Aj keď je na Slovensku mnoho krás, obec Mýto pod Ďumbierom v mikroregióne Nízke Tatry – Chopok Juh, upúta nielen svojou prírodou, ale aj pokojom. Nie je ničím extra špeciálna, azda iba jednou vecou. Je dovolenkovým rezortom.
Prichádzam z Bratislavy domov. Presne 273 kilometrov vlakom. Neviem ako iní študenti, ale ja nejdem iba domov. Ja prichádzam priam do inej krajiny. Ak existuje niečo ako „zažiť šok“, tak je to teda určite toto. Nastúpite vo svojich poltopánkach do vlaku v Bratislave. Vystúpite z vlaku a šmyk. Pošmyknete sa na 10-centimetrovej vrstve snehu. Doslova severný pól.
Pre niekoho domov, pre niekoho dovolenková destinácia
Mýto pod Ďumbierom je malebná dedinka. Nemá veľa domov ani veľa obyvateľov. Za to apartmánov viac než dosť. Idete po ulici a nepočujete nič iné ako: „Prosím vás, neviete náhodou, kde sa nachádza apartmán U Medveďa?“ alebo „Neviete náhodou, kde sú apartmány Monika, Lucia a Zuzana?“ Náhodou neviem. Môžeme hľadať spolu. Ani neviem, že také apartmány existujú.
mýto alebo Mýto?
V minulosti bolo Mýto prechodnou dedinou, kde sa za prechod z východu na západ, a zase zo západu na východ, platilo clo. V súčasnosti je obec stále využívaná na presúvanie obyvateľov z jednej strany Slovenska na druhú. Preto priamo v obci veľa atrakcií nenájdete. Sem sa prídete iba vyspať a oddýchnuť si.
Základnými piliermi záujmu výstavby sú príroda a ticho. Paradoxom stavania je však práve ničenie prírody a rušenie pokoja. Výstavba apartmánov a dovolenkových domov je tiež problémom pre mieste asfaltové cesty, ktoré nie sú stavané na ťažké autá s materiálom na stavbu. Avšak najväčším problémom ostávajú hostia a návštevníci obce. Niekedy rozmýšľam nad tým, či si uvedomujú, že v obci žijú domáci obyvatelia. Smiech, krik a spev, to je pravá zábava Slováka. Nesmiem zabudnúť na hlučnú hudbu. Tá je najlepšia.
Základný zlom programu
Začiatkom 20. storočia ste nemohli nazvať výstup na Ďumbier prechádzkou, alebo výletom. Turistické chodníky neexistovali a jediným dôvodom, prečo niekto navštevoval Nízke Tatry, bola práca. Obyvatelia obce chodili na lúky pásť ovce, kosiť a hrabať seno, aby cez zimu mali čím nakŕmiť hospodárske zvieratá. Niekto spomína na hrebeň Nízkych Tatier ako na pekný výlet, pre niekoho to je spomienka na nekončiace dni plné tvrdej práce.
Základný zlom prišiel v druhej polovici 20. storočia, keď športové spolky začali stavať nové turistické chodníky, na ktorých sa podieľali aj študenti technickej vysokej školy v Bratislave. Veľkým podporovateľom turizmu sa stala aj chata Milana Rastislava Štefánika, kde sa mohli najesť a oddýchnuť si. Turizmus sa rozbiehal a do Nízkych Tatier začalo prúdiť čoraz viac návštevníkov.
Sneh nie je prirodzená vec
Veľkým bonusom dediny sú aj lyžiarske strediská. V okruhu 30 kilometrov je ich viac než len pár. S podporou umelého zasnežovania sa každoročne lyžuje už začiatkom decembra. Keď som si však uvedomila, že sneh nie je prirodzene všade v rovnakom množstve, pochopila som, čo láka ľudí najviac.
Čím menej niečoho máte, tým viac si to vážite
Aj preto si v poslednom čase čoraz viac vážim pokoj a sneh. Viem, zvláštna kombinácia. Keď som prišla z Bratislavy do bielej krajiny, až vtedy som pochopila, akú vzácnosť mám. Všade navôkol pokoj a sneh. Nakoniec už nie je podstatná ani ďalšia ulica nových apartmánov, ani neutíchajúci nával turistov.
Autorka: Barbora Chramcová
Autorka fotografie: Barbora Chramcová
