Zita Ročkárová: Novinár by mal dobre zvážiť, čo spomedzi miliónov viet povie ostatným

Proces vydania knihy je náročný. Vie to aj Zita Ročkárová, editorka v Slovarte. Nesie totiž zodpovednosť za prácu s motýlími krídlami, ktorými sú stránky knihy. Docieliť ideálnu podobu publikácie, ale zároveň nenarušiť maľbu na týchto stránkových krídlach, si vyžaduje veľkú zručnosť nielen pokiaľ ide o prácu s textom. Ako sama priznáva, práca editorky je „odnevidím donevidím“, ale umožňuje tiež spoznávať nové, zaujímavé myšlienky a ľudí. 

Čo presne obsahuje práca editorky vo vydavateľstve Slovart? 

V Slovarte mám na starosti prípravu obrazových publikácií, prekladových a pôvodných titulov. Pri prekladových tituloch musím nájsť vhodného prekladateľa, ktorý knihu preloží a redaktora, ktorý ju zrediguje. Výsledok ich práce sa potom dostane ku mne. Skontrolujem jej kvalitu, prípadne dotiahnem čo treba. V prípade prekladových kníh väčšinou akceptujeme dizajn, čiže pravidlá hry, ktoré nastavil zahraničný vydavateľ. Pri pôvodných knihách je priestor na kreativitu väčší, tam zasahujem aj do štruktúry diela. Spolu s autorom a grafikom sa snažíme nájsť vhodnú formu pre obsah, čiže pre to, čo chce autor povedať. 

Ako postupujete pri výbere kníh?

Keď príde do vydavateľstva rukopis, prečítam ho a odporučím alebo neodporučím na vydanie. Väčšinou však robím obrazové knihy, ktoré sú z finančného hľadiska náročné, takže ich posudzujem spolu s inými – so šéfom a s kolegami. Množstvo rukopisov ale prichádza takpovediac „zhora“. Sú to autori, s ktorými už spolupracujeme, kde odpadá posudzovací proces alebo jednoducho príde zadanie „robíme túto knihu“. Následne je už iba na mne, autorovi a dizajnérovi nájsť jej správnu podobu. Práca na knihe je odpočiatku kolektívny proces.

Čo je na celom tomto procese najnáročnejšie? 

Nie vždy sa stane, že sa predstavy autora, editora, dizajnéra a kolegov z výrobného oddelenia zhodnú. Občas je náročné dohodnúť sa, najmä ak chce niekto potiahnuť knižku úplne iným smerom než ostatní. Autor často vidí svoje dielo celkom inak ako ľudia z vydavateľstva. Vtedy treba hľadať ani nie tak kompromis, ale skôr – ako zvyknem hovoriť, vhodnú podobu knihy. Treba komunikovať a snažiť sa vysvetliť, prečo práve túto grafiku áno, alebo naopak, prečo radšej nepoužiť krásny papier, ktorý by na inej knihe vyzeral skvele, ale pre túto je nevhodný. Najnáročnejšia je teda komunikácia a práca s autormi. Práve tá je však aj najzaujímavejšia. 

S ktorou knihou vás najviac bavilo pracovať?

Ťažko vybrať len jednu. Každá spolupráca je iná a niečím výnimočná. Ľudia, ktorí knihy napísali, ale aj myšlienky, ktoré zhmotnili do rukopisu, sa líšia. Pozorovať ich je príťažlivé. Práca s knihami ponúka tiež príležitosť spoznať mnohých zaujímavých ľudí. Ťažko teda povedať, s ktorou knihou ma bavilo pracovať. 

O ktorej knihe by ste povedali, že vás výrazne ovplyvnila? Je zároveň vašou najobľúbenejšou?

Najvýraznejšie ma ovplyvnili knihy, ktoré som dostala ako darček. Čiže od ľudí a priateľov, ktorí poznajú môj literárny vkus. Tú, ktorú mám však radšej než iné, som ako darček zhodou okolností nedostala. Je to Majster a Margaréta od Bulgakova. 

Mávate niekedy pocit, že si musíte od kníh oddýchnuť?

Mávam ho pravidelne a dosť často. Nie je dobré, a vlastne to ani neviem, stále rozmýšľať nad knihami. Duševnú prácu je rozumné kombinovať s nejakou manuálnou činnosťou alebo športom.

Ako sa prinútite pracovať, keď by ste prácu najradšej odložili?

Keď by som prácu najradšej odložila a je to možné, tak ju aj odložím. Nie je to efektívne. Prácu však za mňa neurobí nikto iný. Tá redaktorská je odnevidím donevidím a keď ju neurobím v pracovnom čase, urobím ju neskôr. V situácií, keď naozaj musím pracovať aj vo chvíli, keď sa neviem donútiť, mi pomáha myšlienka na imaginárneho čitateľa, ktorý sa na knižku teší. Nemôžem sa predsa vykašľať na ľudí, ktorí tú knižku dostanú ako darček a budú sa z nej tešiť tak, ako ja. To, čo ma motivuje, aby som pracovala, aj keď sa mi v tej chvíli nechce, sú anonymní čitatelia, ktorí sa na knihu tešia. Nepatrí sa ich sklamať.

Ako „resetujete“ od povinností? 

To je rôzne. Pomáha mi šport, najmä plávanie. Priatelia, kultúra, ale aj manuálna práca, to ma tiež veľmi baví. Drobné renovácie nábytku alebo práca v záhrade. Máme dom po starých rodičoch, tam je vždy čo robiť.

Boli ste istý čas v zahraničí. Čo vás naučil život za hranicami? 

Neviem, či ma to naučil život tam, ale určite sa zlepšila moja flexibilita. Moja prvá skúsenosť so zahraničím prišla čerstvo po vysokej škole, keď som študovala druhú vysokú a dostala štipendium vo Francúzsku. Keď sa mladý človek ocitne v zahraničí, v celkom inej krajine, iba so štipendiom a minimom finančných prostriedkov, prinúti ho to reagovať pružne. Snaží sa o seba postarať oveľa viac ako doma. S tým asi súvisí aj môj najvýraznejší zážitok, keď som bola v zlej, až priam existenciálnej finančnej situácií. To prinúti človeka zabojovať.

Čo by ste sa ešte chceli naučiť?

Vďaka najčerstvejšiemu zážitku, dovolenke v Izraeli, sú to najmä jazyky. Chcela by som sa naučiť všetky, čo neviem, aj keď je ich veľmi veľa. A vôbec, chcela by som sa naučiť všetko, čo neviem. Viem, že je to nereálne, ale je to skôr o záujme o veci, o život naokolo.

Rozmýšľali ste niekedy o vydaní vlastnej knihy?

Kedysi som nad tým rozmýšľala, ale dnes už nie. Nechávam to na tých, ktorí písať vedia alebo si aspoň myslia, že to vedia lepšie ako ja! 

Ako editorke je vám práca so slovom veľmi dobre známa. Akú radu by ste dali začínajúcim žurnalistom? 

Žurnalistika alebo práca žurnalistu má oveľa viac ako iné zamestnania výrazný spoločenský dosah. Ovplyvňuje myslenie mnohých ľudí, ktorí na jeho základe nejako konajú alebo majú istý pocit zo života. Každému, kto píše, by som preto odporučila, aby si dobre zvážil, čo spomedzi všetkých tých miliónov viet alebo slov povie ostatným. 

Text: Laura Smitňová
Foto: archív Zity Ročkárovej