Prešiel Európu, Ameriku aj Afriku a stále má rovnakú chuť spoznávať svet
Cestovateľ Leonard Lauko už niekoľko rokov putuje po svete. Jeho zahraničné pôsobenie
začalo štúdiom v USA, odkiaľ prestúpil na univerzitu v holandskom Nijmegene. Medzitým
stihol podniknúť cesty do Argentíny či Juhoafrickej republiky. Naposledy sa zúčastnil
legendárnej púte svätého Jakuba, ktorej cieľom bolo malebné španielske mesto Santiago de
Compostela. S vášnivým svetobežníkom sme sa rozprávali o jeho skúsenostiach a zážitkoch
z cestovania, ale aj o jeho smelých plánoch do budúcna.
Zo Slovenska ste odišli v polovici štúdia na gymnáziu. Boli pre vás Spojené štáty
vysnívanou krajinou?
Bolo to impulzívne rozhodnutie. Kamarát mi povedal, že je tam dobrý život. Nad svojimi
možnosťami a ďalšími plánmi som sa zamyslel, až keď som vystúpil z lietadla. Niekedy
musíte urobiť prvý krok a jednoducho do toho skočiť.
V čom bolo štúdium v Amerike iné ako na Slovensku?
Američania sa oveľa viac venovali zbytočnostiam. Každý deň som mal osem hodín za sebou
tie isté predmety. Ich školský systém nie je na takej úrovni ako v Európe. Memorovanie učiva
pokladajú za ešte dôležitejšie ako u nás. Všetci sa tam poctivo učili a nakoniec zistili, že
žiadne nové a užitočné vedomosti nenadobudli.
Mnohí slovenskí študenti odchádzajú do zahraničia práve za lepšou úrovňou školstva.
Boli ste teda sklamaný, nebolo to podľa vašich predstáv?
Nešlo mi iba o školstvo. Išiel som najmä za svojim americkým snom. Sklamaný som bol však
z toho, že som si tam urobil maturitu, ktorá mi bola úplne zbytočná. Najmä v Európe ju vôbec
nebrali vážne. Preto si myslím, že úroveň školstva v USA je oproti tej našej dosť biedna.
Zo Slovenska ste odchádzali ako aktívny futbalista. Za veľkou mlákou sa z vás stal
cenný hráč amerického futbalu.
Predstavoval som si, že si budem niekde v Kalifornii na pláži užívať náš futbal. Organizácia,
cez ktorú som v USA pôsobil, mi tam však vybrala rodinu z Nebrasky, u ktorej som býval.
O tomto americkom štáte je známe, že je miestom uprostred ničoho. Nebolo tam veľa aktivít
na výber. Začal som teda hrať americký futbal, aby som bol v kontakte s ľuďmi a bol členom
nejakej skupiny.
Zrejme ste si veľmi rýchlo zvykli na oválny tvar lopty namiesto guľatého, keďže o vás
v súvislosti s americkým futbalom písali aj tamojšie médiá. Čím ste si to zaslúžili?
Americký futbal som začal hrať celkom dobre. Bol som jediný, kto vedel kopnúť do lopty.
V poslednom zápase základnej časti som prekonal školský rekord v dĺžke môjho výkopu.
Kopol som 49 yardov (44,8 metrov) a začal som si viac zisťovať o tomto rekorde. Povedali
mi, že iba dva yardy ma delili od celoštátneho rekordu. Keď som zistil, že mi chýbalo tak
málo, chcel som viac a veril som si ako nikdy v živote. V ďalšom zápase som kopol až 57
yardov (52 metrov), výrazne som prekonal rekord, a tak som sa dostal do amerických novín.
Vo filmoch býva Amerika vykreslená ako krajina snov a neobmedzených možností. Ako
hodnotíte tento stereotyp po dvoch rokoch v Spojených štátoch?
Bola to pre mňa škola života. Prísť do nového prostredia, spoznávať nových ľudí. Amerika
má určite veľa výhod oproti Európe, celková mentalita ľudí je však úplne iná, nedalo sa tam
nikomu veriť. Z tohto som bol trochu sklamaný.
Preto ste sa zrejme rozhodli pre návrat do Európy. Študovali ste v Holandsku, kde ste si
našli aj prácu. Čo vás tam priviedlo?
Uvedomil som si, že Amerika nie je miesto pre mňa a hocikde v Európe sa cítim viac doma.
Stále som však nebol stotožnený s tým, že sa vrátim na Slovensko. Pozrel som si rebríček
krajín podľa úrovne vzdelania a tretie bolo Holandsko, tak som sa vybral tam. Okrem školstva
je v Holandsku aj vysoká úroveň života.
Aké bolo štúdium v Holandsku?
Má veľmi vysokú úroveň. Neustále modernizujú budovy na univerzite a stavajú nové. Je to krajina, ktorá láka študentov, a najmä Nijmegen je mesto mladých, kam stále prúdi množstvo poslucháčov z rôznych kútov sveta. Čo sa mi páči menej, je, že kladú veľký dôraz na skupinové práce na univerzite. Nech sa viac pracuje mimo školy ako v nej, a niekedy je veľmi náročné zosúladiť sa s náhodnými spolužiakmi v skupine. Majú tu aj dosť prísny meter pokiaľ ide o hodnotenie. Nastavili náročné kritériá na pripustenie ku skúške a oproti slovenským univerzitám máme len dva fixné termíny. Nikto sa tu s nikým nebabre.
Poskytla vám univerzita nejaké zaujímavé skúsenosti?
Mal som možnosť ísť na Erazmus, chcel som ísť do španielsky hovoriacej krajiny. Rozhodol som sa pre Argentínu. Pol roka som objavoval nový kút sveta. Moje skúsenosti s touto krajinou, bohužiaľ, nie sú veľmi pozitívne.
Prečo?
V Argentíne vypukla tesne pred mojim príchodom finančná kríza a odzrkadlilo sa to na celom mojom pohľade na túto krajinu. Boli tam nestabilné ceny, ľudia mali výkyvy nálad, konali sa tam demonštrácie a zatvárali ulice.
Máte aj nejakú nepríjemnosť, ktorá sa vám stala pre nestabilnú situáciu?
Mali sme veľa verejných hodín v rámci školy, na ktorých sme propagovali politické názory, čo mi nebolo veľmi po chuti. Preto sme sa dostali do viacerých konfliktov. Okrem spoločenských nepokojov ma tam dokonca napadli aj psy. Keď som sa spýtal, prečo ma napadli, odpoveď ma zarazila. Situácia totiž bola taká zlá, že psy nemali čo jesť, a tak sa riadili inštinktom.
Ste vášnivý futbalista a navštívili ste krajinu, v ktorej je tento šport vraj náboženstvom. Táto „viera“ sa musela pod vplyvom zlej ekonomickej situácie ešte znásobiť. Je to naozaj tak?
Argentína je určite hrdou futbalovou krajinou. Čo som si ale stihol všimnúť, väčšinu obyvateľstva tvoria migranti, prevažne z Talianska a Nemecka, a najmä z nich sršala skutočná vášeň k futbalu. Argentína je v podstate bohatá krajina, panuje v nej však vysoká miera korupcie. O to viac sú v tejto krízovej situácii radi, ak sa darí ich obľúbenému tímu. Keď som tam bol v roku 2018, práve hrali veľké finále juhoamerického pohára, v ktorom sa stretli dva slávne argentínske tímy. Sviatok futbalu poznačili nepríjemné situácie, útoky na tímový autobus a masové nepokoje. Zápas odohrali nakoniec v Madride. Je pekné, že futbal je ako náboženstvo, ale netreba to preháňať.
Využili ste Erazmus aj na návštevu iných krajín Latinskej Ameriky?
Boli sme aj v Brazílii, Čile a Peru. Môžem povedať, že ľudia v južnej Amerike sú veľmi ochotní a nápomocní. V Argentíne, napriek zlej spoločenskej situácii, sa všetci snažili pomáhať a ostatným by dali aj to posledné, čo im zostalo.
Pol roka ste pôsobili aj v Juhoafrickej republike. Všimli ste si rozdiely medzi európskou a africkou kultúrou?
Panujú u nich naozaj zaujímavé zvyky a tradície. Afrika sa stále mení a taktiež aj jej kultúra. Kedysi chodili ženy rozdelené do dvoch skupín. Keď boli nahé, znamenalo to, že sú nezadané. V súčasnosti už chodia všetky oblečené. Myslím si, že kultúry sú určite rozličné, ale časom sa bude tá africká stále viac a viac približovať európskej.
Boli ste v kontakte aj s ľuďmi z tých najchudobnejších afrických vrstiev?
Bol som v oblasti Zuma, kde ukazujú turistom, ako kedysi žili. Pripravia typickú africkú zábavu, za ktorú im turisti platia a potom z toho žijú. Snažil som sa na aute pozrieť si celú krajinu. Videl som, ako to celé vyzerá, a samozrejme aj mnoho nehostinných miest, kde by som z auta rozhodne nevystúpil. Zistil som napríklad, že sa snažia splodiť veľa detí, aby bola väčšia šanca, že sa aspoň niektoré dožije dospelosti.
Keď sme hovorili o Argentíne, rozprávali sme sa o náboženstve zvanom futbal. Hovorí sa ešte v krajine z južného cípu Afriky o sviatku Majstrovstiev sveta spred desiatich rokov, ktoré postavili celú krajinu na nohy?
Nemyslím si. Oni sledujú najmä rugby a každý sa venuje športu, ktorý ho baví. Futbal v tejto krajine až tak neprekvitá, nepomohli tomu ani spomínané majstrovstvá. Tešil som sa však, že som si bol pozrieť štadión v Johannesburgu, na ktorom Slováci porazili majstrov sveta z Talianska.
Je o vás známe, že si na Slovensku veľmi neposedíte. Pred pár dňami ste sa vrátili zo svätojakubskej púte. Aká bola trasa, ktorou ste išli?
Začali sme vo Francúzsku. V maličkej obci Saint-Jean-Pied-de-Port sa v ten istý deň registrovalo ďalších päťsto pútnikov. Prvý deň sme prešli Pyreneje a dostali sme sa do Španielska. Tam sme boli mesiac a pol a prešli sme ho naprieč k oceánu. Zo severozápadu Španielska sme sa potom presúvali na juh do portugalského Porta.
Počas púte ste určite prešli mnoho zaujímavých miest na Pyrenejskom polostrove. Ktoré vám najviac utkveli v pamäti?
Prešli sme Pamplonu, Burgos, León a po Santiagu de Compostela bolo väčším mestom až Porto, kde sme našu veľkú túru ukončili. Santiago de Compostela ja hlavné pútnické miesto, kam vedú všetky cesty. Väčšina možných trás sa končí práve tu, ale my sme chceli nachodiť viac, a tak sme pokračovali ďalej na západ.
Koľko kilometrov ste teda nakoniec nachodili?
Za 80 dní sme prešli vyše 1200 kilometrov. Musím povedať, že s ťažkým ruksakom na chrbte to nebola žiadna sranda. Mali sme však denný limit a keď sme ho naplnili, mohli sme zvyšok dňa oddychovať a pripravovať sa na ten nasledujúci.
Pred náročným dňom ste sa určite potrebovali kvalitne vyspať. Ako ste vyriešili nocľah?
Spávali sme v stane alebo v albergue, čo sú vlastne domovy na jednu noc určené pre pútnikov.
Púť svätého Jakuba je jedna z mnohých náboženských pútí. Prečo ste si vybrali práve túto?
Musím sa priznať, že som si o tejto púti veľa nenaštudoval. Až potom som zistil, že tých možných trás je hneď niekoľko, volá sa to camina de Santiago. Z historického hľadiska išlo o presadzovanie kresťanstva viacerými apoštolmi. Absolvovaním cesty pútnik akoby niečo pretrpí a na záver svojej snahy si uctí svätého Jakuba a „stretne“ sa s Bohom. Na konci púte je katedrála, kde sa môžete pomodliť pri hrobke svätého Jakuba.
Vravíte, že ste o tej púti nevedeli vlastne nič. Tak prečo ste sa na ňu vydali?
Pre mňa to skôr znamenalo najväčší pocit slobody, aký som kedy zažil. Mohol som sa odreagovať, nepotreboval som telefón, iba som išiel. Musel som sa postarať o to, kde budem spať, čo budem jesť, a to bolo všetko. Mohol som sa sústrediť iba na seba. Bolo super vidieť okolo seba množstvo pútnikov, uvedomoval som si, že som niečoho súčasťou.
Je takáto cesta finančne náročná?
Investoval som veľa do oblečenia a leteniek. Keďže funguje ťažký kapitalizmus, nikto nikomu nedá nič zadarmo. Na púti som si všimol veľa starších ľudí z Nemecka, ktorí s peniazmi zrejme problém nemajú. Na jeden deň sme si objednali izbu v hoteli s raňajkami aj obedom a vyšlo nás to na 50 eur. Predstavte si, že základná púť trvá 34 dní a máte každý deň utratiť 50 eur. My sme sa snažili znížiť výdavky na minimum, bolo to však aj tak náročné a stálo nás to veľa. Inak to brala napríklad partia juhokórejských študentov, ktorým všetky náklady platila tamojšia univerzita a za absolvovanie púte dostali študijné kredity.
Cestovanie a objavovanie nových krajín vás určite neprestalo baviť. Aké destinácie máte ďalej v pláne?
Cestovanie je jednoducho škola života, ktorú treba vyskúšať a stále ju pestovať. Mám viacero priorít, jednou z nich je východ. Chcem objaviť ďalší svetadiel, a preto premýšľam nad Áziou, presnejšie Japonskom, či Austráliou. Veľmi rád by som si tiež išiel pozrieť Island. Napriek môjmu cestovateľskému duchu, najväčšie historické mestá v Európe som ešte nevidel. Určite chcem spoznať aj európske mestá.
Chystáte sa v budúcnosti aj na nejaké ďalšie náboženské cesty a púte?
Určite áno, je to zážitok, ktorý vám bežný život neponúkne. Ťažko sa to opisuje, treba to proste zažiť. Je to už takmer závislosť. Chcem byť stále lepší a lepší a toto je jedna z tých ciest. Chcem znova absolvovať svätojakubskú púť, ale vyberiem si inú trasu.
Text: Ladislav Both
