškrtli z Červenej knihy ohrozených druhov, topoľčianska zvernica otvorila brány verejnosti. A rohatých obrov, na ktorých by si vo voľnej prírode netrúfol ani medveď, môžeme obdivovať zblízka. Na dosah ruky.

Veľa za veľa

Radšej ju však ďaleko nestrkajme. „Vážne zranenie sme nemali, ale ak návštevník zapára, zubor ho vie bolestivo pritlačiť o oplotenie. Viacerí sa pýtajú za ohradu. Každému hovorím to isté – ak viete stovku pod desať sekúnd, tak smelo. Zubry vedia utekať štyridsaťkilometrovou rýchlosťou,“ pousmial sa Jozef Gregora.

Obora ponúka veľa za veľa. „Sama si na seba nezarobí. Len prevádzka stojí 70-tisíc eur ročne. Financujeme ju z iných aktivít lesov, hlavne ťažby. Štátne dotácie sú skôr výnimočné. Keby sme mali zarábať na vstupnom, namiesto dvoch eur by muselo stáť  štyridsať,“ rozprával vedúci Lesnej správy Topoľčianky.

V päťdesiatych rokoch tri lokality dostali stopku, než zvernica vznikla práve pri Zlatých Moravciach. Pôvodný nápad – Tatranská Lomnica, nevyšiel pre drsné podmienky, neuspeli ani Drahožická huta v skýcovských lesoch a Poľana. Vyhrali Piesky, čistinka za Lovcami. Rozhodol terén i poloha. Možno aj preto, aby to delegácie ministrov nemali z Bratislavy ďaleko.

Bizón nie je zubor

„Bizóny!“ ukazujú prstami mnohí a nemajú pravdu. „Bizóny a zubry sa v prírode pravdepodobne nikdy nestretli. Jadrovou DNA sa zhodujú, mitochondriálnou nie,“ poučuje turistov Jozef Gregora a oni namiesto ťukania do mobilov počúvajú. V zvernici priveľa signálu nechytíte. Vraj preto, lebo Rusi vo vojne na Ukrajine zničili vysielač, ktorý zabezpečoval internetový signál.

Práve na krížení s bizónmi zlyhal chov zubrov nemeckému kniežaťu Hohenlohemu v Tatranskej Javorine. S navozenými druhmi z USA nespravila dieru do sveta ani americká grófka Vanderbiltová v Remetských Hámroch.

„Slováci zachránili zubry. Tu, v topoľčianskej zvernici. Podobnou mierou prispeli už len Poliaci a Bielorusi,“ hrdo pridal Gregora.

Praotec za byt v Prahe

Biblia má Adama a Evu, Topoľčianky Putifára a Pumarku. U praotca zubra a pramatky zubrice začína rodokmeň všetkých dvesto mláďat 65-ročnej histórie zvernice. Dorazili darom z Poľska a stali sa legendami.

Putifár mal neuveriteľných 1 230 kilogramov. „Môj dedo ho vážil,“ popýšil sa Samuel Pružinský. „Preľaknutý šmaril bicykel do jarku a skryl sa doň, keď ho zrazu videl kráčať po ceste oproti sebe. Putifár musel preraziť ohradu. Mal šťastie, lebo samca, ktorý ju prerazil inokedy a rozbehol sa iným smerom, za horou pri Topoľčanoch zastrelili,“ vytiahol pikošku pracovník obory.

Za 80-tisíc korún ste mohli mať byt v Prahe. Alebo odstreliť Putifára! V roku 1970 v zvernici pristála ponuka o hodnote ročných nákladov na chov všetkých zubrov. Československé ministerstvo prikývlo, medzinárodný výbor z Varšavy tiež. Zahraničného poľovníka zastavili až protesty ochranárov a najmä riaditeľa pražskej ZOO. A vlastne – než by nabil pištoľ, Putifár ako 21-ročný uhynul.

Päť odstrelov za dvadsať rokov

Chcete doma vešať ozdoby na zubrie rohy? Návod má tri kroky. Po prvé: Pomodlite sa za mimoriadnu výnimku Ministerstva životného prostredia. Po druhé: Vystojte radu viacerých záujemcov. A do tretice: Rozbite prasiatko, lebo poplatok desaťtisíc eur nie je nič nenormálne.

„Za posledných dvadsať rokov sme nemali viac ako päť odstrelov. Povoľujú sa len v prípade zranenia alebo absolútnej nevhodnosti zubra na ďalší chov. Čiastka za odstrel je výnimočná, nepravidelná a musíme ju použiť na chov zubrov. Poviem vám, odstrel, to je riadna fuška. Zubra treba previezť do inej zvernice a uspať,“ odfúkol si Jozef Gregora a pridal príhodu. „Pred približne dvadsiatimi štyrmi rokmi sa minuli miesta v ZOO i súkromných chovoch a pár zubrov sme museli odstreliť. Premiestnili sme ich do druhej zvernice a šokovalo nás, ako rýchlo si prinavrátili prirodzenú plachosť. Skryli sa a odstrel hodnú chvíľu trval.“

Zubor má spoločenskú hodnotu 4 610 eur. Aj predaj je veda. „Prevážať ho môže iba špeciálne auto zo ZOO s prístupom k vode. Ešte skôr treba zubra uspať, čo robíme iba v nevyhnutných prípadoch, lebo mu to rozhádže celý tráviaci systém, vyšetriť na modrý jazyk, chorobu šialených kráv a podobne. Vysokoškolskí docenti si z neho vtedy spravia laboratórium. Skúmajú DNA a odoberajú vzorky, napríklad srsti. Samé vzácnosti,“ prezradil vedúci Lesnej správy Topoľčianky.

Slabý nemá šancu

Raz laboratórium, raz koloseum. Zvernica Topoľčianky sa v ruji vie zmeniť na bojisko.

„Najstarší a najsilnejší zubor zväčša zbije mladších a potom pári všetky samice. Vedia sa pobiť na smrť, rozpárať rohmi zospodu do brucha tak, že súpera až nadvihne. Tu platia zákony prírody. Chorý a slabý nemá šancu,“ povedal Jozef Gregora o svete za dvojmetrovým oplotením.

„Máme nepomer samcov a samíc – sedemnásť ku jedenástim. O zubrice je boj. Sinko a Sian sa vlani tak pobili priamo pred zrakom ľudí pri ohrade, až som sa bál, že ju prevalia. V zvernici sú štyri oddelené sektory a oni odvtedy nesmú byť v rovnakom. Hneď by po sebe vyštartovali. Už teraz jeden na druhého vykrikujú cez plot. Nie náhodou treba dominantného býka každých štyri-päť rokov vymeniť,“ hovoril nám Samuel Pružinský, ktorý sa o zubry stará.

Medzitým mu zurvalec Sinko ochotne nastrčil huňatú hlavu na pohladkanie. Obďaleč rozkazuje 14-ročná Sidónia, líderka stáda. Všetky zubry narodené na Slovensku sú pomenované iba na písmená „Si“. Poľské zase na „Pu“ a bieloruské „Be“. Nech je to v plemennej knihe jasné.

Ohrada ako zápalky

Rodina Pružinských má oboru v nájme už dvanásť rokov. Nesmie ísť na spoločnú dovolenku. Kto by nakŕmil dvadsaťosem hladných krkov?

„Zubry si myslia, že šesťdesiatročné drevené ploty sú tvrdé. Keby si uvedomovali svoju silu, ohradu by polámali ako zápalky. Stačilo by, keby im dva dni nikto nedal žrať,“ rozprával Pružinský, ktorý v prírode vyrástol a diviaky prikrmoval už ako päťročný.

Tonový obor za deň zje aj štyridsať kilogramov potravy. Najväčší maškrtníci žerú sedemnásť hodín denne! Čo v zvernici vysadíte, to sa nedožije rána, po mladých výhonkoch idú ako po údenom. O deviatej a štrnástej zubry pred zrakom návštevníkov berú útokom na mieru vyrobené krmivo. Rohmi sa zúrivo predierajú k válovčekom. Na rodičovskú empatiu zabudnite, malé zubríčatá jedia posledné.

Pred desiatimi rokmi sa podarilo nóvum. Dvojičky! „Nikdy predtým ani potom sa nám to nestalo,“ dopovedal Jozef Gregora príbeh slovenskej zvernice, ktorá zubrami zásobuje Európu.

Autor: Martin Kilian

Foto: Martin Kilian (6), archív Lesov SR (1 – Putifár)

Po dvoch rokoch sa Bratislavčania môžu ísť konečne najesť či poprechádzať na Vianočné trhy.

K tomuto zimnému obdobiu neodlučiteľne patrí množstvo jedla, nápojov, svetiel, či vianočnej výzdoby. Vianočné trhy slávnostne otvorili na Františkánskom námestí 25. novembra. Bola som tam aj ja s mojimi spolužiačkami. Program večera bol pestrý. O siedmej večer primátor mesta prišiel rozsvietiť vianočný stromček a popritom vietor rozfúkal nad našimi hlavami umelý sneh. Posledný mal vystúpenie spevák Robo Opatovský, ktorý naladil všetkých ľudí do spevu a tanca.

Po tomto programe sme sa išli prejsť a pozrieť, čo dobrého na vianočných trhoch ponúkajú. Bolo tam toho veľmi veľa, či už sladkého alebo slaného. V stánkoch predávali trdelníky, cigánske pečienky, lokše, štrúdle, pagáče, zemiakové placky, langoše, pečenú kačicu s kapustou, punče, vína, čaje a mnoho iného. Na zahriatie sme si kúpili punč, pohár za tri eurá, čo nám prišlo cenovo adekvátne. Bol dobrý a hlavne sladký. Ochutnala som cigánsku pečienku a pečienkové lokše, boli výborné. Zarazili nás však ceny – cigánska pečienka 6,50 eura, zemiaková placka 4,50 eura.

Čo si o týchto cenách myslia naši študenti? Kristína Chovancová mi odpovedala, že by si cigánsku pečienku alebo placku za takú cenu nekúpila, pretože nechodí na brigády a príde jej to priveľmi drahé, kúpila by si niečo lacnejšie. Naopak, študentka Veronika Somorovská povedala, že podľa nej to nie je až také zlé, lebo ceny sa zvyšovali aj v obchodoch. Ja si myslím, že cena cigánskej pečienky je prehnaná, ale človek, ktorý je v tomto prostredí si povie, že raz za rok pri vianočnej atmosfére si ju môže dopriať.

Na vianočné trhy sme prišli opäť o týždeň a zo zvedavosti nás napadlo opýtať sa predávajúcich v stánkoch, koľko cigánskych pečienok denne predajú. Zaujímalo nás, či im idú na odbyt viac cez týždeň alebo cez víkend. Odpoveď bola jednoznačná – cez víkend. V deň slávnostného otvorenia sa v jednom zo stánkov predalo okolo 180 cigánskych. Pýtali sme sa tiež, ktorú príchuť lokší kupujúci preferujú – rodičia s malými deťmi sladké, napríklad nutelové, a ostatní väčšinou pečienkové alebo mastené. My sme ochutnali práve pečienkové a môžem potvrdiť, že boli veľmi chutné. Zhodli sme sa, že sa pôjdeme pozrieť aj na ostatné trhy a uvidíme, kde sa nám bude páčiť najviac.

Autorka: Veronika Mokráňová
Foto: autorka

Často sa stretávame s ľuďmi, ktorí nám hovoria, že majú problém sa na niečo sústrediť viac ako desať minút. Je veľká pravdepodobnosť, že majú poruchu pozornosti.

ADD (porucha pozornosti) a ADHD (porucha pozornosti s hyperaktivitou) sú považované za psychické poruchy. Jedinec má problém sa sústrediť a pri hyperaktivite ani neposedí. Tieto diagnózy zistia ľuďom psychológovia zväčša počas štúdia na základnej alebo strednej škole. Diagnózu mávajú častejšie chlapci. Sú to tí študenti, ktorí neustále ťukajú perom alebo dupú nohou a robia tým nervy celej triede. Alebo naopak, som tu ja, ktorá je neustále ticho a niekedy aj zabudnete, že existujem. Žijem vo vlastnom svete, ktorý je ťažko pochopiť, ak nie ste v mojej koži. Často pre mňa neplatia ani pravidlá, pretože sa rada riadim svojimi myšlienkami. To je pravdepodobne jeden z dôvodov, prečo býva niekedy ťažké ma upokojiť. Byť mojím rodičom je teda fuška. Rodičia nevidia do mojej mysle, no veľa ľudí by moje myšlienkové pochody ani nepochopilo. 

Môže vám niekedy prísť, že je to so mnou neznesiteľné. Tisíckrát niečo poviete, ale stále tomu nerozumiem. Som čistou definíciou frazeologizmu: jedným uchom dnu, druhým von. Niekedy sa aj tvárim, že vás počúvam, ale moja myseľ je niekde úplne inde. Čím som staršia, tým lepšie to viem maskovať. Učenie je pre mňa naozaj náročné. Učivo, ktoré sa vie bežný študent naučiť za hodinku, mi trvá aj niekoľko hodín alebo až dní. Musím veľakrát bojovať sama so sebou. 

Ľudia nemajú na mňa niekedy trpezlivosť. Neraz bývam naozaj nepochopená. Niekedy  ma vysmievajú tí, ktorí si myslia, že nič také neexistuje, len som lenivá a nechce sa mi robiť jednu vec dlhšie. Zaujímalo by ma, ako by to zvládali oni v ich koži. Svoje správanie musím veľakrát vysvetľovať aj napriek veľkej rozšírenosti tejto poruchy. V dospelosti je veľmi ťažko rozoznať človeka s touto poruchou. Časom som sa  naučila zvládať svoje správanie a zorganizovať si svoj život. Niektorí majú toľko šťastia, že sa z toho vyliečia. 

Najviac mi pomôže, keď ma budete akceptovať aj napriek tomu, že sa vás niekedy opýtam jednu vecviackrát. Pokiaľ vieme podať pomocnú ruku niekomu s depresiou, prečo by sme to isté nemohli urobiť aj pre ľudí s poruchami pozornosti. Rozumiem, že v súčasnosti je ťažké akceptovať jeden druhého. Aj napriek tomu, že za to, akí sme, nemôžeme.

Autorka: Dominika Elizabeth Varga

Ilustračné foto: autorka

Nikdy sa nevzdávajú. Fungujú už štyridsať rokov a oddane vnášajú medzi rádiá ducha alternatívy. Od pondelka do štvrtka v podvečer vysielajú priamo zo štúdia na internátoch. Podľa akých kritérií prijímajú nových členov? Aké hudobné žánre si vo vysielaní môžeme vypočuť? Akými zásadami sa riadia, či ako sa im takmer počas akcie rozpadol stan, mi porozprávali TLIS-áci Michal Hrabovský (Čierny Baklažán), Filip Antala (Klobúčik) a Marcel Vojčík (Merák).

Nedávno ste vyhlásili konkurz – hľadali ste nových členov. Je iniciatíva TLIS-ákov stále rovnaká, alebo sa počas rokov mení?

Škola študenta za činnosť v rádiu neodmení, ani ju nijako netoleruje. Jediné, čo môže získať, sú body na internát. Aj preto záujem o participáciu na vysielaní klesal. Predtým, ako nás zasiahla pandémia koronavírusu, sme ešte videli snahu vysokoškolákov – prácu si pýtali. Počas karantény sme sa všetci ocitli v digitálnom prostredí a mnohí sa už nechceli zapájať do mimoškolských aktivít. Keď sme vtedy išli hrať na FEIstival, videli sme, že naň prišli už len chabé, umierajúce schránky. Teraz sa to z iniciatívy zmenilo skôr na to, že aj keď sa študenti zapoja, nevedia, čo majú robiť a prácu si nežiadajú. Na druhej strane, v tých nových ľuďoch z konkurzu vidíme zmenu. Prichádzajú rôzni záujemcovia – tí, ktorí sami tlačia rádio vpred, ale aj tí, ktorí pripomínajú mŕtvych chrobákov. Teraz sme mali na výber z dvadsiatich štyroch ľudí a vzali sme štrnástich. Takmer každý patril medzi tých, ktorí sú ochotní posunúť TLIS na vyššiu úroveň. Bežná prax bývala, že človek prišiel päť minút pred vysielaním a nevedel, čo bude rozprávať, či akú chce mať hudbu. Keď prídu teraz, relácie majú vopred dôkladne prichystané a nad ich prípravou strávia hodiny.

Aké kritériá zohľadňujete pri výbere nováčikov?

Nečakáme, samozrejme, že nám z neba spadne Einstein, ktorý ihneď bude vedieť, ako pozapájať káble, alebo príde hudobný dramaturg, a ten zmení náš pohľad na hudbu. Sme schopní niečo ich naučiť, ale chceme, aby sa počas pohovoru snažili odpovedať na otázky najlepšie ako vedia. V menej oficiálnej časti zisťujeme, či sú schopní prežiť v našom kolektíve a patria do našej „krvnej skupiny“. Vylučujeme aj karieristov, ktorí pôsobenie v rádiu berú ako medzischod, ktorý majú v pláne rozdrviť. Chceme ľuďom pomáhať ďalej v kariére, no pôsobenie v TLIS-e sa neobmedzuje len na nejaké splnenie jednorazového cieľa.

Komu ste pomohli naštartovať kariéru?

Mnohí technici, ktorí pôsobili u nás, začali pracovať v Slovenskom rozhlase, Fun rádiu, Európe 2, Regine. Pracoval u nás aj Ľudovít „Mravec“ Jakubove a zo súčasnej generácie to boli Ján Mečiar, moderátor spravodajskej relácie TV JOJ, Diana Štrusová, redaktorka TA3, či komik Gabo Žifčák. V každom rádiu by sa našiel niekto, kto pôsobil aj v TLIS-e. Skvelé príležitosti u nás získavali aj DJ-ovia, keďže sme spolupracovali s mnohými klubmi a hudobne sprevádzali tanečné akcie. Potom si už na základe svojho mena budovali aj kariéru.

Moderátorské schopnosti si zdokonalili aj dvaja študenti v relácii The Double. Bola plná energie, elánu a zožala úspech. Prečo ste ju prestali vysielať?

Formát bol dobrý, problém bol v tom, ako to poňali. Promovali sa ako samostatná jednotka, mali vlastného technika, ktorý si všetko vedel zapojiť. Porušili však jedno z našich pravidiel – skladali si zoznamy skladieb, čo je chválitebné, ale len dovtedy, kým zoznamy nie sú preplnené hlavným prúdom, ktorý môžeme počuť v komerčných rádiách. A presne to my vysielať nechceme – ak si niekto zapne TLIS, hľadá v ňom niečo iné, čo nebude počuť v každom inom rádiu. Snažíme sa zviditeľniť menej známe, alternatívne kapely.

Porušili aj iné pravidlá, ktorými sa riadite?

Okrem pravidla vo výbere hudby sa u nás uplatňuje aj ďalšie – vynechávame politické témy, v skratke všetko, čo môže vyvolať nenávisť a veľký konflikt názorov. V tejto relácii sa raz rozhodli, že budú počas vysielania rozprávať v Dankovčine – tak to sami nazvali. Celé Slovensko si totiž v tej chvíli robilo srandu z kapitána Andreja Danka i jeho prejavov. To pre nás znamenalo prekročenie hraníc. Ak si má niekto robiť vtipy, nech si ich robí zo všetkých bez výnimky, a to je väčšinou veľmi náročné. Popritom začali mať aj reklamy v štýle sponzoringu. My nemáme problém podporiť nejakú dobrú myšlienku, napríklad Bielu pastelku, ale ak nám niekto platí za umiestňovanie výrobku v podobe: „Pite Red Bull!“, je to pre nás neprijateľné. Nenecháme si platiť za reklamu. Stalo sa, že chlapci mali zapnutý živý prenos z vysielania The Double a nechali si platiť za logo, ktoré sa zobrazilo na obrazovkách sledujúcich. Vrchol bol, že si na spodok obrazovky prenosu umiestnili IBAN jedného z nich, a vyzývali divákov k finančnej podpore – nikomu z nás to však nepovedali.

Pokúšali ste sa zmeniť charakter tejto relácie?

Pokúšali sme sa to vyriešiť rozhovormi, chceli sme im dohovoriť, aby zmenili výber hudby. Ako moderátori boli výborní, skúsení, hádzali si slovíčko tam a späť, a tak sa nestalo, že by tam boli tiché miesta. Keby vyberali alternatívnu hudbu, nebol by problém a reláciu by sme vo vysielaní nechali.

Máte pri výbere hudby aj preferovaný žáner?

U nás je to žánrovo veľmi pestré. Kaliho nehráme, ale môžeme púšťať aj klasickú hudbu, jednoducho niečo, čo nie je bežné. Klasiku nie nevyhnutne pustí každý – môže odznieť v Slovenskom rozhlase, ale aj u nás v rámci nejakej relácie, v bežných rotáciách skôr nie. Väčšinou sme vychovaní na elektro hudbe, punku, metali, rocku a podobných žánroch. Nešpecifikujeme sa však len na jeden. Bolo tu mnoho hudobne zameraných relácií, v ktorých zazneli aj žánre ako blues, folk, country. Moderátori rozoberali priamo tú hudbu, zamerali sa aj na kompozíciu, interpreta a popritom dávali jednu či dve piesne na ukážku. Už štyridsať rokov sme zameraní na všetko, len nie na hlavný prúd.

V polovici decembra by ste mali ale oslavovať štyridsaťjeden rokov pôsobenia. Bol dôvodom vaše prestávky koronavírus?

Áno. Snaha tu bola, ale zlyhalo to na tom, že nie každý má doma mikrofón, z ktorého sa dá vysielať, ktorý sa dá počúvať. Aj keď ľudia zostali v Bratislave, bolo výzvou dostať sa na internát, čiže sme mali problém prísť do štúdia. Ak by sme aj chceli zavolať nejakého hosťa, bolo to neuskutočniteľné. Preto sme začali až teraz, v septembri, novým konkurzom a nadviazali sme spoluprácu s novými ľuďmi.

Aké to bolo, štartovať po roku znova?

Náročné. Muselo do toho ísť veľa plánovania a organizácie. Ale keď sa pozrieš navôkol, v štúdiu máme symboly švábov (fresky, logá, plyšové hračky), pretože my sme ako šváby. Môžeš nám odtnúť hlavu, my napriek tomu neumrieme – aspoň najbližších tisíc rokov nie. Dokedy bude stáť táto budova, dovtedy v nej bude aj TLIS.

Mali ste niekedy chuť prestať?

Stačí sa zamyslieť nad tým, že štyridsať rokov pred nami to punkáči nevzdali ani v jednom momente. Prečo by sme sa mali vzdať my? Postupne z nášho kolektívu vznikla rodina, s ktorou si niečo zažijeme a chceme, aby to zažila aj budúca generácia. Celé to stojí a padá na ľuďoch, ktorí prídu.

Význam švábov sme si predtým vysvetlili. Čo sa ukrýva v štyroch písmenách, reprezentujúcich vaše rádio?

Rádio začalo vznikať, keď boli pripravené len plány internátu, v ktorom sa nachádzame. Vtedy ešte nemal ani názov. Na Mladej garde bývali elektrikári, študenti, ktorí už mali rádio Mladá garda, ale koncom sedemdesiatych rokov sa rozhodlo, že sa postaví internát aj v Mlynskej doline. Všetci, ktorí pôsobili tam, sa presunuli sem, založili tu nové rádio, ktoré funguje doteraz. Na projektoch internátov v Mlynskej doline bolo napísané: „Tisíc lôžková internátna stavba“. To sa stalo názvom nášho rádia. Okrem TLIS-u bolo prvým rádiom v internátnom sídlisku Mlynská dolina 1, ktoré fungovalo na Výškových blokoch, nazývaných aj Štúrak. Tieto dve rádia medzi sebou spolupracovali, striedali sa vo vysielaní. Keď sa v TLIS-e rozbehla technika, vysielalo sa naplno odtiaľto.

Okrem vysielania sa podieľate na organizácii rôznych akcií. Na akých a ako?

Hudbou sprevádzame napríklad akciu Antibordel, počas ktorej si študenti môžu získať body, a tie ich posunú vyššie v poradovníku pri výbere internátnej izby. Ráno začneme budíkom – púšťame ho z veľkých reproduktorov a vždy sa naň študenti sťažujú. Už pätnásť rokov ich o ôsmej zobudíme tým istým remixom kohutieho kikiríkania. Potom pokračujeme cez deň bláznivým výberom piesní, pri ktorých nikto nezaspí. Pomáhame aj pri organizácii FEIstivalu – tento rok sa uskutočnil v stane s vlastným pódiom a všemožnou parádou. Chvíľu sme si mysleli, že celý spadne, pretože dosky, ktoré boli na spodku, sa rozhýbali spolu so skákajúcim davom. Začali sa triasť stĺpy, zem a napokon aj stan. Našťastie ten nápor zvládol.

Na toalete som si nemohla nevšimnúť dopravnú značku, ktorú tam máte. Prečo práve takýto dekoratívny prvok?

Za ňou sa ukrýva celkom zaujímavý príbeh. Keď okolo internátov prerábali celú cestu, pri vchode do internátneho areálu bola značka, ktorá označovala „zónu tridsať“, no na kopci, v epicentre rekonštrukcie, už zrazu bola štyridsiatka. Nedávalo to zmysel, a tak sa vyparila.

Autorka: Alžbeta Vojtušová