All Posts By

Michaela Holíková

Detva – kolíska folklórneho života

Slovensko. Malebná krajina opradená zvykmi, tradíciami, bohatou históriou. K tomuto všetkému, samozrejme, patrí folklór. Ten je rozšírený po celej krajine a nemyslím si, že sa nájde niekto, kto by sa s ľudovou hudbou či tancom v živote nestretol. Práve v tomto smere napredujeme v udržiavaní si tradičného ducha oproti ostatným krajinám Európy.

Zdroj: Pixabay

Mesto Detva by som nazvala jednou z kolísok ľudovej tradície. Prenádherné kroje, hlasná hudba, vrtké tance opriadajú toto mestečko a sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. Pozoruhodné je, ako sa ľudia snažia oživiť tohto ducha minulosti.

Sama som na tomto mieste vyrastala a viem povedať, že celé mesto žije folklórom. Talentovaní hudobníci sú na každom kroku a je úžasné počúvať zvuky heligónky, huslí, fujary či basy ozývajúce sa či už večer v krčme pri dobrom pive alebo na mnohých podujatiach, ktoré tu organizujú. A to množstvo piesní, ktoré títo ľudia poznajú, privádza človeka do úžasu. Repertoár detvianskych muzikantov je skutočne obšírny. Melódia, ktorá ma dokáže priviesť k tancu či ku slzám a texty, ktoré ma pobavia či na chvíľu zarmútia. Ako malé dievčatko som sa učila hrať na fujare. Môj starý otec bol totiž v mladosti hudobníkom aj tanečníkom a mne jeho hudobné nástroje v rohu obývačky vždy podávali ruky. Spočiatku som sa o hru na tomto nástroji snažila sama, no onedlho si ma starý otec našiel a naučil ma základné tóniny, ktoré odznievajú asi na každých folklórnych podujatiach. Bola som očarená tónmi, ktoré som dovtedy len počúvala. Zrazu som niečo podobné vedela vykúzliť aj sama.

Každoročne mesto organizuje Folklórne slávnosti pod Poľanou, kde sa rezkou hudbou a zábavou dokáže človek nasýtiť aj na rok. Okrem toho, že sa ozýva hádam z každého stánku, je tiež zážitok zájsť na vystúpenia folklórnych súborov. Vrtkosťou a tradičnými tancami dokážu upútať pozornosť diváka na celé hodiny. Dobrá hudba, dobrý tanečníci, dobré vystúpenie a najmä – dobrá nálada. Často počuť spev a zábavu dlho do rána.

Detvianske kroje sú veľmi zaujímavé a pestré. Najzaujímavejšie sú asi typické krátke mužské košele, o ktorých sa traduje, že vznikli počas hostiny kráľa Mateja na Vígľašskom zámku. Detvania sa najedli dosýta, no nechceli tam zvyšky jedla nechať a tak ich skryli pod košele. Kráľ im však na to prišiel a dal im z košieľ kus odstrihnúť.

Posledné roky sa, žiaľ, toto podujatie, ktoré je pre Detvu také významné, nekonalo. Najprv prišla korona kríza a potom odišla na druhý svet organizátorka. Zarmútilo ma to, lebo zábavu na slávnostiach mám rada už od detstva. Tento rok by sa to však malo zmeniť a obyvatelia mestečka sa s nádejou tešia na druhý júlový víkend.

Pre Detvu sú typické nielen pestré kroje a živá hudba. Je tu mnoho remeselníkov, ktorí stoja za povšimnutie. Či už ide o vyšívanie krivou ihlou, také typické pre tieto končiny, alebo napríklad vyrezávané detvianske kríže, ktoré sú jej veľkou pýchou. Ak sa niekedy rozhodnete navštíviť túto časť kraja, určite ich zbadáte mnoho, či už na cintorínoch alebo aj popri cestách, a bola im venovaná aj výstava v miestnom múzeu. Tieto majstrovské diela si dokonca našli cestu k zápisu do kultúrneho dedičstva Slovenska.

Zdroj: Pixabay

Podpoľanie je nádherný kraj, ktorý sa oplatí vidieť na vlastné oči. Nehovorím len o ľuďoch a tradíciách. Príroda v tejto oblasti vyráža dych a je útočiskom každého nadšenca, ktorý sa rozhodne na chvíľu vypadnúť zo zhonu každodenného života.

Detva má v mojom srdci špeciálne miesto a navždy ostane mojím domovom.

autorka: Michaela Holíková

Bývalý pracovník Matice Slovenskej Teodor Sitarčík: Štefánik bol veľkým milovníkom žien. Nielen on miloval ich, ale aj ony jeho

Matica slovenská ako verejno-štátna ustanovizeň je dôležitou súčasťou našej kultúry. Málokto z nás však naozaj tuší, čo práca v podobnej inštitúcii znamená. Teodor Sitarčík, ktorý bol jej pracovníkom, o tom vie veľa.  

Matica si v jeho srdci zachovala miesto, aj keď sa jeho kariéra vybrala celkom iným smerom. „Stále som matičiarom a ani nerozmýšľam nad tým, že by tomu bolo inak.“  Dnes študuje na VŠMÚ a na tieto časy často spomína s úsmevom na tvári.

Ako ste sa dostali k práci v Matici slovenskej?

Začal som tam pracovať ešte počas štúdia na strednej škole v Banskej Bystrici.  Jeden z našich učiteľov, ktorý nás učil informatiku a viedol aj školský zbor, v tom čase zároveň pracoval ako tajomník Matice slovenskej. A ja ako jeho žiak a ako člen zboru, ktorý viedol, som mu začal pomáhať pri niektorých podujatiach, ktoré Matica Slovenská organizovala. Onedlho na to sa ma opýtal, či by som mal záujem pre nich pracovať. Neviem, či vo mne videl potenciál alebo ho zaujala moja snaha pomôcť pri organizácii a s rôznymi grafickými prípravami plagátov, ale takto nejako som sa stal členom tejto inštitúcie.

Je podľa vás ťažké sa ku takejto práci dostať?

V podstate to nie je také ťažké alebo aspoň v tej dobe, keď som tu začínal ja, to tak nebolo. Skôr je problém, že mnoho ľudí v takejto inštitúcii pracovať nechce.  Je to celkom podhodnotená práca, pretože Matica je veľmi málo dotovaná štátom. Ešte keď som tu začínal , bolo to o čosi lepšie ako dnes, pretože sa teraz rozpočet značne znížil a začalo sa, bohužiaľ, aj prepúšťať. Čiže dnes to je už asi o niečo náročnejšie. 

Aká bola vaša pozícia v Matici slovenskej a čo všetko zahŕňala?

V podstate všetko. Je tu málo pracovných pozícii, a tak to často dopadne ako niekde na obecných úradoch v menších dedinách, kde je jedna teta na všetko. Takisto sa aj moja práca krútila od administratívnych záležitostí a organizácie podujatí až po vyhodnocovanie správ a rozpočtov. Občas som bol iba šofér pre riaditeľa matičného domu. Preto mala moja pozícia aj neurčitý názov  – pracovník domu Matice slovenskej v Banskej Bystrici. 

Na aký projekt, na ktorom ste sa podieľali, ste najviac hrdý?

Najväčším a najkrajším projektom pre mňa bolo celkom určite natáčanie filmu Vizionári slovenskej slobody. Vznikol niekoľko rokov po tom, ako sme začali hrávať scénky s ďalšími matičnými ochotníkmi a pracovníkmi. Bolo to v rámci nášho voľného času a väčšinou sa týkali Štefánika, Štúra alebo iných významných historických slovenských osobností. Neskôr vznikla myšlienka, že natočíme práve tento film a aj scenár sa značne rozšíril. Film bol venovaný Štefánikovi a bol tak tretím filmom o ňom vôbec. Mne sa dostalo tej pocty hrať Štefánika ako tretí herec v histórii. Kúzelné na tejto produkcii bolo, že by sa dala prirovnať k vareniu z vody. Na projekt sme mali rozpočet okolo dvetisíc eur a za to sme aj vďaka pomoci dobrovoľníkov a láske všetkých, ktorí sa na tomto projekte podieľali, dokázali natočiť celovečerný film s veľkou hodnotou. To sa doteraz nepodarilo ani Ministerstvu kultúry, ktoré sa snažilo o podobný projekt. Bol to tiež film o Štefánikovi, ktorý mal mať premiéru na jeho sté výročie úmrtia, čiže v roku 2019. Odvtedy sú to už tri roky a film zatiaľ neuzrel svetlo sveta. No a my sme za pomerne nízky rozpočet a málo času, konkrétne dva mesiace, tento film dokázali vytvoriť. Ja to teda pokladám za veľký úspech.

Ako sa vám na tomto filme pracovalo?

Je jasné, už len pre naše obmedzené zdroje, že to bola čisto amatérska práca. Aj hercov, aj režisérov. Scenár písal predseda Matice slovenskej a robili sa už len menšie úpravy s ďalšími dramatikmi. Režisér bol zároveň kameraman, ktorý nič podobné dovtedy nerobil.  Bolo to veľmi zaujímavé a všetci sme sa vďaka tomu veľa naučili. Napriek tomu si myslím, že výsledok bol pekný. Odzrkadlilo sa na tom, že sme to všetci robili z lásky a z presvedčenia, že je to skutočne niečo hodnotné. Myslím, že môžeme byť hrdí na to, čo sme vytvorili. 

Čo je vašou obľúbenou časťou filmu?

Asi to bude jeden z úvodných obrazov, v ktorom sa Štefánik stretáva s Aristidom Briandom, ktorý bol vtedajším ministrom vo Francúzsku. V tejto scéne, aj keď dosť neurčito, vidieť, aký naozaj bol. Skutočne veľmi sofistikovaný a múdry muž, ktorý vedel, ako dosiahnuť svoje ciele. Asi to vo filme veľmi nevidno, ale pre tých, ktorý o ňom majú niečo načítané, vedia, že bol veľkým milovníkom žien. Nielen v tom zmysle, že on miloval ženy, ale aj ony milovali jeho. Na veľa pozícii sa dostal práve preto, že sa vedel spriateliť a zblížiť s významnými ženami. Z tohto dôvodu spoznal aj onoho francúzskeho ministra. Konkrétne, vďaka Madame de Jouvenel. No a takýchto príbehov je strašne veľa. Napríklad, jeden veľmi zaujímavý, ktorý vo filme, bohužiaľ, nie je, je o tom, ako zavítal po prvýkrát do Francúzska. Okrem toho, že bol vojak, bol najmä astronóm, a bol aj jedným z prvých mužov, ktorí začali zavádzať predpoveď počasia a astrológiu v letectve. Prišiel ako chudobný Slovák do Francúzska. Nie z veľmi chudobnej rodiny, ale v porovnaní s vtedajším Francúzskom stále chudobný. Mal posledných pár frankov v kapse a potreboval si nájsť dobrú prácu, a tak si za posledné peniaze kúpil parádny frak, aby vyzeral ako bohatý a dôležitý muž. Prišiel pred palác vtedajšieho veľkého hodnostára a videl, že ho strážia. S veľkým sebavedomím vpochodoval cez bránu. Stráže ho pustili, prišiel dovnútra a to toho hodnostára tak ohúrilo, že mu dal prácu v jednom z najväčších planetárií. Bol to určite obdivuhodný človek.

Prečo by si tento film mali ľudia pozrieť? Čo by na ňom diváka najviac upútalo?

Určite preto, že napriek tomu, že Štefánik je jeden z najvýznamnejších Slovákov histórie, vo všeobecnosti o ňom ľudia vedia pomerne málo. Bol obdivuhodný a bez neho by dnes ani Slovensko, Česko, či Európa nevyzerali tak, ako ich poznáme. Chcem tým iba povedať, že sa o ňom vie pomerne málo a ešte menej sa o ňom učí. Tento film je teda určený v prvom rade študentom, najmä stredných, ale aj základných škôl. Je natočený skôr ako hraný dokument, v ktorom vidno Štefánikov prínos a myslím si, že im to môže niečo dať.

V čom je podľa vás Matica slovenská prínosná a dôležitá?

Je veľmi jedinečnou inštitúciou na Slovensku a jedinou svojho druhu. Je to verejno-štátna ustanovizeň a podobné inštitúcie, ako máme my Maticu slovenskú, má len veľmi málo štátov. Značne podporuje a vyzdvihuje vlastenectvo, vzdelanosť a lásku k našej národnej kultúre. Nepôsobí len na jednom mieste, ale má svoje miestne odbory, ktoré sú v princípe asi v každej piatej dedine naprieč Slovenskom. Preto má aj veľa členov, ktorí majú radi svoj štát a chcú preň niečo urobiť. 

Spolupracovali ste aj na iných zaujímavých projektoch?

Tých projektov bolo viac. Zaujímavé bolo, keď sme sa snažili vystaviť bustu Štúra v Štúrove. Takto to neznie veľmi zaujímavo, ale vedieť, čo všetko za tým bolo, je celkom komické. Ide o bustu pomerne veľkých rozmerov a je priamo pri Dunaji. No a jeden poslanec za mesto Štúrovo povedal, že tam nemôže stáť, pretože je hneď oproti bazilike a tá by pukla v základoch, keby tam bol vystavený Slovák. Boli s tým veľké problémy, aj keď už bolo všetko povolené. Rokovalo sa o tom asi desať rokov, ja som zažil iba posledný. A tak sme tam dokonca od jej osadenia museli držať stráž každú noc až do slávnostného odhalenia, päť dní. Každú noc, pretože už od chvíle, ako položili základný kameň, tam ktosi jednu noc doviezol vlečku hnoja. Aj takéto veci sa, bohužiaľ, diali. Stalo sa nám tiež, že prišla  skupinka nacjonalistov pred dom Matice slovenskej v Štúrove a nastriekali naň nápis: „This is Parkani.“ V preklade to znamená pôvodné meno Štúrova, tak sa mesto volalo, kým ho premenovali. 

Bol aj konkrétny dôvod, prečo mala byť busta stáť práve v Štúrove?

Mesto je po Štúrovi pomenované, to bol hlavný dôvod.

Viem, že už v Matici nepracujete, ale aký máte na ňu názor teraz?

Odkedy tam nepracujem, nastalo v mojom živote veľa zmien. Samozrejme, stále považujem Maticu za veľmi dôležitú súčasť nášho verejno-kultúrneho priestoru. Veľmi ma ale sklamalo, keď súčasná vláda odmietla viac podporiť Maticu slovenskú a oproti tej bývalej ju dokonca podporuje ešte menej. To bola jedna vec, ktorá ma zamrzela, a druhá, že súčasné vedenie Matice slovenskej sa, pokiaľ viem, dodnes verejne nevyjadrilo k súčasnej situácii na Ukrajine. Je to významná slovenská organizácia, ktorá by sa k takejto dôležitej veci vyjadriť mala. Ale, samozrejme, stále som matičiarom a ani nerozmýšľam nad tým, že by tomu bolo inak. Niektoré veci by ale potrebovali zmenu.

Čo vás naučila táto práca? Odporučili by ste ju aj niekomu inému?

Moje pôsobenie ma naučilo veľa. Prinajmenšom o histórii, pretože asi všetci funkcionári v Matici sú vzdelaní a múdri ľudia. Až je to občas na zamyslenie, prečo sa práve takíto ľudia dali na prácu, ktorá nie je dobre platená, veď by mohli dosiahnuť oveľa významnejšie veci. Tým nechcem povedať, že sa tu neoplatí pracovať, len chcem poukázať, že to naozaj robia z čírej lásky. Aj kvôli tomuto som si začal veľmi vážiť  nezištnú prácu dobrovoľníkov. Asi je to naozaj o tom, naučiť sa niečo robiť aj pre národ a uvedomiť si čo je pre nás dôležité. A človek naozaj precestuje nielen celé Slovensko, lebo Matica sa zameriava prioritne na regionálnu kultúru, a tiež na podporu Slovákov v zahraničí. Ja som takto vycestoval do Chorvátska, Srbska, Rumunska a dokonca sme plánovali cestu aj do Argentíny. Tá sa, bohužiaľ,  napriek našim plánom nakoniec neuskutočnila, pretože prišla koronakríza. 

Ako pomáha Matica slovenská našincom v zahraničí?

Vždy prinesieme nejaké knihy. Napríklad v Čerpotoku, v takej menšej dedinke v Rumunsku, sa každoročne organizujú folklórne slávnosti, kde Matica nielen pomáha s financovaním, ale zabezpečuje tiež prepravu a zoznam folklórnych súborov, ktoré s ňou spolupracujú. Podobné podujatia sa konajú aj v Srbsku a v Chorvátsku. Čiže, zväčša ide o  kultúrne obohatenie, ale často sa to týka aj vzdelávania. Napríklad, vyšlú rôznych vedeckých funkcionárov, ktorí učia a prednášajú Slovákom v zahraničí. Aj dospelým, aj deťom. Často im čítajú rozprávky, organizujú sa pre nich besiedky a je to pre nich veľmi obohacujúce, keďže mnohé na Slovensku ešte neboli. Ale napriek všetkému sú títo ľudia hrdí, že sú Slovákmi. A nikto sa o nich nestará tak ako Matica. 

A čo sa týka pomoci na Slovensku?

Organizuje tiež mnoho podujatí a stará sa o regionálnu kultúru na úrovni, na ktorej ju štát často podporiť nedokáže. Teda aj vie, ale sprevádza to zbytočne veľa byrokracie, aby získali aspoň nejaké financie na kultúrne podujatie alebo koncert. Mnohí to nedokážu, lebo si nevedia napísať projekt a v tomto je nápomocná práve Matica slovenská, ktorá za menej náročných podmienok dokáže svojím členom a miestnym odborom poskytnúť aspoň nejakú menšiu podporu. Či už finančnú alebo inú. Veľmi smutné bolo, že pri okrúhlom výročí úmrtia Pavla Országha Hviezdoslava organizovala spomienku len Matica slovenská. Nespomenul si na to nikto iný. Ani štát, ani mesto, iba Matica. To bolo ešte v roku 2017. 

A zvyknete ešte chodiť pomáhať?

Bohužiaľ, už menej, lebo na to nemám čas, ale stále sa snažím. Naposledy som bol pomáhať, keď sme robili dokument. Nahrával som komentár k videu. Verím, že sa to v budúcnosti zlepší.

Autorka: Michaela Holíková

Fotografie: archív Teodora Sitarčíka

ROZHOVOR: Nedostatok spánku je dnes už civilizačná choroba

Čím vyspelejšia spoločnosť, tým menej spánku. Napriek tomu, sa k tomuto problému veľa ľudí stále stavia flegmaticky. Dlhodobá nespavosť nám môže spôsobiť množstvo ochorení alebo ich privolať skôr, preto je dôležité o nich vedieť a vyhýbať sa im čo najdlhšie. Vladimíra Bellová zo Spánkového laboratória Kliniky pneumológie a ftizeológie v Martine hovorí o častých problémoch spojených práve so spánkom.

Zdroj: pixabay.com

Čo môžeme zaradiť medzi poruchy spánku?

Nespavosť, spánkové poruchy dýchania, periodické pohyby dolných končatín počas spánku, syndróm nepokojných nôh, porucha správania počas spánku alebo nadmerná spavosť.

Ako vlastne rozoznám, že trpím niektorou z nich?

Každá spánková porucha je iná. Môžeme ich mať viacero naraz alebo niektorú špecifickú. Ak človek dobre nespí, príde na to pomerne ľahko, pretože si dostatočne neoddýchne. Ak ide o dýchanie, tak ho na to môžu upozorniť iní, tým že sa v noci budí, prestáva dýchať alebo chrápe. Pacienti, ktorí majú poruchu správania počas spánku, môžu byť námesační. Teda buď na to prídeme sami alebo nás na to upozorní niekto z nášho okolia.

Čo s týmito poruchami?

Predpokladám, že sa pacient najprv posťažuje svojmu praktickému lekárovi. Ten ho potom pošle ku špecialistovi. Môže mať ťažkosti psychické, psychiatrické, takže v tom prípade to riešia psychológ alebo psychiater. Ak je podozrenie, že ide o nejakú špecifickú poruchu, dostane sa do ambulancie pre poruchy spánku. Môže sa objednať aj sám.

Ako potom postupujete pri liečbe?

Najskôr sa s pacientom musíme porozprávať. Existujú aj rôzne dotazníky. Snažíme sa zistiť, o akú poruchu ide. Patria sem aj domáce jednoduché skríningové vyšetrenia, ktoré môžu zaznamenať prestávky v dýchaní, nedokysličenie srdca, prípadne, ak treba, pacienta hospitalizujeme v spánkovom laboratóriu, kde ho komplexne vyšetríme. Počas celej noci ho monitorujeme aj videom, nahráva sa záznam, sledujeme  mozgovú, srdcovú, svalovú a dychovú aktivitu.

Môžu byť spánkové poruchy dedičné?

V konečnom dôsledku áno, aj keď je to ťažké na prvý pohľad zistiť. Určuje to istý habitus človeka, teda to, ako vyzerá. Existujú určité spánkové poruchy dýchania, ktoré sa volajú obštrukčné, keď dochádza u pacienta k zástave dýchania, lebo sa dýchacie cesty uzatvoria. V tomto prípade môže človek zdediť určitú podobnosť s rodičom, napríklad tvar krku alebo tvar tvrdého či mäkkého podnebia, prípadne sklon k priberaniu, ktoré môžu k poruche prispievať. Prebrať môže aj určité, možno nie úplne vhodné, návyky svojich rodičov. Zdediť sa dajú aj niektoré metabolické ochorenia, ktoré potom prispievajú k takýmto poruchám. Čiže, ak pacient chrápe alebo má inú poruchu spánku, tak netvrdím, že je to jednoznačné, ale môže to postihnúť aj jeho dieťa.

Čo si myslíte o liekoch na spanie?

Ich indikácia patria do rúk psychiatrom. Nemal by ich predpisovať iný lekár. Krátkodobo sa to zvykne robiť, keď je pacient vystrašený, vynervovaný a potrebuje sa vyspať pred určitým zákrokom. Ak ich užije raz za čas,  nie je to škodlivé, ale ak je potrebné tieto lieky užívať dlhodobo a pravidelne, musí byť pod kontrolou špecialistu, psychiatra. Pravidelne musí chodiť na kontroly, konzultovať liečbu s odborníkom, pretože naozaj jestvujú aj ľudia, ktorí zase potrebujú tzv. psychofarmaká, lieky ovplyvňujúce psychický stav organizmu.

Je pravdou, že by sme si mali dopriať aspoň osem hodín spánku každú noc?

Podľa štúdií je optimálnych sedem hodín, plus-mínus hodina. Čiže, niekomu úplne stačí šesť hodín, niekto potrebuje osem hodín Ľuďom v produktívnom veku, nie príliš mladým alebo príliš starým, by malo stačiť približne tých šesť až osem hodín.

Vedeli by ste vysvetliť, ako sa nedostatok spánku odzrkadľuje na deťoch a ich vývoji?

Keď sa dospelý človek nevyspí, je unavený. Keď sa nevyspia deti alebo nemajú správny spánkový režim, bývajú skôr neposlušné alebo budia dojem neposlušnosti, či prejavujú hyperaktivitu. Čo sa týka vývoja, spánok je veľmi dôležitý aj v útlom detstve, aby sa správne vyvíjal centrálny nervový systém. Nie som na túto oblasť špecialistka, ale keby mali deti dlhodobo problém so spánkom, určite by sa to mohlo odzrkadliť v tom, že by mohli byť náchylnejšie na určitý typ ochorení.

Ako veľmi dokáže kofeín v káve či čaji ovplyvniť náš spánok?

Všeobecne sa odporúča, aby sme približne tri až štyri hodiny pred tým než si ľahneme do postele, nepili kofeínové nápoje. Závisí to, samozrejme, aj od toho, aké máme problémy so spánkom. Nie je to teda jednoznačné pravidlo. Niekto si môže dať kávu o ôsmej večer, zaspí v poriadku o desiatej a vyspí sa dobre. Nikdy to však netreba s kofeínom preháňať. Človek sa už pozná. Ľudia, ktorí majú problém so zaspávaním, by minimálne tie štyri hodiny pred spaním nemali požívať kofeínové a teínové nápoje. Ale nepovažovala by som to za jednoznačné pravidlo.

Ako sa dlhodobý nedostatok spánku zvykne odzrkadliť na našom zdraví?

Buď môžeme mať nedostatok spánku, trpíme nespavosťou, naozaj spíme málo a máme problémy zaspať, alebo nie je kvalitný. Ak ho máme málo, môžeme povedať, že je to už civilizačná choroba, tým, že si ho umelo skracujeme. Stráca sa cirkadiánny rytmus, teda prirodzené striedanie tmy a osvetlenia, takže sme ohrozenejší aj civilizačnými ochoreniami. Sem môžeme zaradiť vysoký tlak krvi, cukrovku, ale aj neurologické ochorenia. Tieto môžu pri dlhodobom nedostatku spánku prispievať ku skoršiemu nástupu demencie, ktorá by sa inak prejavila až v neskoršom veku. Určité poruchy spánku môžu byť aj niekoľkoročnou predzvesťou neurologického ochorenia. Ak je spánok nekvalitný, preležíme v posteli dostatok času, a napriek tomu sa dobre nevyspíme. Keď hovoríme napríklad o prestávkach v dýchaní, človek býva ohrozený rýchlejším nástupom srdcovocievnych ochorení, cukrovky, dokonca sa predpokladá, že ľudia, ktorí pracujú na smeny, môžu byť náchylnejší aj na onkologické ochorenia.

Je dôležité mať pred spánkom svoju rutinu?

Myslím si, že je dobré, ak je táto rutina príjemná a navodí nám spánok. Nechcem, aby si niekto pod týmto pojmom predstavoval, že si na sklonku dňa vypije kávu s cigaretou v ruke na balkóne. V konečnom dôsledku ide o to, čo si pod týmto pojmom predstavíme. Dôležité je, aby nebola taká, pri ktorej sa človek hrá s mobilom krátko pred tým, ako sa rozhodne ísť do postele. Prijateľná rutina je napríklad, že si prečítame knihu alebo nad niečím rozmýšľame, ale venujeme sa iba príjemným veciam. Vtedy by som povedala, že je to vhodné a je dobré mať nejakú činnosť, ktorú takto robíme pravidelne, nemeníme svoje zvyklosti.

Akú by ste dali čitateľom radu, aby spali lepšie?

Asi dodržiavať pravidelnosť bez ohľadu na to, či ide o obdobie nášho pracovného kolobehu alebo dovolenku. Snažiť sa spať najmenej tých šesť hodín, ideálne aspoň sedem, a ak niekto má ťažkosti, zamyslieť sa nad tým, či nerobí chybu v životospráve. Poprípade sa s takýmito problémami treba zdôveriť svojim blízkym a osloviť praktického lekára, ktorý ho môže poslať ku špecialistovi.