Barbora Chramcová

Hokejové sviatky sú tu! Pripravte si vlajky, tričká a návleky na spätné zrkadlá, pretože bez nich sa nezaobídu žiadne Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji.

Kto aspoň raz nevidel žiadny hokejový zápas nášho hokejového tímu na majstrovstvách sveta? Samozrejme, nie každého musí zaujímať šport, ale práve hokejového majstrovstvá Slovákov priam združujú. Či sme mladí alebo starší, niekde v nás je stále zakorenená láska k tomuto športu. Ale čo je tou príčinou? Veď už niekoľko rokov používame kalkulačky, aby sme sa vôbec dostali do štvrťfinále. A napriek tomu si už aj tento piatok, ako každý rok, posadáme pred obrazovky a pustíme si prvý zápas Slovákov na tohtoročných majstrovstvách.

Majstrovstvá každoročne lámu rekordy v počte divákov

Minulý rok sme mohli sledovať všetky zápasy z turnaja na troch televíznych staniciach skupiny JOJ Group: JOJ Šport, JOJ PLUS a TV JOJ. Ako sa vyjadrili na svojej internetovej stránke, zlato z majstrovstiev si neodnášali len Česi, ale aj oni v podobe počtu divákov. Celkové číslo sledovanosti za všetkých 64 zápasov bolo viac ako 3,5 milióna divákov. Podobnú skúsenosť mala aj verejnoprávna televízia, vtedajšia RTVS, v rokoch, keď ešte mala zakúpené práva na vysielanie. Podľa ich štatistík, jeden zo zápasov Slovenska sledovalo dokonca viac ako 900-tisíc divákov. Zároveň 300-tisíc pozretí zaznamenali počas toho zápasu aj na webe rtvs.sk. Išlo o zápas proti Švajčiarsku.

Okrem toho, že slovenskí fanúšikovia sledujú našich hokejistov, majú vysoký záujem sledovať aj zápasy iných tímov. Napríklad minuloročné finále Česka proti Švajčiarsku si na stanici TV JOJ zaplo viac ako 1,3 milióna divákov a na JOJ ŠPORT takmer 500-tisíc divákov.

Srdciari na hokeji utratia najviac

Jedna vec sú štatistiky televíznych staníc a druhá realita, do akej miery sledujeme celý vývoj majstrovstiev. Priame štatistiky síce nemáme, ale tie nám ani netreba. Stačí si všímať maličkosti, ktoré v tomto májovom období vidieť na každom kroku: slovenské vlajky na autách, alebo tie nádherné návleky na spätných zrkadlách. Sem tiež patria „skvelé hokejové rozhovory“ v krčmách bez výpovednej hodnoty. Možno sa to nezdá, ale my takto naozaj žijeme.

Tento neutíchajúci záujem využívajú najmä podniky na vlastný zisk. Stačí im zapnúť televíziu a už tam majú nastúpených srdciarov, ktorí vezmú pivo do ruky a rozkrikujú sa, že oni by to zahrali určite lepšie, alebo v inom prípade začnú nadávať na trénerov, masérov a v podstate na celý realizačný tím. Rozhodcovia sú samostatná skupina, oni sú vždy, keď sa nám nedarí, podplatení, a nadržiavajú druhému tímu. V tom sme my Slováci výborní. Avšak, ako naozaj hokejisti hrajú, je minimálne podnikateľom ukradnuté. Hlavne, nech sa pije do rána, či už pre žiaľ, alebo pre radosť. Samozrejme, v najlepšom prípade by sme to mohli potiahnuť až do finále, vtedy by len boli obraty!

Prečo ten nešťastný hokej stále sledujeme?

Písal sa rok 2002 a naši chlapci vo švédskom Göteborgu po napínavom zápase proti Rusku vyhrali zlato. Ten rok sa zapísal do histórie slovenského hokeja ako najväčší úspech a doteraz z neho čerpáme. Pri pozeraní záznamu z tohto zlatého ročníka naskakujú zimomriavky každému oddanému fanúšikovi. Celému zápasu dodával ešte väčšie grády Miloš Kováč, ktorí svojím majstrovským prístupom ku komentovaniu ovládol emócie každého diváka.

Ďalším dôvodom sledovania hokeja je určite fakt, že tento šport sa nám jednoducho páči. Slováci milujú sledovať fyzické súboje na klzisku. Či už sú to súboje o mantinel, alebo päsťami každý poctivý fanúšik kričí: „Poď do neho!“ Najväčšou záhadou ostáva uvedomenie si, že hráč pôjde sedieť, a potom už nadávame, že prečo sa bil, keď teraz oslabil tím.

Nie je isté, čím to môže byť spôsobené, možno naozaj slovenskou hrdosťou, že my si dokážeme každý rok vytvoriť ilúzie o „našich chlapcoch“, ktorí to tento rok určite vyhrajú a pritom si neuvedomujeme, že to často nemusí byť len o hokejistoch, ale aj o realizačnom tíme a nastavení celého zväzu.

Keď už nič, nech nás aspoň šport teší!

Ani len politika v športe nás neodradila od sledovania prvého zápasu našich proti Švédom. Akokoľvek sa snažíme, medzi športom a politikou bude vždy nejaké prepojenie. Príkladom nám sú aj terajší minister športu spolu s prezidentom Slovenského zväzu ľadového hokeja Miroslavom Šatanom. Avšak, netreba sa nechať odradiť ani politickými machináciami. Je možné, že jediné čo dokáže Slovákov spájať je láska k hokeju. A tak do nasledujúcich týždňov si prajme: „Nech, Bože, dá, nech, Bože, dá…“

Autorka: Barbora Chramcová

„Na rodinu sa nešahá, kamaráde.“

Mikuláš „Miki“ Černák sa narodil v Telgárte na Horehroní, kde aj vyrastal. Vychovávali ho v silne veriacej rodine. Bol to vzorný a šikovný chlapec, s ktorým neboli žiadne problémy, až kým sa nedostal na zlé chodníčky.

Dej sa odohráva v búrlivých 90. rokoch, prevažne na Horehroní, v okrese Brezno. Na začiatku Miki pracuje so svojím bratom Vladom v lese v Nemecku. Keď im však ochorie otec, žiadajú vedúceho ťažby, aby mohli odísť domov skôr a otca navštíviť, no ten návrh odmietne. Následne sa vracajú až po jeho smrti, na pohreb. Mikuláš v tom čase už má manželku a mamu, ktorá ostala sama. Preto aj s bratom začínajú hľadať spôsoby, ako rýchlo a ľahko zarobiť. K tomu im pomohlo porevolučné obdobie na Slovensku, ktoré ponúkalo nekontrolované možnosti v podnikaní.

Cesta k moci

Miki sa spočiatku snaží vyhýbať zločinu. „Zavrieť sa nenechám,“ odznelo opakovane z Černákových úst. Jeho jediným cieľom bolo chrániť blízkych a mať dôstojný život. Bolo to však – za každú cenu. Či už to bola naozaj rodina, alebo len silná túžba získať ľahko peniaze. Miki sa do mafiánskeho kolobehu dostal ľahko. Pár podarených obchodov sa viezol na vlne úspechu. Postupne sa dostal od drobných kšeftov k vážnejším zločinom, pričom praktiky, ktoré s partiou používali, sa stávali brutálnejšie. Ktokoľvek, kto ohrozil ich biznis, „zázračne“ zmizol. Netrvalo dlho, a Černák sa tak postupne stal najobávanejších šéfom slovenského podsvetia.

Autentickosť a herecké výkony

Film opisuje najväčšieho mafiánskeho bossa, akého Slovensko kedy zažilo. Búrlivé porevolučné 90. roky našej krajiny boli poznačené veľkým krviprelievaním. „Černákovci“, ako jeho partiu prezývali, sa stali v tom období najnebezpečnejšou organizovanou skupinou, pred ktorou mali strach všetci.

Scény natáčali niekoľko rokov a na mnohých miestach. Kvôli autentickosti sa hlavný herec Milan Ondrík zmenil na nepoznanie. Nabral svalovú hmotu, a aby sa čo najviac podobal Černákovi, jeho gestikulácii a mimike, párkrát ho navštívil vo väzení. „Niektoré konverzácie budú priamym zrkadlom rozhovorov, ktoré sa udiali v 90. rokoch,“ prezradil v jednom z rozhovorov pred premiérou filmu Milan Ondrík. Taktiež, niektoré oblečenie a kabáty, ktoré mal na natáčaní oblečené, boli kópiou tých Černákových. Rovnako to bolo aj s miestami, kde sa natáčalo. Či už to bolo Brezno, Telgárt, Vysoké Tatry, ale aj zahraničie, všetko to boli miesta, kde Mikuláš Černák s partiou operoval.

Hrdina či Monštrum

Film bol pre mňa atraktívny aj preto, že som vyrastala v prostredí, kde sa mnoho vecí odohrávalo a od starších ľudí, ktorí vtedy žili, som počula viacero zaujímavostí. Zvláštne bolo, že pri niektorých scénach som sa dokonca smiala. Aj napriek tomu, aké otrasné veci robili, v istých častiach filmu prevládol čierny humor.

Ako to už na Slovensku býva, triler o živote mafiána vyvolal kontroverzie. Jedni kritizovali už tvorbu filmu ako idealizovanie si mafiánov, iní zase tvorbu režiséra Jakuba Krónera chválili. Obraňovali si to tým, že podobne ako filmy o Adolfovi Hitlerovi neoslavujú nacizmus, ani tento film nepovýšil Černáka na hrdinu. Naopak, ukazuje surovosť toho, čo sa dialo v pozadí.

Aj preto som si film chcela pozrieť a vytvoriť si vlastný názor. Jediné, čo mohlo byť inak, bolo množstvo informácií na ani nie dvojhodinový film. Na niektoré časti sa mohli zamerať viac a priblížiť situáciu bližšie. Pokojne z toho mohli urobiť minisériu. Film však čaká v roku 2025 pokračovanie, ku ktorému nedávno vyšiel aj trailer. Nechajme sa teda prekvapiť, čo nám ponúkne ďalšia časť.

Krutosť musí vymrieť

Nakoniec môžem s čistým svedomím povedať, že každý, kto si myslí, že film vykresľuje Mikuláša Černáka ako hrdinu, sa pletie a film s určitosťou nevidel. Dokonca som to pozerala s takou nechuťou, že mi na konci prišlo nevoľno zo zverstiev, ktoré konali, a to mi na konci filmov o hrdinoch teda nebýva. Aj napriek tomu by som si film pozrela znovu. Nie je pre slabšie povahy, ale odporúčam ho každému, ako varovanie, aby sa nič podobné už nikdy nedialo.

Autorka: Barbora Chramcová

Najväčší mafiánsky boss Mikuláš Černák sa pýta na slobodu. Tvrdí, že prehodnotil svoje postavenie a už nechce byť zlým človekom. Je opak pravdou?

Za jeho prepustenie sa postavil aj vedúci väzenia, kde je si Černák odpykáva svoj trest. Mikuláš je odsúdený na doživotie, sedí už 26 rokov. Podľa trestného zákona môže po 25. rokoch väzenia podať žiadosť o podmienečné prepustenie.

Mladý Mikuláš v 90. rokoch spôsoboval na Slovensku veľkú hrôzu a zároveň rešpekt vo svojich kruhoch. Príbeh Mafie na strednom Slovensku dokonca sfilmovali a premiéra má byť tento rok. Aké milé spojenie. Že by na premiéru filmu prišiel sám Mikuláš Černák? Ktovie koľko nezrovnalostí by našiel vo filme. Avšak, ak hovorí to, čo je naozaj pravda, a že sa teda zmenil, celý film by preplakal. Plakal by nad svojim premárneným životom a ľutoval všetko čo urobil.

Dôvody, prečo by sme mohli veriť, všetkému čo hovorí, je fakt, že sa nepokúsil o samovraždu a vo väzení sa správa vzorne. Dokonca má pripravený plán, v čom začne podnikať, ak sa dostane von. Ako vieme z minulosti, choval tigre. Možno by si mohol otvoriť aj ZOO. On však chce podnikať v oblasti cestovného ruchu a pomáhať mladým ľudom, aby sa nedostali do rovnakého diania ako bol on.

Určite je veľmi lákavé predstaviť si šéfa podsvetia, ako prenajíma chalupy na Horehroní alebo rozpráva mladým ľudom, že zabíjanie nie je dobré no…máme však tomuto veriť? Vyzerá to všetko premyslene a veľmi pekne. Ako malý chlapec, ktorý bol zlý, a on teraz strúha dobrotu. Kto by nebol v jeho prípade podozrievavý a veril mu každé slovo musí byť fakt naivný. V každom prípade všetko naznačuje, že to pravda je.

Okrem vedenia väznice sa za neho prihovorilo občianske združenie Reštart – nový život, ktoré zároveň podalo návrh na jeho podmienečné prepustenie. Odôvodňujú to tým, že spĺňa všetky resocializačné podmienky. Jeho súd o podmienečnom prepustení bol odročený, pretože prokurátor si vyžiadal nové posudky zo psychologického a psychiatrického ústavu. Posledné majú 6 mesiacov a nové budú o 60 dní.

Avšak Černák sa rozhodol, že keď už žije na Slovensku toľko rokov, nechce byť len prvým mafiánskym bossom v ére slovenskej samostatnosti, ale aj prvým, ktorý bude prepustený z doživotia. Ďalším prvenstvom by bolo, že sa za neho prihovoril aj riaditeľ väznice. Ten Miki sa ale nezdá. Musel im ušiť naozaj dobré topánky. To je tiež jeden z dôvodov, ktorý odznel, ako dôvod na jeho prepustenie. Vo voľnom čase šil topánky a zároveň pomáhal pri prácach.

Ak už sa na to pozeráme z akéhokoľvek uhla, je nám jasné, o čo tu ide. Každý, kto je v base viac ako štvrť storočia, chce ísť von. Je ale otázkou, či naozaj prešiel premenou, alebo je to iba pretvárka. Hocikto, kto bol schopný nariadiť, alebo sám zabiť človeka, nemôže byť úplne v poriadku. Ak ale napriek tomu súd rozhodne o jeho prepustení, bude to určite jeden z veľkých míľnikov histórie.

Autorka: Barbora Chramcová

Lukáš Machala, spoluautor zákona o verejnoprávnej televízii, v jednom z rozhovorov konštatoval, že každý má právo na slobodu slova a určite ak má niekto názor, že Zem je plochá, mal by mať možnosť diskutovať o tom v televízii. Svojím vyjadrením dostal do pozoru nejedného Slováka. Nešlo mu práve o to? Upútať na seba pozornosť?

Máme snímky z vesmíru, ktoré sú voľne dostupné na internete. Je vedecký dokázané, že Zem nie je síce úplne guľatá, má skôr tvar geoidu, ktorému sa najviac podobá rotačný elipsoid, avšak plochý tvar určite nemá. Dokonca Ivan Bella slovenský astronaut, ktorý v roku 1999 ako 385. človek zo Zeme letel do vesmíru, odkázal Machalovi, že Zem videl na vlastné oči a nie je určite plochá.

Preto sa naskytá otázka: Patrí teda takáto téma o guľatosti, alebo plochosti Zeme do verejnoprávnej televízie? Žijeme v čase, keď vesmír nie je preskúmaný ani z časti tak, ako by sme chceli, ale jedno s určitosťou vieme povedať.

Samozrejme, pán Machala nenechal veci na náhodu a nedávno natočil video s vysvetlením, kde hovorí, že použil hyberbolu. Video, ktoré natočil, je len dôkazom toho, ako zrejme aj on sám pochopil, že to, čo hovoril, nebolo úplne korektné. Prečo by sa inak potreboval ospravedlňovať, ak by tomu sám neveril? Jeho cieľom bolo poukázať na to, že právo slova a vyjadrovania sa majú aj voliči, ktorí majú iný uhol pohľadu na vec. Či už ide o plochosť Zeme alebo o čokoľvek iné. On však sám vyjadril názor, že Zem má tvar elipsoidu. To fanúšikom názoru plochosti Zeme teda neprihralo.

Na konci videa Machala povzbudzuje k riešeniu dôležitým tém. Takže ako teda? Ideme riešiť dôležité témy, alebo sa ideme rozprávať o plochosti Zeme? Je mnoho tém, ktoré sú oveľa závažnejšie než tvar Zeme. Avšak naša súčasná koalícia považuje za „poslanie“ ovládnuť verejnoprávne médium. Ak sa im to podarí, budeme mať v novej STVR aj reláciu o plochosti Zeme? Určite by si ju mnoho občanov s radosťou pozrelo.

Jedno je isté. Politici súčasnej koalície povedia čokoľvek, len aby boli v očiach svojich voličov jedinou správnou cestou. A to, že pán Machala vyvrátil, to čo povedal, vôbec nevadí. My ako voliči máme krátkodobú pamäť a o niekoľko dní sa na to úplne zabudne. Avšak určite sa máme do budúcna stále na čo tešiť!

Autorka: Barbora Chramcová