Michaela Holíková

Matica slovenská ako verejno-štátna ustanovizeň je dôležitou súčasťou našej kultúry. Málokto z nás však naozaj tuší, čo práca v podobnej inštitúcii znamená. Teodor Sitarčík, ktorý bol jej pracovníkom, o tom vie veľa.  

Matica si v jeho srdci zachovala miesto, aj keď sa jeho kariéra vybrala celkom iným smerom. „Stále som matičiarom a ani nerozmýšľam nad tým, že by tomu bolo inak.“  Dnes študuje na VŠMÚ a na tieto časy často spomína s úsmevom na tvári.

Ako ste sa dostali k práci v Matici slovenskej?

Začal som tam pracovať ešte počas štúdia na strednej škole v Banskej Bystrici.  Jeden z našich učiteľov, ktorý nás učil informatiku a viedol aj školský zbor, v tom čase zároveň pracoval ako tajomník Matice slovenskej. A ja ako jeho žiak a ako člen zboru, ktorý viedol, som mu začal pomáhať pri niektorých podujatiach, ktoré Matica Slovenská organizovala. Onedlho na to sa ma opýtal, či by som mal záujem pre nich pracovať. Neviem, či vo mne videl potenciál alebo ho zaujala moja snaha pomôcť pri organizácii a s rôznymi grafickými prípravami plagátov, ale takto nejako som sa stal členom tejto inštitúcie.

Je podľa vás ťažké sa ku takejto práci dostať?

V podstate to nie je také ťažké alebo aspoň v tej dobe, keď som tu začínal ja, to tak nebolo. Skôr je problém, že mnoho ľudí v takejto inštitúcii pracovať nechce.  Je to celkom podhodnotená práca, pretože Matica je veľmi málo dotovaná štátom. Ešte keď som tu začínal , bolo to o čosi lepšie ako dnes, pretože sa teraz rozpočet značne znížil a začalo sa, bohužiaľ, aj prepúšťať. Čiže dnes to je už asi o niečo náročnejšie. 

Aká bola vaša pozícia v Matici slovenskej a čo všetko zahŕňala?

V podstate všetko. Je tu málo pracovných pozícii, a tak to často dopadne ako niekde na obecných úradoch v menších dedinách, kde je jedna teta na všetko. Takisto sa aj moja práca krútila od administratívnych záležitostí a organizácie podujatí až po vyhodnocovanie správ a rozpočtov. Občas som bol iba šofér pre riaditeľa matičného domu. Preto mala moja pozícia aj neurčitý názov  – pracovník domu Matice slovenskej v Banskej Bystrici. 

Na aký projekt, na ktorom ste sa podieľali, ste najviac hrdý?

Najväčším a najkrajším projektom pre mňa bolo celkom určite natáčanie filmu Vizionári slovenskej slobody. Vznikol niekoľko rokov po tom, ako sme začali hrávať scénky s ďalšími matičnými ochotníkmi a pracovníkmi. Bolo to v rámci nášho voľného času a väčšinou sa týkali Štefánika, Štúra alebo iných významných historických slovenských osobností. Neskôr vznikla myšlienka, že natočíme práve tento film a aj scenár sa značne rozšíril. Film bol venovaný Štefánikovi a bol tak tretím filmom o ňom vôbec. Mne sa dostalo tej pocty hrať Štefánika ako tretí herec v histórii. Kúzelné na tejto produkcii bolo, že by sa dala prirovnať k vareniu z vody. Na projekt sme mali rozpočet okolo dvetisíc eur a za to sme aj vďaka pomoci dobrovoľníkov a láske všetkých, ktorí sa na tomto projekte podieľali, dokázali natočiť celovečerný film s veľkou hodnotou. To sa doteraz nepodarilo ani Ministerstvu kultúry, ktoré sa snažilo o podobný projekt. Bol to tiež film o Štefánikovi, ktorý mal mať premiéru na jeho sté výročie úmrtia, čiže v roku 2019. Odvtedy sú to už tri roky a film zatiaľ neuzrel svetlo sveta. No a my sme za pomerne nízky rozpočet a málo času, konkrétne dva mesiace, tento film dokázali vytvoriť. Ja to teda pokladám za veľký úspech.

Ako sa vám na tomto filme pracovalo?

Je jasné, už len pre naše obmedzené zdroje, že to bola čisto amatérska práca. Aj hercov, aj režisérov. Scenár písal predseda Matice slovenskej a robili sa už len menšie úpravy s ďalšími dramatikmi. Režisér bol zároveň kameraman, ktorý nič podobné dovtedy nerobil.  Bolo to veľmi zaujímavé a všetci sme sa vďaka tomu veľa naučili. Napriek tomu si myslím, že výsledok bol pekný. Odzrkadlilo sa na tom, že sme to všetci robili z lásky a z presvedčenia, že je to skutočne niečo hodnotné. Myslím, že môžeme byť hrdí na to, čo sme vytvorili. 

Čo je vašou obľúbenou časťou filmu?

Asi to bude jeden z úvodných obrazov, v ktorom sa Štefánik stretáva s Aristidom Briandom, ktorý bol vtedajším ministrom vo Francúzsku. V tejto scéne, aj keď dosť neurčito, vidieť, aký naozaj bol. Skutočne veľmi sofistikovaný a múdry muž, ktorý vedel, ako dosiahnuť svoje ciele. Asi to vo filme veľmi nevidno, ale pre tých, ktorý o ňom majú niečo načítané, vedia, že bol veľkým milovníkom žien. Nielen v tom zmysle, že on miloval ženy, ale aj ony milovali jeho. Na veľa pozícii sa dostal práve preto, že sa vedel spriateliť a zblížiť s významnými ženami. Z tohto dôvodu spoznal aj onoho francúzskeho ministra. Konkrétne, vďaka Madame de Jouvenel. No a takýchto príbehov je strašne veľa. Napríklad, jeden veľmi zaujímavý, ktorý vo filme, bohužiaľ, nie je, je o tom, ako zavítal po prvýkrát do Francúzska. Okrem toho, že bol vojak, bol najmä astronóm, a bol aj jedným z prvých mužov, ktorí začali zavádzať predpoveď počasia a astrológiu v letectve. Prišiel ako chudobný Slovák do Francúzska. Nie z veľmi chudobnej rodiny, ale v porovnaní s vtedajším Francúzskom stále chudobný. Mal posledných pár frankov v kapse a potreboval si nájsť dobrú prácu, a tak si za posledné peniaze kúpil parádny frak, aby vyzeral ako bohatý a dôležitý muž. Prišiel pred palác vtedajšieho veľkého hodnostára a videl, že ho strážia. S veľkým sebavedomím vpochodoval cez bránu. Stráže ho pustili, prišiel dovnútra a to toho hodnostára tak ohúrilo, že mu dal prácu v jednom z najväčších planetárií. Bol to určite obdivuhodný človek.

Prečo by si tento film mali ľudia pozrieť? Čo by na ňom diváka najviac upútalo?

Určite preto, že napriek tomu, že Štefánik je jeden z najvýznamnejších Slovákov histórie, vo všeobecnosti o ňom ľudia vedia pomerne málo. Bol obdivuhodný a bez neho by dnes ani Slovensko, Česko, či Európa nevyzerali tak, ako ich poznáme. Chcem tým iba povedať, že sa o ňom vie pomerne málo a ešte menej sa o ňom učí. Tento film je teda určený v prvom rade študentom, najmä stredných, ale aj základných škôl. Je natočený skôr ako hraný dokument, v ktorom vidno Štefánikov prínos a myslím si, že im to môže niečo dať.

V čom je podľa vás Matica slovenská prínosná a dôležitá?

Je veľmi jedinečnou inštitúciou na Slovensku a jedinou svojho druhu. Je to verejno-štátna ustanovizeň a podobné inštitúcie, ako máme my Maticu slovenskú, má len veľmi málo štátov. Značne podporuje a vyzdvihuje vlastenectvo, vzdelanosť a lásku k našej národnej kultúre. Nepôsobí len na jednom mieste, ale má svoje miestne odbory, ktoré sú v princípe asi v každej piatej dedine naprieč Slovenskom. Preto má aj veľa členov, ktorí majú radi svoj štát a chcú preň niečo urobiť. 

Spolupracovali ste aj na iných zaujímavých projektoch?

Tých projektov bolo viac. Zaujímavé bolo, keď sme sa snažili vystaviť bustu Štúra v Štúrove. Takto to neznie veľmi zaujímavo, ale vedieť, čo všetko za tým bolo, je celkom komické. Ide o bustu pomerne veľkých rozmerov a je priamo pri Dunaji. No a jeden poslanec za mesto Štúrovo povedal, že tam nemôže stáť, pretože je hneď oproti bazilike a tá by pukla v základoch, keby tam bol vystavený Slovák. Boli s tým veľké problémy, aj keď už bolo všetko povolené. Rokovalo sa o tom asi desať rokov, ja som zažil iba posledný. A tak sme tam dokonca od jej osadenia museli držať stráž každú noc až do slávnostného odhalenia, päť dní. Každú noc, pretože už od chvíle, ako položili základný kameň, tam ktosi jednu noc doviezol vlečku hnoja. Aj takéto veci sa, bohužiaľ, diali. Stalo sa nám tiež, že prišla  skupinka nacjonalistov pred dom Matice slovenskej v Štúrove a nastriekali naň nápis: „This is Parkani.“ V preklade to znamená pôvodné meno Štúrova, tak sa mesto volalo, kým ho premenovali. 

Bol aj konkrétny dôvod, prečo mala byť busta stáť práve v Štúrove?

Mesto je po Štúrovi pomenované, to bol hlavný dôvod.

Viem, že už v Matici nepracujete, ale aký máte na ňu názor teraz?

Odkedy tam nepracujem, nastalo v mojom živote veľa zmien. Samozrejme, stále považujem Maticu za veľmi dôležitú súčasť nášho verejno-kultúrneho priestoru. Veľmi ma ale sklamalo, keď súčasná vláda odmietla viac podporiť Maticu slovenskú a oproti tej bývalej ju dokonca podporuje ešte menej. To bola jedna vec, ktorá ma zamrzela, a druhá, že súčasné vedenie Matice slovenskej sa, pokiaľ viem, dodnes verejne nevyjadrilo k súčasnej situácii na Ukrajine. Je to významná slovenská organizácia, ktorá by sa k takejto dôležitej veci vyjadriť mala. Ale, samozrejme, stále som matičiarom a ani nerozmýšľam nad tým, že by tomu bolo inak. Niektoré veci by ale potrebovali zmenu.

Čo vás naučila táto práca? Odporučili by ste ju aj niekomu inému?

Moje pôsobenie ma naučilo veľa. Prinajmenšom o histórii, pretože asi všetci funkcionári v Matici sú vzdelaní a múdri ľudia. Až je to občas na zamyslenie, prečo sa práve takíto ľudia dali na prácu, ktorá nie je dobre platená, veď by mohli dosiahnuť oveľa významnejšie veci. Tým nechcem povedať, že sa tu neoplatí pracovať, len chcem poukázať, že to naozaj robia z čírej lásky. Aj kvôli tomuto som si začal veľmi vážiť  nezištnú prácu dobrovoľníkov. Asi je to naozaj o tom, naučiť sa niečo robiť aj pre národ a uvedomiť si čo je pre nás dôležité. A človek naozaj precestuje nielen celé Slovensko, lebo Matica sa zameriava prioritne na regionálnu kultúru, a tiež na podporu Slovákov v zahraničí. Ja som takto vycestoval do Chorvátska, Srbska, Rumunska a dokonca sme plánovali cestu aj do Argentíny. Tá sa, bohužiaľ,  napriek našim plánom nakoniec neuskutočnila, pretože prišla koronakríza. 

Ako pomáha Matica slovenská našincom v zahraničí?

Vždy prinesieme nejaké knihy. Napríklad v Čerpotoku, v takej menšej dedinke v Rumunsku, sa každoročne organizujú folklórne slávnosti, kde Matica nielen pomáha s financovaním, ale zabezpečuje tiež prepravu a zoznam folklórnych súborov, ktoré s ňou spolupracujú. Podobné podujatia sa konajú aj v Srbsku a v Chorvátsku. Čiže, zväčša ide o  kultúrne obohatenie, ale často sa to týka aj vzdelávania. Napríklad, vyšlú rôznych vedeckých funkcionárov, ktorí učia a prednášajú Slovákom v zahraničí. Aj dospelým, aj deťom. Často im čítajú rozprávky, organizujú sa pre nich besiedky a je to pre nich veľmi obohacujúce, keďže mnohé na Slovensku ešte neboli. Ale napriek všetkému sú títo ľudia hrdí, že sú Slovákmi. A nikto sa o nich nestará tak ako Matica. 

A čo sa týka pomoci na Slovensku?

Organizuje tiež mnoho podujatí a stará sa o regionálnu kultúru na úrovni, na ktorej ju štát často podporiť nedokáže. Teda aj vie, ale sprevádza to zbytočne veľa byrokracie, aby získali aspoň nejaké financie na kultúrne podujatie alebo koncert. Mnohí to nedokážu, lebo si nevedia napísať projekt a v tomto je nápomocná práve Matica slovenská, ktorá za menej náročných podmienok dokáže svojím členom a miestnym odborom poskytnúť aspoň nejakú menšiu podporu. Či už finančnú alebo inú. Veľmi smutné bolo, že pri okrúhlom výročí úmrtia Pavla Országha Hviezdoslava organizovala spomienku len Matica slovenská. Nespomenul si na to nikto iný. Ani štát, ani mesto, iba Matica. To bolo ešte v roku 2017. 

A zvyknete ešte chodiť pomáhať?

Bohužiaľ, už menej, lebo na to nemám čas, ale stále sa snažím. Naposledy som bol pomáhať, keď sme robili dokument. Nahrával som komentár k videu. Verím, že sa to v budúcnosti zlepší.

Autorka: Michaela Holíková

Fotografie: archív Teodora Sitarčíka