BOLI SME, BUDEME A NIKTO TO NEZMENÍ

…čas od času zaspia, to nič. Varínsky skauting bol kedysi elitou v rámci celého Slovenska. Zelenáči dnes preberajú štafetu od veteránov a pokračujú v ich stopách.

Skupina mladých ľudí stojí okolo ohňa a šepkom si pospevuje zvláštnu pieseň, ktorej slová rozpoznajú iba tí, ktorí ich už vedia. Zamyslené tváre sú osvetlené červeným svetlom plameňa a vo zvedavých  očiach sa odrážajú iskry žeravých uhlíkov. Prekríženými rukami sú pochytaní do takmer dokonalého kruhu. V zvláštnom rytme zabudnutej piesne sa pomaly vlnia zo strany na stranu.

„Nie je to kult, nie je to kult,“ pripomíname si v duchu počúvajúc skautky, ktoré nám opisujú spomienky na ich táborové večierky. Vedú nás do svojej malej klubovne v pivničných priestoroch, kde sa práve idú pripravovať na najbližšiu akciu. Pre odľahčenie situácie sa im zveríme s našim malým vnútorným monológom. Skautky sa iba zasmejú: „Aj my sme o tom kedysi sami seba presviedčali!“

Fénix Skautský 

„Vitajte v našom zaplesnenom pajzli!“ Takto nás oficiálne víta vedúca družiny Sobikov, ktorá sa nám predstavuje ako sestra Maruška. Sestra? Zdravotná? Rehoľná? Nie – vraj tak sa oslovujú – skautskými menami. „Je tu zlý vzduch, opadaná omietka, ale to si odmyslíte a vzduch sa vyvetrá,“ sprevádza nás ďalej priestormi.  „Nemáme to tu veľmi radi, nie je to úplne vhodné pre deti, ale sú to spomienky. Má to tu dobrú atmosféru…“ 

Navštívili sme základňu 152. zboru Javorov. Varínsky skauting sa spája s mnohými legendami medzinárodných rozmerov a patrí medzi najstaršie na celom Slovensku. Teraz sa rozhliadame po stiesnených priestoroch a dávnu slávu si môžeme zatiaľ iba domyslieť.

Hľadali sme legendy, očakávali sme múzeum, tešili sme sa na vitríny. Dostali sme „zaplesnený pajzel.“ Mierne vyvedenie s rovnováhy nemohlo zostať bez povšimnutia. Sestra Maruška nám preto vysvetľuje, že sa ich zbor zrodil ako Fénix z popola padnutého varínskeho skautingu. Hovorí o dramatických udalostiach, pre ktoré ich predkovia skončili. Oni vraj majú v skutočnosti iba 11 rokov. Sláva o ktorej sme počuli, ostala v minulosti. 

Príbehy na špendlíkoch 

S duchmi sa však už nestretneme. Rozprávame sa teda so živými. Skúmame nástenky, ktoré predstavujú pestrú diverzitu družín. Na jedenej vidíme nakreslené uzly spolu s tabuľkou mien, ku ktorým sa zapisujú body. Na ďalšej sú zase pripnuté mnohé fotografie mládeže v rovnošate nastúpenej okolo stožiaru. „To sú naše rána na táboroch,“ dostáva sa nám vysvetlenia od vedúcej. „Najskôr mávame rozcvičku – ja na ňu však väčšinou nejdem, pretože každých päť minút je dobrých. Keď už ale počujem výkrik ,Nástup!´, tak sa spamätám, dám si košeľu a utekám ku stožiaru. Čakáme, kým sa privalia deti a rozlepia oči. Potom začína ranný nástup. To už musíme byť v pozore, pretože sa vztyčuje vlajka a spievame hymnu.“  

Ďalšia nástenka upúta svojim avantgardným štýlom. Zo všetkých strán trčia rôzne papieriky, obrázky či tabuľky. „To je naša nástenka – nástenka Sobikov,“ hrdo sa prihlásia dievčatá ku svojmu výtvoru. Názov by sme inak nezistili, nebolo ho vidno. „Každú družinovku tu niečo pridáme – pripneme obal z cukríka alebo niečo vystrihnuté,“ dopĺňajú sa navzájom spokojne sledujúc svoj výtvor. 

V klubovni sú však aj stopy po skutočnej zálesáckej praxi, ktorá sa so skautingom bezprostredne spája. Okrem obrázkov uzlov, veľkého plagátu so zákonom cti či vyvesenej tabule s morzeovkou, tak predsa len vidíme onú očakávanú vitrínu. V tejto sú vystavené zvieracie stopy odliate do sadry. „Máme ich z jesennej stopovačky. Pamätám si, že všetci mali vtedy srnku a ja som chcela niečo iné. Vedela som, že diviak má navyše dve malé časti pod kopytami, a tak som ich tam pridala prstom.“ Aj takto sa dajú využiť vedomosti o zálesáctve. 

Naučiť sa prežiť v prírode je súčasťou výchovy. Deti to vedie k ohľaduplnosti a všímavosti. Nebudú tak chodiť po svete ako s klapkami na očiach a špuntami v ušiach.

Čestné skautské!

Maruška však rýchlo uvádza na pravú mieru, že tak urobila len „zo srandy“. S pohľadom upreným na vystavený zákon by sa jej ani inak nedalo. „Na našu česť sa dá spoľahnúť!“ vyhlási rozhodne. Priznáva však, že aj tak je ich zbor zvláštnym zoskupením a musia sa ešte mnohému naučiť. „Sme takí reštartovaní cementi,“ hodnotí s pokrčením pliec. Našťastie pre nás, vzápätí vysvetľuje: „Znamená to retardovaní dementi – chalani chceli na našom spoločnom tábore nadávať, ale keďže sa držíme morálnych zásad a naša vodkyňa to zakázala, museli si vymyslieť niečo iné.“ 

Učenie sa princípom morálky a cti však so sebou prináša nemalé problémy. „Aj moji súrodenci sú skauti a doma to je vtipné. Nemôžeme sa ani normálne zavádzať! Keď sa niekto opýta ,Čestné skautské?´ tak ste doklamali…“

Dopĺňa ju aj sestra Roman, ktorá spolu s ňou vedie dužinu. Ona tiež objavila v skautingu niečo, čo siaha hlbšie než by dokázala vysvetliť.  „Rada robím nevšedné veci a v skautingu je ich plno. Aj moja najvzácnejšia spomienka je z plnenia výzvy Nočný výsadok, keď nás vyhodili v tme niekde uprostred lesa a mali sme sa dostať na Starý hrad.“ Nadšene nám vysvetľuje, ako ich so zaviazanými očami naložili po dvojiciach do auta a odviezli na odľahlé miesto. Až keď počuli, že auto je preč, mohli si šatky zložiť a zorientovať sa. Hľadali cestičky, až našli známy záchytný bod, odkiaľ už trafili na Starý hrad. Tam ich pri ohni čakali vedúci. Pri takomto príbehu začne poslucháčovi blikať kontrolka. Zaviazané oči, odľahlé miesto, noc a tma – s tým sa nespájajú práve najkrajšie príbehy. Takéto a mnohé iné aktivity však učia mládež odvahe, orientácií v teréne či samostatnosti. Upokojilo nás aspoň vedomie, že táto konkrétna výzva má aspoň minimálnu vekovú hranicu. Či to však stačí rodičom… Sestra Roman mávne rukou – vraj sú už zvyknutí. 

Sestra Roman tiež hovorí o tom, ako pod hviezdami, na mnohých výpravách, táboroch a oddielových akciách, našla útočisko. Nie každý totiž chce žiť v rýchlej dobe technológií a pohodlia a celkom sa poddať zhonu a uponáhľanosti. Stále sa nájdu tí, ktorí hľadajú 

Svoje vedúce poteší a dojme milou odpoveďou i jedna z členiek družiny Sobikov, sestra Eluša. „Ide tu najmä o spoločenstvo, ktoré je pre mňa strašne dôležité. Sú tu správni ľudia, s ktorými si rozumiem a s ktorými je mi dobre.“ Tak potvrdzuje to, čo je primárnym cieľom skautingu: vo vzájomnej spolupatričnosti vychovávať „správnych ľudí“, ktorí zanechajú tento svet o niečo lepší, ako ho našli.  „Najlepšie sú posledné táboráky,“ zaspomína s úsmevom. „Sú tam všetci, skladajú sľuby a spoločne spievame a hráme na gitarách.“ Vtedy akoby sa svet zastavil.

Posolstvo z rozpadnutej steny 

Dievčatá nám rozprávajú, ako sa museli skautingu chopiť inak, aby ho ustáli. V dnešnom svete sú predsa len považovaní za čudákov. Dozvedáme sa, že medzi najčastejšie stereotypy, s ktorými sa stretávajú, patrí, že jedia šišky, predávajú sušienky alebo že sú pionieri. „Hovorí sa, že skauti sú rytiermi dnešnej doby… alebo by aspoň mali byť!“ Preto sa skauti učia prežiť v prírode, preto pomáhajú komunite či vychovávajú deti.

Ich cieľom je „byť pripravený.“– a to nielen na zlé počasie či nepriaznivé podmienky. „Byť pripravený znamená konať tak, aby si mohol šťastne žiť, aj šťastne zomierať.“ Takto znejú slová listu zakladateľa skautingu Badena Powella, ktorého portrét aj teraz visí na dverách klubovne varínskych javorov. 

Najmä pri slove pionieri však skautky zlostne zvraštia obočie alebo otrávene prevrátia očami. Môžu byť síce na začiatku svojej cesty, no zároveň vidia štreku, ktorú za nimi vyšliapali ich predkovia.  

Na bielej stene, z ktorej tragicky opadáva omietka a na ktorej už aj my vidíme pleseň, visia písmená a čísla vystrihnuté z kartónu nafarbené na červeno: 152. zbor Javorov Varín. „To meno a číslo znamená pre nás veľa,“ zvážnela sestra Maruška. Už odmalička, ako nastúpila do skautingu, ju učili význam, ktorý sa za názvom ukrýva. „Brat Javor bol zborový vodca varínskych skautov. Mal 52 rokov, keď nečakane zomrel a vtedajší zbor zanikol. My sa teraz voláme na jeho počesť podľa jeho skautského mena.“  Stovka tam je vraj preto, lebo vznikli práve vtedy, keď skauting oslavoval storočnicu. 

Viac však o minulosti nevie. Tam, kde jej ale chýbajú informácie, nastupuje predstavivosť. „Počula som o ňom málo… o bratovi Javorovi.  Predstavujem si ho ako Old Shatterhanda – obaja majú podľa mňa podobný vibe. Možno nebol taký múdry, aby vedel štiepiť atómy, ale mal v sebe skutočnú lesnú múdrosť.“

A tak sa dostávame presne tam, kde sme plánovali ísť – k legendám. „Keby tu teraz bol, myslím si, že by sme boli všetci konečne ticho a počúvali. Asi by bol na nás hrdý, že to robíme.“ 

Na stope duchov

Opúšťame klubovňu a vydávame sa do ulíc Varína. Ako tomu už v slovenských dedinách býva, každý pozná každého. „Choďte za Šumi,“ odporúčajú nám skautky. Kto alebo čo je „Šumi“ sa dozvedáme už onedlho. 

„Zbor sme museli zakladať od nuly a investovať vlastné prostriedky, aby sme mali aspoň základné veci,“ vysvetľuje spoluzakladateľka zboru sestra Šumienka. „Chceli sme dať možnosť naším vlastným deťom zažiť to, čo nás hrozne bavilo, keď sme boli deti a zároveň nám to dalo priateľstvá na celý život.“

Vysvetľuje nám, že sa pokúšali zachovať, čo si pamätali, od zákonov, cez rituály až po pesničky. „Chceli sme deťom ukázať tajomstvá a možnosti v prírode. Zároveň sme vedeli, že sa musia zapojiť do veľkej svetovej rodiny a zažiť priateľstvá s ľuďmi, ktorí majú podobné hodnoty.“

Napriek snahám však nemohli zabrániť dopadom, ktoré mala na deti a mládež zmena v spoločnosti. „Zmenilo sa asi úplne všetko. Postoj detí aj rodičov ku skautingu a najviac asi vôľa starších detí vziať na seba zodpovednosť za tých mladších, ochota obetovať svoj čas a zároveň sa zabávať spolu s deťmi,“ rozpráva o svojich skúsenostiach z dlhoročnej učiteľskej praxe. „Veľmi medzi sebou súťažia a vidia iba seba. Obetovať niečo pre druhého je ako požadovať niečo nadpozemské.“

Beta používatelia

To najdôležitejšie, prečo sa oplatilo obetovať veci voľný čas, zostalo: „priateľstvá, láska k prírode a úsmev detí zo zážitkov, ktoré by doma nikdy nezískali,“ hovorí sestra Šumi. Tiež dodáva, že pokiaľ zmenili život k lepšiemu aspoň jednému skautovi, stálo to za to. 

O naplnení tohto sna svedčí výpoveď sestry WTN, ktorá bola jedna z prvých členov zboru. „Bolo to asi pred dvanástimirokmi, keď sme začínali s kamarátmi. Keďže sme radi spolu trávili čas, v noci na skautských táboroch sme sa vytratili zo stanov a potajomky sme sa stretávali pri ohni. Vždy mal stráž iba jeden alebo dvaja, no my sme sa k nim pripojili. Všetci sme spoločne pozorovali hviezdy a učili sme sa názvy súhvezdí. Vymýšľali sme si pre ne vlastné mená, kreslili sme si ich na ruky a sprevádzali nás celým rokom. Doteraz na to spomíname, i keď už aktívne neskautujeme.“

Sestra WTN sa zasmeje aj pri spomienke na to, ako dostala skautské meno. Aj to mali na svedomí jej kamaráti. „Poznali sme starú indiánsku uspávanku, ktorá sa volala Watanay. Boli sme vtedy teenageri a skratka nám prišla vtipná, pretože znela podobne ako WTF. Význam to má však pekný…mimo formu.“

Nech už to však teraz v ich zbore, v klubovni či na nástupoch vyzerá akokoľvek, sestra Šumi sa na vec pozerá, takpovediac, po skautsky. „Ak stretnem mladého človeka, čo robí niečo zadarmo, veľmi si to vážim, lebo viem, že je asi jeden z mála.“ 

Dodáva tiež, že ich stretnutia sa pre mnohých stávajú osudovými. Ľudia tam nachádzajú jeden druhého. S touto referenciou nás posiela za manželským párom, ktorý spolu s ňou zakladal zbor. 

Foglarov ráj

Most medzi svetom legiend a „splesniveným pajzlom“ nám pomohla postaviť aj sestra Polárka. „Priala by som našim skautom, aby sa nebáli byť iní, aby sa nebáli robiť to, čo sa robilo pred sto rokmi. Viem, že je to v týchto časoch nemoderné a nenosí sa to. Možno budú v očiach druhých vyzerať čudne, ale nemali by sa toho báť.“  

Zo svojich čias si pamätá skauting ako dobrodružstvo, nové horizonty a nekonečné diaľky. Keď sa stala radkyňou vlastnej družiny, inšpirovala sa knihami od českého spisovateľa Jaroslava Foglara. „Chodili sme na čundre, lovili sme bobríkov, spali sme na zemi v spacákoch, boli sme zafúľaní… Vždy sme sa snažili urobiť viac, než sa od nás očakávalo.“ Dodáva, že dnes sa skauting aj v ich zbore občas topí vo vlne nových nápadov a zabúda sa na to staré. „Pridala by som pokojne aj nové veci, no iba ako niečo dodatočné. Za základ stále považujem rýdzo skautské výzvy, akou sú napríklad Tri orlie perá, ktoré prospievajú telu, duchu i duši. Ostatné môže byť – ale až potom.“ 

Vysvetľuje preto, že keď vidí na niekoho košeli iba nášivku smartfónista, nepresvedčí ju to. Podľa nej však existuje prirodzená selekcia. „Možno jednu tretinu celej organizácie tvoria tí praví skauti. Na človeku to vidno, v držaní tela, v pohľade, na tvári. Nechodí slepo – ani napravo ani naľavo po tomto svete. Vie, kam kráča.“ Verná svojej prezývke, ako Polárka vedie pútnikov nocou, ona vedie ostatných, aby vedeli, kam majú ísť. Napriek súčasným tendenciám môže však cesta viesť aj dozadu – do minulosti.

Tak si spomína aj na brata Javora, ktorého príbeh ešte i dnes vie skautov mnohému naučiť. Okrem toho, že na súčasníkov pôsobí ako Old Shatterhand, sa tak o ňom dozvedáme niečo viac. „Často hovorieval, že keď podávaš niekomu ruku, musíš dať najavo, že si ho vážiš. Veľmi si dával záležať na dochvíľnosť. Pamätám si na jeden skautský tábor v Tatrách. Bola som sa umyť dole v potoku, keď som začula, ako brat Javor zapískal dlhý a krátky tón na nástup. Vtedy som vedela, že to nestihnem. Ale to jednoducho nešlo. Človek bežal a urobil aj nemožné, len aby sa dostavil načas.“

Old Lentilshand

Na svoju manželku nadviazal v spomienkach aj brat Rys: „Boli sme vypätí, boli sme zmoknutí, boli sme mokrí. Bolo to v skautskom duchu a na úrovni. Boli sme od blata a od živice. Za každú dobrú vec sme dostali body a za každú zlú sa body strhli.“ Nad otázkou, čo dostali za výhru, iba pokrútil hlavou. „Vyhodnotením bolo to, že sme dobrí. Niektorí boli prví dobrí, ďalší boli druhí dobrí a tak ďalej. Našim vyznamenaním bolo, že sme to dokázali.“ Spomína si tiež, že nie všetci podobné výzvy zvládli. Na Gilwelskej lesnej škole zopár ľudí skončilo. „Boli arogantní, búrili sa. Brat Noe ich napomenul a keď nepočúvli, museli ísť domov.“

Spomína si tiež, ako si jeho rešpekt získal brat Javor. „Raz som mal na skautskom tábore službu v kuchyni a mali sme obrovský kotol s akýmsi dvojdňovým zabudnutým prívarkom. V&lial som ho do odpadovej jamy. Mal som tú šošovicu na rukách a vyzeralo to ako lepra. Chodil som po tábore a strašil som s tým ľudí. Prišiel som aj k bratovi Javorovi a s humorom som mu podal ruku. Prijal ju. Bol to pre mňa veľký zážitok. Neodmietol ani špinavú splesnenú ruku od pomyjí. Bola to taká moja hlúposť a jeho skúška.“ 

Brat Rys si však spomína aj na inú stránku povahy brata Javora. „Raz som mu doniesol na tábor pivo. Alkohol bol vždy na akciách prísne zakázaný. Zavolal som ho však dozadu za stany a ukázal som mu štyri plechovky. Zažiarili mu oči. Hneď si jedno otvoril a vypil ho na ex. Tak mu to bodlo… A povedal, že ďalšie po večierke. Aj takéto tajomstvá sme mali“

Medzi legendami 

Opäť blúdime ulicami. Smerujeme totiž k „old-skautom“ ako sa vo svojich kruhoch nazývajú vyslúžilí činovníci. Tentokrát sa však túlame Varínom bez telefónnych čísel, iba s adresami. ,Aj tak by vám nezdvihli,“ vyprevádza nás povzbudivo brat Rys.

Dostávame sa tak na počiatok posolstva, ktoré sa ťahá už celými desaťročiami, z generácie na generáciu. Dostávame sa k legendám.

„Mali sme svojich vedúcich za vzor a mimoriadne sme si ich vážili. Keď prišiel príkaz zrušiť skauting, mnohých vyhodili z práce. Jedným z našich vedúcich bol vtedy Martin Mičian, pracoval ako šéf vápenky vo Varíne. Kvôli histórií s organizáciou ho dali do výroby.“ Pri spomienke na všetkých ľudí, ktorí z neho vyformovali človeka, ktorým je dnes, si brat Svišť hlboko povzdychol. „Boli to dobrí ľudia, všetci si zaslúžili byť skautmi.“ Brat Svišť nám vysvetľuje, aké bolo byť skautom za jeho čias. 

Vo veku 86 rokov si stále pamätá, čo pre nich v mladosti znamenalo nosiť široký klobúk, šatku a košeľu pieskovej farby – rovnošatu, ktorej podoba sa zachovala dodnes.. Ani prísnosť režimu ich vtedy nezastavila. „Počas totality sme sa stretávali ako kamaráti potajomky. Máme veľa spomienok, no veľmi málo pamiatok. Takmer všetko sme museli zlikvidovať, aby sa na nás neprišlo.“ 

Svojim súčasníkom odkazuje:  „V prvom rade, aby si vážili vodcov. Iba od nich sa môžu veľa naučiť. Aby nezaháľali a na všetko používali hru. Aby sa na seba nehnevali, aby boli veselí. Skautská dobrota bola vždy dôležitá.“

Nepoddať sa

Prichádzame tiež za bratom Švandorom. „Aj po nástupe totality sme ostali verní. Naše stretnutia síce nemali nijakú štruktúru, no nevzdali sme sa a naďalej sme sa stretávali, rozprávali sa a budovali naše priateľstvá založené na skautských hodnotách – na pravde, odvahe a cti.“ Rozpráva, že v tom čase boli „akože“ súčasťou turistického oddielu a tí starší, medzi ktorých patril aj Svišť, prešli ku hasičom. „My mladí sme nevedeli o nijakých problémoch. Hovorilo sa, že sa udávalo, že ľudia kvôli činnosti v zbore prichádzali o zamestnania a som si takmer istý, že aj nás chodili kontrolovať členovia ŠTB.“

Vysvetľuje nám, že komunisti boli jednoznačne proti skautingu. Keď ho zakázali, prevzali niektoré vonkajšie črty a založili pionierstvo. To bolo však iba „lacnou napodobeninou“. „Boli sme vychovávaní vo viere, to komunisti nechceli. Viedli nás k slobode myslenia – ani to nechceli. Každý kto chcel nastúpiť na dobrú školu, sa musel stať pionierom. Bol to veľmi silný tlak – ja som však nepodľahol. Učiteľka mi vtedy z vlastných peňazí zaplatila pioniersky preukaz – ja som na to nedal ani korunu.“

Naprieč časom

Pri slovách vyslúžilých činovníkov si neraz spomenieme na skautky, ktoré nás privítali na začiatku našej cesty. Svojské, ako mohli byť, v ich slovách sa zrazu ľahko nesie ozvena ich predkov. Ako nám Švandor ďalej rozpráva, ako sa vnútorne búrili proti pionierstvu, rozpamätáme sa na mladé členky družiny Sobikov, ako otrávene prevracajú oči. 

Švandor nám rozpráva aj o jeho najsvetlejšej spomienke: „Dodnes si spomínam na skladanie môjho sľubu . Ako nás na to pripravovali a čo všetko nás učili. Skúšky boli ťažšie ako maturita! Sľub sa skladal do rúk vodcovi pri slávnostnom ohni.  Ceremónia bola na Starom hrade. Pamätám si, že sme veľmi veľa spievali.“ 

Predstavíme si Starý hrad, ako tam spievajú chlapci v roku 1968 po veľkej ceremónií. Na to isté miesto, presne o 52 rokov neskôr, hľadá cestu sestra Roman, aby splnila výzvu Nočný výsadok. Počúvame, ako brávali činovníci do rúk gitary a harmoniky a dlho spievali pod hviezdami  svoje obľúbené piesne. Tie isté skladby nachádzame aj v spevníkoch odložených v dnešnej klubovni. 

Akoby sa zrazu v tme noci všetky rozdiely strácali. Činovníci stoja hneď vedľa súčasníkov, bok po boku, s rovnakým pohľadom, s rovnakým držaním tela, s rovnakým cieľom. Všetci sa držia s prekríženými rukami, pomaly sa kývajú a sledujú súhvezdia iskier, ktoré sa vznášajú nad ohňom. A popri tom si do noci a ticha hmkajú pesničku, ktorej slová nám navždy ostanú neznáme. 

Autorka: Martina Halúsková