Rádio, pomenované po názve projektu internátov – TLIS

Nikdy sa nevzdávajú. Fungujú už štyridsať rokov a oddane vnášajú medzi rádiá ducha alternatívy. Od pondelka do štvrtka v podvečer vysielajú priamo zo štúdia na internátoch. Podľa akých kritérií prijímajú nových členov? Aké hudobné žánre si vo vysielaní môžeme vypočuť? Akými zásadami sa riadia, či ako sa im takmer počas akcie rozpadol stan, mi porozprávali TLIS-áci Michal Hrabovský (Čierny Baklažán), Filip Antala (Klobúčik) a Marcel Vojčík (Merák).

Nedávno ste vyhlásili konkurz – hľadali ste nových členov. Je iniciatíva TLIS-ákov stále rovnaká, alebo sa počas rokov mení?

Škola študenta za činnosť v rádiu neodmení, ani ju nijako netoleruje. Jediné, čo môže získať, sú body na internát. Aj preto záujem o participáciu na vysielaní klesal. Predtým, ako nás zasiahla pandémia koronavírusu, sme ešte videli snahu vysokoškolákov – prácu si pýtali. Počas karantény sme sa všetci ocitli v digitálnom prostredí a mnohí sa už nechceli zapájať do mimoškolských aktivít. Keď sme vtedy išli hrať na FEIstival, videli sme, že naň prišli už len chabé, umierajúce schránky. Teraz sa to z iniciatívy zmenilo skôr na to, že aj keď sa študenti zapoja, nevedia, čo majú robiť a prácu si nežiadajú. Na druhej strane, v tých nových ľuďoch z konkurzu vidíme zmenu. Prichádzajú rôzni záujemcovia – tí, ktorí sami tlačia rádio vpred, ale aj tí, ktorí pripomínajú mŕtvych chrobákov. Teraz sme mali na výber z dvadsiatich štyroch ľudí a vzali sme štrnástich. Takmer každý patril medzi tých, ktorí sú ochotní posunúť TLIS na vyššiu úroveň. Bežná prax bývala, že človek prišiel päť minút pred vysielaním a nevedel, čo bude rozprávať, či akú chce mať hudbu. Keď prídu teraz, relácie majú vopred dôkladne prichystané a nad ich prípravou strávia hodiny.

Aké kritériá zohľadňujete pri výbere nováčikov?

Nečakáme, samozrejme, že nám z neba spadne Einstein, ktorý ihneď bude vedieť, ako pozapájať káble, alebo príde hudobný dramaturg, a ten zmení náš pohľad na hudbu. Sme schopní niečo ich naučiť, ale chceme, aby sa počas pohovoru snažili odpovedať na otázky najlepšie ako vedia. V menej oficiálnej časti zisťujeme, či sú schopní prežiť v našom kolektíve a patria do našej „krvnej skupiny“. Vylučujeme aj karieristov, ktorí pôsobenie v rádiu berú ako medzischod, ktorý majú v pláne rozdrviť. Chceme ľuďom pomáhať ďalej v kariére, no pôsobenie v TLIS-e sa neobmedzuje len na nejaké splnenie jednorazového cieľa.

Komu ste pomohli naštartovať kariéru?

Mnohí technici, ktorí pôsobili u nás, začali pracovať v Slovenskom rozhlase, Fun rádiu, Európe 2, Regine. Pracoval u nás aj Ľudovít „Mravec“ Jakubove a zo súčasnej generácie to boli Ján Mečiar, moderátor spravodajskej relácie TV JOJ, Diana Štrusová, redaktorka TA3, či komik Gabo Žifčák. V každom rádiu by sa našiel niekto, kto pôsobil aj v TLIS-e. Skvelé príležitosti u nás získavali aj DJ-ovia, keďže sme spolupracovali s mnohými klubmi a hudobne sprevádzali tanečné akcie. Potom si už na základe svojho mena budovali aj kariéru.

Moderátorské schopnosti si zdokonalili aj dvaja študenti v relácii The Double. Bola plná energie, elánu a zožala úspech. Prečo ste ju prestali vysielať?

Formát bol dobrý, problém bol v tom, ako to poňali. Promovali sa ako samostatná jednotka, mali vlastného technika, ktorý si všetko vedel zapojiť. Porušili však jedno z našich pravidiel – skladali si zoznamy skladieb, čo je chválitebné, ale len dovtedy, kým zoznamy nie sú preplnené hlavným prúdom, ktorý môžeme počuť v komerčných rádiách. A presne to my vysielať nechceme – ak si niekto zapne TLIS, hľadá v ňom niečo iné, čo nebude počuť v každom inom rádiu. Snažíme sa zviditeľniť menej známe, alternatívne kapely.

Porušili aj iné pravidlá, ktorými sa riadite?

Okrem pravidla vo výbere hudby sa u nás uplatňuje aj ďalšie – vynechávame politické témy, v skratke všetko, čo môže vyvolať nenávisť a veľký konflikt názorov. V tejto relácii sa raz rozhodli, že budú počas vysielania rozprávať v Dankovčine – tak to sami nazvali. Celé Slovensko si totiž v tej chvíli robilo srandu z kapitána Andreja Danka i jeho prejavov. To pre nás znamenalo prekročenie hraníc. Ak si má niekto robiť vtipy, nech si ich robí zo všetkých bez výnimky, a to je väčšinou veľmi náročné. Popritom začali mať aj reklamy v štýle sponzoringu. My nemáme problém podporiť nejakú dobrú myšlienku, napríklad Bielu pastelku, ale ak nám niekto platí za umiestňovanie výrobku v podobe: „Pite Red Bull!“, je to pre nás neprijateľné. Nenecháme si platiť za reklamu. Stalo sa, že chlapci mali zapnutý živý prenos z vysielania The Double a nechali si platiť za logo, ktoré sa zobrazilo na obrazovkách sledujúcich. Vrchol bol, že si na spodok obrazovky prenosu umiestnili IBAN jedného z nich, a vyzývali divákov k finančnej podpore – nikomu z nás to však nepovedali.

Pokúšali ste sa zmeniť charakter tejto relácie?

Pokúšali sme sa to vyriešiť rozhovormi, chceli sme im dohovoriť, aby zmenili výber hudby. Ako moderátori boli výborní, skúsení, hádzali si slovíčko tam a späť, a tak sa nestalo, že by tam boli tiché miesta. Keby vyberali alternatívnu hudbu, nebol by problém a reláciu by sme vo vysielaní nechali.

Máte pri výbere hudby aj preferovaný žáner?

U nás je to žánrovo veľmi pestré. Kaliho nehráme, ale môžeme púšťať aj klasickú hudbu, jednoducho niečo, čo nie je bežné. Klasiku nie nevyhnutne pustí každý – môže odznieť v Slovenskom rozhlase, ale aj u nás v rámci nejakej relácie, v bežných rotáciách skôr nie. Väčšinou sme vychovaní na elektro hudbe, punku, metali, rocku a podobných žánroch. Nešpecifikujeme sa však len na jeden. Bolo tu mnoho hudobne zameraných relácií, v ktorých zazneli aj žánre ako blues, folk, country. Moderátori rozoberali priamo tú hudbu, zamerali sa aj na kompozíciu, interpreta a popritom dávali jednu či dve piesne na ukážku. Už štyridsať rokov sme zameraní na všetko, len nie na hlavný prúd.

V polovici decembra by ste mali ale oslavovať štyridsaťjeden rokov pôsobenia. Bol dôvodom vaše prestávky koronavírus?

Áno. Snaha tu bola, ale zlyhalo to na tom, že nie každý má doma mikrofón, z ktorého sa dá vysielať, ktorý sa dá počúvať. Aj keď ľudia zostali v Bratislave, bolo výzvou dostať sa na internát, čiže sme mali problém prísť do štúdia. Ak by sme aj chceli zavolať nejakého hosťa, bolo to neuskutočniteľné. Preto sme začali až teraz, v septembri, novým konkurzom a nadviazali sme spoluprácu s novými ľuďmi.

Aké to bolo, štartovať po roku znova?

Náročné. Muselo do toho ísť veľa plánovania a organizácie. Ale keď sa pozrieš navôkol, v štúdiu máme symboly švábov (fresky, logá, plyšové hračky), pretože my sme ako šváby. Môžeš nám odtnúť hlavu, my napriek tomu neumrieme – aspoň najbližších tisíc rokov nie. Dokedy bude stáť táto budova, dovtedy v nej bude aj TLIS.

Mali ste niekedy chuť prestať?

Stačí sa zamyslieť nad tým, že štyridsať rokov pred nami to punkáči nevzdali ani v jednom momente. Prečo by sme sa mali vzdať my? Postupne z nášho kolektívu vznikla rodina, s ktorou si niečo zažijeme a chceme, aby to zažila aj budúca generácia. Celé to stojí a padá na ľuďoch, ktorí prídu.

Význam švábov sme si predtým vysvetlili. Čo sa ukrýva v štyroch písmenách, reprezentujúcich vaše rádio?

Rádio začalo vznikať, keď boli pripravené len plány internátu, v ktorom sa nachádzame. Vtedy ešte nemal ani názov. Na Mladej garde bývali elektrikári, študenti, ktorí už mali rádio Mladá garda, ale koncom sedemdesiatych rokov sa rozhodlo, že sa postaví internát aj v Mlynskej doline. Všetci, ktorí pôsobili tam, sa presunuli sem, založili tu nové rádio, ktoré funguje doteraz. Na projektoch internátov v Mlynskej doline bolo napísané: „Tisíc lôžková internátna stavba“. To sa stalo názvom nášho rádia. Okrem TLIS-u bolo prvým rádiom v internátnom sídlisku Mlynská dolina 1, ktoré fungovalo na Výškových blokoch, nazývaných aj Štúrak. Tieto dve rádia medzi sebou spolupracovali, striedali sa vo vysielaní. Keď sa v TLIS-e rozbehla technika, vysielalo sa naplno odtiaľto.

Okrem vysielania sa podieľate na organizácii rôznych akcií. Na akých a ako?

Hudbou sprevádzame napríklad akciu Antibordel, počas ktorej si študenti môžu získať body, a tie ich posunú vyššie v poradovníku pri výbere internátnej izby. Ráno začneme budíkom – púšťame ho z veľkých reproduktorov a vždy sa naň študenti sťažujú. Už pätnásť rokov ich o ôsmej zobudíme tým istým remixom kohutieho kikiríkania. Potom pokračujeme cez deň bláznivým výberom piesní, pri ktorých nikto nezaspí. Pomáhame aj pri organizácii FEIstivalu – tento rok sa uskutočnil v stane s vlastným pódiom a všemožnou parádou. Chvíľu sme si mysleli, že celý spadne, pretože dosky, ktoré boli na spodku, sa rozhýbali spolu so skákajúcim davom. Začali sa triasť stĺpy, zem a napokon aj stan. Našťastie ten nápor zvládol.

Na toalete som si nemohla nevšimnúť dopravnú značku, ktorú tam máte. Prečo práve takýto dekoratívny prvok?

Za ňou sa ukrýva celkom zaujímavý príbeh. Keď okolo internátov prerábali celú cestu, pri vchode do internátneho areálu bola značka, ktorá označovala „zónu tridsať“, no na kopci, v epicentre rekonštrukcie, už zrazu bola štyridsiatka. Nedávalo to zmysel, a tak sa vyparila.

Autorka: Alžbeta Vojtušová