Chcel skialpovať, a tak si za prvú výplatu kúpil lyžiarky. Z druhej sa mu podarilo ušetriť už aj na viazania. Výbava je drahá. Absolventovi urgentnej zdravotnej starostlivosti a milovníkovi prírody sa splnil sen. Dnes je horským záchranárom vo Vysokých Tatrách. ,,Keď mi zazvonil telefón a opýtali sa ma, či by som si vedel predstaviť robiť horského záchranára na profesionálnej úrovni, povedal som – jasné, chcem!“ hovorí o svojej ceste k povolaniu, ale aj o chybách turistov a mnohom ďalšom, horský záchranár Rudolf Golec (30).
Ocitnúť sa v priestoroch horskej služby, vnímať atmosféru tohto poslania, vidieť výstroje, skrinky, ktoré obsahujú všetku potrebnú výbavu na záchranu človeka, bolo pre mňa fascinujúce. Zároveň si človek nanovo uvedomí krehkosť bytia. Nikdy totiž nevieme, či tento materiál raz nebudeme potrebovať my alebo naši blízki.
R. Golec začal o svojej ďalšej ceste rozmýšľať na strednej škole. Vedel, že nechce sedieť pri počítači, mať statickú a monotónnu prácu. Práve naopak, lákali ho adrenalín a akcia, a tak nastúpil na urgentnú zdravotnú starostlivosť do Prešova. ,,Dokončil som si bakalársky stupeň štúdia, záchranárske maximum, ktoré sa dá na Slovensku vyštudovať. Lákala ma však aj horská zdravotná služba. Bol to pre mňa vyšší stupeň, niečo, čo som chcel dosiahnuť. Vedel som, že v tom období som na to nemal. Potreboval som omnoho viac skúseností, no mal som to v hlave.“ Podarilo sa mu dostať ku horským dobrovoľníkom, ku ktorým patril vyše dvoch rokov. Napriek podpísanej dobrovoľníckej zmluve nedostával plat, ale fasoval veci za to, že tam chodil. Napríklad také lyže.
Počty výjazdov sú špecifické
,,V záchranke som dostal trojmesačnú výpovednú lehotu, takže som v úvode plátal a makal aj tam, aj tam.“ V horskom tíme Vysokých Tatier je dokopy tridsať ľudí. V službe je vždy dispečer, ktorý dvíha telefóny, je tam dvadsaťštyri hodín. Služby horského záchranára môžu byť a sú vždy rôzne, napríklad: výjazdová služba, práca pohotovostného šoféra, ktorý vozí a zachraňuje. Má zodpovednosť za to, či je v autách dostatok paliva a šoféruje na výjazd. Na aute, skútri, štvorkolke. Podľa toho, čo práve treba. Je tam vždy aj veliteľ zásahu. Túto pozíciu zastávajú zväčša chlapi s najväčšími skúsenosťami a najdlhším počtom rokov v tomto povolaní. Počty výjazdov za deň sú špecifické, nedá sa veľmi hovoriť o priemernom počte. ,,Závisí to od hlavných sezón. V lete vieme mať za deň aj šesť zásahov.“ Služby taktiež závisia od sezón. ,,V obdobiach mimo hlavnej sezóny máme služby do 18:00, v hlavnej o dve hodiny dlhšie. Ak mám záchranársku službu, musím byť v pohotovosti do nasledujúceho rána. Mojou povinnosťou je prísť do dvadsiatich minút hore do Smokovca, kde mám v práci nachystané veci pre prípadný zásah..“
Príprava na horský zásah
Pracovné ráno záchranára z východu začína ako vždy, Smokoveckou kyselkou. Napúšťaním prírodného prameňa, vďaka ktorému má Rudo celý deň čo popíjať. Dôležitou povinnosťou každého zamestnanca je si v centrálnom sklade skontrolovať batoh, nosidlá, topánky, zdravotnícky materiál a prístroje, tiež nabitie bateriek. Jednoducho, pripraviť veci na prípadný zásah, aj tie do vrtuľníka, keďže ide o špecifickejšiu výbavu. Napríklad taký hrudný postroj. Po kontrole je trávenie pracovného času viac-menej individuálne. Niekto pripravuje ,,hlásenky“ z predošlých dní, niekto sa napríklad v posilňovni zdokonaľuje a zlepšuje, v čom nie je stopercentný. ,,Máme byť však samozrejme aj oddýchnutí na výkon, ktorý môže prísť každú chvíľu,“ hovorí.
,,Dobrý večer, tu záchranná služba, ako vám môžem pomôcť?“ Dispečer sa z volajúceho snažil vyťažiť čo najviac informácií. Začal ozajstný zásah! Horskí záchranári potrebujú vždy poznať čo najviac dôležitých informácií. Dispečer preto kladie niekoľko základných otázok: ,,Odkiaľ ste vyrážali? Kde ste? Kde presne sa to stalo? Aké je tam počasie?“ Snaží sa zistiť presné miesto, pýta sa, či je možné poslať GPS súradnice. ,,Aké farby majú vaše bundy? Potrebujeme vás na mieste identifikovať už z diaľky. O aký typ zranenia ide? Ste tam len dvaja? Koľkí z vás sú zranení? Viete si navzájom pomôcť? A čo telefóny? Máte ich dostatočne nabité?“ Dispečer podáva informácie veliteľovi služby. Horskí záchranári sa sústreďujú okolo okienka a prijímajú ich od neho. ,,Pád vysokohorského turistu ´pseudolezca´ v Kohútiku pod Ťažkým štítom, 40 rokov. Spadol, pošmykol sa, už tam panujú zimné podmienky, je tam sneh. Je stvrdnutý, ľadový až betónový. Šmýkal sa približne 20 metrov po snehovom poli. Podarilo sa mu zastaviť napriek tomu, že tam hrozil veľký pád. Dva týždne dozadu spadol z tohto istého miesta 21-ročný chlapec, ale už nie je medzi nami. Tento muž má veľké šťastie,“ informuje dispečer. Kvôli nebezpečnému terénu a sťaženým snehovým podmienkam nebola moja účasť na zásahu možná. Podľa informácií sa zraneného turistu podarilo bezpečne transportovať do bezpečia. ,,Pacient nemal až takú výstroj. Išlo aj o podcenenie svojich schopností, podcenenie terénu, nepridalo tomu ani počasie.“ Po príchode záchranárov je potrebné všetko vybaliť, vysušiť, poukladať na svoje miesto a pripraviť sa na prípadný ďalší zásah.
S výbavou skúsenosti nepredávajú
Príčiny nehôd v horách majú rôzne dôvody. Záchranár Rudolf Golec vidí problém okrem iného aj v novodobých a najmä rýchlo dostupných turistických materiáloch. ,,Doba napreduje, sú vynikajúce pomôcky na istenie, ľahké a efektívne. Všetko je vymyslené, zbaliteľné a ľahké. Je to dostupné. Hory sú in. Ide to na sociálnych sieťach. Každý chce mať fotku tam a tam. Vidí nejakú foto, páči sa mu to, povedzme si na rovinu, dosť ľudí má peniaze a keďže sú veci dostupné, nakúpia si to. Ide o slepú vec. Materiál si kúpiš, dobrý aj veľa, ale nekúpiš si skúsenosti. Tú vychodenosť a vylezenosť.“
Rudo ďalej spomína, že kedysi neboli k dispozícii také dokonalé, ľahké a pevné laná, aké sú teraz. ,,V minulosti boli chlapi tvrdí horali, horolezci, siláci, s veľkou odvahou a najmä schopnosťami, ale nemali dobrý materiál, také možnosti istenia, aké máme my. Nemali pevné a ľahké prilby, nemali dobré topánky, ale dávali to. Dokonca si to kedysi vyrábali sami. Niekedy si šili sedáky, skoby si sústružili a používali drevené kliny, ktoré podnes občas vídame na skalných previsoch. V minulosti boli skúsenosti, dnes chýbajú. Ľudia si myslia, že keď majú dokonalú výstroj, nemôže sa im nič stať, ale opak je pravdou. Musíš to aj vedieť použiť a hlavne – kedy, musíš to tiež vedieť založiť.“
Keď sa chystáte do hôr, dôležité je pripraviť si plán podľa typu a náročnosti túry. Informácie o tom, kedy treba vyraziť, aké vás čaká počasie, aký bude jeho vývoj, aké oblečenie je vhodné a aké naopak nie. ,,Veľmi dôležité je mať nabitý telefón. Keď viete, že chcete fotiť a natáčať, alebo si trasu budete nahrávať na telefón, zoberte si so sebou externú nabíjačku. Potrebná je aj lekárnička. Môže sa niečo stať vám, môžete byť niekomu na okolí na pomoci. Je veľmi smutné, ak človek vie, čo má v takej situácii robiť, ale nemá na to napríklad obväz.“
Pred túrou sa treba hýbať
Horský vodca je dôležitou súčasťou náročnejších foriem túr. Marek Černý, ktorý mal toto leto svoje prvé aktívne obdobie, opisuje, že ani s ním pre vás nemusí byť každý výstup vhodný. ,,Každá túra je špecifická a vyžaduje si úplne odlišnú fyzickú, technickú a psychickú zdatnosť. Samozrejme, sú rôzne kategórie ľudí. Keď klient zavolá, že by chcel podniknúť nejaký výstup, cez telefón toho človeka nevidíš a ťažko sa to odhaduje. Spýtam sa, kam by chcel ísť, či má za sebou ešte v tom roku aj nejaké iné túry, aby som sa uistil, či vládze. Stáva sa aj to, že človek viac narozpráva, nehovorí pravdu, no na výstupe to vodca zistí už pri prvej pol hodine. Ak vidím, že má niekto problém už na začiatku túry, keď sa ide prevažne po chodníku, na rovinu mu poviem, že tento jeho vyhliadnutý cieľ nie je dobrý nápad, a že by som zvolil v jeho prípade inú túru. Možno menej náročnú, či už fyzicky alebo technicky. Ľudia sa musia pred túrou hýbať, aby to zvládli.“ Lenže, túžba vystúpiť na vrchol býva občas silnejšia než strach. A tak pred ním ľudia taja, že majú cukrovku. Že im menili bedrový kĺb. Že pri únave zvyknú odpadnúť. Nuž a keď odpadnú, môže urobiť len jedno – zavolať helikoptéru.
Ani vodci či záchranári nie sú obrnení voči nebezpečenstvám a problémom v horách. Vo svojom živote zažil viacero vážnych situácií. ,,Napríklad, boli sme s najlepším kamarátom liezť v Tatrách. Všade bolo veľa snehu, bol mäkký a poddajný až na jedno miesto, ktoré bolo na odvrátenej strane slnka. Kráčali sme v radosti a rozprave. Kamarát, zároveň kolega z HZS, zakopol a na tvrdom snehu ako ľad sa začal šmýkať asi 250-300 metrov dole žľabom, kde sa nachádzajú skaly a kde človek naberie rýchlosť motorového vozidla. Kamarát padal, robil kotrmelce, saltá, piruety a náhodne zastavil na ploche 20 krát 20 metrov mäkkého snehu. Utekali, teda zliezali, sme za ním a z diaľky sme videli, ako ukazuje rukou, aby sme volali vrtuľník a potom odpadol. Vyšiel z toho dobre, mal len zlomenú nohu, vykrútené kolená, nejaké odreniny. Mohlo to skončiť fatálne, ale mal šťastie. Hory, kopce, steny a svahy sú pekné, no riziko rastie s tou krásou dobrodružstva.“
Zranení nechcú volať záchranárov
Veľa ľudí asi šetrí, nenechajú sa poistiť na túru a keď sa niečo stane, za ten svet nechcú, aby niekto zavolal záchrannú službu, pretože netušia, koľko ich taký výjazd môže stáť. ,,Áno, veľakrát sa stáva, že ľudia aj majú úraz, aj zablúdia, ale nevolajú, lebo si hovoria, musíme to dať, nemáme poistenie. Týmto zmýšľaním sa len viac a viac ´potápajú´. Nevedia, kde sú, majú zranenia. Zbytočne to predlžujú a nakoniec zavolajú, pretože dôjdu k záveru, že radšej zaplatia x peňazí, ale neprídu o život. Takých prípadov je mnoho. Treba si vybrať, či máme pomôcť, alebo ideme riešiť peniaze. Tie boli a budú, ale život máme len jeden. Máme rodiny, kamarátov, chceme žiť, či nie?“
Tatry počkajú
Vzácnym miestom vo Vysokých Tatrách je i Symbolický cintorín. Pamiatka tým, ktorí v Tatrách kráčali poslednýkrát, ktorí tam zanechali svoje životy. Príbeh starčeka, ktorý opisuje záchranár z východu, je naozaj silný. ,,Išlo o starého muža, ktorý mal vyše deväťdesiat rokov. Vyrážal zo Štrbského Plesa. Chcel ísť na Symbolický cintorín, ktorý je pod Popradským plesom. Na polceste spadol a rozbil si hlavu, napriek tomu kráčal ďalej, no nevládal. Mnohí prešli okolo neho a nezavolali záchrannú službu, až neskôr, no dosť sa natrápil. Keď sme prišli a ošetrovali ho, bolo nám ho ľúto, pretože nám povedal, že chcel ísť na cintorín zapáliť sviečku svojim kamarátom. Bol to horal. Vedel, že už toho života pred sebou nemá veľa a chcel im ísť preto zapáliť sviečku. Bol to veľmi dojemný príbeh. Zároveň smutný, že si ľudia nevšimli alebo nechceli všimnúť, že treba niekomu pomôcť. Na druhej strane – pekný príbeh kamarátstva.“
Čo dodať? Rudolf apeloval na ľudí, aby sa zbytočne nepreceňovali, a tak neohrozili seba a aj ostatných. ,,Nikdy sa nežeňte za cieľom. Zvážte svoje sily a kondíciu. Ak vidíte, že niečo nestíhate, nevadí. Tatry na nás počkajú. Budú tu aj dávno po nás. Nie je hanba sa z túry otočiť. Povedať si, toto nedám, na toto asi nemám. Ak vidíte, že na chate pod Rysmi už nevládzete, nechoďte na vrchol Rysov. Nebuďte hrdinami za každú cenu. Dá sa dotrénovať, nabrať väčšiu kondičku a prísť nabudúce. Tatry počkajú. Do hôr treba chodiť s otvorenými očami a otvoreným srdcom.“
Autorka: Lenka Tkáčová
Foto: archív Rudolfa Goleca, archív autorky, facebookový profil skupiny Tatry