Barbora Hermanová

Len nedávno zmaturoval na gymnáziu, ďalej však pokračuje v štúdiu hudby. Mladý klavírny virtuóz, Patrik Herman, v súčasnosti navštevuje konzervatórium v Košiciach, odbor „skladba“. Chce vyštudovať kompozíciu na vysokej škole a uplatniť sa v tvorbe hudby pre televíziu a médiá. Inšpiráciu hľadá v mnohých veciach, práve teraz je týmto zdrojom neprebádaná teória, počúvanie a analýzy iných skladieb.

Cvičenie ale nestačí. Muzikant sa musí stať pre niekoho žiadaným. Patrik je, okrem iného, vo svojom mladom veku, aj skladateľ epických hudobných diel pre celý orchester a raz by chcel komponovať filmovú hudbu. Sprievod k dobrodružným filmom je podľa neho výzvou, pretože sa musí hrať s veľkou škálou emócií a rytmikou. Vlastnú tvorbu zverejňuje aj na svojej youtube platforme a naozaj pôsobí ako z iného sveta.

Muzikantské sklony máte v rodine. Kedy a ako ste sa dostali k hre na klavír?

V našej rodine má každý aspoň základné hudobné vzdelanie. Otec hrá na gitaru, mama na klavír a obaja spievali v zbore. Ako malý som aj ja veľa spieval a mal rád hudbu, preto, keď som mal päť rokov, začal som chodiť na klavír.

Venujete sa aj skladaniu vlastnej hudby. Kedy ste začali s komponovaním? Ste na svoju prvú skladbu aj dnes rovnako hrdý alebo by ste na nej niečo zmenili?

Odmalička som tvoril malé klavírne skladbičky. Raz, keď som sa hrabal v starých notách, podarilo sa mi nájsť aj také veci, na ktoré som úplne zabudol. Prvú veľkú som ale napísal pred šiestimi rokmi a  stále sa k nej po čase rád vraciam. Volá sa „Farewell“, čo po anglicky znamená – zbohom. Je celkom vtipné, že som takto pomenoval hneď prvú skladbu. Mojím snom je jedného dňa písať filmovú hudbu.

Na to, aby autor vytvoril originálnu kompozíciu, musí vedieť, ako by mali všetky nástroje znieť spoločne. Ako takéto dielo vznikne a koľko času približne zaberie?

Čo sa týka písania, to závisí od štýlu skladby. Obvykle ich píšem od začiatku po koniec, i keď som počul o skladateľoch, ktorí píšu útržkovito a tieto časti potom spájajú do celku. Niekedy si stanovím formu, v ktorej píšem, inokedy prídem s témami a s tými neskôr pracujem. Kompozícia sa tiež môže celý čas riadiť istým princípom, ktorý sa potom dodržiava. Môže to byť napríklad obyčajná myšlienka alebo obraz. Na otázku, koľko času mi komponovanie zaberá, je ťažké odpovedať. Mám diela, ktoré som napísal za deň, no aj také, ktoré som písal celé mesiace.

O skladateľoch sa často hovorí, aj tak stereotypne, že sú to čudáci a že nežijú v realite, lebo im to v hlave neustále hrá. Vyhráva hudba v hlave stále aj vám?

Áno, niekedy aj celý deň! Najčastejšie si takto, v hlave, púšťam rozrobené skladby a akonáhle dostanem nápad, ihneď si ho zapíšem.

Hráte na klavír, máte skúsenosť aj s inými nástrojmi? Keď komponujete, viete, ako bude znieť klavír. Počujete však v hlave aj ostatné nástroje a viete si predstaviť ako budú znieť naraz?

Áno, ale samozrejme, že sa táto schopnosť rokmi zlepšuje. Ťažko opísať ten úžasný pocit, keď si niečo vymyslím, prehrám v hlave a dokážem to zapísať! Najťažšie sú ale kombinácie nástrojov. Zatiaľ hrám len na klavír, no rád by som sa naučil aj na ďalšie nástroje.

Predtým než ste začali komponovať, ste sa intenzívne venovali aj programovaniu a pracovali ste i na vývoji virtuálnych nástrojov. Je to drahá záležitosť? Platí sa niečo za hudobné programy a virtuálne hudobné nástroje alebo musíte zaplatiť hudobníkom, keď chcete vašu skladbu nahrať v štúdiu?

Závisí od toho, po akom výsledku autor túži. Pohybujem sa v komunite, kde sa skladatelia snažia dosiahnuť zvuk reálneho orchestra pomocou virtuálnych nástrojov, a tak si spoločne vymieňame vlastné poznatky. Úžasné je, že si v súčasnosti viete zadovážiť celkom dobre znejúci orchester aj za lacný peniaz! Ak sa ale chcete pustiť do komerčnej produkcie, môže to stáť tisíce. Samozrejme, nič nenahradí reálnych hráčov.

Máte idol, s kým by ste si chceli zahrať alebo spolupracovať? A prijali by ste spoluprácu, ak by vás oslovil niekto známy, s ponukou skladať populárnu hudbu? Alebo radšej zostanete pri orchestrálnej a scénickej hudbe?

Takých je veľa! Zo súčasnej filmovej hudby hlavne John Williams a John Powell. Okrem toho napríklad Jeremiah Pena alebo Cheryl-Frances Hoad. Zo starších skladateľov to dlho boli Franz Liszt a Fryderyk Chopin. A samozrejme, že by som prijal! Myslím si, že autor by mal byť všestranný a mať odvahu tvoriť rôzne žánre. V konečnom dôsledku môže takto nabrať skúsenosti, a tie neskôr využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Neustále ste v spojení s muzikou. Akú úlohu potom vo vašom živote zohráva ticho? Mnoho hudobníkov mu pripisuje priamo detoxikačné účinky.

Mám pocit, že ľudia niekedy zabúdajú, aké dôležité je ticho v tomto hlučnom svete. Je samozrejmé, že nie sme všetci rovnakí, ale ja mám rád tiché prostredie, pretože môžem zrelaxovať, premýšľať a lepšie sa sústrediť.

Čo vy, ako mladý skladateľ, vo svojej profesii považujete za najťažšie. Sú na ceste nejaké polená, prekážky?

Pokiaľ ide o komponovanie, asi vytvorenie vlastnej a originálnej hudobnej reči. Mimo neho, je to podľa mňa získavanie kontaktov, napríklad s režisérmi.

Takže skladateľ by mal mať nejaký jeden štýl, ktorý ho definuje a podľa ktorého ho ľudia spoznajú? Niečo, čo ho odlišuje od ostatných, alebo je, naopak, dobré, ak vyskúša viaceré štýly a hrá sa s ich kombináciami? Nahnevali by ste sa, keby o vás povedali, že robíte „tuctovú muziku“?

Mal by byť pripravený na obidve možnosti – často hovorím o takzvanom nažívaní dvoch životov, kde jeden predstavuje skladateľa s vlastným štýlom a druhý tvorenie diel určených väčšiemu publiku. Poznám však ľudí, ktorí sa dali len na jednu z týchto ciest, lebo to tak cítia. Ak by som napísal niečo určené pre veľkú spoločnosť a niekto by to nazval tuctovým, bol by som len rád, pretože by sa môj cieľ splnil!

Máme na Slovensku málo talentovaných ľudí a nádejných skladateľov? Prečo sa na toto štúdium hlási každý rok len zopár študentov? Je to málo perspektívny odbor?

Nepoznám až tak veľa mladých slovenských skladateľov, aby som to s istotou vedel povedať, no je pravda, že to nepatrí medzi odbory s veľkým počtom záujemcov. Dôvodom je, samozrejme, zárobok, a preto sa mnohí venujú popri tvorbe inej práci, najčastejšie vyučovaniu. V zahraničí takýto problém nevidím, najmä preto, že je viac možností písať pre filmy alebo seriály. V poslednom desaťročí sa dokonca rozvinula tvorba virtuálnych nástrojov, takže možností je veľa.

Takže zárobok môže byť problém. Dokáže sa, podľa vás, v súčasnosti umelec uživiť hraním vlastnej inštrumntálnej tvorby? Čo všetko musí absolvovať, aby si zarobil?

Žijeme obklopení sociálnymi sieťami a vedieť sa presadiť svojou hudbou už nie je také zložité ako v minulosti. Čo sa týka nahratej inštrumentálnej tvorby, treba sa registrovať u distribútorov, ktorí umožňujú posielať hudbu do online obchodov, a streamovacích spoločností. Títo distribútori potom zbierajú zárobky pre autora. Živé vystúpenia a koncertovanie na Slovensku by mal interpret oznámiť dostatočne včas na sociálnych sieťach. SOZA (Slovenský ochranný zväz autorský) potom vypláca tantiemy autorovi.

Stretli ste sa niekedy aj s negatívnou kritikou na svoju tvorbu? Ak áno, ako ste sa s ňou vyrovnali? Stalo sa vám už, že ste skomponovali niečo, čo sa vôbec nedalo zahrať?

Doteraz som sa ešte s negatívnou kritikou nestretol, no som nadšený, ak si môžem vypočuť tú konštruktívnu! Prijmem akýkoľvek názor a ak by sa niekedy niekomu moja tvorba nepáčila, treba sa na ňu vždy pozrieť z pohľadu kritizujúceho a pochopiť jeho názor. Aj negatívnu kritiku možno využiť na osobný rozvoj. A nie, som veľmi rád, že sa mi niečo také ešte nestalo. Komunikácia s interpretom je pre mňa kľúčová a je dobre zistiť si, čoho je hráč schopný.

Ak niečo tvoríte, začínate najprv menom skladby a potom komponujete alebo naopak? Viete presne, akú atmosféru chcete navodiť a o čom hotové dielo bude?

Názov zvyčajne prichádza ako posledný, ale atmosféru si vždy na začiatku pripravím. Párkrát, keď som si bol stopercentne istý tým, o čom som chcel písať, názov sa od začiatku nemenil.

Sú podľa vás hudobné súťaže pre umelca dôležité? Zúčastnili ste sa nejakej?

Hudobné súťaže sú výborný spôsob, ako sa človek môže prezentovať svojimi interpretačnými schopnosťami alebo kreativitou. Takto dáva o sebe vedieť širšej verejnosti. Zúčastňoval som sa klavírnych súťaží, napríklad v Spišskej Novej Vsi, kde som sa umiestnil v prvej trojke a raz sa mi podarilo stať laureátom. Som veľmi vďačný za pedagogickú prípravu učiteľke Kataríne Barčovskej.

Aké sú vaše najväčšie doterajšie úspechy?

Musím povedať, že som na samom počiatku mojej dlhej cesty. Som však vďačný za prvú interpretáciu mojej skladby iným klaviristom. Mal som aj možnosť napísať hudbu pre svoju prvú reklamu vôbec. A tiež som publikoval a predával vlastné zoskupenie virtuálnych nástrojov.

Kam až siaha schopnosť klaviristu pamätať si všetky skladby?

To, samozrejme, závisí od klaviristu. Obvykle si ich pamätám niekoľko mesiacov bez toho, aby som si ich prehral, potom začnem zabúdať detaily.

Čo pre vás znamená hudba?

Nad touto otázkou som sa už dlhé roky zamýšľal a myslím si, že ju stále nemám úplne zodpovedanú. Hudba je radosť, smútok, spôsob vyjadrenia nepopísateľných emócií. Ako neviditeľný maliar, ktorý dokáže dodať farby čiernobielemu svetu. Je to jeden z najdôležitejších aspektov života.

Neviditeľný maliar. V skutočnosti existujú aj ľudia, ktorí majú schopnosť vidieť zvuky a rôzne tóny sa im spájajú s nejakou farbou, synestéziu. Napríklad hudobný skladateľ Franz Liszt akoby svojou hudbou maľoval obrazy. Ako je to u vás? Patríte k týmto ľuďom? Alebo ste sa s týmto stretli u niekoho iného?

Je to úplne fascinujúce! Chcel by som si aspoň na jeden deň vyskúšať, aké to je mať hudobne zameranú synestéziu. Takýchto skladateľov bolo zopár, viem, že ju mali napríklad aj známi Ligeti a Messiaen. Predstava, že človek počuje akord a cíti koncept farby, je pre nás, ostatných, ťažko pochopiteľná.

Text: Barbora Hermanová
Foto: archív Patrika Hermana

Youtube kanál Patrika Hermana: https://www.youtube.com/channel/UCu_iNzHWaCwvYfEQE17kqSg

SoundCloud kanál Patrika Hermana: https://soundcloud.com/patrik-herman-composer?fbclid=IwAR0zAF1U9yLgcaZZO1rkkXUPpglddqTOft1eCcquj7RdWx2wmZB4_ygKkT4

Veronika Greinerová našla záľubu v netradičnom športe. Už niekoľko rokov sa venuje kalistenike a street workoutu. Je to rýchlo sa rozširujúci svetový trend medzi pouličnými športami. Nie vždy však bola Veronika taká silná, ako v súčasnosti. V rozhovore nám prezradila, ako sa k cvičeniu dostala a aké úspechy sa jej podarilo dosiahnuť za krátky čas.  

Veronika, ako vyzerá váš bežný deň?

Každé ráno si musím dať ľadovú sprchu a potom kávu. Deň sa odvíja od aktivít a úloh, ktoré ma čakajú. Či už sú to zadania do školy alebo mimo nej a typ tréningu v ten-ktorý deň. Keď viem, že mám viacmenej voľno, zvyčajne som pol dňa v telocvični a trénujem seba i klientov. Ak som doma, rada upratujem, počúvam podcasty, hudbu a popritom cvičím. Bez ohľadu na čas si ale zakladám na dobrej, dlhej večeri. A aj napriek množstvu povinností, každý deň sa veľa nasmejem.

Kde beriete energiu, aby ste zvládali taký nabitý program?

Ľudská energia sa vybíja ako baterky, preto ju treba dobíjať zo správnych zdrojov. Mojím hnacím motorom je kvalitný spánok, nastavenie mysle, výživa a veľa fyzickej aktivity. Predovšetkým však vnútorná motivácia napredovať. Nevravím, že pri vysokom výdaji energie mi vždy zostane energia na mentálnu činnosť. Alfou a omegou je teda pre mňa osem hodín spánku aspoň štyrikrát v týždni.

Profesionálne sa venujete kalistenike a street workoutu. Čo to je a aký je medzi týmito pojmami rozdiel?

Pod oboma si môžeme predstaviť cvičenie s vlastnou hmotnosťou, no malý rozdiel tam predsa len je. Street Workout sa začal cvičiť v Amerike na pouličných ihriskách či akýchkoľvek zábradliach. Dnes sa cvičí na hrazdách, bradlách aj na zemi. Môže sa praktizovať formou voľnej zostavy, po sériách jednotlivých cvikov alebo s pridaným závažím. Kalistenika je skôr cvičenie výlučne s vlastnou hmotnosťou, bez použitia hrazdy, bradiel alebo iných náčiní. Napríklad stojkári (handbalanceri) sa tiež venujú kalistenike. Ak ale cvičia aj sety, poprípade freestyle na hrazdách, tak robia street workout.

Priblížili by ste nám komunitu ľudí, ktorí sa tomuto športu venujú? Je na Slovensku populárny?

Pre tento šport sú zapálení naozaj rôzni ľudia. Na akciách aj súťažiach je nás vždy dosť. Keď všetkých hodím do jedného vreca a vytiahnem zopár vlastností, tak naozajstný workoutér, okrem toho, že je šikovný a obratný, vie aj ochotne pomôcť a poradiť iným. A áno, šport sa rozširuje čím ďalej, tým viac. Od roku 2014 sa komunita a úroveň veľmi rozrástla. Čarom street workoutu a kalisteniky je, že robiť ju môže úplne každý. Nie je stanovená veková kategória, pre ktorú by mal byť tento šport zakázaný či nevhodný. Dokonca sú medzi nami aj ľudia s telesným hendikepom a aj napriek nemu sa workoutu venujú.

Čo vás viedlo k tomu, že ste si vybrali práve tento šport a ako dlho sa mu už venujete?

Začínala som cvičiť v posilňovni ešte v čase, keď som sa dostávala z anorexie. Ako tínedžerka som mala takmer rok na ňu silný nábeh, nechcela som jedávať. Chcela som veľa cvičiť, a nič som nejedla. Na jar 2020 to bude už päť rokov, čo sa workoutu venujem.

Asi nie je jednoduché rozprávať o tom, že nie vždy ste boli taká silná a vyrovnaná ako dnes. Aké bolo pre vás toto obdobie?

Napriek tomu, že mi nebola anorexia diagnostikovaná od lekárov, mala som typické príznaky tejto duševnej poruchy. K mojej výške 175 centimetrov som vážila hraničných 46 kilogramov. Nikdy som si o sebe nemyslela, že som pekná, o to viac sa nenávistné myšlienky k sebe samej prejavili v pubertálnom veku. Veľmi som hazardovala so zdravím. Bola som hlúpa, za celý deň som zjedla kúštik jablka a celý týždeň pila žihľavový čaj. Spamätala som sa, keď nám v auguste 2014 zomrel otec. Uvedomila som si, že nechcem vytvárať ďalšie problémy. A určite nie mamine, ktorá zostala sama so mnou a s mojou sestrou.

Dnes sa môžete na minulosť pozerať s úsmevom. Je však niečo, čo by ste boli bývali zmenili, urobili by ste niečo inak? A naopak, čo očakávate od budúcnosti a čo by ste odkázali svojmu budúcemu ja?

Najviac ma mrzí, že som neprežila typické roky na gymnáziu ako študentka, tínedžerka, ale ako dievča s psychickými ťažkosťami. Čo by som zmenila je dnes ťažké posúdiť, keďže počas choroby som sa nesnažila byť iná. Myslím si, že to tak malo byť. A napokon, tak mi treba. Aspoň ma život poriadne prefackal, i keď v mladom veku. Aj preto som psychicky vyrástla a určite aj vďaka tejto skúsenosti som dnes na seba taká tvrdá.

Pamätáte si, ako ste sa cítili pri prvom tréningu?

Áno. Cvičila som vtedy vo fitku. Bola som slabá, no aj napriek tomu som si myslela, že sa hádam zvládnem vytiahnuť na zdvižnej hrazde s dopomocou. Myslela. Humor ma, tuším, ani vtedy neopúšťal.

Trénujete sama alebo pod dohľadom nejakého odborného trénerského vedenia?

Od začiatku sama, no pomáhali mi ľudia, ktorí ma podporovali a chceli, aby som poriadne vyzdravela po psychickej aj fyzickej stránke. Od roku 2017 sa ale venujem trénerstvu, a tak pod mojím vedením už cvičilo, aj cvičí niekoľko zverencov.

Keď ste začínali cvičiť, dúfali ste, že vám to pomôže prekonať krízu, s ktorou ste sa snažili vtedy vysporiadať?

Nedúfala. Vedela som, že pokiaľ budem cvičiť a jesť správne, bude sa aj môj zdravotný stav uberať správnym smerom. A tak som makala, ako som vedela. Cvičila, učila sa, jedla, spala. Dookola, až kým si okolie po polroku nezačalo všímať pozitívne zmeny.

Kedy ste si začali uvedomovať, že toto je cesta, aby ste sa cítili lepšie?

Mala som šesťnásť rokov. Spomínam si, že som si ukladala obrázky fittnesiek, jogíniek a vyšportovaných dievčat. Boli mi motiváciou. Začala som si to uvedomovať už v čase, keď som bola veľmi chudá.

Mali ste niekedy pocit, že na to nemáte a najradšej by ste plakali kdesi v kúte?

Áno, jasné. Vždy som bola citlivá a keď som začínala s workoutom, asi najviac. Zo začiatku som sa hanbila chlapcov, a tak som chodievala cvičiť na ihrisko sama ,,na tajnáša“. Len nech ma,  prosím, nikto nevidí. Chodila som síce predtým vyše roka aktívne do posilňovne, ale tá sila nestačila. Street Workout bol a aj je o úplne inej sile.

Je obdivuhodné, že sa vám podarilo svoje slabosti prekonať, a to vás nesmierne zocelilo. Svoje skúsenosti sa snažíte odovzdávať ďalej. Dozvedela som sa, že ste súčasťou kampane týkajúcej sa porúch príjmu potravy,  ktorá šíri osvetu na školách. Čo je vaším prínosom do tohto projektu?

Bola som párkrát prednášať v úlohe trénerky a výživovej poradkyne. Ako tím chodievame po slovenských základných, aj stredných školách. Myslím si však, že tento projekt mne odovzdal viac, než som ja doň priniesla.

Dodržiavate intenzívny tréningový plán a cvičíte každý deň. Street workout má už v názve, že sa praktizuje najmä vonku a nie v telocvični. Kedy je už príliš veľká zima na cvičenie vonku?

Milé, že sa ma pýtate práve na cvičenie vonku, v zime. Neprezradím nič nové, ak poviem, že nikdy nie je zlé počasie na tréning. Je len zle oblečený atlét. Samozrejme, pri mínusových teplotách hrazdy doslova pália od zimy a nie je to nič príjemné. Vtedy sa workoutéri stiahnu do gymnastických hál a funkčných telocviční.

Máte aj špeciálne upravenú stravu?

Skôr inklinujem ku kvalitným potravinám. Nerada hovorím, že ,,jem zdravo“. Každý si pod zdravým jedlom predstaví niečo iné. Ale vo všeobecnosti sa viac vyhýbam sladkostiam. Nejdú mi veľmi na chuť a ak áno, tak skôr iba varianty, ktoré si sama pripravím. Ako malá som totiž bola veľký „sladkožrút“. Veľmi mi však vyhovuje princíp prerušovaného hladovania – intermittent fasting, ktorý sa zakladá na striedaní periód hladovania a  jedenia.  Praktizujem ho najmenej štyrikrát v týždni už tretí rok. Je to pre mňa časovo flexibilné a nemusím celý deň myslieť na jedlo. Napríklad, na obed milujem polievky a takisto mi už nerobí problém si vziať proteín so sebou. Konečne si tak viem pekne ustrážiť dostatočný podiel bielkovín v strave.

Pri vašom tréningovom pláne vám už asi nezostáva veľa času na iné veci. Ako manažujete školu, priateľov? Čo robíte, keď práve necvičíte?

Odmalička mi rodina vtĺkala do hlavy, že škola je prvoradá. Odkedy som na vysokej škole, vzdelanie a cvičenie sú pre mňa priorita číslo jeden. Boli aj obdobia, keď som sa ničomu inému nevenovala, iba som sa učila a cvičila. S priateľmi sa stretávam či už doma alebo v Bratislave. Aj keď nie vždy sa popri školských a iných povinnostiach vieme vídať tak často, ako by sme chceli. Veľa priateľov a skvelých ľudí som spoznala práve vďaka workoutu. A som za nich nesmierne vďačná. Okrem toho trénujem ľudí, píšem články, čítam, počúvam hudbu a počúvam podcasty. 

Venujme sa ale chviľku úspechom, ktoré vám tento šport priniesol. Vyzerá to tak, že kde sa objavíte, tam stojíte na stupni víťazov. Okrem iného ste skončili druhá na Majstrovstvách Slovenska v Street Workoute 2018, tretia na tohtoročných Majstrovstvách sveta v Moskve, vo svojej váhovej kategórii… máte nejaký obľúbený moment?

Asi to bude znieť šialene, ale napriek tomu, že nikdy nezabudnem na stresy pred Majstrovstvami sveta v Moskve, najviac zo všetkého mi utkvel v pamäti iný moment. Keď na majstrovstvách Slovenska v Košiciach vyhlasovali víťazov v mužskej kategórii a do mikrofónu povedali meno víťaza, jeho priateľka plakala a silno ma objímala od radosti. Plakala som s ňou. Vtedy som sa stala vicemajsterkou a 18-ročný Samuel Figur majstrom Slovenska. Rovnako nezabudnem, keď na súťaži v česko-poľskej Karvinej vyhlásili na prvých dvoch priečkach Klárku Čuříkovú a mňa. Objatie, ktoré sme jedna druhej venovali, bolo symbolom priateľstva a spolupatričnosti v tomto športe. A nakoniec pocit, keď som po kvalifikačnom kole v Moskve jedla syrový koláč a medzi postupujúcimi zrazu vyhlásili moje meno. Skoro som sa tým koláčom zadrhla. Nezabudnuteľným bolo aj to, keď som skončila bronzová. Keď na to myslím, vždy mám zimomriavky. Stále vravím, že poháre síce stoja vo vitrínke, ale tie zapadnú prachom. Najdôležitejšie sú pocity a príbehy, ktoré ich sprevádzajú.

Aký to bol pocit stáť na stupni víťazov na majstrovstvách sveta v Moskve 2019?

Pripadala som si, akoby duch opustil moje telo. Mojou túžbou bolo dostať sa na majstrovstvá sveta, o výhre som mohla iba snívať. Neverila som tomu ani v lietadle, ani dlho po návrate. Najviac ma rozosmiala moja  dobrá kamarátka, ktorá mi pred odchodom povedala, že ak nebudem v prvej desiatke, ani sa nemám vracať domov. Nezabudnem, ako ma po návrate, privítala s úsmevom. A tak som, chvalabohu, v Rusku nezostala a domov prichádzala s čistým svedomím a s riadnou náložou v kufri.

Ako dlho vám trvá nacvičiť si súťažnú zostavu? A aká je vaša obľubená disciplína?

Do Moskvy mi to trvalo skoro dva mesiace. Majstrovstvá Slovenska sme mali 15. júna, majstrovstvá sveta sa konali 27. júla. Nebyť môjho podvrtnutého lakťa a dvojtýždňovej angíny, trénovala by som nonstop. A mojou najobľúbenejšou disciplínou je Freestyle, teda voľná zostava. Tej sa zúčastňujem pravidelne na súťažiach či exhibíciách.

Pôsobíte aj ako rozhodkyňa na rôznych športových podujatiach a súťažiach. Ako vlastne funguje systém hodnotenia a bodovania súťažiacich?

Porotcov je maximálne päť. Delia sa na statického (ten, ktorý hodnotí statické prvky), dynamického (ten, ktorý hodnotí iba dynamiku) a setárskeho porotcu (ten, ktorý hodnotí prepájanie a počet prvkov do jedného setu). Najradšej hodnotím tretiu položku. Vždy sa stanoví maximálny počet bodov, ktorý udeľujeme súťažiacim, za ich výkony. Body sa strhávajú za pády a dotyky so zemou. Akrobatické prvky na zemi hodnotíme málokedy. Zostavy street workoutu sa predvádzajú na hrazdách a bradlách.

Cítili ste sa niekedy na súťaži ukrivdená po hodnotení od rozhodcov? Že vám možno udelili nízky počet bodov?

Ale áno, klamala by som, keby som povedala – nie. Najmä keď som začínala súťažiť a bola som veľmi citlivá. Na súťaži nás bolo päť, skončila som tretia. Predbehla ma dievčina, ktorá sa disciplíne Freestyle nikdy nevenovala. Nechápala som to, vtedy som si aj poplakala. Nie preto, že som závidela, ale preto, lebo som si myslela, že nie som dosť dobrá.

Aký je váš obľúbený prvok a ktorý je pre vás najzradnejší a najdlhšie ste ho nacvičovali?

Rok a pol mi trvalo, kým som urobila plný backlever, ktorý sa cvičí na kruhoch alebo na hrazde. Telo je v tejto pozícii rovnobežné so zemou, otočené hruďou k podlahe. Po viac ako roku som sa odhodlala na prvú stojku na vysokých bradlách. Asi tri mesiace som intenzívne trénovala salto z hrazdy, ktoré teraz robím s radosťou a ľahkosťou.

Sprevádzali vás počas rokov trénovania workoutu aj nejaké zranenia?

Samozrejme, boli, aj sú. Keď som ešte chodievala do posilňovne, raz ma počas mŕtveho ťahu seklo. Precenila som svoje sily. Nevedela som sa skoro dva týždne otočiť naľavo. Príšerná bolesť. Alebo keď som trénovala salto z hrazdy, spadla som tvárou priamo na žinenku. Bývam pretrénovaná v predsúťažnej príprave, no niekedy aj mimo nej a často sa mi poodtŕhajú mozole. Ruky sa hoja dlho a čerstvé rany veľmi štípu. Ale už som si na tú bolesť zvykla. Pre mňa najhorším zranením však bolo, keď som si podvrtla lakeť pri obyčajnom prechytení hrazdy. Stalo sa mi to na tohtoročných majstrovstvách v Trenčíne. Na súťaži v Rusku som musela mať aj bandáž.

Za čo ste najviac vďačná?

Za každý jeden nový deň. Za rannú ľadovú sprchu. Málo ľudí si uvedomuje silu nového dňa. Preto stále vravím, že milujem rána, nech sú akékoľvek. Horúce, zahmlené, zasnežené. Som vďačná za dobrých, láskavých a najmä úprimných a vtipných ľudí, ktorých mám pri sebe. A samej sebe za vytrvalosť, ktorú som si odmala pestovala a nenechala ju umrieť. Začať sa dá s čímkoľvek, keď je zápal. No vydržať a neustále napredovať v akejkoľvek činnosti, to je už majstrovské umenie.

Text: Barbora Hermanová
Foto: archív Veroniky Greinerovej