Muž, ktorý stál v ceste 

František Kriegel je širokej verejnosti známy najmä ako politik, ktorý ako jediný v roku 1968 v Kremli odmietol podpísať Moskovské protokoly. Následne mu zabránili v návrate domov a z nepríjemnej situácie ho údajne vyslobodil Alexander Dubček slovami: „Bez Kriegla neodídeme!“ Osud svojrázneho a zaťatého politika v pohnutom období sfilmovali a na jeseň 2023 uzrel svetlo sveta v českých a slovenských kinách. 

Ťažisko deja filmu Petra Nikolaeva je zasadené do roku 1968, keď československá spoločnosť žila vyše osem mesiacov v relatívne slobodných podmienkach. V tom čase plnil úlohu prvého tajomníka KSČ populárny Alexander Dubček (vo filme ho stvárnil dnes už nebohý Daniel Heriban), ktorý spolu s jeho najbližšími spolupracovníkmi (J. Smrkovský, O. Šik,) razili cestu socializmu s ľudskou tvárou. Tento obrodný proces dostal prívetivé pomenovanie – Pražská jar.

Zápletku diela tvorí aprílové prijatie Akčného plánu (súbor demokratizačných reforiem) a následný tvrdý stret Pražskej jari s tuhou ruskou zimou – inými slovami boj československých reformistov so sovietskou vrchnosťou. Neustály tlak Leonida Brežneva, najsilnejšieho muža v Sovietskom zväze, na Dubčeka, vyhrážky i hrozby, ktorými sa Sovieti pokúšali o späťvzatie prijatých reforiem, boli predzvesťou augustových udalostí.  

Tu niekde výraznejšie vstupuje do deja aj hlavný hrdina – lekár (primár v pražskej nemocnici) a vtedajší predsedajúci Národnej fronty František Kriegel (Tomáš Töpfer). Postava Kriegla je vo filme dominantná a je prezentovaná s istou dávkou historickej nekritickosti. Už úvodná scéna s Krieglom podsúva divákovi, že je to človek tvrdý, ale plný mravných zásad a spravodlivosti, ktorému záleží na bežných ľuďoch. Práve jeho osobnostné špecifiká sa stali tŕňom v oku sovietskych elít.

Dej sa však netočí len okolo Kriegla a jeho manželky Rivy (Zuzana Mauréry). Dôležité rokovania, či zasadania, na ktorých sa z tých či oných dôvodov nezúčastnil, boli vo filme spomenuté tiež, čo je pre diváka pridaná hodnota, keďže má predstavu o širšom dobovom kontexte. Navyše to dynamicky posúva dej vpred.

Vrcholom celého filmu a zároveň nosným pilierom deja je dianie v moskovskom Kremli po odvlečení vedúcich predstaviteľov KSČ. Práve tu zažiarila Krieglova hviezda najjasnejšie, keď napriek tlaku Sovietov i vlastných necúvol ani o milimeter a tvrdohlavo odmietol podpísať Moskovské protokoly, ktoré predstavovali kapituláciu Dubčekovho krídla. Nikolaev si neodpustil ani emotívnu scénu, keď sa Kriegel dozvedel, že jeho ženu mučili, aby na manžela povedala niečo škandalózne. Rita to odmietla a vo fiktívnom telefonáte mu vyjadrila plnú podporu v rebélii. 

Herecké výkony boli na výbornej úrovni, roly boli (aj výzorom) vhodne obsadené, samostatne treba vyzdvihnúť Daniela Heribana (predstaviteľa Dubčeka) a Adriana Jastrabana (predstaviteľ Gustáva Husáka). Najmä pri rokovaniach so sovietskou stranou pôsobil Heribanov Dubček realisticky a historicky uveriteľne. Navyše sa Heriban prezentoval mnohými replikami v ruštine, čo opäť vzbudzovalo pocit realistickosti. Jastraban (zhodou okolností predstaviteľ Dubčeka v rovnomennom filme) Husáka dokonale precítil, trafil pragmatický charakter jeho postavy a emotívny monológ v zatvorenom sklade s väzneným Krieglom patril k tomu najlepšiemu.

Historicky ladené snímky však majú jeden spoločný menovateľ – sú pod drobnohľadom odbornej i laickej verejnosti. K najväčším negatívam (inak pútavo nakrúteného) filmu považujem (ne)zosúladenie faktov so snahou o vytvorenie dramatickej scény. Momentov, keď si dejepisne uvedomelý divák musel klepkať prstom po čele bolo viacero. Ideálnym príkladom je poslanec ÚV KSČ Vasiľ Biľak, ktorý mal podľa dobovej legendy odovzdať známy Pozývací dopis na toaletách, niekoľko dní pred vpádom vojsk Varšavskej zmluvy. K tejto problematike urobili historici viacero analýz, ktoré vylučujú, že to bol Biľak, kto list odovzdával.

Ďalšími prehnanými scénami bolo tendenčné a až slepé démonizovanie lídra ZSSR Leonida Brežneva. Skutočnosť je taká, že Brežnev vajatal s inváziou do poslednej chvíle a boli to lídri ostatných krajín Varšavskej zmluvy, ktorí ho presviedčali, že s údajnou kontrarevolúciou treba vojensky zatočiť. Kým v snímke predstavoval Leonid Brežnev protipól Dubčekovi, v realite boli vzťahy medzi súdruhmi omnoho komplikovanejšie. 

Na záver pár slov k postave Františka Kriegla. Ten je vo filme vykreslený ako dobrák, ktorý dbá na ľud a dodržiavanie zákonov. Pravdou však je, že sa v druhej polovici 40-tych rokov vedome a aktívne zúčastňoval na hrôzach, ktorými si komunistickí predstavitelia upevňovali pozície po Víťaznom februári. Vo filme o tejto temnej stránke hlavného protagonistu nie je ani zmienka. 

Celkový dojem z filmu je skôr pozitívny. Po audiovizuálnej stránke nič nechýba, koniec koncov stál nemalé peniaze. Veľké plus predstavujú čiernobiele „dobové scény“ – v nich herci detailne kopírovali vtedajších politikov. Film je vhodne obsadený, scenár je pútavo napísaný, navyše, v závere je divák prinútený sa zamyslieť či sú morálne hodnoty viac, než svetská sláva. 

Ak máte radi vizuálne kvalitne natočené historické filmy plné archaických slov a nádychu dôb minulých, snímka o Františkovi Krieglovi je pre vás voľbou na istotu. Ak si však puntičkársky potrpíte na súlad filmového scenára s dobovými reáliami, budete na film pozerať s istým sebazaprením. Výborné výkony Heribana a Jastrabana sú však adekvátnou náhradou. 

Autor: Daniel Barilla