Mier na Blízkom východe je stále v nedohľadne. Dvadsaťbodový plán, ktorý Donald Trump predstavil ako „víťazstvo mieru“, odborníci označujú skôr za politický diktát než za skutočný mierový proces. V rozhovore odborník na Blízky východ Attila Kovács hovorí o tom, prečo sú rokovania medzi Izraelom a Palestínou v slepej uličke, akú rolu v tom zohrávajú mocenské záujmy USA a prečo sa konflikt už dávno stal nástrojom politického zisku.
Mohli by ste nám jasne definovať súčasný mierový plán?
Posledný mierový plán v skutočnosti nemožno považovať za mierový plán. Ide o súbor dvadsiatich bodov, ktoré len čiastočne nadväzujú na predchádzajúce návrhy – napríklad na víziu Gazy ako „riviéry Blízkeho východu“ či na arabský plán vypracovaný v Káhire a podobne. Celý dokument bol pripravený veľmi narýchlo, čo je na ňom aj vidieť.
Momentálne sa nachádzame v prvej fáze akéhosi zvláštneho prímeria, ktoré síce formálne existuje, no len preto, že ho vyhlásil americký prezident. Ak sa však pozrieme na skutočné dianie, vôbec nezodpovedá stavu prímeria. V budúcnosti by mala nasledovať druhá fáza a po viacerých etapách by sme sa mohli priblížiť k skutočnému mierovému plánu. Predtým nás však ešte čakajú desaťročia rokovaní. Zatiaľ to preto vnímam len ako prvý krok správnym smerom k potenciálnemu mierovému plánu, ktorý je však stále v nedohľadne.
Politika USA, ale aj americké médiá majú väčšinou pro-izraelský tón. Nakoľko potom možno považovať prímerie za legitímne, keď aj dvadsať bodový plán Donalda Trumpa vytvára dojem nátlaku voči Palestínčanom?
Donald Trump má veľmi rád takzvané „mierové diktáty“, nie klasický mierový proces, v ktorom by obe strany krok za krokom robili kompromisy. Práve to je však jediný spôsob, ako možno dospieť k dlhodobému mierovému plánu. Návrh, ktorý predstavil americký prezident, je skôr mierovým diktátom, ktorý chcel predložiť aj preto, aby si opäť pripísal ďalšiu „hviezdičku“ na ceste k Nobelovej cene mieru.
Celý proces jeho vzniku najprv pripravila Trumpova administratíva, následne ho konzultovali s niektorými arabskými štátmi – najmä so Spojenými arabskými emirátmi a Katarom. Potom však Benjamin Netanjahu pricestoval do Washingtonu, kde do návrhu urobil zmeny, ktoré už s nikým ďalším neboli konzultované. V dokumente sa preto jasne odráža, aké pozície sú v ňom zahrnuté, a podľa niektorých analytikov bolo dokonca zámerom izraelského premiéra pripraviť plán tak, aby ho Hamas odmietol. Hamas s ním však nakoniec súhlasil – nie z mierumilovnosti, ale preto, že už nemal iné východisko. Tento návrh je teda zjavne prozápadný a pro-izraelský. Keďže Hamas nemá veľa možností, snaží sa z neho vyťažiť aspoň to, čo sa dá.
Donald Trump označil svoj plán za „víťazstvo mieru“. Do akej miery podľa vás ide o skutočnú snahu o stabilitu v regióne a do akej miery o politický krok, ktorý má posilniť jeho vlastnú pozíciu na domácej scéne?
Myslím si, že Donaldovi Trumpovi ide predovšetkým o posilnenie vlastnej pozície. Nie som síce odborník na americkú politiku ani na samotného Trumpa, no vidím, čo sa odohráva na Blízkom východe. Kroky amerického prezidenta zreteľne ukazujú, že o danom regióne veľa nevie. Pravdepodobne tiež nepočúva svojich poradcov a radšej sa obklopuje ľuďmi, ktorí s ním súhlasia, alebo sú jeho obdivovateľmi. Spolieha sa teda na názory ľudí, ktorí často nie sú odborníkmi na problematiku Blízkeho východu. Jediným pozitívnym výsledkom, ktorý v jeho prístupe vidím, je to, že vďaka Trumpovmu tlaku na Izrael sa podarilo dosiahnuť aspoň určité prímerie. Z dlhodobého hľadiska však tento stav nemá šancu pretrvať, pretože mierový plán vôbec nereflektuje potreby oboch strán konfliktu.
Kto by podľa vás mohol zohrávať úlohu nezávislého garanta dohľadu nad dodržiavaním mierového plánu?
Izraelský premiér vyhlásil, že medzi mierotvornými silami nemôžu byť vojaci štátov, ktoré uznali Palestínu. Znamená to teda, že by tam pôsobili vojaci z Vanuatu alebo Mikronézie? Američania sa do takej misie nezapoja, čo situáciu výrazne komplikuje. Podľa môjho názoru by boli pre Spojené štáty aj pre Palestínčanov prijateľní sprostredkovatelia z Egypta alebo Kataru, avšak obávam sa, že pre súčasný izraelský štát nie. Uvažovať by sa dalo aj o miestnych mocnostiach – napríklad o arabských štátoch či o Lige arabských štátov, ktorá už v minulosti predložila niekoľko návrhov na mier. Prirodzenou voľbou by bola Organizácia spojených národov, no izraelský premiér ju považuje za antisemitskú a nelegitímnu.
Ideálne by preto bolo, keby dohľad nad mierovým plánom prevzala krajina alebo organizácia, ktorá je aspoň do určitej miery prijateľná pre obe strany. Takých však existuje veľmi málo a nájsť ich je mimoriadne ťažké. Zatiaľ si neviem predstaviť, kto by mohol takúto úlohu zastávať, ide totiž o veľmi nevďačnú pozíciu. Arabské štáty Perzského zálivu, vrátane Spojených arabských emirátov, sú najväčším obchodným partnerom USA. Práve tam Trump smeroval na svoju prvú zahraničnú návštevu po nástupe do funkcie. Svoju ekonomickú váhu by mohli využiť aj na posilnenie politického vplyvu. Zatiaľ sa to však nedeje. Uvažovať možno aj o krajinách ako Indonézia, ktorá je moslimská, no nie arabská krajina, a má s Izraelom neutrálne vzťahy. Aj tá ponúkla možnosť vyslať vojakov, ktorí by mohli zohrať sprostredkovateľskú úlohu.
Podľa palestínskeho mediálneho úradu došlo od začiatku prímeria k 47 potvrdeným prípadom jeho porušenia zo strany Izraela. Ako je to vôbec možné, keď samotný mierový plán vyzerá, že pridŕža Izraelu? Je to skôr „roztopašnosť“ alebo je za tým iná logika?
Nemôžem to úplne zjednodušovať, no pre Donalda Trumpa znamená porušenie prímeria výlučne situáciu, keď ho naruší Hamas. Áno, Hamas bol tiež obvinený, začal totiž hon na kriminálnikov, ktorí spolupracovali aj s Izraelom. No čo iné mal urobiť? Z ich pohľadu ide o kolaborantov, a zároveň o skutočných pašerákov drog, ktorí predtým spolupracovali aj s Al-Káidou.
Zo strany Izraela však došlo k oveľa závažnejším porušeniam – len pred niekoľkými dňami sa objavila správa o viac než stovke mŕtvych. Týmto porušeniam by sa dalo zabrániť, keby Spojené štáty zaujali jednoznačné stanovisko a situáciu zastavili. To však ukazuje, že samotná politická vôľa amerického prezidenta nestačí na udržanie prímeria. Môže prísť deň, keď si palestínsky ľud povie, že Izrael prímerie evidentne nechce dodržiavať a konflikt sa opäť rozhorí. V takom prípade by sme sa vrátili tam, kde sme začali.
Vyzerá to tak, že to všetko stojí na Donaldovi Trumpovi.
To je na celej situácii najviac smutné, vždy som bol proti tomu, aby o chode dejín rozhodoval jeden človek. Treba však uznať, že v poslednom období získali niektorí jednotlivci mimoriadne veľký vplyv. Či už ide o amerického prezidenta alebo o izraelského premiéra Netanjahua. Dnes už prakticky neexistujú politické štruktúry, ktoré by takýchto lídrov dokázali „udržať na uzde“. V minulosti sa politika formovala kolektívne, stála za ňou skupina ľudí, ktorí spoločnými silami vytvárali smerovanie krajiny.
Za posledné dva roky sa medzinárodná reputácia Izraela zhoršila. Myslíte si, že toto oslabenie spolu s podporou niektorých štátov môže posilniť Palestínu a priblížiť ju k väčšej autonómii alebo samostatnému štátu?
Ťažko povedať, pretože problémy, ktoré tento konflikt spôsobujú, nie sú nové. Počas uplynulých sto rokov mal izraelsko-palestínsky konflikt svoje obdobia väčšej aj menšej intenzity, no jeho podstata zostáva rovnaká. Približne desať rokov sa o mierovom procese takmer vôbec nehovorilo – po väčšej vojne v roku 2014 a krátkom konflikte v roku 2021 nastalo obdobie relatívneho ticha, ktoré trvalo až do roku 2023. Dnes je však situácia mimoriadne brutálna, a preto sa na ňu svet znovu sústreďuje. Aj to bol podľa všetkého jeden zo zámerov Hamasu, upozorniť na dianie tým, že zaútočí práve 7. októbra. Súčasný vývoj síce oslabil izraelské politické pozície, no nie až tak výrazne ekonomické, pretože izraelské firmy a hospodárstvo fungujú ďalej, hoci niektoré štáty prerušili s Izraelom diplomatické vzťahy.
Pokiaľ ide o Palestínu, svetová verejnosť si čoraz viac uvedomuje jej existenciu. Dnes sa však z podpory Palestíny stala čiastočne aj módna záležitosť, mnohí ľudia sa označujú za „pro-palestínskych“, hoci o situácii veľa nevedia. Napriek tomu táto vlna pozornosti posúva proces uznávania palestínskej štátnosti vpred, aj keď Palestína stále nemá presne vymedzené územie ani hranice. Aj dvadsaťbodový mierový plán prináša v tomto smere určitý posun – na jeho samom konci je letmo spomenutá možnosť vzniku palestínskeho štátu. Zo strany Spojených štátov je už len táto zmienka považovaná za veľký úspech.
Nemôže naopak dlhodobá závislosť Palestíny na humanitárnej pomoci a medzinárodnej kontrole viesť k trvalému zníženiu suverenity?
Určite áno. Palestínčania sú zvyknutí na to, že dostávajú pomoc, hoci je pravda, že ich situácia je veľmi zlá. Ak by sme sa pozreli do utečeneckých táborov, videli by sme, že životné podmienky sú tam mimoriadne ťažké. Samozrejme, existujú aj bežné palestínske mestá, no rôzne obmedzenia, napríklad problémy so získaním stavebných povolení, pretrvávajú. Každodenný život tam nie je jednoduchý, je to, akoby človek dlhodobo žil na minimálnych sociálnych dávkach. To všetko, prirodzene, znižuje mieru samostatnosti.
Prechod k suverénnemu palestínskemu štátu by si podľa mňa vyžadoval aj úplnú výmenu politických elít na oboch stranách. Inak by to nebolo možné. Ľudia, ktorí dnes vedú Izrael aj Palestínu, totiž vystavali svoje politické kariéry práve na tomto konflikte. A humanitárna pomoc s ním úzko súvisí, pretože keby neexistoval konflikt, nebola by potrebná ani taká rozsiahla pomoc. Myslím si, že ak zmena príde, bude veľmi dramatická. Súčasní lídri by museli „odísť do dôchodku“, čo určite nebudú ochotní urobiť. Zároveň bude potrebné nájsť nových ľudí, ktorí nebudú chcieť riešiť spor silou. To však bude mimoriadne náročné, pretože vyrastanie v takom prostredí zanecháva hlboké stopy.
Takže je realistické uvažovať, že niektoré politické či vojenské elity na oboch stranách majú záujem udržiavať konflikt kvôli svojim vlastným záujmom?
Ich cieľom je vyťažiť z konfliktu čo najviac pre seba a svoje politické záujmy. Samozrejme, každý sníva o mieri, no zároveň si ho každý predstavuje veľmi odlišne. Opísal by som to ako túžbu po mieri „bez tých druhých“. A to má hrozné vyhliadky, pretože v praxi to často znamená vytlačenie alebo zničenie druhého. Za sto rokov je jasné, že tento konflikt sa nedá vyriešiť silou. Aj teraz vidíme, že ozbrojené riešenia neprinášajú trvalé výsledky.
Je vôbec možné dôjsť k trvalému mieru bez toho, aby bola Palestína samostatný štát?
Evidentne nie. Byť samostatným štátom predpokladá existenciu palestínskej armády, čo by žiadna izraelská vláda nepripustila. Zaujímavé je aj to, že všetky dane, ktoré platia Palestínčania, smerujú do izraelskej štátnej pokladnice. Izrael potom časť týchto prostriedkov vráti okupovaným územiam, no nejde o veľkú sumu. V prípade vzniku samostatného štátu by tak nastala aj zásadná ekonomická zmena, pretože Palestínčania by museli tieto veci zvládnuť sami. Je to obrovská výzva a neviem si predstaviť, že by sa to dalo vyriešiť v priebehu niekoľkých rokov. Možno o dvadsať či tridsať rokov by to bolo možné, no len za predpokladu, že by za tým stáli aktéri, ktorí by dlhodobo trvali na svojom úsilí. Problémom však je, že dnes každý myslí najmä na vlastný zisk a moc. Len málokto premýšľa o tom, čo bude o desaťročie neskôr. Možno si dokonca mnohí myslia, že situácia sa už len zhorší, a preto nad tým radšej mávnu rukou. A netýka sa to len Izraela či Palestíny, často aj sprostredkovatelia, ako napríklad USA a ďalšie mocnosti, sledujú predovšetkým to, ako svoj postoj „predať“ doma.
Mohol by trvalý mier medzi Izraelom a Palestínou viesť k oslabeniu alebo posilneniu vplyvu USA, arabských štátov či medzinárodných organizácií v regióne?
Po skončení studenej vojny Spojeným štátom americkým veľmi chýbal jasne definovaný nepriateľ. Na istý čas ho našli v podobe Al-Káidy a neskôr v okupácii Iraku a Afganistanu. Keď však z týchto krajín odišli, začali si opäť vytvárať okruh spojencov, ktorých stavali proti „tým druhým“ – väčšinou proti Iránu a jeho spojencom. Západ tak Blízkemu východu vnucoval model rozdelenia na „náš klub spojencov“ bez ohľadu na to, či išlo o demokratov alebo diktátorov, a na druhej strane na jasne určeného nepriateľa. Po skončení studenej vojny im prišla Al-Káida veľmi vhod – z relatívne bezvýznamných jednotlivcov v afganských horách sa zrazu stali nepriatelia svetovej veľmoci.
Model sa následne ustálil v podobe osi USA – Izrael, ku ktorej sa pridali spojenci ako Spojené arabské emiráty. Spoločne stáli proti Iránu, Sýrii a podobným štátom. Ak by však teraz vznikol skutočne funkčný mier v kľúčovom izraelsko-palestínskom konflikte, tento systém by sa zrútil. Spojené štáty by museli úplne od základov vytvoriť nový model fungovania Blízkeho východu v rámci svojej geopolitickej stratégie. A keďže tento model existuje už približne sto rokov, išlo by o mimoriadne náročný proces. Na druhej strane by však takáto zmena priniesla omnoho viac prosperity a mieru pre miestnych obyvateľov.
