Spevácka dvojica, ktorá tvorí pár aj v súkromí, sa spoločne prihlásila do šiesteho ročníka súťaže Superstar. Bol to podľa nich jediný spôsob, ako sa viac zviditeľniť a pritiahnuť pozornosť k ich vlastnej tvorbe.
Kedy ste sa začali venovať hudbe?
Martina: Mala som sedem rokov. Mamina ma prihlásila do umeleckej školy v Seredi. Chodila som tam asi sedem rokov. Keď som prišla na strednú do Nitry, začala som navštevovať umeleckú školu aj tam. Musím priznať, že sa mi páčila oveľa viac. Mala som super učiteľku spevu, ktorej dodnes ďakujem za rady i sebavedomie.
Giovy: Celý život som hral futbal a nikdy som nepremýšľal nad hudobnou kariérou. Kým do môjho života nevstúpila Martinka. Keď som mal osemnásť rokov, vypýtal som si od rodičov na Vianoce prvú akustickú gitaru a začal som chodiť na tú istú umeleckú školu ako ona.
Aké boli vaše hudobné začiatky?
Martina: Neboli ťažké. Vtedy som to brala ako hobby, no teraz je to niečo, čo chcem možno v budúcnosti robiť ako povolanie a budem to milovať. No nerada som sa učila hrať na klavíri. Bola som lenivá, nebavilo ma drviť sa etudy (pozn. red. etuda – drobná hudobná skladba pre jeden nástroj) a cvičenia. Hrám len preto, že spievam. Ale chcem sa doprevádzať a keď spievam, tak ma baví aj hrať. Odkedy s Giovym koncertujeme, vidím, aké dôležité je neustále sa zlepšovať v hre na nástroj. Pomáha mi to v tvorbe. Čím viac vieš, tým viac máš možností. Tak je to so všetkým. Rada by som sa naučila hrať prinajmenšom aj na gitaru.
Giovy: Hudba ma veľmi bavila. Od začiatku pre mňa bola viac, ako len koníček. No na speve bolo najhoršie učiť sa rôzne techniky. O hre na gitare ani nehovorím. To som sa musel naozaj premáhať, aby som sa naučil všetky akordy. Stále nezahrám napríklad sóla. Nedonútim sa do toho. No raz si chcem nájsť čas a zdokonaliť sa, aby som na vystúpeniach pôsobil profesionálnejšie.
Ako sa z vás stala spevácka dvojica?
Martina: Stretli sme sa na strednej škole. Giovy vedel, že ma baví hudba a spev a že sa tomu venujem. On k tomu tiež inklinoval. Začal chodiť ku mne domov a prerábali sme spolu známe piesne. Spoločne sme sa zúčastnili aj speváckej súťaže, ktorú organizovalo naše gymnázium. Vyhrali sme prvé miesto. Bol to pre nás obrovský úspech. Nikdy som sa z ničoho tak veľmi netešila. Pre okolie sme stále nerozlučná dvojka. Možno to vyzerá, že sme v hudbe vždy na rovnakej vlne, ale pravdou je, že máme veľmi rozdielne názory, čo sa týka štýlu a tvorby. No rešpektujeme sa. Každý robí to svoje a podporujeme sa navzájom.
Giovy: Maťka sa mi veľmi páčila a chcel som sa k nej nejako dostať. Tak som s ňou začal spievať. Prvý cover sme naspievali u nej na záhrade a kamarát nás doprevádzal na gitare.
Po strednej škole ste študovali v Anglicku. Martina, vy spev a Giovy chémiu. Prečo ste sa rozhodli študovať v zahraničí?
Giovy: Bol to Maťkin nápad. Ja som nechcel riskovať, najmä pre peniaze, a zároveň sme sa báli, aby sa nám niečo nestalo. Avšak štúdium v zahraničí je kvalitnejšie. Na Slovensku nie je taká škola, kde sa dá študovať len spev. Bolo mi jedno, kde budem študovať chémiu, keďže sa to dá naozaj kdekoľvek. Rozhodol som sa ísť do Anglicka, pretože som chcel mať zážitok do konca života. Vedel som, že sa do sveta hudby dostanem vďaka kamarátom, ktorých Martinka stretla v škole. Práve v Brightone som si uvedomil, že mojím hlavným cieľom bude živiť sa tým, čo ma napĺňa. Začal som sa viac sústreďovať na písanie pesničiek než na štúdium. Máme len jeden život a akademická cesta je výborný plán B, ak toto nevyjde.
Martina: Chceli sme skúsiť niečo nové, nejaké dobrodružstvo. Nežiť len v slovenskej bubline. Štúdium v zahraničí bolo mojím snom už od strednej školy, preto som sa prihlásila na bilingválne gymnázium. Bol to cieľ, ktorý som mala stále v hlave a chcela som si ho splniť.
Aj napriek tomu, že ste štúdium nedokončili, čo vám dalo?
Martina: Myslím si, že ak by sme nevycestovali do Anglicka, nikdy by mi nenapadlo, že by som sa raz mohla živiť hudbou. Zmenilo mi to život tak veľmi, že som získala nádej. Keď som videla iných muzikantov, ako do toho dávajú všetko, inšpiroval ma ich príklad. Každý z nich si myslel, že sa raz stane veľkým spevákom. Ja som takúto nádej nemala. Myslela som si, že vyštudujem školu, budem učiteľkou spevu, a tým si zarobím. Je veľmi ťažké byť hudobníčkou a živiť sa tým. Keď som sa však vrátila na Slovensko, zistila som, že to tak nie je.
Giovy: Súhlasím. Je tu obrovská diera. Samozrejme, že existuje konkurencia, máme skvelých spevákov, ale je menšia než v Anglicku. Štúdium v zahraničí nám zmenilo život od základov. Museli sme žiť bez rodičov, samozrejme, s nejakou finančnou podporou, no zároveň sme mali len jeden druhého. Zlepšilo a upevnilo to náš vzťah a zažili sme zlé, aj neuveriteľne príjemné veci. No obaja sme po roku odišli. Bolo to z finančných aj iných dôvodov. Hoci sme popri škole pracovali, ani s podporou rodičov sa to nedalo utiahnuť.
Hudbu ste začali robiť sami aj bez školy a píšete si vlastné texty. Čo vás inšpiruje?
Martina: Ja som s tým začala o trošku skôr. Prvú pieseň som napísala koncom roka 2017 a vydala som ju v novembri 2018. Ohlasy boli úžasné, no keď ju teraz počúvam, je veľa vecí, ktoré by som zaspievala a urobila v produkcii inak. Bolo to v čase, keď som prišla domov z Brightonu. Písala som aj tam, no texty boli hrozné. Inšpirovali ma však ľudia navôkol, bola som medzi muzikantami. Robili si vlastné piesne, vystupovali v baroch, žili muzikantským životom. Motivovali ma. Teraz sú mojou motiváciou vlastné myšlienky. Niekedy si ich zapíšem, ak si myslím, že by z toho mohla vzniknúť pesnička, avšak inšpirujú ma aj iní umelci.
Giovy: Začal som práve v Brightone. Tam ma to chytilo. Zároveň som rozmýšľal, ako to všetko dobehnem. Boli tam speváci a muzikanti, ktorí mali vlastné pesničky, vlastnú hudbu a hovoril som si – bože, musím ich dobehnúť! Každý deň som sa tomu veľmi intenzívne venoval, napísal som viac ako dvadsať pesničiek. Už sú to tri roky, čo som sa vrátil, a zatiaľ sa mi podarilo vydať len dve. Je to zaujímavé, pretože odkedy som doma, nenapísal som nič nové. Ale inšpiruje ma najmä hudba iných interpretov a slová. Slová, ktoré vidím a počujem. Hudba je vyjadrenie emócií cez texty, ktoré píšeme.
Keďže spievate duety, navzájom sa dopĺňate. V čom je ten druhý lepší?
Martina: Giovy je stopercentne lepší v hre na gitaru. Je veľmi šikovný a muzikálny, naučil sa na ňu hrať neuveriteľne rýchlo. Má zaujímavú farbu a energiu v hlase. Vo všeobecnosti ma už asi vo všetkom predbehol. Na koncertoch z neho vyžaruje život. Veľmi mu závidím, že je stále pozitívne naladený. Nepredstiera to, on taký jednoducho je. Veľakrát ma podrží, pretože som citlivá a ľahko ma niečo rozhodí.
Giovy: Ona vie oveľa lepšie spievať. Má výbornú techniku a sluch, vie robiť harmónie, čo sa mne nikdy nepodarí. Viem, že sa veľmi nechváli, ako dobre hrá na klavíri, podľa mňa je výborná. Keď spolu hráme, tak si to veľmi užívam.
V čom sa odlišujete od iných speváckych dvojíc?
Giovy: Možno v tom, že spolu aj chodíme. Vďaka tomu je to jednoduchšie, no inokedy zase ťažšie. Ja som extrovert, Maťka introvert, takže sa líšime osobnosťami. V iných speváckych dvojiciach sú väčšinou obaja extroverti. Okrem toho, máme trošku iné hlasy. Napríklad, Martinka dobre intonuje, jej spev je čistý. Ja sa snažím dať do spevu pocity, aj keď to niekedy môže znieť falošne a obetujem tak čistý tón.
Martina: Keď skladáme piesne, každý z nás to robí inak. Giovy skladá niečo popovejšie, čo by hrali aj v rádiu, ja skôr niečo intímnejšie, na hranici alternatívy a popu. Snažíme sa v tvorbe jeden druhému pomáhať, vždy si vypočujeme názor toho druhého. No niekedy je to ťažké, pretože sa snažíme byť maximálne úprimní. Hudbu obaja berieme veľmi seriózne. Je pre nás viac než dôležité vydať kvalitné piesne, ktoré sa budú poslucháčom páčiť.
Mali ste už aj niekoľko menších koncertov a ľudia vás pomaly spoznávajú. Bolo vaším cieľom zviditeľniť sa a aj vďaka tomu ste sa prihlásili do Superstar?
Giovy: Určite áno. Koncertujeme väčšinou v reštauráciách a baroch. Ľudia nás dokonca začali volať aj na iné akcie. A pritom nás na sociálnej sieti sledovalo asi päťsto ľudí, väčšinou naši kamaráti. Vlastne sme sa vyšplhali z ničoho až tak vysoko, že sme si spevom dokázali zarobiť. No neprišli sme vyhrať. Ľudia si pesničky sami nevyhľadajú. Musíte im ich strčiť pod nos. No niekedy ani to nestačí.
Martina: Zdá sa mi to neuveriteľné, pretože vtedy sme ešte neboli v televízii a zavolali nás spievať na rôzne podujatia. Stále sme vďační za takéto koncerty. A prihlásiť sa do Superstar bolo mojím jediným cieľom, išlo práve o propagáciu, zviditeľnenie sa. Chceli sme robiť pesničky aj pre iných, nielen pre kamarátov. Kým človek nemá poriadnu propagáciu, nikto si ho len tak nevšimne. Naším cieľom bolo práve to, aby sme ľuďom našu hudbu pod nos strčili a docielili tak, že si ju vypočujú.
Táto šou funguje už od roku 2009. Prečo ste sa rozhodli prihlásiť až teraz?
Martina: Keď som bola malá, zvykla som ju pozerať. Dívala som sa na tých ľudí a stále mi behalo hlavou, že by bolo úžasné niekedy stáť tam, kde oni. No ani keď som mala pätnásť či osemnásť rokov, nemala som guráž prihlásiť sa. Myslela som si, že ešte nie som pripravená. No teraz nemusím nič ľutovať, lebo sme šancu využili. Dostali sme odvahu. Ak by sme to neurobili, stále by sme blúdili v tomto hudobnom priemysle a príležitosť by využilo veľa iných umelcov. Prečo by si teda mal niekto všimnúť práve nás? Zistila som, že jediná cesta, ako sa zviditeľniť, je ísť do televízie. Iba tak sa hudbou môžeme živiť.
Giovy: Urobili sme to tento rok aj preto, že sa chcela prihlásiť Maťka. Ja som nechcel. Superstar je ako hocijaká iná šou, kde ťa prinútia povedať aj také veci, ktoré nechceš.
Ako hodnotíte kastingy? Splnili vaše očakávania?
Giovy: Išli sme najskôr do Nitry na „predkasting“, kde nás nakrútili a poslali to režisérovi, aby posúdil, či máme dobré hlasy a príbeh. Potom sme išli priamo pred režiséra do Bratislavy. On mal povedať áno alebo nie. Toto boli dva „predkastingy“. Až potom sme sa dostali priamo pred porotu. Zároveň sme museli točiť cestu na kasting do Prahy, ktorú potom aj ukázali v televízii. Bolo to zábavné. Ako keby sme nakrúcali vlog.
Martina: Bol to úžasný zážitok, no zároveň to bolo veľmi vyčerpávajúce. Aj prvý kasting. Dva dni som nespala. Bola som vystresovaná. No keď som tam už stála a videla som pred sebou Paľa Haberu, uvedomila som si, že o tomto som odmalička snívala.
Podľa predchádzajúcich ročníkov je jasné, že na to, aby sa v šoubiznise spevák presadil, nepotrebuje vyhrať. Čo by mal urobiť, aby nestratil popularitu, ktorú v súťaži získal?
Martina: Je dôležité, či bude autentický pre ľudí, ktorí ho budú počúvať a či začne skladať pesničky. Pretože ak má fanúšikov, bolo by super, ak by hneď potom začal vydávať a naplno sa venovať hudbe. Veľa ľudí z minulých ročníkov, ktorí skončili v súťaži veľmi vysoko, doteraz nespravili žiadnu pesničku, žiaden album alebo nahrali len jednu pesničku. Niet divu, že ich teraz ľudia nepočúvajú.
Nebojíte sa, že v komerčnej súťaži budete musieť robiť kompromisy a stratíte vlastný štýl?
Giovy: Práve preto, že je to komerčná súťaž, som tam vôbec nechcel ísť. Čakal som, že odo mňa budú vyžadovať nejaký príbeh. No musím povedať, že zatiaľ chceli vedieť iba veci, ktoré sa týkajú mňa. Nehovorili mi, aby som sa hral na niekoho iného. To bolo veľmi príjemné. Možno od nás budú chcieť viac, ak postúpime do ďalších kôl. No my určite nepôjdeme do extrémov. Chceme ukázať, ako náš vzťah funguje na hudobnej úrovni a akí naozaj sme. Nechceme sa strápniť alebo byť kritizovaní za to, akí nie sme.
Superstar je šou jednotlivcov, vy ste sa prihlásili spoločne. Vidíte v sebe navzájom konkurenciu?
Martina: Giovyho som takto nikdy nevnímala, pretože sme tam išli spolu. Podľa mňa bude úspech aj to, ak sa raz dostane ďalej len jeden z nás. Pretože je tam asi päť ľudí, ktorí spievajú na svetovej úrovni. No práve preto sme tam išli spolu. Aby sme mali väčšiu šancu, že aspoň jeden z nás bude úspešný.
Text: Soňa Búranová
Fotografie: Archív Martiny Koniarikovej, Instagram Superstarcs, Lucia Csemezová, Aina Moon
