Browsing Category

Pod povrchom

Nedovolím jej, aby ma obrala o celý život

„Prvé anorektické myšlienky som mala už v desiatich rokoch, keď som sa v skúšobnej kabínke s nechuťou pozerala na svoj odraz v zrkadle. Kedysi ma za výzor šikanovali, no všetko sa zmenilo v  puberte. Mala som veľa kamarátov, hrala som na klavíri, darilo sa mi v škole aj v tanci, môj život bol perfektný.“

Toto sú slová Terezy, ktorá sa rozhodla so svojím príbehom podeliť na blogu prostredníctvom internetovej stránky www.interez.sk.

„Idylku narušilo podozrenie, že už nie som taká chudá, ako som bývala na základnej škole. Držala som si váhu 54 kíl pri výške 164 centimetrov. V skutočnosti optimálna váha ma začala stresovať. Rozhodla som sa, že schudnem. Radikálne som obmedzila denný príjem kalórií. Okrem tréningov som doma posilňovala.“

Tereza schudla jedenásť kilogramov. Po preventívnej prehliadke ju doktorka poslala
do nemocnice, kde ju hospitalizovali. Trvalo niekoľko týždňov, kým aspoň trochu pribrala. Po jedle mala výčitky a plakala.

Samu seba musím zahriaknuť, keď mi napadnú myšlienky o tom, ako nechcem jesť. Viem, že ma ešte čaká dlhá cesta, ale nemienim sa vzdať. Anorexia ma už obrala o tanec, množstvo zážitkov, možností, kamarátov a úsmev, ale nedovolím jej, aby ma obrala o celý život,“ uvádza na blogu Tereza.

Chcela zhodiť len „pár kíl“

Osemnásťročná študentka strednej školy a spisovateľka Valentína Sedileková by o anorexii vedela povedať svoje. Autorka fantasy trilógie Pokrvní s ňou bojuje už od svojich ôsmich rokov. Všetko sa to začalo najmä kvôli športu. V detstve sa venovala atletike a v tom čase mala ísť aj na Majstrovstvá Európy v krose v Šamoríne. Musela mať ideálnu výšku a váhu. Aj napriek tomu, že jej hmotnosť bola v poriadku, chcela schudnúť.

Valentínino chudnutie nebezpečne naberalo na obrátkach. Neustále kontrolovala, čo vloží do úst a cvičila. Chudnutie, vďaka ktorému mala zhodiť len „pár kíl“, sa jej úplne vymklo spod kontroly. Musela sa ambulantne liečiť.

Aj napriek rozhodnutiu bojovať s anorexiou neustále chudla. „Proces liečby je veľmi dlhý a ako na hojdačke – priberieš kilo, schudneš dve. Je ťažké premôcť chorobu v sebe.“

Túžila pomáhať ľuďom s podobným problémom

Valentína vie, ako trpia dievčatá s anorexiou. Svojimi skúsenosťami sa snaží vystríhať ľudí pred následkami choroby. Chcela im pomáhať, a preto sa rozhodla založiť neziskový projekt s názvom Chuť žiť. Ten sa venuje práve poruchám príjmu potravy.

Chuť žiť ako myšlienka vznikol, keď som mala ťažké obdobie. V tom čase som sa chcela uzdraviť. Bolo to pre mňa najťažšie rozhodnutie v živote, hľadala som motiváciu. Nechcela som sa liečiť pre seba, ale pre rodičov, aby sa netrápili. Chcela som byť zdravá pre doktorku, aby mala o pacienta menej, pre trénera, aby som mohla znovu behať…

Podľa nej bola najsilnejšou motiváciou veta, ktorú si vtedy povedala: „Keď budeš zdravá, rozbehneš projekt, aby druhí ľudia nemuseli prechádzať tým, čím prechádzaš ty. A nejakým zázrakom sa mi darí s anorexiou bojovať.“

Projekt, ktorý vznikol v roku 2017, sa venuje prevencii, pomoci a vzdelaniu pri poruchách príjmu potravy. Zameriava sa najmä na verejnosť, tínedžerov, rodičov a športovcov. Jednoducho, ide o pomoc a podporu chorým, ich rodinám, prevenciu na školách, športových kluboch i verejnosti. A tiež o spoluprácu s odborníkmi. Organizátori sa snažia napríklad  zlepšiť aj stav detskej psychiatrie na Slovensku.

Aj keď to bola moja iniciatíva, projekt vôbec nie je len o mne. Máme niekoľkovrstvový tím. Základ tvorím ja,  Róbert Slovák – prezident Klubu reklamných agentúr Slovenska a Ľubica Rozborová – špecialistka na rodovú rovnosť,“ tvrdí Valentína Sedileková.

Títo ľudia sú hybnou silou celého projektu. Okrem nich tím tvoria aj odborní garanti
– doktorka Martina Paulinyová, nutricionistka Ivana Kachútová, športovkyňa Oľga Beständig a spisovateľka Gabina Weissová. Ďalej by projekt nedokázal fungovať bez partnerov alebo dobrovoľníkov.

Spolupráca s ľuďmi, ktorí zachraňujú životy

Tím sa snaží oslovovať aj psychiatrov, psychológov, pedagógov a nutričných špecialistov, aby dobrovoľníkov na tému porúch príjmu potravy školili.

„Sú to skvelí ľudia, ktorí sa boria so systémom a denno-denne zachraňujú životy. Mnohí sú preťažení a spolupracovať s nimi je náročné. Napriek tomu sa veľmi snažia,“ vysvetľuje Valentína.

S psychológmi organizujú rôzne dvojhodinové semináre. Pod záštitou projektu v súčasnosti pracuje okolo pätnásť odborníkov – špecialistov na poruchy príjmu potravy. Študentov a dobrovoľníkov školí organizátorka projektu Valentína, psychiater, psychológ a nutricionistka.

Každý prípad je náročný, aj keď sa líšia. Nikdy neexistuje jedna príčina vzniku choroby, môže za to množstvo faktorov. Od šikany v škole až po rozvod rodičov či tlak okolia,“ upozorňuje Valentína.

Autobiografia o neľahkej ceste za zdravím

O svojom živote s anorexiou sa rozhodla napísať knihu. V autobiografii opisuje svoj príbeh a boj s chorobou. Jej súčasťou sú príbehy dievčat, ktoré sa liečia a zároveň komentáre odborníkov ku každému z nich. Okrem toho obsahuje aj rôzne tipy ako pomôcť ľuďom trpiacim anorexiou. „Ničila ma, a pritom sa tvárila, že ma ľúbi. A ja som pri hľadaní vlastnej sebahodnoty bola ochotná obetovať aj vlastný život,” takto znie úryvok z knihy Chuť žiť.

Od zdravého stravovania k anorexii

Andrea je matkou šestnásťročného dievčaťa, ktoré sa v súčasnosti z anorexie lieči. Jej meno – na žiadosť matky, nezverejňujeme. Toto dievča trpí chorobou už viac ako rok. Jej „zdravý životný štýl“ prerástol do štádia, keď mala výčitky svedomia sotva niečo zjedla.

Najskôr len obmedzila potraviny, v ktorých sa nachádzali cukry a tuky. Neskôr aj sacharidy. Kedykoľvek sme išli na zmrzlinu, odmietala ju jesť. Povedala mi, aby som radšej upiekla koláč. Aj ten musel byť len zo špaldovej múky a cukor som mala nahradiť troškou medu. Müsli vymenila za obyčajné vločky. Syry vraj nie sú zdravé. Potom prestala piť mlieko,“ spomína Andrea.

Verila článkom, kde sa písalo to, čo chcela čítať. Čo je a nie je zdravé. Ortorexia, čiže posadnutosť zdravou výživou, ako vyšitá. Keď si okolie všimlo jej štíhlu postavu poukazovali na to, ako výborne vyzerá. Aká je kočka. No ona začala jesť ešte menej. Ovocie vynechávala, až ho prestala jesť.“

Postupne znižovala príjem stravy. Po nejakom čase sa prestala zaujímať o to, ktoré potraviny sú zdravé. Väčšinu z nich jednoducho vylúčila zo svojho jedálnička.

Kalorické tabuľky patrili k dennému poriadku. Bola unavená, všetky myšlienky a debaty s nami sa krútili okolo stravy. Ak sme ju donútili zjesť niečo, čo nechcela, dostala záchvat plaču, mala výčitky. A cvičila. Naťahovala sa s činkami, aby nabrala svaly. Darmo jej lekári vysvetľovali, že svaly nemajú z čoho rásť, že sa ničí a chudne ešte viac. Nie, ona mala vždy svoju odpoveď.“

Andreina dcéra sa – podobne ako Valentína Sedileková, venovala vrcholovému športu. Bola veľmi žiadaná, dokonca dva roky pôsobila v reprezentácii. Potom sa však zranila, zlomila si nohu. Z reprezentácie ju tak na pol roka vyradili.

Pribrala asi štyri kilogramy. Bola nešťastná, pripadala si ťažká. Keďže sa chcela opäť dostať do formy, nazdávala sa, že „úpravou“ stravy zníži hmotnosť. Odbúra tuky. Dcéra je na seba až extrémne prísna. S neúspechom sa nevedela vyrovnať, všetko chcela robiť dokonale. Dokonale školu, dokonale šport a dokonale ovládať svoje telo tak, ako ona chce. Keď u nej prepukla choroba, akoby sa nejedením odmeňovala. Tešilo ju, že dokázala nejesť.“

Rodičia dcére dohovárali, ona ich vôbec nepočúvala. Verili, že jej pomôže pediatrička. Nechala jej urobiť vyšetrenie na kompletný krvný obraz. Výsledky neboli dobré.

Navštívili sme športového lekára, ktorý dcére spravil EKG a ďašie vyšetrenia. Hodnoty boli veľmi zlé. Srdiečko jej bilo veľmi pomaly, to nás vystrašilo. Na čas jej táto výstraha pomohla…Ale len na chvíľu. Museli sme vyhľadať psychológa, psychiatra a nutricionistku. Sami by sme jej nepomohli,“ spomína Andrea. Frekvencia srdca jej dcéry dosahovala len 33 úderov za minútu, pričom hodnota priemernej frekvencie sa pohybuje od 60 do 100 úderov za minútu.

Liečba umením

O projekte Chuť žiť sa Andrea dozvedela cez internet. Sledovala rôzne diskusie a články o anorexii. Iniciátorka projektu spravila na internete veľkú osvetu. Andrea neváhala a napísala jej na sociálnej sieti.

Valentína nás ihneď usmernila. Nemali sme čas rozhodovať sa. Ono to bolo pre nás jediné riešenie. Je veľmi pozitívne, že tu pracuje tím odborníkov, ktorí danej problematike rozumejú,“ hovorí Andrea.

Rovnomenná kniha Valentíny Sedilekovej

Iniciátori projektu konali. Andreinej dcére zabezpečili stretnutie s odborníkmi –  s nutričnou poradkyňou, psychiatrom a psychológom.

Výborná bola diskusia, kde Valentína vyrozprávala svoj príbeh. Zapojila sa aj psychiatrička Martina Paulínyová a nutricionistka Ivana Kachútová. Po nej si dcéra uvedomila, že má vážny problém a vedela ho pomenovať.“

Vďaka pomoci ľuďom z projektu Chuť žiť je Andreina dcéra v liečebnom zariadení. Andrea tvrdí, že aj keď je liečba prísna, dcéra vôbec nemá pocit, akoby bola v nejakom zajatí. Celý týždeň absolvujú pacienti program: od arteterapie až po tanečnú terapiu. Každý deň sa v skupinkách rozprávajú o rizikách anorexie.

Pomaly sa to zlepšuje. No ešte stále s niektorými potravinami bojuje. Treba zmeniť stav mysle. Veríme však, že sa jej to podarí,“ myslí si Andrea.

Chcú zlepšiť stav liečebného systému na Slovensku

Toto je len jeden z mnohých prípadov, ktorým projekt pomohol. Pomáhať ľuďom trpiacim poruchami príjmu potravy je však nesmierne ťažké, ak sa oni sami liečiť nechcú.

Mladá spisovateľka a študentka chce, aby sa o projekte dozvedelo čo najviac ľudí. „Radi by sme sa etablovali v mysliach ľudí, aby vedeli, že sa na nás môžu kedykoľvek obrátiť.“

Organizátori si stanovili niekoľko cieľov. Ide najmä o zlepšenie liečebného systému porúch príjmu potravy a zlepšenie stavu detskej psychiatrie na Slovensku. „Radi by sme vybudovali kliniku či stacionáre. Zbierame dáta, vydali sme knihu, vyvíjame četbot, vytvárame databázu odborníkov, hľadáme nové partnerstvá, organizujeme turné… Teším sa z toho, verím, že sa nám to podarí,“ dodáva Valentína.

Text: Radka Rosenbergová
Foto: Tomáš Hrdlička

Láska za tisícku. Za čo dostávajú „obrovské peniaze“ vodiči MHD

„Ako vodič MHD som spokojný. Mesačne zarobím aj 1500 eur.“ Tento náborový slogan sa k realite veľmi neblíži. Zlepšenie platových podmienok bol jeden z hlavných dôvodov vyhlásenia štrajkovej pohotovosti vodičov Dopravného podniku ešte minulú jeseň. Stále hľadajú zamestnancov a robia nábory, situácia sa ale dlhodobo nezlepšuje.

Rozprávala som sa s niekoľkými vodičmi, aby som dokázala lepšie pochopiť ich prácu. Keď som počúvala ich rôzne príhody a každodenné problémy, dala som si ich dokopy a napadlo mi, že by z toho mohol byť môj vlastný deň: „Obyčajný deň obyčajnej vodičky“.

  Sú tri hodiny ráno. Všetci ešte spia. Dokonca aj zúrivá susedova čivava nado mnou. Budík neľútostne vyzváňa, je najvyšší čas vstať. S mozgom v pohotovostnom režime sa snažím obliecť si uniformu. Podarí sa mi to až na tretí pokus..

V náhlivosti kontrolujem obsah svojej tašky a so zdesením zisťujem, že nemám vstupnú kartu. Ak sa chcem vyhnúť podozrievavému pohľadu vrátnika, pustím sa radšej do hľadania. Á, tu je, výborne! Bežím na prvý denný spoj, lebo dnes som ten služobný už nestihla.  V autobuse sme len dvaja – vodič a ja. Chápavo sa na kolegu usmejem, zdieľame spolu rovnaký osud. Ranné cestovanie má svoje výhody, v meste nie sú zápchy, máte pocit, že ste v celej Bratislave len vy.

 Dopíjam kávu z termohrnčeka a vystupujem pri vozovni. Poprajem svojmu spolutrpiteľovi príjemný zvyšok služby a náhlim sa za svojimi povinnosťami. Cestou na vrátnicu premýšľam, či je vonku tak chladno, aby som v električke kúrila. Pozdravím vrátnika, neprívetivého pána v strednom veku. Moje prvé kroky smerujú do výpravne. Výpravkyňa, ktorá dnes mala nočnú službu, mi podáva malú čiernu aktovku s palubnou kartou a vlakopisom.

Rýchlo pozriem na hodinky, odchod mám o desať minút, mala by som si švihnúť. Otváram si električku, dnes mi osud doprial „kačicu“, to sú tie malé čudá s kĺbom v strede. Mám ich rada, idú celkom svižne a neboli vyrobené za Márie Terézie. Do palubného počítača strkám kartu, vyťukám potrebné údaje a ako zvyčajne, takmer si zabudnem vyložiť malú bielu ceduľku s poradím. To je to červené číselko, ktoré má vodič v pravom rohu vozidla. Moja roztržitosť je v podniku povestná. Raz odídem bez električky.

Prístroj ostražito zapípa, je časť odísť. Nechcem si nahnať meškanie hneď na odchode, ráno by sa malo začať pozitívne, nie päťminútovým sklzom. Ešte niekoľko hlbokých nádychov a môže sa začať „obyčajný deň“.

Vonku sa už úplne rozvidnelo. Je približne sedem hodín a už mám za sebou niekoľko malých infarktov. Ľudia náhliaci sa za svojimi povinnosťami, zahľadení do mobilov alebo pozerajúci úplne opačným smerom, sa snažia demonštrovať svoju nesmrteľnosť. Mladá žena v kostýme, s telefónom pritisnutým na ucho mi pred  chvíľou v poslednej sekunde uhla z cesty. Našťastie, tréningom som sa naučila odhadnúť rizikové správanie a s jej náhlym rozhodnutím vrhnúť sa mi pod kolesá som rátala. S prstom na tlačidle „zvonec“ som pre istotu pribrzdila a veru, dobre som spravila. Vidím vyplašený pohľad jej modrých očí, keď v topánkach na vysokých podpätkoch bleskurýchlo kráča preč z mojej jazdnej dráhy. Dúfam, že aspoň na chvíľu budem mať pokoj.

Z palubného počítača sa ozýva burácajúci hlas dispečera: Porucha na trolejovom vedení, prerušená doprava. A naozaj, pred sebou už vidím kolónu električiek. Zhlboka sa nadýchnem, otvorím dvere kabíny, aby som oznámila cestujúcim, že nateraz ostávame tu. V takejto situácii sa vždy ukáže podstata ľudskej povahy. Niekto správu o tom, že električka predo mnou mala dopravnú nehodu a ďalej nepôjdeme, prijme s úplným pokojom. Iný sa ma snaží presvedčiť, že je to hlúposť a isto to robím úmyselne. Jeden starý pán sa mi dokonca vyhrážal, že zavolá políciu. Ľudia sú rôzni. Aj rôzne hlúpi.

Panoptikum cestujúcich v mojom voze príjme správu celkom pokojne. Väčšina len so sklamaným výrazom vystúpi a ide po vlastných. Dnes sa to zaobišlo bez nadávok na oboch stranách. O pár minút sa údržbárom podarí opraviť poruchu a dlhý had električiek sa pomaly hýbe.

Ranná špička sa chýli ku koncu. Mesto je o poznanie prázdnejšie, dospelí sú v práci, deti v škole. V centre je však situácia vždy komplikovaná. Som ako na ihlách, či sa spoza zaparkovaného auta nevynorí nejaký blázon, ktorý ma prehliadol. Riadiacu páku zvieram tak silno, až mi tŕpne ruka. Stačí sekunda nepozornosti a máte niekoho pod kolesami. 

Z krásnych snov o silnej káve, ktorú bezpodmienečne potrebujem, ma vytrhne škrípanie gúm. Obrovská biela dodávka sa rozhodla, že červená na semafore platí len pre tých ostatných. Toto neubrzdím. Prudko potiahnem rýchlostnú páku smerom k sebe v snahe zabrániť katastrofe. Neskoro. V ušiach mi rezonuje zvuk krčiaceho sa plechu. Prosím, len nech je to bez zranení. Roztrasenými rukami otváram dvere kabíny. Cestujúci na mňa vystrašene pozerajú. „Nezranil sa niekto?“ pýtam sa smerom k vydeseným ľuďom. Tí krútia hlavami. Uľahčene si vydýchnem.  Som v šoku,  ale musím upokojiť emócie a pokúsiť sa situáciu vyriešiť.

 Moja prvá povinnosť je zavolať na dispečing. „Počkajte na mieste, polícia je už na ceste.“ Vychádzam von. Vodič dodávky, mladý, asi tridsaťročný muž, je ešte vo väčšom šoku než ja. Nevyzerá zranený, je úplne vykoľajený. Pozeráme sa na seba, ani jeden nie je schopný slova. O niekoľko minút prichádza polícia. V hlavnom meste sú tieto nehody na dennom poriadku, pre nich je to rutina. Kolóna električiek za mnou sa zväčšuje, už druhý prestoj za jeden deň, cestujúci musia byť nadšení. Bodaj by tento deň rýchlo skončil.

„Prečo som sa na to vlastne dala?“ uvažujem. Sedím konečne doma, nohy vyložené na nízkom konferenčnom stolíku. Odpoveď je jednoduchá.  Mám svoju prácu rada a nemenila by som.

            Tento príbeh vyzerá na prvý pohľad ako odtrhnutý od reality. Bratislavskí vodiči mi ale potvrdili, že to je až príliš skutočné. Ich práca je veľmi psychicky náročná a vyčerpávajúca. Plagáty o tisícpäťsto eurách, ktoré mesačne zarobia, ste určite videli. Vodička Eva mi na to povedala len jedno: „Tisícpäťsto eur nezarobím, ani keď mám dvesto hodín nadčasov. Vtedy mám tak tisícku.“ Napriek tomu má ale svoju prácu rada. A nie je jediná.

Text: Veronika Bullová
Foto: Alexandra Kotuliaková

Čo som zažil, keď som obedoval v Černobyle

Autori: Marek Biro (text), Betka Takácsová (foto)

Bližšie sa k Černobyľu bez povolenia nedostaneme. Pred vstupom do 30-kilometrovej zóny je prvá kontrola. Jedinú prístupovú cestu stráži desať policajtov, rampa a dva túlavé psy, vyžadujúce si našu pozornosť. Na turistov sú pripravení aj ľudia. Pred hranicou sú dva stánky so suvenírmi so známym symbolom rádioaktivity alebo s fotkami opusteného mesta Pripiať či elektrárne Černobyľ. Keďže sme na Ukrajine, ponúkali v nich aj varené víno.

Policajti každému skontrolujú povolenie na vstup a rampa sa pred nami otvorila. V januári sme navštívili miesto, kde sa pred 33-rokmi stala jedna z najväčších tragédií modernej doby. O pár mesiacov na to vznikol americký seriál, ktorý z tragédie urobil jednu z najdiskutovanejších tém súčasnosti.
Nukleárny reaktor černobyľskej elektrárne vybuchol v noci z 25. na 26. apríla 1986. Havárií predchádzala technická skúška, ktorá mala overiť, či budú čerpadlá schopné pri výpadku elektriny naďalej ochladzovať reaktor. Stal sa však opak.

Reaktor sa prehrial a nastal výbuch. V tom čase väčšinu pochybení pripisovali len pracovníkom elektrárne. Teraz však vieme, že išlo o súhru zlých rozhodnutí personálu a konštrukčných chýb štvrtého reaktora.  „Operátori reaktora neboli informovaní o jeho zlom naprojektovaní ani o tom, že takýto test môže viesť k  explózii,“ uvádza agentúra pre jadrovú energiu OECD.

Zrútená budova školy.

Život si nájde cestu Cesta z Kyjeva do Černobyľu trvá približne dve hodiny. Odchod bol naplánovaný na siedmu ráno. Biely minibus s obrovskou gýčovou nálepkou so znakom rádioaktivity nás už čakal pred vlakovou stanicou. Sedeli v ňom už mladí ľudia s rôznych krajín sveta. Lotyši, Angličania, Austrálčania, Ázijci a Slováci. S príjemnou východoeurópskou angličtinou nás privítala Elena, naša sprievodkyňa. K práci sprievodkyne v Černobyle ju priviedla zvedavosť, nasledovalo naštudovanie množstva informácií, skúšky a dnes sprevádza turistov po jednom z najzaujímavejších a najdesivejších miest sveta.

Po odchode z ukrajinskej metropoly nám Elena povedala zaujímavosti o Černobyle, spustila dokument a vypočuli sme si množstvo varovaní a zákazov. „Nevybočte z trasy, ak vám to nedovolím. Keď sme mimo minibusu nepite, nejedzte ani nefajčite. Snažte sa nedotýkať žiadnych vecí. Pozor na psov pri vstupoch do zóny, nevieme, kadiaľ sa túlajú,“ povedala Elena. Psov pri rampách však pohladkala. Upozornila nás aj na mužov, ktorí strážia zónu. „Poznáme sa a máme priateľský vzťah. Ale aj tak sú veľmi striktní a nechcete ich nahnevať. Predsa len, sú to policajti,“ odpovedala na otázku, ako dobre sa s nimi pozná.

Po prechode cez prvú 30-kilometrovú hranicu sme sa blížili k opusteným dedinkám v Černobyľskej oblasti. Rozpadnuté drevené domy už pohltil les. Elena nám povedala, že posledná obyvateľka, ktorá sa sem po tragédii vrátila, už zomrela – na starobu. Vraj sa dožila úctyhodných 90 rokov. Elene starenka prezradila, že skôr ako radiácia, by ju zabil stres z mesta.

Kultúrne centrum.

Vošli sme do domu miestneho lekára. Na zemi boli staré zdravotné karty pacientov a zdravotnícky materiál. Na konci dedinky stál jeden z mála tehlových domov. Obchod. Prázdny, žiadne regály či pokladnica. Len nápis „Produkty“, deravá podlaha a strecha, budiaca dojem, že každú chvíľu na nás spadne. Tieto opustené dedinky a drevené domy sú pripomienkou toho, že černobyľská tragédia nezasiahla len obyvateľov mesta Pripiať, ale aj široké okolie elektrárne.

V súčasnosti sa vo vzduchu radiácia nenachádza. Je uväznená v ožiarenej zemi, vode, starých predmetoch. Vysoké dávky cézia a stroncia sa uložili do pôdy na území Bieloruska, Ukrajiny a Ruska. Pôda je kontaminovaná na ploche 125-tisíc kilometrov štvorcových od elektrárne Černobyľ. Zasiahnuté boli nielen mestá, ale aj polia, vodné plochy, lesy a živočíchy v nich.

OECD pripomína, že v bývalom Sovietskom zväze budú ešte dlho miesta, ktoré nemôžu byť využívané na hospodárenie. Rovnaké problémy mali aj iné krajiny Európy. Rádioaktívne boli hríby, ryby, mäso či rastliny. Roky ich kontrovali alebo úplne zakázali. „Väčšinu týchto reštrikcii zrušili pred niekoľkými rokmi, avšak sú niektoré miesta v Európe, kde je stále obmedzené loviť, chovať či predávať niektoré zvieratá,“ pripomína OECD. Išlo najmä o ovce vo Veľkej Británii, či sobov a ryby v severských krajinách.

Monument pre hrdinov.

Príkladom, čo môže radiácia spraviť so životným prostredím, je Červený les  juhozápadne od elektrárne Černobyľ. Územie borovicových stromov na území 375 hektárov, čo je približne 525 futbalových ihrísk, zasiahol rádioaktívny mrak. Všetky stromy sčerveneli a vyschli. Ak by tento les zachvátil požiar, radiácia, ktorú stromy pohltili, by sa opäť dostala do ovzdušia. Preto už rok po výbuchu elektrárne na tomto území odstránil 10 až 15 centimetrov pôdy, vyrúbali celý les, a stromy zakopali a zasypali pieskom.

Život si ale vždy nájde cestu. Dnes sa zo zakázanej zóny stala „prírodná rezervácia“. Zvieratá tu prosperujú a rozloha lesov sa znásobila. Bez ľudí sa darí veľkým cicavcom, jeleňom, vlkom, medveďom, diviakom, srnkám či líškam. Ich počet je porovnateľný s tým v národných parkoch.

Hotel Polissja.

Stratené domovy Aby sme sa dostali bližšie k Pripiati, mestu duchov, museli sme prejsť cez ďalšiu kontrolu len 10 kilometrov od elektrárne. Po krátkej zastávke nás pustili ďalej. Ešte pred vstupom do mesta sme sa zastavili pri veľkom monumente s nápisom „Припять 1970“ . Je to pripomienka slávy kedysi moderného mesta. Pred černobyľskou tragédiou v ňom žilo takmer 50-tisíc ľudí.

Priemerný vek obyvateľa bol 26 rokov. Mesto malo dostatok škôlok a škôl, veľkú nemocnicu, kultúrne domy i športoviská. Nachádzal sa v ňom obchodný dom, aké poznáme aj dnes, čo bolo na vtedajšiu dobu nezvyklé. Pripiať pred výbuchom elektrárne prosperovala, bola výkladnou skriňou vtedajšieho režimu.

Vysadili nás pri vtedajšej nemocnici. Pred budovou boli porozhadzované dnes už zhrdzavené invalidné vozíky a postele. Je možné, že ich tak nechali, keď mesto evakuovali, alebo ich tam vyniesli vojaci či ľudia rabujúci tieto miesta. „Odtiaľto pôjdeme peši približne hodinu,“ oznámila nám Elena. Išli sme ďalej úzkou vyšliapanou cestičkou v približne 20 centimetroch snehu. Elena prvá a my za ňou.

Medzitým rozprávala o meste. Naľavo od nás bolo malé socialistické sídlisko so 4. podlažnými panelákmi. Podobné ako u nás na Slovensku. Turisti majú z bezpečnostných dôvodov zakázané chodiť do týchto rozpadajúcich sa budov. Objavuje sa pred nami torzo veľkej stavby – školy.  Celá jej stredná časť sa zrútila. Sprievodkyňa nám dovolila zísť z nášho vyšliapaného koridoru a nazrieť cez okná dovnútra. K škole sme sa predierali cez množstvo hustých kríkov. Postavení na špičkách sme zvedavo nahliadli dnu. Boli sme pravdepodobne pri fyzikálnom laboratóriu. Na laviciach boli modely elektrických obvodov.

Sídlo likvidátorov nešťastia pri hoteli Polissja.

Tí, ktorí zachránili svet „Dobre, že ste prišli v zime. V lete, keď sú rozkvitnuté stromy, je to tu ako v džungli a nevideli by ste poriadne ani budovy,“ pokračovala Elena. Dostali sme sa na hlavnú cestu. Popri nej bola aleja s vysokými stromami, ktoré boli pravdepodobne vysedené ešte pred nehodou. Prechádzali sme ňou ako tunelom. Pokračovali sme až do centra mesta.

Rozprestrelo sa pred nami veľké námestie s vysokým Hotelom Polissja. Za ním bola plaváreň, reštaurácia a supermarket. Elena nám povedala, že po evakuácii obyvateľov sem vojaci nosili nábytok a spotrebiče, ktoré neboli ožiarené. Zvyšní obyvatelia, teda likvidátori a pracovníci elektrárne si ich mohli zobrať domov zadarmo. Dodnes tam v uličke s nápisom konzervy leží zopár gaučov a stolov.

Jednou z posledných zastávok v opustenom meste bol zábavný park. Opustené kolotoče a najmä veľké ruské koleso nám pripomenulo, že v tomto mesta žili ľudia len pred 30 rokmi. Nie sú to len zničené budovy. Boli to domovy tých, ktorí v meste bývali, školy, do ktorých chodili, nemocnice v ktorých pracovali, miesta kde sa zabávali.

Smutným faktom je, že na ruskom kolese sa nikdy ľudia neviezli. Prvýkrát malo byť spustené na oslavách 1. mája v roku 1986. Päť dní predtým, 27. apríla popoludní, sa začala evakuácia mesta. Ľudia si zobrali len najdôležitejšie veci a mysleli si, že do mesiaca sa vrátia domov. Netušili, že z ich rušného, moderného mesta sa navždy stane mesto duchov.

Oficiálne zomrelo pri černobyľskej tragédii 31 ľudí. Presné číslo je však neisté a témou debát dodnes. Pri výbuchu zahynuli dvaja ľudia na mieste a traja neskôr v nemocnici. Pád vrtuľníka, ktorý situáciu pri požiari 4. bloku monitoroval, si vyžiadal štyroch mŕtvych. Ďalších 29 obetí zomrelo na následky ožiarenia do mesiaca po nehode. Išlo najmä o inžinierov elektrárne, operátorov reaktora a hasičov.

Jednou z mnohých neoficiálnych obetí je aj ukrajinský kameraman, ktorý natočil známy pohľad z helikoptéry na zničenú elektráreň. Zomrel na chorobu z ožiarenia rok po nehode. Inžinieri, ktorí sa snažili zabrániť výbuchu, hasiči i záchranári sú dnes považovaní za hrdinov. Ako sa píše na jednom z pomníkov tragédie v Černobyle sú to „tí, ktorí zachránili svet“.

Radiácia nezabíja okamžite. Približne tisíc pracovníkov elektrárne a ľudí zo záchranných jednotiek bolo zasiahnutých vysokou dávkou radiácie v prvý deň tragédie. Ďalších viac ako 200-tisíc bolo ožiarených medzi rokmi 1986-87. Predpokladá sa, že na následky ožiarenia umrie približne 4-tisíc ľudí.

Myslia si to odborníci z ôsmich agentúr OSN, Svetovej banky, bieloruskej a ukrajinskej vlády. Ako uviedli v spoločnej štúdii, dôsledkom tragédie v Černobyle je aj to, že v Bielorusku a na Ukrajine sa dodnes rodí viac detí s rakovinou štítnej žľazy. Doposiaľ odborníci zaznamenali 4-tisíc takýchto prípadov, pričom deväť detí zomrelo. Dobrou správou však je, že šanca na prežitie takto postihnutých detí je 99 percent.

Okolo vybuchnutého reaktoru pracujú robotníci Minibus zastavil medzi dobre zachovanými budovami. Ihneď nás privítali štyri psy. Keď sme sa rozhliadli, všetko bolo inak ako doteraz. Okolo nás jazdili autá, míňali sme množstvo ľudí. Elena nás pozvala na obed. „Prosím vás, nefoťte si tety vo vývarovni, nemajú to rady, a bojím sa ich viac ako tunajších policajtov,“ upozornila nás. Kráčali sme asi dvesto metrov ku komplexu černobyľskej elektrárne. V prvej industriálnej budove nás rozdelili na dve skupiny. „Muži doprava a ženy za mnou,“ zavelila Elena.

Tunajší pracovník nás naviedol k zvláštnemu prístroju, ktorý mal odhaliť, či nie sme rádioaktívni. Bol to kovový oblúk. Postavili sme sa dnu, ruky dali na určené miesto. Chvíľa napätia, a otvorili sa dvierka. Na poschodí sa nachádzala kuchyňa pre tých, ktorí v zóne stále pracujú. Veľká asi ako školská jedáleň. Zobrali sme si tácku a snažili sa zistiť kam máme ísť. S kuchárkami sme si vymenili zmätené pohľady. Postavili sme sa do nesprávnej rady.

V tom prišla záchrana od Eleny, ktorá nám vysvetlila, že tu obsluhujú len „domácich“ . Prešli sme na druhú stranu. Naložili nám boršč, nejaké mäso s cestovinami, palacinky, šalát a malinovku. Počas obeda sme začali zisťovať, že toto miesto vôbec nie je opustené. Elena nám povedala, že tu v súčasnosti stále pracuje približne 3-tisíc ľudí. „Niektorí dokončujú sarkofág, režú železo, pracujú na administratíve, ako policajti či likvidátori a robotníci“. Môžu tu však pracovať len 15 dní v mesiaci.

Po obede nás priviezli k novému sarkofágu 4. bloku, ktorý dostavali v roku 2016. Je taký obrovský, že cez hmlu a oblaky sme nevedeli vrch. Je to najväčšia pohybujúca sa stavba na svete. Postavili ho vedľa elektrárne a na koľajniciach presunuli nad vybuchnutý reaktor. Kopula váži 31-tisíc ton je dlhá 260, široká 165 a vysoká 108 metrov. Vydržať by mala 100 rokov. Na diaľku budú ovládať žeriavy na strope oblúku a rozoberať starý sarkofág.

Radar Duga.

Bol to neopísateľný pocit stáť pri jadrovom reaktore, ktorý vybuchol pred 33 rokmi a znamenal najväčšiu jadrovú katastrofu. Nič naokolo však nenasvedčovalo tomu, že stojíme niekoľko stoviek metrov od smrtiacej radiácie. Okolo nás pracovali robotníci, hýbali sa žeriavy a premávali autá. Nová ochranná kopula zakrýva len budovu štvrtého reaktora elektrárne. Zvyšné reaktory boli funkčné do roku 2000.

Dlhý deň sme skončili tam, kde začal. Pri 30-kilometrovej hranici sme prešli ďalšou kontrolou rádioaktivity. Slnko už pomaly klesalo a prituhlo. Postavili sme sa okolo vatry. Začali sme si uvedomovať, čo sme práve videli. A budeme si to uvedomovať ešte dlho.