ANNA SÁMELOVÁ: „ŽURNALISTA NEDOKÁŽE BYŤ OBJEKTÍVNY, MÁ BYŤ NESTRANNÝ“

Docentka Anna Sámelová, ktorá na Katedre žurnalistiky vyučuje niekoľko predmetov, vystúpila na jednom z občianskych protestov v Poprade. Pri tejto príležitosti sme bývalej šéfke spravodajstva verejnoprávnej televízie položili niekoľko otázok.

Vždy, keď mám v pláne ísť na protest alebo verejné zhromaždenie, zháčim sa a uvažujem, či to je kóšer. Ako študent žurnalistiky by som si predsa mal zachovať istý odstup od udalostí. Je teda správne, aby chodievali (budúci) novinári na protesty?

Isteže áno, protesty sú verejnou záležitosťou občianskej angažovanosti. Bez občianskej participácie nie je demokracia. Žurnalisti sú mostom medzi tým, čo sa odohráva na protestoch a tými, ktorí by na tie protesty možno aj chceli prísť, ale nemôžu, nemajú odvahu, prípadne ich protesty nezaujímajú. Aspoň sa dozvedia, čo sa tam deje. Je dôležité, aby novinári na protesty chodili. Rovnako dôležité je, aby nerobili aktivistov.

Poprad je „baštou“ odporu voči súčasnej vláde, je to jediné miesto na Slovensku, kde sa občianske zhromaždenia konajú, s krátkou letnou prestávkou, takmer nepretržite od minulého roku. Organizátori sa rozhodli, že nebudú pozývať politicky aktívnych rečníkov. Súhlasíte s touto stratégiou?

Vzhľadom na to, že organizátorom popradských občianskych zhromaždení je občianska iniciatíva, ktorá si do svojho vienka dala apolitickosť, tak áno, súhlasím.

Žurnalista nedokáže byť objektívny, pretože je človek a píše o ľudskej spoločnosti.

Anna Sámelová

Na internete sa nedávno šíril obrázok, ktorý glosoval súčasnú situáciu na Slovensku slovami: „Kým iné krajiny smerujú vpred, my ideme opačným smerom, čochvíľa stretneme Cyrila a Metoda.“ Ideme skutočne späť? Je naša spoločnosť vo fáze pripomínajúcej obdobie mečiarizmu?

Celkom určite. Spoločnosť už je vo fáze občianskeho strachu a občianskej, rodinnej i mediálnej polarizácie. Znamená to, že sa v krajine delíme na „prorežimných“ a „antirežimných“. Čím viac bude vládna garnitúra uťahovať skrutky autokracie, ktorá sa nám v našej krajine začína rozliehať, tým viac sa bude polarizácia radikalizovať na obidvoch stranách. Vo výsledku prídu dni, keď si nebudeme vedieť prísť na meno. Ale prežili sme mečiarizmus, prežijeme aj ficoizmus.

Keď novinár Michal Kovačič odchádzal z Televízie Markíza, kriticky sa vyjadril na adresu Miroslava Frindta, ktorý bol a dodnes je jedným z najhlučnejších odporcov prijatých opatrení v RTVS, ktoré znamenali jej koniec a vznik STVR. Nekopeme zbytočne do seba na tej istej strane barikády?

Je to ako v období mečiarizmu. Najhorším štádiom je, keď sa ľudia v rámci jednej profesie začnú morálne odsudzovať. Lebo to je to, čo urobil Michal Kovačič. Hodil morálny apel na Mira Frindta, nepoznajúc jeho motivácie, životné situácie, rozhodnutia. Napokon, Miro Frindt nebol jediný, kto sa rozhodol v Slovenskej televízii zotrvať v okamihu, keď Zuzana Kovačič-Hanzelová alebo Michal Kovačič odchádzali zo Slovenskej televízie. Nie je dobré, keď sa profesie týmto spôsobom vnútorne oslabujú, lebo moralizovanie ešte nikdy nikomu nič pozitívne neprinieslo. Žurnalisti ale nemusia držať pokope, lebo predstavujú širokú paletu odborovej, záujmovej, ale aj ideologickej farebnosti národa.

Vy ste známa tézou, že novinári by nemali byť objektívni, ale nestranní. Za tento výrok vás v minulosti kritizoval aj bývalý poradca predsedu vlády Eduard Chmelár. Objasníte nám ho?

Objektívne môže byť niečo, čo vieme zmerať. Napríklad, vieme objektívne vyrobiť desaťcentimetrovú skrutku zo stopercentnej platiny, ktorá bude mať dvadsaťpäť gramov. Zvážim, zistím, či som to dobre urobila. Človek nedokáže byť objektívny, lebo sa nedokáže vyzliecť zo svojho človečenstva. Každý z nás, aj keď sme na rovnakej akcii alebo čítame rovnakú knižku, máme úplne odlišné životné skúsenosti, formovali nás iné prostredia, iné komunity. Aj náš osobný zážitok alebo pôžitok z tej istej akcie je rôzny. Žurnalista nedokáže byť objektívny, pretože je človek a píše o ľudskej spoločnosti. Musí byť ale nestranný. To znamená dokázať sa na tú chvíľu žurnalistického výkonu odosobniť od svojich emócií, od svojich životných skúseností, od toho, čo ho formovalo a priniesť svojim čitateľom, divákom nestranný pohľad na vec. Pohľad zhora. Ako keď sa dívame na laboratórne myši, a potom o nich píšeme.

Autor: Daniel Barilla

Foto: Milan Cehula