REPORTÁŽ: Dedina so srdcom nad hlavou

Ako sa v nej žilo, keď bola plná ľudí a ako to v nej vyzerá dnes, keď už má najlepšie časy za sebou?

Vezieme sa autom do obce so srdcom strážiacim svojich obyvateľov. Týči sa nad obcou a každým rokom bujnie a bujnie. Kým ono sa rozrastá, počet jeho chránencov je čoraz menší. Dedina postupne vymiera. 

Mierime na Dedinky. Kým uvidíme obec, zazrieme najprv modrý most a za ním je pokojná hladina Palcmanskej Maše. Na jej dne však ležia domovy, na ktoré môžu domáci len spomínať. Pohltila ich voda. 

Na drevenej lavičke sedí babička. Zababušená v teplom kabáte sa pozerá na umelo vytvorenú vodnú nádrž. Možno na rovnakom mieste sedávala aj jej matka. Tá však videla viac ako len vodu. Na jej dne skončilo v päťdesiatych rokoch minulého storočia  veľa spomienok. Na detstvo, dospievanie, prvé lásky, strasti aj slasti dospelého života. To všetko zostalo v dvoch dedinách, ktoré zostali na dne. 

Na ich mieste vznikla priehrada – Palcmanská Maša. Niektorí obyvatelia sa usadili na jej brehu. Iní sa odsťahovali. „Veľa z nich odišlo preč,“ povedala Terézia Birková. Na Dedinky prišla v roku 1971, keď sa vydala. S manželom Ladislavom tu prežili takmer pätnásť rokov. Založili si rodinu. Narodili sa im tu štyri deti – traja synovia a jedna dcéra „Žilo sa nám dobre. Všetci sme sa poznali. Deti behali po dedine. Narobili sme sa, to áno, ale mali sme sa dobre.“ Rodina sa pred tridsiatimi šiestimi rokmi presťahovala do Spišskej Novej Vsi. Niekoľkokrát do roka však príde na Dedinky navštíviť príbuzných.

Štefan a Imrich

V štrnástom storočí bola na dne súčasnej Palcmanskej Maše jedna dedina. O štyri storočia neskôr patrili Štefanovce rodu Csakyovcov a rozdelili sa medzi dvoch bratov. Tak vznikli dve dediny – Štefanovce a Imrichovce. Opäť sa spojili až v roku 1933. Tentokrát pod novým názvom. Takým, ktorý odráža ich minulosť a nerozháda bratov. Dedinky.

Život v tých časoch dokáže opísať len veľmi málo ľudí. Ako vraví pani Terézia, tí, ktorí by o tom mohli rozprávať, si na to už možno nespomínajú. Ona si však na svoj život na v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia pamätá. „Prišla som tam po svadbe. Krásny kraj. Žilo sa tu dobre, ale ťažko. Nebolo to ako dnes,“ opisuje pani Birková. „Všetko sme robili ručne.  Nemali sme práčku ani mobily. Museli sme si nosiť narúbané drevo do domu, odpratávať sneh. S deťmi som musela chodiť k doktorovi do Dobšinej alebo do Rožňavy. Bližšie žiadny nebol. Nebolo to jednoduché, ale žilo sa nám veselšie.“

Raj v raji

Dedinka v Slovenskom raji má návštevníkom čo ponúknuť. Prechádzku v prírode, zimnú lyžovačku, plavbu po priehrade, ale aj miesto na oddych ďaleko od mestského ruchu. Neďaleko usporadúva každoročne miestny autoklub EHC motoristické podujatie Dobšinský kopec. 

Väčšinou chodia na Dedinky ľudia z blízkeho okolia alebo tí, ktorí tam majú rodinu. Kedysi to bolo inak. „Prichádzalo veľa turistov,“ spomína pani Terézia na svoj niekdajší domov. „V lete i v zime. Stany stáli na kope, nebolo dosť miesta. Hotel bol stále plný. Jedni odchádzali, prichádzali ďalší.“ Ako vraví, neboli to len Slováci, ale aj zahraniční turisti. Domáci ich ubytovávali u seba doma. „Raz sa k nám prišli Nemci pýtať, či u nás môžu prenocovať a potom už chodili každý rok, aj dva razy. Mali sme jedného Nemca, čo chodil na ryby. Prišiel so ženou aj tri razy do roka. Deti nemali.“ Dnes už si málokto k sebe nasťahuje turistov. Nie je o to záujem. Časy sa zmenili. Aj prístup k hľadaniu nocľahu počas dovolenky. Ten sa rieši dopredu, máme viac možností, a tak si radi vyberieme to, čo nám najviac vyhovuje.

Spisovateľ bez diela, škola bez detí

Poslednýkrát sa pokocháme pohľadom na Palcmanskú mašu. Aj v dedine s približne dvesto tridsiatimi obyvateľmi je čo vidieť. Vyberieme sa uličkou naľavo tiahnucou sa do kopca. Zastavíme pri nenápadnom dome. Kedysi v ňom sídlil obecný úrad. Je na ňom pamätná tabuľa spisovateľa Jozefa Spišáka – Geravčana. O mladom mužovi, ktorý sa narodil pred deväťdesiatimi siedmimi rokmi, vieme veľmi málo. Jeho prítomnosť na tomto svete pripomína iba pamätná tabuľa a knižné vydanie jeho cyklov a poviedok, ktoré vydala obec v roku 2001.

Na otázku, čo o ňom vie, zostal Ladislav, najstarší syn pani Terézie, prekvapený. „Žil tu nejaký spisovateľ? O tom nič neviem.“ Priblížime sa k pamätnej tabuli na bývalom obecnom a prečítame si, čo je na nej napísané. „Á, ozaj,“ povie. Pokrčí plecami. Ani jeho mama o ňom nevedela. Aj tak to je už jedno. O osude tohto spisovateľa je rozhodnuté. Už dávno upadol do zabudnutia.

Prejdeme pár metrov. Zastaneme pred budovou niekdajšej školy. „Bola tam aj škôlka,“ upozorní nás pani Birková. „V škole boli len štyri ročníky. Prvý a druhý ročník sa delili o jednu triedu. Aj tretí a štvrtý. Staršie deti chodili do Dobšinej. Keď ich bolo menej, školu aj škôlku zavreli.“ Chodili tam aj jej deti. Vraví, že to bola obyčajná škola s triedami s drevenou tabuľou, aké boli donedávna na základných školách a drevenými lavicami. Veľmi si na ňu nespomína ani jej najstarší syn. „Bolo to už dávno. Pamätám si skôr tú v Spišskej Novej Vsi,“ povie Ladislav po chvíli premýšľania. Dnes v budove sídli obecný úrad. 

Budúcnosť nie je

Prejdeme pár metrov. Zastaneme pred futbalovým ihriskom. Je zatvorené a zanedbané. Ani ono sa nevyužíva na svoj účel. „A kto by tam hral?“ poznamenal  Ladislav. Na Dedinkách žil do štrnástich rokov, potom sa s rodičmi a súrodencami presťahoval do Spišskej Novej vsi. Do svojho rodiska sa však často a rád vracia, aby navštívil rodinu. „Nie sú tú mladí, ktorí by ešte hrali futbal.“ Má pravdu. 

Väčšina obyvateľov je v dôchodkovom veku alebo sa k nemu blížia. Ani všetky domy nie sú obývané. Z niektorých odišiel život nadobro. Z tých, ktoré mali viac šťastia, sú dnes chaty. „My sme odišli pred tridsiatimi šiestimi rokmi. Manžel mal robotu v Spišskej Novej Vsi,“ vysvetľuje aktívna sedemdesiatnička ich odchodu z dediny.

Veselá farnosť

Prejdeme sa až po vrch ulice a zabočíme doprava. Nad posledným radom domov sú už len lúky a nad nimi sa rozprestiera les obklopujúci dedinu. Na jednej z nich je vysadené obrovské srdce. Stromy sa za niekoľko rokov, čo sú tam, rozrástli. Sú protipólom vymierajúcej dediny. Majiteľa pozemku však doma nezastihneme. Nedozvieme sa, prečo sa rozhodol vysadiť tento romantický symbol ani pre koho. Stala sa z neho však dominanta dediny. 

Pokračujeme v ceste, dáme sa na cestu dole – ku kostolu. Nikoho už možno neprekvapí, že ide o jedinú historickú pamiatku na Dedinkách. Rímskokatolícky kostol v klasicisticko-barokovom slohu postavili v roku 1835. „Mala som v ňom cirkevný sobáš,“ povie pani Terézia a pri tej spomienke sa usmeje. „ Mali sme malú svadbu, lebo manželovi zomrel krátko predtým otec.“

Kostol je prázdny. Omše kvôli Covidu a lockdownu nie sú. Sedemdesiatnička, ktorá nás sprevádza, nám o náboženskom živote obyvateľov Dediniek vie povedať dosť. Prežila tam veľa rokov. Spomína si aj na obdobie, keď sa deti nesmeli krstiť. „Komunisti, ktorí boli v strane, dávali potajme krstiť deti. Aj z Bratislavy sem kvôli tomu chodili. Mali tu chaty. Kedysi sem smerovalo veľa ľudí. Z celého Slovenska.“ 

Farári bolo veľmi ústretoví, nielen keď išlo o tajné krstenie detí. Často sa zapísali do života ľudí, domácich aj turistov. „Mali sme farára Janča. Pil s tými, čo tu stanovali. Vykrikoval, že pre staré babizne robiť omšu nebude. Cestou cez parkovisko ku kostolu spieval: „Tá naša Katarínka, tá naša Katka,“ spomína pani Terézia. Dokonca nám časť piesne aj zaspieva. 

Po farárovi Jančovi prišiel ďalší. Ani s ním nemali Dedinčania núdzu o zábavu. Hoci tvrdil, že ani štamperlík nedá do úst, pil. „A potom skákal ponad lavičky. Do krčmy pri hoteli chodil po fľašky,“ spomína si dôchodkyňa. Hotel je na pol ceste medzi centrom obce a priehradným múrom. Tvorí akúsi bránu do dediny. „Raz ho pod priehradou chytili žandári. S deťmi v aute. Ktovie, kde by ich zabil na tom trabantíku. Deti z dediny s nim išli. Aj vy by ste išli, keby vás volal pán farár, nie?“

Ako sa nenudiť

Je na Dedinkách niečo, čo sa oplatí visieť, kam ísť? Odpoveď znie – áno. Hoci táto malá dedinka na prvý pohľad vyzerá nenápadne, nudiť sa tu rozhodne nebudete. Nesmiete však rátať s čulým spoločenským životom a prehýrenou nocou. Boli by ste totiž sklamaní. Dedinky sú skôr miestom aktívneho oddychu v prírode.

„V zime sa chodilo lyžovať. Vlek bol pri hoteli, na Dobšinskej Maši aj na Mlynkoch. Chodilo sa na Geravy. Na jar tam spustia lanovku,“ teší sa dôchodkyňa. Zaváňa to návratom niekdajšieho turistického ruchu. Na otvorenie lanovky sa teší aj jej syn Ladislav. 

Dôležitým dejiskom je Palcmanská Maša. Priehrada slúži nielen ako prečerpávacia vodná elektráreň, ale aj ako miesto na rekreáciu. V zime sa na zamrznutej vodnej nádrži dá bežkovať i korčuľovať. Vďaka nadmorskej výške sedemstodeväťdesiatpäť metrov o sneh nie je núdza. Na ideálne podmienky si však treba počkať, kým sa nevytvorí hrubá ľadová vrstva. Nikto predsa nechce neplánovane skončiť v najchladnejšom prírodnom bazéne na Slovensku. Aj  v lete je tam pomerne studená voda. Veľa ľudí z okolia sa tam však rado chodí schladiť počas letných horúčav. Môžu si zaplávať, požičať člny alebo vodné bicykle.

Palcmanská Maša však dnes mohla vyzerať úplne inak. Podľa pani Birkovej je to verejné tajomstvo. Zahraničný investor chcel priehradu upraviť a vybudovať na Dedinkách stredisko, aké sú v zahraničí. „Starostka sa bála o robotu, nedovolila to. Keby opravili priehradu, všetko pripravili, chodilo by sem veľa ľudí. Teraz tu nemajú prečo ísť. Akurát sa okúpať v priehrade,“ poznamenala pani Terézia rezignovane. Vie, že sa nič nezmení. 

Rybári však stále v lete sedia na brehu a čakajú, kým ich udice vydajú známy záchvev – signál, že dnes domov neodídu naprázdno. Vodná nádrž je druhým najväčším revírom na lov pstruhov na Slovensku.

V okolí je niekoľko turistických trás, po ktorých sa môžu turisti dostať na Ostrú, Havraniu alebo Gačovskú skalu, k Okrúhlej jame alebo na Geravy. Prírodnou raritou Slovenského raja je Občasný prameň, ktorý nevyviera na povrch stále. Najideálnejší obdobie na návštevu je od marca do mája. Vtedy máte najväčšiu pokochať sa týmto prírodným divadlom. Nielen pre rodiny s deťmi je vhodný Náučný chodník Dobšinská Maša. 

Koniec zlatej éry

Dedinky kedysi prekvitali. Ľudia mali dosť príležitosti. Žilo sa im dobre. Do dediny prichádzali celoročne turisti. Domáci aj cudzinci dovolenkovali v malebnom raji v národnom parku. „Ľudia stáli na obed v radoch,“ spomína si pani Birková na časy, keď Dedinky prekvitali. „Keď sme chceli mlieko alebo chlieb, museli ísť do obchodu skoro ráno. Keď sa zobudili turisti, tak sa stálo pred potravinami aj dve alebo tri hodiny.“ 

Neskôr sa situácia zmenila. Prišlo obdobie, keď v okrese nebolo dostatok práce. Hotel zatvorili. Veľa ľudí prišlo o prácu. Začalo chodiť aj menej turistov. „Všetko pozatvárali, porušili. Nebolo roboty,“ skonštatovala zmierene pani Birková. „Mladí vyštudovali a odišli. Už sa nevrátili.“

Autorka: Bibiána Kristína Danitová

Foto: Bibiána Kristína Danitová, Bub