All Posts By

Miroslava Balentová

Zápasy v klietkach naberajú na popularite

Oktagon Výzva je televízna šou, v ktorej sú vybraní zápasníci mesiac umiestnení do jednej vily. Absolvujú náročné tréningy a prípravy na finálový zápas. Majú šancu nazbierať nové skúsenosti, ale najmä sa zviditeľniť. Výzvu prijala aj dvadsaťdvaročná Lucia Szabová, ktorá sa stala finalistkou. Venuje sa thajskému boxu, a má za sebou veľa úspechov ako napríklad prvé miesto na profesionálnych majstrovstvách Slovenska alebo prvé miesto na Európskom pohári v Belehrade.

Môžete vysvetliť, čo je MMA?
Zmiešané bojové umenie (mixed martial arts). Je to zápasenie, bojuje sa kombináciou rôznych techník. Napríklad v postoji, využívajú sa prvky boxu, thajského boxu, v ktorom prevládajú údery lakťami či kolenami. Bojuje sa aj na zemi, kde sú povolené škrtenia a rôzne páčenia. Čiže je dovolené takmer všetko, okrem pichania do očí a úderov do intímnych partií. Je to veľmi tvrdý šport.

Ako ste sa k takémuto drsnému športu dostali vy?
Začala som džudom, kam ma dostal otec, keďže on i brat sa mu tiež venovali. Chcel mať zo mňa džudistku. Bavilo ma to a darilo sa mi. Ale v puberte som začala vymýšľať a chcela som sa viac venovať basketbalu. Po nejakom čase som si však uvedomila, že v basketbale ma nečaká sľubná kariéra. Dokonca sa nám rozpadol tím, takže som nemala s kým hrávať. Nikam som necielila.

„Ešte nikdy som si nepovedala, že súperku nemôžem poraziť.“

Raz mi poslal otec správu s plagátikom, že niekde robia nábor ľudí na thajský box. Presvedčila som aj kamarátku a vyskúšali sme prvý tréning. Hneď som vedela, že ma to bude baviť. Začala som pravidelne trénovať a približne po trištvrte roku som mala prvý zápas. Najskôr bolo mojim cieľom vyhrať majstrovstvá Slovenska v amatérskej lige. To sa mi aj podarilo. Ďalším – dostať sa do profesionálneho ringu. Úspechy sa začali postupne nabaľovať.
Po majstrovstvách Slovenska v profesionálnej lige mi niekto zavolal, či nechcem ísť do Výzvy. Tvrdili mi, že tam budú dievčatá, ktoré nerobia priamo MMA. Povedala som si, že to skúsim. Predsa nemám čo stratiť a neľutujem, že som ponuku prijala.

Takže sa učíte aj nové bojové umenia?
Tréningy som musela rozšíriť o boj na zemi. Učím sa napríklad brazílske džiu-džicu, wrestling alebo box. MMA je veľmi komplexné, čiže tréningy sú pestrejšie.

Ktorý bojový šport vám je najbližší?
V budúcnosti by som sa chcela venovať brazílskemu džiu-džicu. Toto bojové umenie sa totiž dá robiť do veľmi vysokého veku. Navyše, je to najmä o kreativite človeka, preto sa mi páči. Avšak thajský box mi je zatiaľ najbližší.

Počas Výzvy ste dostali prezývku Silent killer (tichý zabijak). Prečo?
Vymyslel mi ju Ondrej Novotný, jeden zo zakladateľov organizácie Oktagon MMA. Pre ľudí, ktorí ma nepoznajú, som jednoducho tichý zabijak. Ale ľudia, s ktorými som v dennodennom kontakte, mi tak nikdy nepovedia.

Dostali ste už niekedy od súpera knock out? (K.O. – ukončenie zápasu úderom, po ktorom zápasník leží na zemi a odrátavajú sa sekundy. Buď sa postaví do stanoveného limitu, alebo prehral)
Nie, ani v jednom zápase mi nerátali sekundy. Ešte nikdy som si nepovedala, že súperku nemôžem poraziť. Zatiaľ som ani nemala vážnejšie zranenia zo zápasov. Väčšinou som obstála s modrinami či monoklom.

Naozaj býva medzi súpermi v Oktagone taká rivalita alebo je to len pre oko diváka?
Sú aj takí, čo sa chcú vyslovene dobiť. Ale sú tam aj dievčatá, ktoré sú mimo klietky kamarátky. Dokonca u seba prespávajú. To by som ja asi nedokázala. Viem so súpermi vychádzať, mám voči ním rešpekt, ale necítim potrebu sa s nimi stretávať alebo rozprávať.

Čaká vás najdôležitejší zápas doterajšej kariéry s Češkou Sandrou Maškovou. Ako sa naň pripravujete?
Trénujem každý deň dvojfázovo, niekedy aj trojfázovo. Okrem toho študujem, čiže to vyzerá tak, že ráno idem na tréning, potom do školy a z nej na ďalší tréning. Je to zápas o titul, takže to bude náročné. Niekedy sa to nedá všetko postíhať. Párkrát som školu aj vymeškala. Ale keby som si mala vybrať, či ísť do školy alebo na tréning, jednoznačne dám prednosť trénovaniu.

Vaše dni sú teda nabité. Akým spôsobom relaxujete?
Mám rada aktívny relax. Chodím si zaplávať alebo na prechádzku so psom. Uvoľním sa skôr pri ľahšom pohybe. Prečistím si tak hlavu a aj telo si oddýchne.

„Bitkám na ulici sa snažím vyhýbať. Prídu mi nezmyselné.“

Aké sú vaše ambície? Chceli by ste sa dostať do UFC? (Ultimate Fighting Championship – americká organizácia zoskupujúca najlepších bojovníkov sveta)
V prvom rade by som chcela vyhrať nadchádzajúci zápas. UFC je podľa mňa ešte na míle vzdialený cieľ. Tento rok ma čakajú majstrovstvá sveta v thajskom boxe. Tam by som sa chcela umiestniť na prvých troch priečkach.

Nie je zvyčajné, že sa ženy bijú. Ako na to reaguje okolie?
Keďže je to moje okolie najmä o športe a bojových umeniach, nevyčnievam. Študujem na Masarykovej univerzite v Brne, na Fakulte športových štúdii, konkrétne odbor špeciálna edukácia bezpečnostných zložiek. V rámci výučby máme predmety ako džudo alebo sebaobrana, čiže ani tam nie som výnimkou. Ale keď niekomu cudziemu poviem čo robím, myslia si, že žartujem, pretože vyzerám ako dieťa. No myslím si, že vo väčšine prípadov to už nikoho neprekvapí. Dnes sa to už berie inak a ľudia viac sledujú bojové športy.

A čo na to rodičia?
Určite majú stres, keď som v ringu. Ale keďže ma už videli veľakrát na zápasoch, tak to berú s rezervou. Povedzme, že si zvykli. I keď mama to prežíva viac ako otec. Vážim si však, že na zápas vôbec príde. Je to veľká podpora.

Myslíte si, že by mali ženy absolvovať kurz sebaobrany?
Určite je plus, ak si vyskúšajú kontakt s druhým človekom alebo nejakú vypätú situáciu. Môže to byť prínos do budúcnosti. Naučia sa správne reagovať.

A vy? Zbili by ste niekoho, kto by vás napadol?
Ťažko povedať. Záleží od okolností. Samozrejme, ak by na mňa niekto vytiahol nôž, určite by som s ním nebojovala. Zrejme by som radšej ušla.

Využili ste vaše schopnosti už v bežnom živote?
Bitkám na ulici sa snažím vyhýbať. Prídu mi nezmyselné a navyše, na tréningoch mi bitky bohato stačia.

Robíte niečo, čo by do vás nikto nepovedal, v kontraste s bojovým športom?
Asi ani nie. Baví ma variť a piecť. Rada nakupujem bytové doplnky. Práve priateľovi skrášľujem byt.

V októbri ste mali aj s dievčatami z Oktagonu autonehodu. Nezmenilo to váš pohľad na hazardovanie so životom v ringu?
Práve naopak. V ringu sa mi ešte nikdy nič vážnejšie nestalo. A zrazu, na ceste z Prahy, som skoro prišla o život. Uvedomila som si, že človeku sa môže hocikedy a hocikde niečo stať, aj pri bežných činnostiach.
Bolo veľmi náročné dostať sa späť do formy, do tréningového tempa. Pred nehodou som sa cítila dobre, mala som natrénované pohyby a zrazu som mesiac nemohla nič robiť. Nemyslela som si, že to bude tak ťažké, ale vôbec ma to nezlomilo. Nevystrašilo ma to. Práveže si život ešte viac užívam a snažím sa nerobiť si toľko zbytočných starostí.

Text: Miroslava Balentová
Foto: Oktagon MMA

„Muži si myslia, že ponúkame aj iné služby.“

V čom sa rozchádzajú predstavy ľudí a skutočnosť o práci go-go tanečníc?

Tanečníčky vystupujú v podpätkoch s menšími pauzami niekedy aj štyri hodiny. Okrem toho, že tancujú, je ich náplňou práce vyzerať dobre, usmievať sa a dávať si pozor na ľudí. Mnohí majú ešte aj dnes mylnú predstavu o tom, čo toto povolanie predstavuje. Paula sa takýmto tancom živí už desať rokov a vysvetlila nám, aké to je robiť go-go tanečníčku.

Reakcie ľudí na vaše povolanie sú rôzne. Mohli by ste nám vysvetliť, čo je náplňou práce go-go tanečníčky?

Áno, stretávam sa s tým, že sa ma ľudia pýtajú, či sa vyzliekam, prípadne či sa krútim okolo tyče. Odpoveďou je – nie, nerobím ani jedno z toho. Go-go tanečnice, ako už z názvu vyplýva, sú dievčatá, ktoré majú špecifické kostýmy a ich úlohou je roztancovať ľudí na diskotékach. Sme ozdobou podniku. Stojíme na veľmi dobre viditeľných miestach a pútame pozornosť. Manažéri nás využívajú na to, aby podnik nepôsobil staticky. Nech to vyzerá, že sa tam stále niečo odohráva. Samozrejme, snažíme sa udržať dobrú náladu, aby sa ľudia bavili a pili. V podstate ideme ruka v ruke s barmanmi a čašníkmi.

Čo sú – špecifické kostýmy?

Vymýšľame si ich samy. Investujeme do nich peniaze, aby sa nestalo, že dievča podo mnou má to isté bodyčko. Musíme sa líšiť od ostatných. Pravidlom je, že máme väčšinou zahalený dekolt. Niektoré kostýmy, napríklad overaly, bývajú až po zem, z iných nám občas trčí zadok. Máme rôzne ozdoby na hlave, trebárs perie. V zahraničí tanečné kostýmy zabezpečuje klub. Tie bývajú honosnejšie a ťažšie. Vážia aj niekoľko kilogramov, čiže človek musí byť neustále vzpriamený.

Takže chodíte tancovať aj do zahraničia?

Áno. Už piatu sezónu som tancovala na Malorke. Je to na štyri mesiace. Manažéri z klubov kontaktujú rôzne agentúry, ktoré zháňajú go-go tanečnice po celej Európe.

Zarobíte tam viac ako na Slovensku?

Zárobok za noc je približne rovnaký. Ale netancuje sa tam len piatky a soboty, ale aj cez týždeň. Avšak okrem toho, že zarábam, je pridanou hodnotou more. Čiže, je to niečo ako platená dovolenka.

Čo vás priviedlo k tejto práci?

Študovala som medicínu, ale pre zdravotné problémy, a neskôr aj kvôli stresu, som musela prerušiť štúdium. Rozhodla som sa teda, že začnem študovať externe. Začala som chodiť na Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce Svätej Alžbety a bolo treba platiť školné. Stále ma živila mama, a preto som si povedala, že je čas nájsť si prácu. Robila som aj čašníčku, no popravde – robiť tanečnicu bol vždy môj malý sen. Bolo to obdobie, keď sa začínali rozbiehať sociálne siete. Našla som inzerát, bola na konkurze a vzali ma!

Čiže dôvodom boli peniaze…

Nielen peniaze. Ako tanečníčka si síce dokážem dobre zarobiť a veľa peňazí odkladať bokom, ale dôvodom bol aj pracovný čas. Keďže som študovala externe, cez týždeň som sa mohla doma učiť a venovať sa štúdiu. Tiež som nebola na nič viazaná, čiže som mohla tiež veľa cestovať, napríklad aj pracovne na tú Malorku. Máloktorý zamestnávateľ vám dá voľno na štyri mesiace.

Ako často chodíte do práce? Nie sú kluby otvorené len piatky a soboty?

Áno, tancujem len tieto dni, ale cez týždeň si zarábam napríklad ako hosteska, fotomodelka alebo komparzistka. To ma vlastne živí.

Pamätáte sa, ako vyzeralo vaše prvé vystúpenie?

Začínala som v jednom bare pod Michalskou bránou. Tancovali sme na bare a oblievali sa vodou. Bolo to ako vo filme Divoké kočky. Teraz už by som to neurobila. Potom som sa dostala do klubu. Vedela som, že budem musieť tancovať pred ľuďmi a bála som sa, že ma vypískajú a pošlú domov. Ale nakoniec je to o tom, že nepremýšľate, či sa niekomu páčite alebo nie, a len tancujete.

Vaše
povolanie je predsa len kontroverzné, ako na to reagovala vaša rodina?

Neboli nadšení. Mama bola celé roky na mňa nahnevaná. Vyčítala mi, prečo si nenájdem normálnu prácu ako všetci ostatní. Padali otázky, ako – načo som študovala, a podobne. Stotožnila sa s tým až keď som začala pracovať v zahraničí, kde som mala krásny kostým. Nakoniec ostala prekvapená, koľko peňazí si viem odložiť bokom a priznala, že nikdy nečakala, že to dokážem.

Priateľovi to neprekážalo?

Som sama už sedem rokov. Mala som nejaké vzťahy, ale chlapom to vždy prekážalo. Vysvetlila som im, čo moja práca znamená a ako to chodí. Tvárili sa, že je to v poriadku, ale napokon to nezvládli. Vždy si mysleli, že flirtujem s hosťami, ale na to nemám v práci čas a ani chuť. Odtancujem si svojich dvadsať minúť, mám pauzu a potom tancujem znovu. Navyše, tí ľudia sú opití. Počúvala som od nich výčitky typu: „Ale oni sa na teba pozerajú.“ Neuvedomovali si, že na to tam som. Je to biznis.

Takže vám práca komplikuje osobný život?

Áno. Je ťažké nájsť si partnera, ktorý by to toleroval. Dôvodom je žiarlivosť a nedôvera. Myslia si totiž, že ponúkame aj iné služby. Ďalším problémom je, že veľa z nich si nevie predstaviť, že by ma zoznámili s ich rodinou so slovami: „Mami toto je Paula, tanečnica.“ Stretla som sa aj s tým, že sa ma boja alebo si myslia, že je o mňa veľký záujem a že by neuspeli.

Vaša práca závisí na vzhľade, čo budete robiť keď začnete starnúť?

Som si vedomá toho, že raz zostarnem alebo budem čakať dieťa a nebudem tancovať s bruchom. Určite sa chcem venovať manažmentu v zdravotníctve. Lekárka zo mňa síce nie je, ale mám dar komunikácie a naozaj ma to baví. Neviem, kde budem začínať, treba začať zbierať skúsenosti. No ešte stále zotrvávam vo svojej práci, kde zarobím viac. Ostávam najmä preto, aby som si mohla kúpiť byt.

Text: Miroslava Balentová
Foto: archív respondentky