Naša recenzia: Žije Coleen Hoover v rovnakej realite ako my?

Kniha Začína sa to nami je pokračovanie známeho románu Končí sa to nami od autorky Coleen Hoover. Dielo Končí sa to nami vyšlo v roku 2016 a ovládlo sociálne siete. Aby som sa mohla venovať téme ďalej. treba uviesť stručný obsah prvej knihy.

Román je o mladej žene Lily Bloom, ktorá opisuje svoju traumu z detstva, keď otec týral mamu. V tom čase stretla chlapca Atlasa, ktorý bol bezdomovec a zabýval sa vo vedľajšom opustenom dome. Lily mu pomáhala a postupne sa do seba zamilovali. Keď dospela a otec zomrel, presťahovala sa do Bostonu, kde si otvorila vysnívané kvetinárstvo. Atlasa dlhé roky nevidela. V Bostone sa spoznala s chirurgom Ryleom, do ktorého sa zamilovala a začala s ním žiť. Ukázalo sa, že Ryle je násilník, Lily týral a jej sa obnovili bolestivé spomienky z detstva. Kniha končí odchodom Lily od neho a narodením ich dcéry. S Atlasom sa znovu stretávame na konci knihy, keď prichádza ako Lilyn záchranca.

Tento príbeh mal naozaj myšlienku, páčil sa mi a bolo v ňom veľa momentov na zamyslenie. Obvykle čítam knihy pomaly, ale tu som strany hltala jednu za druhou. To sa však nedá povedať o jej pokračovaní Začína sa to nami.

Kniha je fádna a nudná. V podstate je tam natiahnutý príbeh, ktorý sa stal po narodení dcéry Lily a Rylea. To však mohlo byť obsiahnuté aj v extra kapitole na konci pôvodného románu. Príbeh je plný klišé a takých až nechutne prehnane sladkých momentov. Autorka sa nás snaží presvedčiť, že Lily a Atlas sú spolu odmalička až po koniec svojich dní spojení, a že skutočná láska naozaj existuje. Fuj. Po prvé – toto sa v reálnom živote nedeje. Po druhé – príde mi to pomerne neúctivé k obetiam domáceho násilia. Myslím si, že v prvej knihe autorka celkom slušne a zaujímavo načrtla túto náročnú tému a dokázala ju podať tak, aby z toho čitateľ necítil iba depresiu. Avšak, to akým štýlom napísala druhú knihu, sa podľa mňa vôbec nestotožňuje s pôvodnou myšlienkou. Nemyslím si, že je vhodné napísať ľúbostný príbeh o dokonalej láske po tom, čo žena zažila týranie. Nie, že by som jej to nedopriala! Ale asi mi dá veľa ľudí za pravdu, že myšlienka, že všetci si musíme najprv prejsť tým zlým a siahnuť na dno svojich možností a okúsiť trpkú chuť skutočného krutého života, aby sme sa mohli mať ako z Disney rozprávky, je dosť vágna. Najmä, čo sa týka takých hlbokých tráum ako je domáce násilie.

Som fanúšička ľúbostných príbehov, šťastných koncov a zamilovanej literatúry, ale tu to jednoducho nefungovalo. Nedá mi nespomenúť aj recyklovanie textov z prvého dielu. Lily ako tínedžerka písala listy známej moderátorke Ellen. Možno to v rámci príbehu bolo milé, keď bola mladšia a potrebovala sa vyventilovať, pretože sa nemala s kým porozprávať. No prekáža mi, že to robí aj ako dospelá, pretože toto dospelí nerobia. Zrelí ľudia, ktorí prekročili hranicu osemnásť rokov, by mali zájsť k psychológovi, a nie písať listy ľuďom, ktorí si ich nikdy neprečítajú.

Príbeh teda hodnotím – s porovnaním s prvou knihou – veľmi slabo. Autorka si rozhodne mohla dať viac záležať na charakterovom vývoji postáv. Cítila som sa akoby som jednu stranu čítala tristotridsaťšesťkrát. Myslím si, že toto dielo je jasným dôkazom, že nie všetko potrebuje pokračovanie, najmä keď z knihy cítiť, že autorka nám už v príbehu nemá čo viac ponúknuť.

Autorka: Kristína Chovancová