All Posts By

Viktória Fedáková

Z odpadu vyťažia maximum

Sestry Tkáčové, zľava najmladšia Lenka, Slávka a najstaršia Danka. Foto: Andrej Hucík

Sestry Tkáčové prevádzkujú bazár, ktorý pomáha rodinám v núdzi.


Keď jej pochválite vkusné kárované šaty, Lenka sa prizná, že nielen tie, ale tiež topánky šál a dokonca aj hodinky sú zo second-handu. Ak nie ste fanúšikmi bazárov s oblečením, po stretnutí s Lenkou Tkáčovou by ste určite zmenili názor. „Teraz je z toho už taký fenomén, no kedysi bolo nakupovať v sekáčoch skôr hanba,“ opisuje Lenka, ktorá pochádza zo šiestich súrodencov a aj vďaka tomu má k veciam z druhej ruky pozitívny vzťah. Doteraz si medzi sebou požičiavajú svetre, kabáty či ďalšie veci. Dokonca majú v ich rodnom meste, v Bardejove, partiu kamarátok, ktoré si medzi sebou vypožičiavajú oblečenie. Keď si jedna z nich niečo kúpi, hneď to odfotí a pošle do spoločnej chatovacej skupiny na sociálnej sieti napríklad s popisom: „Dievčatá pozrite, máme nové šaty na plesy!“ Lenka však priznáva, že nepociťovala odnepamäti nadšenie z už nosených vecí. Spomína, ako raz išla so sestrou Slávkou do bazáru v Bardejove. Keď sa k nemu priblížili, zbadali, že v ňom nakupuje niekto, kto ich pozná. Zastavili sa a Lenka nevedela, čo robiť. Bála sa, že ich známi uvidia. Ale Slávka, ktorá vie vždy človeka povzbudiť a vidieť veci inak, jej povedala: „Ale Leni, veď aj oni nakupujú v sekáči.“

Skromnosť majú v sebe

Lenka a Slávka často navštevujú sestru Danku, ktorá žije na Orave. Ako malé vyrastali spolu v jednej izbe. Lenka opisuje, že pochádzajú zo skromných pomerov. Dievčatá si vždy pred spaním museli rozložiť gauč, pričom sa hádali, ktorá to robila včera a ktorá to urobí dnes. Napriek tomu na to spomínajú s láskou. Po večeroch diskutovali o všeličom možnom. Aj pri stretnutiach na Orave spolu často vedú podobné debaty. Jedného dňa sa takto stretli aj počas pandémie koronavírusu. „Ľudia vtedy mali viac času a trávili ho doma, no a Danka začala s tým, že majú zbytočne veľa vecí, ktoré len stoja v skrini“, spomína Lenka. Danke potom napadlo, či by jednotlivé kúsky nezačali predávať na sociálnych sieťach. Dievčatá to považovali za dobrý nápad, ale Lenke stále niečo chýbalo a vymýšľala, čím by sa odlíšili od ostatných. Poznala kolegyňu z ochotníckeho divadla, tá mala štyri deti a neboli v jednoduchej finančnej situácii. Vždy si priala, aby im mohla pomôcť, no sama ako študentka nemala peňazí nazvyš. Ale nápad s predajom ich nenoseného oblečenia jej prišiel ako skvelý najmä preto, že by ním mohli pomôcť iným. Lenka preto navrhla, aby z toho vznikol charitatívny projekt a peniaze z predaja by podarovali práve jej známej.

Začali najprv predajom svojho oblečenia. Foto: Lukáš Stašák

Z nápadu obrovský hit

Na začiatku mali métu nazbierať 200 eur. Svoje oblečenie odfotili a zdieľali na sociálnych sieťach. Dievčatá však mali obavy, či vôbec dosiahnu stanovený cieľ. Záujem ľudí ich však prekvapil. Bol enormný. Za dva týždne sa im podarilo nazbierať prvých päť stoviek. Tie putovali rodine Lenkinej známej. Prekvapivé bolo aj nadšenie ľudí posielajúcich ďalšie oblečenie. To bolo jediné, čoho sa sestry obávali, že už nebudú mať čo predávať. Realita však bola iná. Už im nestačila detská izba plná tašiek s oblečením. Presunuli sa do voľných priestorov v ich bytovke. „Bol to taký mini sklad. Ocko nám urobil štendre, na ktoré sme si vešali šatstvo.“ Veci však pribúdali. Ľudia sa ozývali, že chcú darovať nenosený odev a dievčatá hneď reagovali s nadšením a hovorili im: „Jasné, prineste!“ Po istom čase sa to však stalo neúnosné. „Keď ľuďom poviete, že určite prineste všetko, čo nenosíte, povedia si, že a ešte toto im tam pribalím, to sa im zíde, ešte toto dohodím…“ Dievčatám preto najviac času zabralo triedenie oblečenia a už nemali silu jednotlivé kúsky odfotiť a zdieľať na sociálnej sieti. Rozhodli sa zmeniť stratégiu a vymysleli nový systém. Ak chce niekto veci darovať, musí ich najprv odfotiť a oni si z toho vyberú to, čo by mohli potenciálne predať.

Nazbieraná suma 500 eur putuje rodine v núdzi. Foto: archív RecyVeci

Nemali biznis plán

Po niekoľkých mesiacoch sa bazár rozbehol a nákupy oblečenia sa rozširovali na celé Slovensko. Sestry si povedali, že by bolo lepšie, keby ich projekt niekto zastrešoval. Stali sa oficiálne občianskym združením. V praxi to vyzerá aj tak, že každá obdarovaná rodina podpisuje darovaciu zmluvu. Ako sa bazár rozrastal, prichádzala aj väčšia zodpovednosť. Lenka hovorí, že „celé to občianske združenie ide za pochodu. My sme si nevytvárali žiaden biznis plán.“ Napriek tomu ľudia mali a stále majú záujem nenosené šatstvo posúvať ďalej. „Je to taký mlynček, ktorý musíme zastavovať, pretože sa nám ešte nestalo, že by sme nemali, čo predávať.“ Aj preto im napadla myšlienka, že by si mali nájsť dostatočne veľký priestor na skladovanie odevu. Mini sklad už nestačil a balíky s oblečením museli baliť doma. Aj keď už u nich doma v byte nezaberali miesto tašky plné oblečenia, zavadzali ale balíky, ktoré čakali na odoslanie. Rozhodli sa preto napísať výzvu na sociálnu sieť, či niekto nevie o nejakých voľných priestoroch. Ozvala sa im jedna známa a do týždňa mali sestry nový sklad. „Bol to taký vianočný darček, keďže tesne pred Štedrým dňom sme si boli prevziať kľúče.“

Stane sa, že ľudia posielajú aj nové oblečenie, na ktorom sú ešte visačky. Foto: archív RecyVeci

Ľudia nechcú darovať len šatstvo

Okrem oblečenia ľudia ponúkajú aj nábytok. Raz sa napríklad dievčatám ozvala rodina, ktorá ponúkla šesť jedálenských stoličiek. Alebo im napísal muž, že má k dispozícii práčku. Tá potrebovala opravu. Lenka, Slávka a Danka sa ju rozhodli dať opraviť za peniaze z bazáru a opravenú ju darovali mame, ktorá vychováva deti sama. Ďalej si Lenka spomína na rodinu žijúcu v kritickým podmienkach. „Žili v jednej miestnosti bez elektriny a vody. Mali iba jedno umývadlo a nad ním svetielka na baterky.“ Raz sa dievčatám ozvala známa s tým, že prerábajú kuchyňu, a tá predošlá je stále vo veľmi dobrom stave. Sestry nezaváhali a hneď si spomenuli na rodinu žijúcu v jednej miestnosti bez elektriny a vody. Zatelefonovali im a veľmi rýchlo zabezpečili, aby sa použitá kuchynská linka dostala k nim. Lenka dodáva, že RecyVeci nie je iba o nich troch. „Keby sme nemali ľudí, ktorí kupujú použité oblečenie alebo tých, ktorí posielajú veci na predaj a tiež tých, ktorí sa ozvú, že majú niečo navyše a ďalší, ktorí sa ponúknu, že to odvezú, neboli by sme tu.“

Opravenú práčku darovali matke, ktorá vychováva deti sama. Foto: archív RecyVeci

Sestry a zároveň kolegyne

RecyVeci je pre sestry Tkáčové nielen dobrovoľnou aktivitou, je to aj plnohodnotnou prácou so všetkým, čo k tomu patrí. Pracovať v „rodinnom podniku“ môže byť náročné. Lenka však vidí výhodu v tom, že si veľa vecí povedia otvorene. Samozrejme, môže to niekedy vyvolať hádku. Zažili už aj chvíle, keď boli v sklade a fotili jednotlivé kúsky oblečenia bez slov. Ale povedali si – „aj keď budeme pohádané, RecyVeci bude fungovať ďalej!“ Tichá domácnosť u Tkáčovcov preto nikdy netrvá dlho. „Výhoda veľkej rodiny v malom byte je tá, že sa človek nemôže zatvoriť do svojej izby a tri dni tam meditovať,“ opisuje Lenka.
Ich dobročinný bazár funguje od júna 2020 a doteraz sa im podarilo obdarovať 18 rodín. Ako hovoria – „my, ktorí toho máme dosť alebo aj viac, máme povinnosť pomáhať.“ Dievčatá táto práca naučila väčšej ohľaduplnosti k iným ľuďom. Aj ony zažili situácie, keď peniaze v rodine museli vyčleniť na tie najnevyhnutnejšie veci. Ale okrem toho im bazár občas prinesie aj nejaký ten pekný módny kúsok. „Na začiatku sme si kupovali veci z RecyVeci, aby sme náš projekt podporili.“ Ale po čase si uvedomili, že za svoju prácu nedostávajú nič a prečo by si raz za čas nemohli nejaký ten pekný svetrík či tričko zobrať aj ony? Priznávajú, že spočiatku mali často nutkanie vziať si niečo pekné, čo ľudia poslali. „To je tak, ako keď niekto začne robiť v zmrzlinárni. Prvé dva, tri týždne, by si dal tri, štyri kopčeky každý deň, lebo však robím v zmrzlinárni. Ale potom sa po čase preje.“ Dnes sú už voči tomu imúnne a poriadne zvážia, či ešte nejaké oblečenie potrebujú.

Každá z nich má svoju agendu, ale pri balení oblečenia si často pomáhajú navzájom. Foto: Lukáš Stašák

Pri všetkom sa zíde humor: Aj keď táto dobročinná práca prináša veľa vážnych okamihov, dievčatá vždy zažijú niečo, na čom sa z chuti zasmejú. Veď aký by bol život, ak by v ňom nebol humor? Lenka si spomína na mnoho smiešnych a občas aj trápnych okamihov. Raz ich na ulici stretla žena, ktorá spoznala, že pochádzajú z občianskeho združenia RecyVeci a zhíkla: „RecyVeci, to ste vy, však? Beriete nejaké oblečenie? Ten kabát, čo mám na sebe, pozrite, je nový, mám ho prvýkrát, ale vôbec mi nesedí, berte ho!“ Dievčatá nevedeli ako reagovať. Boli v šoku a ženu upozornili, že vonku je zima, nech si ho nechá, kým príde domov a potom im ho prinesie. Ale bola taká odhodlaná, že si ho hneď vyzliekla a domov kráčala iba v tenkom svetri. Možno si človek povie, že navštíviť rodiny v núdzi nebude zábavnou aktivitou. Samozrejme, dievčatá k tomu pristupujú zodpovedne a s pokorou, ale snažia sa atmosféru odľahčiť. Niekedy im s tým môžu pomôcť aj deti. Keď raz išli odovzdať peniaze jednej rodine v zime, kúpili dvom malým chlapcom zimné topánky. Pekne ich zabalili ako vianočné darčeky a keď ich chlapci otvárali, jeden z nich smutne poznamenal: „Ta to žiadna hračka?“ V tej chvíli zmizli všetky predsudky. A tie sú podľa Lenky stále, „pretože idete za niekým, koho nepoznáte a zrazu tam idete s tou najcitlivejšou vecou, ktorú daná rodina prežíva.“

Autorka: Viktória Fedáková

Foto: Andrej Hucík, Lukáš Stašák, archív RecyVeci