Členovia cirkvi veria, že rodinou ostanú aj po smrti
Jedným z najrýchlejšie sa rozrastajúcich náboženských spoločenstiev je Cirkev Ježiša Krista Svätých Neskorších Dní. Jej členovia môžu byť pre niektorých známi skôr pod nekorektným názvom ,,mormóni“. Náboženstvo s americkými koreňmi má veriacich aj na Slovensku.
Bohoslužbu slúži každý
Je nedeľné ráno, pre komunitu na Lazaretskej ulici v Bratislave, najdôležitejší deň v týždni. O pol desiatej sa postupne zapĺňa miestnosť s nápisom – kaplnka. Sväté obrazy, sochy a kríže, by tam človek hľadal ale márne. V jednoducho zariadenej kaplnke vo veľkosti školskej triedy, so stoličkami, klavírom a rečníckym pultom, sa každý týždeň konajú zhromaždenia (bohoslužby), podobné katolíckym omšiam. Oproti nim sú menej strojené a obradné.
Prichádzajú mladí aj starší. Každý sa víta s každým a podávajú si ruky. Nikto sa tu neschová. Novú tvár si mladí členovia cirkvi – misionári, všimnú pomerne rýchlo a postupne sa okolo nováčika zhŕknu. Túžia ho bližšie spoznať. Lámanou slovenčinou s anglickým prízvukom mu kladú rôzne otázky a s úsmevom zvedavo čakajú na odpovede.
Pár minút po pol desiatej sa začína. Prezident komunity na Lazaretskej víta približne päťdesiat prítomných a priblíži plán na najbližšiu hodinu. Ľudia sa medzi sebou oslovujú brat a sestra. Na zhromaždení sa priamo podieľa veľa veriacich z davu. Niekto prednesie modlitbu, niekto hrá na klavíri, niekto číta z knihy Mormonovej, niekto má prejav… Nestojí to na jednej osobe, ako to poznáme z kostolov, ale na spoločenstve ľudí.
Dvaja držitelia kňazstva požehnajú chlieb a dvaja misionári ho roznesú davu. Potom sa rovnaký proces zopakuje s vodou. Ide o najdôležitejšiu časť. Bohoslužba sa končí modlitbou staršej sestry a piesňou. Nie je to hlasný spev. Skôr taký jemný. Väčšina si ,,hmká“ pre seba, ale niektorí sa nehanbia spievať hlasnejšie – misionárky.
Neplávajú a nelyžujú
„Misionári vedia byť hlúpi,“ smeje sa jedna zo sestier, keď vysvetľuje, prečo by nemali počas misií plávať, lyžovať alebo robiť hocičo, čo by mohlo ich čas, prípadne zdravie v zahraničí ohroziť.
Ísť na misie je významným životným míľnikom každého dospievajúceho člena cirkvi, ktorý sa pre to rozhodne a je vybraný. Ide o dobrovoľnícku činnosť, ktorú si často hradia z vlastných financií, keď sa na niekoľko mesiacov presťahujú (ako veria) do Bohom pridelenej krajiny, aby v nej pôsobili. Dievčatá odchádzajú na jeden a pol roka, chlapci na dva. V tomto intenzívnom období venujú takmer všetku svoju energiu a čas službe a štúdiu. Učia druhých o Bohu a ich cirkvi. Chodia napríklad pomáhať do ubytovní, sekajú starým ľuďom drevo alebo učia deti angličtinu. V špeciálnej aplikácii určenej pre misionárov majú zaradenú aktivitu ku každej hodine. „Milujeme Boha a dôverujeme Mu, že nám dá silu. Pretože život je život a ľudia sú ľudia. Chceme milovať slovenských ľudí a mať pre nich pravú lásku a pre Boha. Myslím si, že keď to máme, môžeme im slúžiť pravým spôsobom,“ vysvetľuje ich zápal pre službu sestra Christensen, ktorá je na Slovensku už 13 mesiacov.
Čudoval sa, že mám mobil
Stránia sa všetkého, čo by mohlo ich pozornosť odpútať od primárneho cieľa na najbližšie mesiace. Žiadne romantické vzťahy, minimum sociálnych sietí, koníčky bokom. Všetko zanechali. „Chceme to obetovať na rok a pol, aby sme sa mohli sústrediť,“ vysvetľujú.
Jedna sestra je vo vzťahu. Priateľ ostal v Amerike. Nevídajú sa. Iba si píšu emaily. Miestnosť na chvíľu stíchne. Misionárky vedia, že to ich sestra nemá ľahké. „Bojím sa. Ale čo s tým môžem
teraz robiť…nič,“ hovorí. Po chvíli dodá: „Všetko bude tak, ako má.“ To ale pre ne nie je najťažšie: „Najťažšie je, keď ľudia odmietajú naše posolstvo, pretože to je posolstvo lásky, pokoja a mieru. Ľudia vedia byť strašne zlí. Ale my máme svedectvo a vieme, že to je pravda,“ hovorí jedna zo sestier a ostatné súhlasne prikyvujú. Miestnosť sa ponorí do hĺbavého ticha.
Vystrieda ho smiech, keď počujú otázku smerujúcu ku stereotypom. „Jeden muž v autobuse sa čudoval, že mám mobil. Myslel si, že som amiš,“ smeje sa sestra Rasmussen. Sestra Lane dodáva: „Ľudia si myslia, že naši muži majú veľa žien.“ Ďalšia hovorí: „Veľa z nich sa domnieva, že sme nejaká sekta alebo svedkovia Jehovovi.“ Za svoj ešte nie príliš dlhý život sa stretli už so všelijakými nálepkami, ale neodrádza ich to. ,,Každý človek na zemi si zaslúži našu lásku a lásku Ježiša Krista, bez ohľadu na to, odkiaľ sú, čomu veria alebo akej sú orientácie,“ uzatvárajú.
Jedine katolícka viera, žiadni Jehovisti!
Obyčajný deň a sestra Murri so sestrou Rasmussen idú do ulíc. Obliekajú si bundy s čiernymi menovkami – jeden z poznávacích znakov misionárov tejto cirkvi. Kontrolujú, či majú dosť papierov, na ktorých je vytlačený adventný kalendár a či ich majú v potrebných jazykoch: slovenčina, angličtina, ukrajinčina. Pred odchodom ešte modlitba. ,,Vždy, vždy modlitba!“ hovorí sestra Rasmussen. Keď už majú naozaj všetko, idú sestry ulicou smerom ku Kamennému námestiu. Neboja sa? ,,Ou, ou, ou..určite! Oslovovať ľudí bolo pre mňa najmä na začiatku strašne strašidelné. A aj teraz to býva niekedy ťažké. Ale my chceme ohlasovať radostnú správu. A ak máme dôveru a guráž… veľa o tom teraz premýšľam,“ vysvetľuje sestra. ,,Krok za krokom,“ dopĺňa Rasmussen, pôvodom z Utahu.
Misionárky oslovujú na ulici hocikoho: ,,Dobrý deň, nechcete vianočný kalendár?“ pýtajú sa a ponúkajú okoloidúcim papiere. Reakcie sa rôznia. Niektorí poďakujú, vezmú si kalendár a idú ďalej. Niektorí sa tvária, že nepočujú. ,,Choďte späť na Ukrajinu, kde vás nabrali?!“ rozčuľuje sa staršia žena s výrazným obočím a perleťovým rúžom a odstrkáva od seba ponúkaný papier. Zamrmle si niečo horšie, zagáni na misionárky ešte škaredšie a odkráča. Sestra Murri jej s pokojom zaželá príjemný deň. Jej reakcia bola taká čistá a úprimná, až je ťažké uvedomiť si, že len pár sekúnd dozadu jej niekto nadával. Sestra Rasmussen ešte dodá: ,,Ja som z Ameriky, ale to nevadí! Pekný deň aj vám!“
Dievčatá sa na seba pobavene pozrú a ponúkajú kalendáre ďalej. Po nejakom čase sa v strede námestia v krátkosti opäť pomodlia a sú pripravené pokračovať. Teraz začínajú otázkou: ,,Ako si spomínate na Krista počas Vianoc?“ Ľudia prechádzajú, nezastavujú sa. ,,Ja som katolíčka, my sa ponáhľame,“ hovorí podráždene ďalšia staršia žena. ,,Kristus a Vianoce? No pre mňa to je pokoj…“ odpovedá dievčatám muž s nákupom. Tie sa mu poďakujú za odpoveď a dajú mu papier s vianočným kalendárom. ,,Jedine katolícka viera, žiadni Jehovisti!“ pobúrené kričí ďalšia žena. ,,Ľudia nepoznajú, čo odmietajú. A to je v poriadku,“ reaguje na otázku, či sa jej to nedotklo s pokojom sestra Murri.
Za dvadsať minút sa misionárkam podarilo rozdať pár papierov, popriať pekný deň takmer každému, kto prešiel okolo (aj tým, ktorí ,,nepočuli“ alebo sa ,,ponáhľali“) a vyslúžiť si pár urážok. Podľa výrazu ich tváre to ale vyzeralo, akoby rozdali všetky papiere a získali ďalších členov do svojej cirkvi. Hovoriť o Bohu a zdieľať myšlienky náboženstva s ďalšími, je jednou z hlavných úloh misií. Ich odvaha, pokoj a optimizmus, ktorý ich aj naďalej sprevádzal, bol nepochopiteľný a obdivuhodný zároveň.
Spolu až naveky
Členovia cirkvi nefajčia, nepijú alkohol, kávu ani iné tepelne upravované nápoje, ako čierny alebo zelený čaj. Nekonzumujú nič, čo by mohlo byť návykové. Veria, že ich telo je chrám a chcú sa oň starať. Niektorí z ich okolia, ktorí nie sú súčasťou cirkvi, to nechápali. Hovorili im, že majú vymyté mozgy.
,,Chodím s priateľmi na párty, alebo do barov. Ale nepijem. Im to nevadí, sú šťastní, majú šoféra,“ hovorí sestra Lane.
Veria, že rodinou ostanú aj po smrti a stretnú sa v kráľovstve. Aj preto na ňu kladú veľký dôraz. Predstava ostať s niekým naveky vekov môže byť pre mnohých skôr krutý žart osudu, no pre túto cirkev to je požehnaním. Sestra Openshaw vľúdne začne: „Keď som bola malá, môj otec zomrel. S mamou to pre nás bolo veľmi ťažké. A je krásne, že máme ten sľub… že môžeme žiť s našimi rodinami naveky. Ak chceme. Vedomie, že sa s ním ešte uvidím, mi prináša do srdca pokoj.“
Autorka: Nicol Rácová
Foto: autorka
