Murované domy v údolí a skromné chatky učupené na svahoch Javorníkov lemujú kľukatú asfaltku, ktorá vedie k dvom lyžiarskym strediskám pri hraniciach s Českou republikou. Je začiatok novembra a sneh by ste tu hľadali márne. Aj prázdna cesta dokazuje, že lyžiari zatiaľ sedia doma. Cez zimu sa autá podľa miestnych rútia jedno za druhým. Úzkymi ulicami a krkolomnými zákrutami prechádzajú cez Lazy pod Makytou, jednu z najväčších obcí v púchovskom okrese.
Chalúpky sirôtky
Zimné prázdniny netrpezlivo očakávajú nielen majitelia vlekov, ale aj drevenice a chalupy. Ako siroty vyčkávajú, kým im prisťahovalci opäť vdýchnu život. Jedna z nich vyčnieva z radu. Kolesá z voza pribité na stenu, chomút, bledomodré vchodové dvere a ornamentmi zdobené okenice. Chalúpka ako z rozprávky. Dôkazom je aj prútená metla opretá o zárubňu. Už len stretnúť čiernu mačku motajúcu sa pod nohami milej stareny. Zaklopeme. Ticho. Zaklopeme ešte raz. Hrobové ticho. Na dverách majitelia zanechali odkaz: „Dedičstvo otcov, zachovaj nám pane.“
Kto ho zachová, keď na ulici nie je živá duša? Hľadáme niekoho. Kohokoľvek. Orientujeme sa pomocou striech. Kráčame za dymiacimi komínmi. Tam, kde sa kúri, predsa musí niekto bývať.
Aj býva. V drevenici za potokom žijú milí starkí- chatári, chodia sem len cez víkendy. Domácich, ktorí by vedeli rozprávať o tunajšom živote, je ťažké nájsť. Starkí tvrdia, že miestni buď žijú dole v dedine alebo v domovoch dôchodcoch. Tu v horách, blízko pri Čertove, ich zostalo len zopár. A tí nemajú čas. Netrápi ich, že je nedeľa. Žena v zástere, ktorá na chvíľu vyjde z balkóna, sa ospravedlňuje: „Práve sme zabili ovečku, s mäsom máme veľa práce.“ Susedia natierajú plot, ďalší robia v záhrade. Nikto sa nechce rozprávať.
Aj starosta obce Lazy pod Makytou, Ján Mičega, súhlasí, že chatárske oblasti sú v podstate vysídlené. Nečuduje sa, že ľudia stadiaľ odišli. Do mesta je to ďaleko, do školy tiež a autobusy nechodia často. Dodáva, že problém s vysťahovalectvom je len v horách, do dediny sa, naopak, sťahujú aj mešťania, a to najmä po pandémii. Láka ich ticho a príroda, čo v meste nenájdu.
Bližšie k obchodu, krčme a kostolom skutočne pribúdajú komíny. Dymí sa z nich. A s nimi aj novopostavené alebo rozostavené domy. Život! Otužilé deti pri veľkej drevenici skáču na trampolíne a kričia. Prvá, aj jediná mladá rodina, ktorú stretneme, narúša to strašidelné, doteraz všade prítomné ticho. Ich otec, ako inak, pracuje vonku. Len potvrdzuje teóriu, že tunajší ľudia neoddychujú ani v nedeľu.
Starnú v pokoji a samote
Podľa starostu v dedine žije asi dvadsať percent dôchodcov nad šesťdesiat rokov. Jednou z nich je Oľga Fojtíková. V dedine sa narodila, vyrastala, vychovávala deti a teraz jej v rodinnom dome robí spoločnosť iba vnučkin pes: „Viete, aké sú deti. Vnučka veľmi chcela psíka, no neuvedomovala si, že o zvieratko sa musí aj starať.“ Oľga sa nesťažuje, cíti sa vďaka nemu menej osamelá. V lete robí v záhradke, chová sliepky, s nákupmi jej pomáha dcéra. Ceny podľa nej rastú stále, peňazí je málo stále, no nebojí sa, že nebude mať v zime čím kúriť. S pokojom konštatuje: „Prežila som minulú zimu, nejako prežijem aj túto.“ Z jej komína sa napriek energetickej kríze ani v zime dymiť neprestane.
Inak sa na život pozerá pani Jánošíková, majiteľka obrovskej drevenice. Sťažuje sa, smúti, spomína. Zomrel jej muž aj syn, zostal jej len mladý vnuk, ktorý pracuje v meste. Od štátu nedostala ani 250 eur. Ako má z takého malého dôchodku človek vyžiť? Všimla si, že dražie všetko- mlieko, cukor aj olej: „V hypermarketoch je to lacnejšie, no tie sú ďaleko, až v meste. Neoplatí sa mi tam cestovať, veď aj lístok na autobus niečo stojí. “ V meste by žiť nechcela. Tu jej aspoň pomáha syn. A predsa sa podľa nej ľudia zmenili: „Kedysi sa zvykli lyžiari pristaviť, porozprávať, teraz sa každý ponáhľa.“ Aj ona sa cíti osamelo, no je rada, že existujú telefóny a sociálne siete. Dodáva, že aj tam sa každý len sťažuje- peňazí je málo, časy sú ťažké.
Kiežby mala peniaze aspoň obec. Nemá. Darmo, že sa radí k najväčším v okrese. Nepatrí k najľudnatejším, čo sa odráža i v jej rozpočte. Starosta si uvedomuje, že starší ľudia bez auta, ktorí žijú v horách, môžu mať problém prejsť do obchodu. Ale tých, ktorí by rozvážali potraviny, či pomáhali s nákupmi, nemá z čoho platiť.
Riešením by mohli byť dobrovoľníci, ochotní pomáhať zadarmo. Tí, ale podľa starostu dlho nevydržia: „Dopadlo by to ako cez pandémiu- ľudia vzplanú na začiatku, po dvoch až troch týždňoch už nie sú ochotní. Každý má svojich starostí dosť.“
Povinnosť postarať sa o slabších a starších má podľa neho najmä rodina. Vie aj o takých, ktorí nemajú nikoho. Navštevuje ich, snaží sa pomôcť. Hoci sa tunajší dôchodcovia sťažujú na zdražovanie, na obecný úrad doteraz neprišli nijaké žiadosti o pomoc spojené so súčasnou energetickou krízou. Obyvatelia Lazov si vedia poradiť. Čo iné im zostáva? Kúria väčšinou drevom, navzájom si pomáhajú pri jeho spracovaní. Obec vie aj o dvoch, či troch domoch, kde sa nekúri cez zimu vôbec. Ich majitelia ale pomoc každoročne odmietajú.
Dym – symbol života aj smrti
Obláčiky dymu nás navigovali od začiatku dediny po jej koniec. Dodávali nám nádej, že v chatke, kde sa dymí z komína, žijú miestni so svojimi príbehmi a spomienkami. Oheň, plamene, dym, tlejúce drevo. Pre nás symbol života, pre obyvateľov vypálenej osady Mladoňov symbol smrti, hrôzy a strachu. Väčšina z nich už nežije, no socha vojaka približne v strede Lazov, pri ktorej sa začína náučný chodník, pripomína okoloidúcim smutnú udalosť.
Aj vtedy bola vojna, chudoba, ťažké časy. Ťažšie ako dnes. Počas nedeľnej noci, 29. októbra 1944, na dvere osadníkov zaklopali partizáni s prosbou o nocľah. Obyvateľom Mladoňova ich bolo ľúto. Dovolili im prespať v hospodárskych budovách a ponúkli ich chlebom, aby neboli hladní. Skoro ráno začuli streľbu. Gestapo a nemecké oddiely SS vtrhli do osady, prekvapili
partizánov aj miestnych. Tí doplatili na svoju štedrosť a dobrotu. Niekto ich zradil. Kto to bol, doteraz nie je známe.
Každý, kto vládal, utiekol do hôr. Ak sa niekto vzpieral, zastrelili ho. Najskôr Nemci vyrabovali domy, vyhnali z nich ľudí, potom ich podpálili. Nezhorelo len trinásť chalúp, ale aj dobytok. Podľa pamätnej tabule na náučnom chodníku to ráno zomrelo 19 ľudí, medzi obeťami bolo tiež dvanásťročné dievča.
Dym. Tlejúce chalupy. Krv. Smrť. Takýto obraz sa naskytol každému, kto po desivej noci navštívil osadu Mladoňov. Život bol preč. Jej príbeh formou spomienkových akcií ožíva každý rok na výročie SNP.
Aj táto udalosť pripomína, že vojna neprináša nič iné ako biedu a smrť. Doplácajú na ňu nevinní. Je to len jeden z mnohých pamätníkov na svete, no zdá sa, že žiaden z nich nedokáže zabezpečiť trvalý mier. Veď jednu vojnu máme hneď za hranicami. Neohrozuje nás priamo, ale jej dôsledky pociťujú aj obyvatelia odľahlých slovenských osád. Tí, čo si žijú pokojne ďaleko od mesta. Tí, čo chovajú ovce, pestujú si zeleninu v záhradke, chodia do hory po drevo. Aj oni majú strach, či im zostane dosť peňazí na potraviny, či budú mať čím kúriť. Sú samostatní, pracovití, ale už starí, slabí a osamelí. Sily im postupne odchádzajú a pomáhať nemá kto.
Autorka: Mária Miháliková
Foto: autorka