Z pivnice na javisko

Hovoríme s divadelným režisérom Oliverom Jarošom.

Oliver Jaroš je mladý, dvadsaťštyriročný divadelný režisér ochotníckeho súboru Divadla absolventov Kolégia (DAK). Pochádza z Bugloviec, obce neďaleko Levoče. Vyštudoval medzinárodný manažment na Univerzite Komenského v Bratislave, pričom študoval v nezávislej vzdelávacej inštitúcii Kolégium Antona Neuwirtha. V súčasnosti pracuje ako konzultant v spoločnosti Civitta. V septembri nastupuje na štúdium divadelnej réžie v Bratislave.

Za svoj život ste vystriedali viacero pracovných a študijných pozícií – či už to bol manažment, teológia alebo korporát. Ako ste sa nakoniec dostali k divadlu?

Divadlu som sa venoval viac-menej odmalička, popri hre na husle. Samozrejme, nebolo to  profesionálne – chodil som na taký klasický dramatický krúžok na ZUŠ-ku. Zmenilo sa to až ku koncu strednej školy, niekedy v septime či sexte osemročného gymnázia.

Vtedy ma viac začalo baviť písať a tvoriť umelecké diela, pričom som hlbšie prenikal aj do analýzy diel, ktoré sme preberali na literatúre. Myslím si, že sa mi podarilo nachádzať v tých knihách a príbehoch posolstvá, ktoré boli aktuálne a ktoré ma oslovili na osobnej úrovni.

Vaše ďalšie kroky potom smerovali pravdepodobne umeleckým smerom…

Na konci oktávy, v roku 2020, som sa rozhodol, že si podám prihlášku na divadelnú réžiu. Tam ma žiaľ nevzali – skončil som tesne pod čiarou. Preto som sa rozhodol ísť študovať medzinárodný manažment na Univerzitu Komenského, popri ktorom som študoval (a býval) aj v nezávislej vzdelávacej inštitúcii Kolégium Antona Neuwirtha v Ivanke pri Dunaji. Teraz som tu, o päť rokov neskôr,  a som čerstvo prijatý na VŠMU v odbore divadelná réžia.

Venovali ste sa divadlu aj popri štúdiu na vysokej škole?

Áno. Keď som prišiel do Kolégia, nazbierala sa tu celkom dobrá partia ľudí, ktorí mali radi divadlo. Navrhol som im, či by sme spolu niečo nezahrali. Chcel som totiž priniesť nejaký prínos, hodnotu pre Kolégiu a zanechať po sebe určité dobro. A keďže som nebol nejaký výborný filozof, tak som si povedal, že môžem byť dobrý umelec. Tak sme v prvom roku môjho štúdia, v lete 2021, zinscenovali v našej komunite hru Kým kohút nezaspieva od Ivana Bukovčana. O rok sme pripravili aj adaptáciu na drámu Čajka od Antona Čechova.

Aké boli na to ohlasy?

Na to, že to bola naša prvá hra, to zožalo veľký úspech. Dokopy prišlo vyše 80 ľudí, ktorí sa usadili v pivnici pod ivanským kaštieľom (pod sídlom Kolégia – poznámka autora) za dobrovoľné vstupné. Podmienky boli skromné – jedna žltá lampa, rady stoličiek v piesku. Ale dokonale to vystihovalo atmosféru Bukovčanovho diela.

V čom konkrétne?

Táto dráma sa totiž odohráva počas druhej svetovej vojny, kde v uzavretej pivnici spoločne čelí desať ľudí neľahkej morálnej dileme – kto sa obetuje za prežitie zvyšku? Bolo to silné.

Niekto by povedal, že vaším divadelným „štýlom“ sú silné, realistické drámy.

Slovenský realizmus a medzivojnové obdobie ma veľmi oslovuje. Uvedomujem si, aké je dôležité mať v živote pevné hodnoty a princípy, podľa ktorých konám. Najmä v situáciách, ktoré sú otázkou života a smrti. Postavy, ktoré vystupujú v zmienených inscenáciách, čelia práve tejto dileme a my ich pri tom pozorujeme.

A zároveň sa na nich učíme…

Presne tak. Asi nik nevie, či sa na sto percent zachová správne v reálnej existenčnej situácii, ale na príklade účinkujúcich postáv sa na to „pripravuje“. Hraničné situácie v našich životoch nevyhnutne prídu, nedajbože vo forme vojny, ale budú tu. My sa len na to musíme pripraviť a dúfať, že sa zachováme správne. A to je super na divadle, že  nám „naservíruje“ takéto situácie a  my nakoniec zhodnotíme, či sa postavy zachovali správne alebo nie.

Stvárnenie týchto situácii závisí vo veľkej miere od talentu hercov.

Určite áno. Každú postavu dokáže každý herec inak načítať a inak ju aj stvárniť. Napríklad v našej najnovšej inscenácii Polnočnej omše od Petra Karvaša máme tri alternácie na isté postavy a mňa neprestáva fascinovať, ako je každá svojím spôsobom jedinečná.

Takže to nefunguje tak, že režisér povie a herec iba zahrá?

Môžem síce pripraviť dramaturgiu aj réžiu, no úspech diela závisí od toho, čo doň vložia herci. Každý z nich má svoj talent a spôsob, akým načíta postavu a ako ju vykreslí. Ich práca sa teda stretáva s mojou myšlienkou a spoločne pracujeme na kolose menom divadlo. Každý z týchto ľudí je umelec a do hry prináša to svoje.

Účinkovali ste celý čas pod názvom Divadlo absolventov Kolégia (DAK)?

Toto divadlo sme založili spolu s Katkou Adamčákovou a Anežkou Sňahničanovou vlani v septembri, keď som sa vrátil do Bratislavy zo Spišskej Kapituly, kde som študoval teológiu. Povedali sme si, že poďme toto naše komunitné divadlo spraviť väčším než je teraz. Boli tu ľudia, ktorí mali potrebný talent a zapálenie pre vec, a tak sme sa rozhodli poskytnúť priestor, značku, pod ktorou by sme sa vedeli spoločne zísť a fungovať.

A tak sme založili DAK, občianske združenie – čo dnes môže znieť ako nadávka. Sme teda viac-menej komunitné divadlo. Je milé, že ľudia v ňom neúčinkujú pre zisk, ale z lásky k divadlu, umeniu.

Je za vaším dielom niečo viac, ako len láska či nadšenie pre divadlo?

Spoločne sme založili toto divadlo, pretože chceme prinášať kvalitné klasické drámy naspäť na slovenské javiská. Dúfame, že sa nám pritom podarí oživiť možno aj tie menej známe divadelné hry či diela, ktoré formovali nás a aj západnú civilizáciu. Samozrejme, nehráme každú vec, ktoré sme kedy prečítali, ale snažíme sa vyberať diela, ktoré sú v niečom zásadné, ktoré sa dotýkajú morálky, existencializmu a aj kultúry samotnej (svetovej či slovenskej).

Plánujete teda pokračovať v stvárnení týchto realistických diel, alebo máte inú víziu vášho divadla?

V hlave už mám určitý plán toho, kam bude smerovať naše divadlo – už to iba potrebujem dať na papier. Určite budeme potrebovať rozšíriť inscenačný tím, aby sme mohli lepšie načítať diela a aj ich zorganizovať. Taktiež plánujeme zriadiť stály herecký súbor, aby sme si mohli týchto hercov „vychovať“.

Čo sa týka divadelných hier, pravdepodobne prestaneme s inscenáciou slovenského či ruského realizmu. Rád by som totiž priniesol na slovenskú divadelnú scénu niečo nové, odvážnejšie, čo sa veľmi nehrá v našich divadlách, pričom to má to svoju hodnotu.

Prezradíte nám, aké dielo či žáner to bude?

Môžem načrtnúť, že to bude divadlo vo forme stredovekého mystéria – teda divadla, ktorého ústredným motívom je zázrak. Síce to môže znieť príliš svätuškársky, ale sú v ňom sebaobetovania, oddanosti a lásky k Bohu, rodine, návratu k sebe samému a odpustenia. Zároveň podľa mňa žijeme v ťažkých časoch, a preto chcem pre zmenu pripraviť aj nejakú komédiu, aby sme sa trochu rozveselili. Je to síce výzva, ale určite to nebude nič povrchné.

Autor: Miroslav Magušin