O tom, že zvony rozprávajú, no poéziu z nich dostane len zvonár.
Chodba trnavského kláštora klarisiek pripomína popravisko. Štíhlejšie obete sa ponášajú na obesencov, tie mohutnejšie ležia na zemi. Čo sa im stalo? Príčiny úmrtia sa rôznia – dominujú prasknutia a vybitia. A čo sú vlastne zač? Drevená alebo kovová hlava, dolu sa rozširujúci krk, líce zvráskavené reliéfmi a nápismi, vnútorné oko, do kruhu usporiadané rebrá či ucho pod hlavou. Na dôvažok, väčšina padlých nemá ani srdce.
Nie je to vtip – anatómia zvonov okrem čapu, koruny, prstenca či remeňa zahŕňa aj časti podobné ľudským orgánom. A ani to prirovnanie s popraviskom nemá ďaleko od pravdy – viacero zvonov z kampanologickej expozície Západoslovenského múzea v Trnave prehrali súdny proces s časom. Stáročia udierajúce kovové srdce v lepšom prípade vybilo bronz z venca v spodnej časti zvonu, v tom horšom celý popraskal. Zvonárom sú nanič, a tak sa ich ujali odborníci na históriu a technickú stránku – kampanológovia.
„Z hľadiska umiestnenia zvon môže visieť hlavou hore alebo stáť hlavou dole na rebelantský, husitský spôsob,“ píše sa na jednej z informačných tabúľ. Historické zvony z 15. až 20. storočia v trnavskom múzeu sú však väčšinou bez hlavy – buď visia na kovovej konštrukcii, alebo ležia na kláštornej chodbe.
Zvon z podtatranskej obce Podhorany je v zbierke najstarší. Bez výzdoby, s nemeckým nápisom v gotickej majuskule. Majstri zvonolejári sa slová snažili oddeľovať krížmi, no vyzerá to tak, že sami mali veľký problém s pravopisom. „XPE+HILF+GOTMARIA+BROT+UMS+ER“ má podľa kampanológov znamenať „Christe, hilf. Gott, Maria, Brot unser,“ teda „Kriste, pomôž. Bože, Mária, chlieb náš.“ Kde však začať čítať, keď sa všetko točí v kruhu? Na bodky a veľké začiatočné písmená na sklonku stredoveku zjavne nemysleli.
„Zbožným bytčianskym katolíkom daroval František Xaver Forgáč, nitriansky biskup v roku 1798,“ píše sa na maličkom zvone. Podľa odborníkov však nápis nedáva zmysel – František Xaver Forgáč síce bol nitrianskym biskupom, no o dve storočia skôr. Keďže je na zvone aj jeho erb, datovanie posunuli z konca 18. na záver 16. storočia. Renesančným majstrom očividne nešli počty, aspoň si však uvedomili, že v kruhovom nápise je dobré označiť začiatok. Ruka so zdvihnutým prstom aj negramotnému jasne ukazuje – odtiaľto!
Najtvorivejší boli zvonolejári v 19. storočí. Kus z roku 1836 má výzdobu, ktorá v hornej časti pripomína strechu šesťhrannej veže, a okrem toho – štyri diery. Nejde o poškodenie, ale o okná, kde stoja postavy svätcov. „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský. Meno Pánovo je veža najsilnejšia…“ znie latinský nápis na zvone, ktorý visel v banskoštiavnickom farskom kostole. Veža vo veži.
Zgúľal sa z hradu do dediny
Nie všetky historicky cenné zvony však skončili na popravisku. Mnohé súdny proces s časom a opotrebovaním zatiaľ vyhrávajú. V malej zvonici v centre Lietavskej Svinnej tróni plne funkčný renesančný zvon z roku 1606. Na ručný pohon.
Štyristoročná pamiatka sa však sťahovala – pôvodne visela na Lietavskom hrade priamo nad dedinou. „Zaobstaral gróf z Oravy Juraj Thurzo v roku 1606,“ píše sa po latinsky v kruhovom nápise. Zvon nesie aj erb tohto rodáka z Lietavského hradu, uhorského palatína a svojho času druhého najmocnejšieho muža Uhorska.
O tom, ako a kedy sa dostal z hradu do dediny, vznikla legenda. „Vraj keď hrad chátral, Sviňanci ho zabalili do slamy, omotali plachtami a pustili z hradného kopca dolu. Ale povedz – nerozbil by sa pri tom?“ Eduard Barčiak, zvonár z Lietavskej Svinnej, očividne neverí najčastejšej verzii príbehu.
Faktom je, že okolo jednoposchodovej veže v centre dediny sa točil život obyvateľov po stáročia – bola zvonicou, kaplnkou, vojenským orientačným bodom, za socializmu aj futbalovou bránou a verejnými záchodmi. „Kedysi zvonica nemala ani vstupné dvere, a tak sme do vchodu postavili brankára, keď sme sa s kamarátmi hrali. A starší chlapi, opití po zábave v kultúráku, sa nehanbili ísť k múrom vycikať,“ spomína si Eduard kráčajúc k zvonici. Aj dnes má svojich opatrovateľov – vo výklenku na prízemí sú okrem kríža, štyroch obrazov a šiestich sošiek Panny Márie aj vázy s čerstvými kvetmi a horiace sviečky.
Odomknúť zámok, otvoriť nízke dvere, barly chytiť do jednej ruky a poďho hore! Eduard Barčiak s námahou stúpa po drevených hranoloch zamurovaných do kamenných stien. Schodisko vedúce do zvonice v centre Lietavskej Svinnej dôverne pozná. „Ešte ako malý som s kamarátmi stál pri zvonárovi a sledoval som, čo robí. Bola to pre nás zábavka, lebo komunisti dovolili zvoniť len pri pohreboch,“ hovorí sedemdesiatnik opierajúc barly o neomietnutý múr.
Vyučený zámočník v roku 1981 dostal mozgovú príhodu a ostal na invalidnom dôchodku, o desať rokov neskôr preproblémy s chodením musel začať používať barly. „Choroba ma neodradila, práve vďaka nej som začal pravidelne zvoniť. Po nežnej revolúcii mi jeden z členov klubu KDH povedal – máš invalidný dôchodok, si doma, začni zvoniť každý deň,“ hovorí Eduard Barčiak.
Ako sa pozerá na svoju službu po troch desaťročiach? „Spočiatku som mal k zvoneniu úctu. Až po určitom čase prišla myšlienka, že je to súčasťou mňa ako kresťana a dáva mi to pocity nadšenia. Potom to bola pre mňa česť – rozhodol som sa slúžiť Bohu tým, že budem zvoniť. V tom sa prejavilo moje kresťanstvo.“
Zvonia – počúvaj, kto zomrel!
Predtým než chytí lano a rozhýbe štyristoročný zvon, si úctivo zloží z hlavy baretku. Tento rituál opakuje už vyše tridsať rokov. Časy, keď niekoľkokrát za deň meral cestu do zvonice, sú však dávno preč. Historickú pamiatku rozozvučí len párkrát do roka – musí byť veľký sviatok alebo výpadok elektriny.
V roku 1993 totiž vysvätili na druhej strane cesty nový kostol s tromi elektricky ovládanými zvonmi – Sedembolestná Panna Mária je najväčšia, uprostred visí Božské Srdce Ježišovo a patrónmi umieračika sú archanjel Michal a sv. Cyril a Metod. Eduardovi Barčiakovi tak stačí nastaviť správne automat a dvakrát do roka ho pri zmene času prestaviť. „Stredný zvon automaticky zvoní dve minúty ráno o šiestej, napoludnie a večer o šiestej,“ hovorí.
Okrem toho spúšťa zvony pred každou svätou omšou aj po nej: „Ako dieťa si ešte pamätám, že zneli aj cez svätú omšu počas premenenia, no keď som začínal, dohodli sme sa s farárom, že s tým prestaneme.“
Najviac práce má s pohrebmi. Vďaka presným pravidlám dokáže celej dedine oznámiť, kto zomrel – a to v podobe básne. „Najskôr dám umieračikom správu o smrti – ak zomrela žena, zvoním dva verše po osem minút, ak muž, tri verše po päť minút. A ak zomrelo dieťa, jeden verš pätnásť minút v kuse. Po tejto správe ešte spustím na päť minút všetky zvony,“ vysvetľuje fungovanie dvadsaťminútovej zvonárskej poézie. „Okrem toho, až do pohrebu bijú dvakrát za deň všetky zvony na pamiatku zomrelého,“ dopĺňa. Zosnulému dáva aj posledné zbohom – počas cesty z kostola na cintorín štvrťhodinu znejú všetky tri zvony – dokopy 640 kilogramov zliatiny medi a cínu.
Nebolí dedinčanov z toľkého hluku hlava? „Obecný úrad je hneď oproti kostolu, zvony bijú úradníčkam do okien, no tie si zvykli. Spočiatku som ráno, na obed aj večer zvonil päť minút, dnes už len dve. Aj tak za mnou minule prišiel jeden muž, že vyzváňam dlho. Tak som mu povedal – počuj, ja celý život bývam na kopci a namáham sa s barlami, ty zase žiješ pri hlavnej ceste na rovinke a musíš počúvať zvony. Každý máme svoj kríž,“ rozpráva Eduard Barčiak s úsmevom. Dodáva však, že sa mu zhoršil sluch: „Štyri roky som dennodenne bol v starej zvonici a zvon mi hučal do uší – muselo sa to nejako podpísať.“
Stariny a plechovice
Nebyť výstavy v bývalom kláštore klarisiek v Trnave, niektoré z historických kusov by už možno majitelia roztavili a bronz použili na uliatie nových zvonov. Po takejto reinkarnácii by však do zabudnutia zmizla remeselná práca stredovekých či novovekých majstrov. Zvuk, ktorý má každý zvon jedinečný, by bol nenávratne preč.
Ešte pred sto rokmi totiž na zákazníkov platilo, že nové je lepšie ako staré. A tak napríklad „Viliam Fischer, zvonolejár a strojník na strekáčky v Trnave odporúča sa k vyhotoveniu nových, preliatiu rozpuklých zvonov každej veľkosti s viacručnou zárukou…“ hlása reklamný plagát z 19. storočia. Jeho konkurent Alojz Kurbel zase vyzýva: „Podporte tunajší priemyseľ! Odporúčam svoje zvony kostolné, v každej velikosti, najpresnejšie zladené, v najčistejšej výrobe, z najlepšej zvonoviny… Odporúčajúce dopisy zo všetkých žúp.“
Neplatí však, že všetko nové je bezchybné. Eduard Barčiak si nepamätá, že by sa niečo opravovalo na štyristoročnom thurzovskom zvone. Jeho srdce visí na koženom remeni a ani starší zvonári nespomínali, že by sa niekedy vymieňal. Pre porovnanie, zvonicu za ostatných tridsať rokov dva razy maľovali a raz jej vymenili strechu.
„Zato krátko po osadení odpadlo srdce najväčšiemu kostolnému zvonu! Zapol som ho a počul som, že nezvoní. Vyšiel som teda von a videl som, že zvon sa kolíše, ale je ticho. Pozrel som sa dolu – jeho srdce bolo zapichnuté tridsať centimetrov v zemi. Neviem, či sa hýbal, keď z neho odpadlo, ale mohlo z toho byť nešťastie, keby niekto pod ním stál,“ rozpráva zvonár z Lietavskej Svinnej.
Porovnať zvuk renesančného zvona s novými nie je podľa neho také jednoduché: „Thurzovský má krajší zvuk ako kostolné, jeho tón je sýtejší. Tie nové sú ako plechovice, sú škrekľavejšie a starý k nim nepasuje. Keď však znejú všetky tri naraz, je počuť, že najväčší im dáva dobrý základ. Keď zvoní sám, nepáči sa mi, no ak bijú aj ostatné, výborne spolu ladia.“
Právoplatný rozsudok o zvonoch by teda mohol znieť takto: staré aj nové básne majú niečo do seba, no zrýmovať sa nedajú.
Ján Barčiak
Foto: Ján Barčiak
