All Posts By

Martin Kilian

LABORATÓRIUM I KOLOSEUM

Čo nezvládli americká grófka a nemecké knieža, to preslávilo slovenskú zvernicu.

„Zabehnete stovku pod desať sekúnd? Tak smelo,“ vypočuje si každý, kto sa pýta za ohradu divočiny veľkej ako tridsať futbalových ihrísk, kde sa nemožné stalo možným a artefakty starej krajiny znovu dostali život.

Sú ako gladiátori, ktorí nevedia, že sú gladiátori. „Keby si uvedomovali svoju silu, polámali by to tu ako zápalky,“ vie sa v chýrnej obore.

Zubor. Tona na váhe a v životopise príbeh so šťastným koncom. V stredoveku by ste ho v lesoch stretli ako dnes srnku. Potom skončil nad krbmi a v kobercoch u mocipánov.

Až sa zjavila Zubria zvernica Topoľčianky a pomohla otočiť svetový trend ako málokto iný. Poďte s nami na zelenú lúku, na ktorej vyrástol celosvetový unikát.

Drahá atrakcia

Je aj v katastri Hosťoviec, chodí sa tam z Loviec, meno nesie po Lesnej správe Topoľčianky, no hlavne preslávila Slovensko. Hanebne rozbitá príjazdová cesta je už preč. Asfalt na hranici lesa pretína vysoká brána a štrkové parkovisko. Odtiaľ návštevníci pokračujú peši. Ročne okolo desaťtisíc. Cez „koronu“ vraj raz toľko.

Kráčajú v tieni tribečských stromov, ktoré titulky plnili záhadami. Tu, v zubrom kráľovstve, však všetko dáva zmysel. Jej príbehom nás previedla výrečná dvojička.

„Zubra už zachraňovať netreba, zvernica ostala drahou atrakciou,“ povedal Jozef Gregora, vedúci Lesnej správy Topoľčianky a neskôr vysvetlil.

Hovorili sme s kapacitou. Tridsaťpäť rokov u „lesákov“ vraví samo za seba. Stiskom nás uvítal v skanzene zvierat ťažkých ako autá, kde sú televízie ako doma. Aj tak vždy odhalia nové tajomstvá.

„Na helikoptéry si zubry už zvykli, ale keď im nad hlavami lietali drony, celý deň nežrali,“ doplnil Samuel Pružinský, pracovník obory, ktorého starý otec, Karol Krpala, bol jej prvým správcom.

Jozef Gregora bol v zvernici pri každom predaji i odstrele zubra.

Posledného zastrelil kráľ

Písal sa rok 1957, bolo po vojnách a mená všetkých zubrov planéty by ste zmestili na zdrap papiera. Z poslednej päťdesiatky statočných je teraz azda osemtisíc. V zajatí i voľnej prírode. Celé rodiny.

Angličania vyhubili majestátne zviera v dvanástom storočí a Francúzi v štrnástom. Posledné na území dnešného Slovenska vraj v pätnástom storočí ulovil uhorský kráľ Matej Korvín vo vígľašských lesoch pri Zvolene.

Zubrov v dvadsiatom storočí v ich domovine v Bielovežskom pralese – v Poľsku pri hraniciach s Bieloruskom, strážili cárski vojaci. Pred prvou svetovou vojnou ich tam žilo sedemsto, po nej ani sedemdesiat… Posledného mal zastreliť hájnik. Od hladu.

Keď zubra v roku 1994 konečne vyškrtli z Červenej knihy ohrozených druhov, topoľčianska zvernica otvorila brány verejnosti. A rohatých obrov, na ktorých by si vo voľnej prírode netrúfol ani medveď, môžeme obdivovať zblízka. Na dosah ruky.

Zubor je plachý, človeku by ublížil iba vtedy, keby sa cítil ohrozený

Veľa za veľa

Radšej ju však ďaleko nestrkajme. „Vážne zranenie sme nemali, ale ak návštevník zapára, zubor ho vie bolestivo pritlačiť o oplotenie. Viacerí sa pýtajú za ohradu. Každému hovorím to isté – ak viete stovku pod desať sekúnd, tak smelo. Zubry vedia utekať štyridsaťkilometrovou rýchlosťou,“ pousmial sa Jozef Gregora.

Obora ponúka veľa za veľa. „Sama si na seba nezarobí. Len prevádzka stojí 70-tisíc eur ročne. Financujeme ju z iných aktivít lesov, hlavne ťažby. Štátne dotácie sú skôr výnimočné. Keby sme mali zarábať na vstupnom, namiesto dvoch eur by muselo stáť  štyridsať,“ rozprával vedúci Lesnej správy Topoľčianky.

V päťdesiatych rokoch tri lokality dostali stopku, než zvernica vznikla práve pri Zlatých Moravciach. Pôvodný nápad – Tatranská Lomnica, nevyšiel pre drsné podmienky, neuspeli ani Drahožická huta v skýcovských lesoch a Poľana. Vyhrali Piesky, čistinka za Lovcami. Rozhodol terén i poloha. Možno aj preto, aby to delegácie ministrov nemali z Bratislavy ďaleko.

Bizón nie je zubor

„Bizóny!“ ukazujú prstami mnohí a nemajú pravdu. „Bizóny a zubry sa v prírode pravdepodobne nikdy nestretli. Jadrovou DNA sa zhodujú, mitochondriálnou nie,“ poučuje turistov Jozef Gregora a oni namiesto ťukania do mobilov počúvajú. V zvernici priveľa signálu nechytíte. Vraj preto, lebo Rusi vo vojne na Ukrajine zničili vysielač, ktorý zabezpečoval internetový signál.

Práve na krížení s bizónmi zlyhal chov zubrov nemeckému kniežaťu Hohenlohemu v Tatranskej Javorine. S navozenými druhmi z USA nespravila dieru do sveta ani americká grófka Vanderbiltová v Remetských Hámroch.

„Slováci zachránili zubry. Tu, v topoľčianskej zvernici. Podobnou mierou prispeli už len Poliaci a Bielorusi,“ hrdo pridal Gregora.

Jozef Gregora pôsobí u „lesákov“ úctyhodných 35 rokov.

Praotec za byt v Prahe

Biblia má Adama a Evu, Topoľčianky Putifára a Pumarku. U praotca zubra a pramatky zubrice začína rodokmeň všetkých dvesto mláďat 65-ročnej histórie zvernice. Dorazili darom z Poľska a stali sa legendami.

Putifár mal neuveriteľných 1 230 kilogramov. „Môj dedo ho vážil,“ popýšil sa Samuel Pružinský. „Preľaknutý šmaril bicykel do jarku a skryl sa doň, keď ho zrazu videl kráčať po ceste oproti sebe. Putifár musel preraziť ohradu. Mal šťastie, lebo samca, ktorý ju prerazil inokedy a rozbehol sa iným smerom, za horou pri Topoľčanoch zastrelili,“ vytiahol pikošku pracovník obory.

Za 80-tisíc korún ste mohli mať byt v Prahe. Alebo odstreliť Putifára! V roku 1970 v zvernici pristála ponuka o hodnote ročných nákladov na chov všetkých zubrov. Československé ministerstvo prikývlo, medzinárodný výbor z Varšavy tiež. Zahraničného poľovníka zastavili až protesty ochranárov a najmä riaditeľa pražskej ZOO. A vlastne – než by nabil pištoľ, Putifár ako 21-ročný uhynul.

Putifár bol najmohutnejším zubrom v histórii topoľčianskej zvernice.
 

Päť odstrelov za dvadsať rokov

Chcete doma vešať ozdoby na zubrie rohy? Návod má tri kroky. Po prvé: Pomodlite sa za mimoriadnu výnimku Ministerstva životného prostredia. Po druhé: Vystojte radu viacerých záujemcov. A do tretice: Rozbite prasiatko, lebo poplatok desaťtisíc eur nie je nič nenormálne.

„Za posledných dvadsať rokov sme nemali viac ako päť odstrelov. Povoľujú sa len v prípade zranenia alebo absolútnej nevhodnosti zubra na ďalší chov. Čiastka za odstrel je výnimočná, nepravidelná a musíme ju použiť na chov zubrov. Poviem vám, odstrel, to je riadna fuška. Zubra treba previezť do inej zvernice a uspať,“ odfúkol si Jozef Gregora a pridal príhodu. „Pred približne dvadsiatimi štyrmi rokmi sa minuli miesta v ZOO i súkromných chovoch a pár zubrov sme museli odstreliť. Premiestnili sme ich do druhej zvernice a šokovalo nás, ako rýchlo si prinavrátili prirodzenú plachosť. Skryli sa a odstrel hodnú chvíľu trval.“

Zubor má spoločenskú hodnotu 4 610 eur. Aj predaj je veda. „Prevážať ho môže iba špeciálne auto zo ZOO s prístupom k vode. Ešte skôr treba zubra uspať, čo robíme iba v nevyhnutných prípadoch, lebo mu to rozhádže celý tráviaci systém, vyšetriť na modrý jazyk, chorobu šialených kráv a podobne. Vysokoškolskí docenti si z neho vtedy spravia laboratórium. Skúmajú DNA a odoberajú vzorky, napríklad srsti. Samé vzácnosti,“ prezradil vedúci Lesnej správy Topoľčianky.

Zubry si vyžadujú starostlivosť 365 dní v roku. Samuel Pružinský sa v práci našiel.

Slabý nemá šancu

Raz laboratórium, raz koloseum. Zvernica Topoľčianky sa v ruji vie zmeniť na bojisko.

„Najstarší a najsilnejší zubor zväčša zbije mladších a potom pári všetky samice. Vedia sa pobiť na smrť, rozpárať rohmi zospodu do brucha tak, že súpera až nadvihne. Tu platia zákony prírody. Chorý a slabý nemá šancu,“ povedal Jozef Gregora o svete za dvojmetrovým oplotením.

„Máme nepomer samcov a samíc – sedemnásť ku jedenástim. O zubrice je boj. Sinko a Sian sa vlani tak pobili priamo pred zrakom ľudí pri ohrade, až som sa bál, že ju prevalia. V zvernici sú štyri oddelené sektory a oni odvtedy nesmú byť v rovnakom. Hneď by po sebe vyštartovali. Už teraz jeden na druhého vykrikujú cez plot. Nie náhodou treba dominantného býka každých štyri-päť rokov vymeniť,“ hovoril nám Samuel Pružinský, ktorý sa o zubry stará.

Medzitým mu zurvalec Sinko ochotne nastrčil huňatú hlavu na pohladkanie. Obďaleč rozkazuje 14-ročná Sidónia, líderka stáda. Všetky zubry narodené na Slovensku sú pomenované iba na písmená „Si“. Poľské zase na „Pu“ a bieloruské „Be“. Nech je to v plemennej knihe jasné.

Zubor sa v zajatí môže dožiť až 27 rokov.

Ohrada ako zápalky

Rodina Pružinských má oboru v nájme už dvanásť rokov. Nesmie ísť na spoločnú dovolenku. Kto by nakŕmil dvadsaťosem hladných krkov?

„Zubry si myslia, že šesťdesiatročné drevené ploty sú tvrdé. Keby si uvedomovali svoju silu, ohradu by polámali ako zápalky. Stačilo by, keby im dva dni nikto nedal žrať,“ rozprával Pružinský, ktorý v prírode vyrástol a diviaky prikrmoval už ako päťročný.

Tonový obor za deň zje aj štyridsať kilogramov potravy. Najväčší maškrtníci žerú sedemnásť hodín denne! Čo v zvernici vysadíte, to sa nedožije rána, po mladých výhonkoch idú ako po údenom. O deviatej a štrnástej zubry pred zrakom návštevníkov berú útokom na mieru vyrobené krmivo. Rohmi sa zúrivo predierajú k válovčekom. Na rodičovskú empatiu zabudnite, malé zubríčatá jedia posledné.

Pred desiatimi rokmi sa podarilo nóvum. Dvojičky! „Nikdy predtým ani potom sa nám to nestalo,“ dopovedal Jozef Gregora príbeh slovenskej zvernice, ktorá zubrami zásobuje Európu.

Amerika v Poloninách
V Yellowstonskom národnom parku sa bizóny pasú pri ceste a v Hostoviciach za Sninou si turisti fotia zubry pod lesom. Slovensko svojmu najväčšiemu cicavcovi praje, okrem topoľčianskej zvernice sa na východe presadil vo voľnej prírode. Do vysídlenej Ruskej doliny pri vodnej nádrži Starina v decembri 2004 za príspevku Holandského kráľovstva vypustili piatich zubrov. Dnes ich v Národnom parku Poloniny behá cez päťdesiat. Spásajú lúky, ktoré im kedysi patrili. Ak zablúdia za horu, vracajú sa skrížené s kamarátmi z Poľska. U našich severných susedov žije vo voľnej prírode až tisíc zubrov.

Autor: Martin Kilian

Foto: Martin Kilian (6), archív Lesov SR (1 – Putifár)