– Počul si? Unikla nahrávka Gorily.
– Nepočul, učil som sa.
– Videl si správy? Konečne sa dohodli o Brexite.
– Nevidel, učil som sa.
– Vedel si…?
– Nevedel, učil som sa.
Budúci lekár nesleduje čo sa okolo neho deje, lebo sa musí učiť.
Budúci novinár sa učí tým, že sleduje, čo sa okolo neho deje.
Text: Barbora Hermanová
Berie 25 000 Ukrajincov a Srbov prácu piatim miliónom Slovákov?
Stredne veľké slovenské mesto, sychravé počasie, ani zima, ani jar. Naše kroky vedú k zmrzlinárni, ktorá cez zimu funguje ako pizzeria. Taká, kde dostanete vždy čerstvú pizzu za menej ako dve eurá. Obchod má macedónskeho majiteľa aj zamestnancov. A prosperuje.
Na stretnutí sme sa dohodli pár dní dozadu, majiteľ pije kávu a mierne nervózne nás víta. Ak by sme sa nepoznali už vyše roka, asi by nebol ochotný sa rozprávať. Ani takto ale nesrší nadšením.
Týmto článkom sa snažíme zistiť, aká ,,klíma“ je pre cudzincov na Slovensku. Bol anti-srbský protest v Seredi ojedinelý prípad? Je takáto nálada aj inde?
Späť do Macedóncovej zmrzlinárne. Odpovedá úsečne, stále sa pýta, kde bude článok uverejnený. Na Slovensku je už nejaký ten piatok, žije tu viac ako 10 rokov a v správaní Slovákov nevidí žiaden problém. Najprv tu bol sám, potom za ním prišla aj rodina. *To je fajn, hovoríme si, premeníme xenofóbiu na mýtus. Len nechápeme, prečo je taký nervózny.
Neprišiel sem naslepo, jeho brat na Slovensku už niekoľko rokov podnikal, najprv pracoval s ním, potom sa odsťahoval a začal robiť vlastný biznis. Priestor nehľadal dlho, prišiel vo vhodnom čase, keď developer zháňal nájomníkov do novej pasáže obchodov, s bývaním to bolo náročnejšie, nebolo veľa ponúk. S cudzineckou políciou problém nemal, len sa posťažoval na dlhé čakanie.
Zatiaľ sa stereotypy nepotvrdili, je tu spokojný.
Už sa balíme a len tak hodíme do éteru: „Ak sa môžeme opýtať, ste moslim?“ Otvorili sme Pandorinu skrinku. Rozhovoril sa nám o tom, ako sa k svojej viere na Slovensku nepriznáva, pretože by mu to pokazilo biznis. „Nikto z nás sa nepriznáva. Keby ľudia vedeli o mojom vierovyznaní, prestanú u mňa kupovať a nejde mi biznis. Slováci sú takí,“ hovorí. Pre istotu sa ešte raz spýtame, či si myslí, že by uňho miestni prestali nakupovať len preto, že je moslim. Áno, myslí si to. Krehká idylka o tolerantných Slovákoch náhle mizne.
Skrachovaná reštaurácia – druhý domov
,,Ostáva už len čakať, pokým pôjdu z roboty a možno bude niekto ochotný porozprávať sa s vami,“ povedala nám Ľudmila, ktorá nás priviezla na parkovisko pri firme Shinabro v Považskej Bystrici. Jej zamestnanci prišli na Slovensko zo Srbska. Čakáme vyše pol hodiny, keď zrazu Ľudmila otvorí dvere a vybehne z auta. Prebudíme sa z letargie na jej krik. ,,Saša, poď, odvezieme ťa na ubytovňu,“ zvolala na muža, ktorého očividne poznala. Už vedela, ako sa s ním má rozprávať. Ľady sa pohli, prehovorila ho.
Zastavila pri budove s ošarpanou drevenou terasou. Zelená omietka, vyblednutý názov bývalej reštaurácie. Jeho prechodný domov.
O chvíľu už stojíme na tmavej chodbe v ubytovni a zapíname diktafón – zbytočne. Rozhovor so Sašom sa skončil skôr, než začal, pretože do chodby vošla Ľudmilina kamarátka, Grozdica. Obe sa vrúcne a hlasno zvítali. Srbke bolo jedno, že robíme rozhovor, pozvala nás všetkých štyroch k sebe na koláč. Bola rada za spestrenie života v monotónnej ubytovni.
Kým sme jedli dobrotu z lokálneho supermarketu a Saša sa prezliekal do gala, na chodbe bolo rušno. Cítiť vôňu smaženej cibule, opratej bielizne, počuť hlasnú vravu. Po chvíli zaklopal Saša v modrých teplákoch a rozhovor sa mohol na druhý pokus začať. Alexander je na Slovensku vyše roka, prácu si tu našiel cez internet. Predtým ako prišiel do Považskej Bystrice, bol brúsičom v Trnave. Patrí k ľuďom, ktorí sa musia každé tri mesiace vracať späť do Srbska.
Je spokojný, peniaze dostáva načas. Dodáva, že ak by si prácu nerobil poriadne, pocítil by to aj finančne. ,,Problémovým zamestnancom môžu stiahnuť 20 aj 50 eur podľa závážnosti priestupku,“ hovorí Saša.
Grozdica pracuje na Slovensku od augusta 2018. Otázkam rozumie, ale odpovedá iba po srbsky, len Ľudmila nám občas niečo preloží. Na prácu si zvykla, hovorí nám, no aj tak ukáže ruky s mozoľami od strihania gumových tesnení do áut.
Tak ako väčšina Srbov, aj ona sem prišla pre peniaze. A navyše, jazykovej bariéry sa nebála. Doma pracovala ako krajčírka za stálych 250 eur mesačne, za nadčasy jej nikto nezaplatil. Z takého platu je ťažké vyžiť, nieto ešte pomôcť dvom synom s rodinami.
Preto odišla do Švajčiarska, kde robila opatrovateľku. ,,Žijú tam odmeraní ľudia,“ zdôverila sa nám. Voči Slovákom výhrady nemá. Prekvapí nás, keď nám ukáže maďarské vízum.. Na rozdiel od ostatných Srbov môže na Slovensku ostať aj rok.
Štamgasti neklamú
V našej snahe sme sa dostali aj do pekárne Peza, ktorá sa nachádza v Bánovej na okraji Žiliny. Ľudia tam neboli zďaleka takí ústretoví ako v Shinabro, tak sme aspoň zašli vyspovedať domácich do epicentra miestneho diania, krčmy. Pýtali sme sa na rovinu: „Vadia vám Ukrajinci, ktorí tu bývajú?“
Boli sme prekvapení, absolútny nezáujem o cudzincov striedala nevedomosť o ich prítomnosti. Majiteľka podniku dokonca povedala, že by ukrajinskú posilu hneď prijala, pretože mladým sa robiť nechce.
V ubytovni ich býva približne desať a očakávali sme, že v obci s 2000 obyvateľmi vyvolajú rozruch. Srbi z PSA brali údajne Sereďanom prácu. Bolo ich tam omnoho viac, no Sereď je mesto a Bánová je malá dedina. Na dedine sú ľudia tolerantnejší ako v meste, to je prinajmenšom zvláštne.
Láska Srbov prenáša
V spoločnosti Shinabro pracuje aj Nemanja, no nebýva v ubytovni. Svoj prechodný domov našiel v Púchove u svojej priateľky. Slovenky. Pár sa spoznal v práci a zo srbského job jumpera sa stal človek so stálou prácou a vzťahom. Hotová rozprávka.
Kým ľudia žili v socializme, nikdy nemali také platy ani možnosti, ako Juhoslovania. V súčasnosti je to presne naopak a Balkánci chodia za prácou sem. Preto sa ho dodatočne pýtame, čo si myslí o tom, že sa Slovensko stalo pre nich západom.
„V bývalej Juhoslávii bola vojna, preto dnes nie sme takí silní, ako sme boli. Teraz máte Chorvátsko, Srbsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu a Slovinsko. Ľudia z väčšiny týchto štátov chcú ísť von a pracovať v Európskej únii. Preto, lebo u nás je nízka, veľmi nízka životná úroveň,“ hovorí svoj názor Nemanja.
Srbsko je podľa neho pekná krajina, sú tam skvelí ľudia. Problém je, že sú nervózni a nahnevaní, pretože nedostávajú to, čo si zaslúžia. Výplata im nestačí a nemôžu si nič odložiť. Ľudia, ktorí niečo vedia robiť, sú v Nemecku, Rakúsku a teraz aj na Slovensku.
Spokojnosť so srbskými zamestnancami prejavilo aj personálne oddelenie spoločnosti Shinabro. Hodnotia ich ako viac-menej bezproblémových. ,,Skúsenosti máme dvojaké. Nájdu sa zamestnanci, ktorí tu ostanú a sú pre firmu naozaj prínosom. Boli aj takí, čo sa po mesiaci rozhodli, že doma im bude lepšie. No takých je asi len 20 percent,“ uviedla spoločnosť.
Iba jedno ,,i“
Dušana poznáme už takmer rok a neprišlo nám zvláštne, že má druhé meno, Dejan, ani to, že pri vyslovení „i“ vo svojom priezvisku nezmäkčoval podľa pravidla de-te-ne-le di-ti-ni-li. Nevnímal to tak ale každý jeho slovenský známy. Kamaráti si ho doberali preto, že bol súčasťou facebookovej skupiny, ktorá sa na Slovensku snaží presadiť zrušenie ypsilonu.
Vtedy im povedal, že je pôvodom Bosniak a že v balkánskych krajinách si s jedným „i“ bez problémov vystačia. Nenapadlo im to, pretože je v Bratislave od malička.
Jeho mama Amela je vojnová imigrantka. Na Slovensko prišla v roku 1995, vojna jej vzala najbližších aj majetok. Jej priateľ, dnes manžel, tu už bol tri roky, emigroval, aby nemusel nastúpiť do armády. Začiatky nového života opisuje ako veľmi náročné, bolo ťažké nájsť si prácu a naučiť sa cudzí jazyk. Zároveň ale dodáva, že jej pomohli dobrí ľudia, ktorých tu spoznala a pozná dodnes.
„Našťastie sme na Slovensku stretli veľa dobrých ľudí, ktorí nám veľmi pomohli. Pomohli nám nájsť si prácu a prispôsobiť sa,“ spomína Amela.
Dnes pracuje ako prekladateľka z chorvátčiny, jej manžel podniká a ich syn študuje na konzervatóriu v Bratislave. Úspešnú adaptáciu pripisuje sile a vôli, ktorú od začiatku s partnerom mali. Poznámka na záver, naša posledná respondentka je moslimka a nemá problém to priznať.
Sú teda Slováci takí neznášanliví a xenofóbni? Urobte si záver sami, z našej celoslovenskej vzorky nám vyplýva nasledovné: môžete byť odkiaľ chcete, pokiaľ nie je vaším bohom Alah.
Text a foto: Elena Slabejová a Anton Krajčoviech
