Na svete robí povolanie lampára už len desať ľudí, Ján Žákovec patrí k nim
Je jeseň. Pražské uličky sú temnejšie, romantické prechádzky majú svoje zvláštne čaro a vzduch vonia ináč. Milencom v tme dotvorí atmosféru a pocit Paríža z 19. storočia svetlo z plynových lámp. „Horí v nich skutočný oheň. Keď prší, počujete ich aj syčať. V Prahe vytvárajú romantické prostredie, ktoré elektrina nikdy nenahradí,“ hovorí s nadšením pre svoju prácu lampár Ján Žákovec. Jeho povolanie je jedno z najstarších v histórii, no ich počet stále klesá. Ľudí, čo rozsvecujú ulice tradičným spôsobom na celom svete, by ste spočítali na prstoch dvoch rúk, a tak nie je prekvapením, že sa všetci navzájom poznajú. Ten český však o sebe s pokojom v duši môže povedať, že s výškou 205 centimetrov je z nich najvyšší. Pri pohľade naňho si ľudia vravia, že musí byť basketbalista. A aj bol, v roku 1985 hral za klub Inter Bratislava, a stal sa majstrom Česko-Slovenska v basketbale. Neskôr sa však vrátil do Prahy a vyštudoval chemicko-technologickú školu na katedre plynárenstva. V súčasnosti je riaditeľom plynárenského múzea a prezidentom Cechu lampárov v Prahe. Jeho výška tak nie je na škodu ani pri rozsvecovaní Karlovho mosta. Počas komentovaných prehliadok, a najmä každoročne od prvej adventnej nedele, sa chodia turisti pozerať na to, ako v meste oživuje starú romantiku. Ku svojmu povolaniu sa dostal náhodou, no snaží sa ho prezentovať čo najlepšie, a preto do pražských ulíc prináša svetlo v dobovej uniforme z 19. storočia.
Náhoda alebo osud
Zdalo sa, že posledné plynové lampy v Prahe zhasnú v roku 1985. Magistrát sa však o 17 rokov neskôr rozhodol, že si ľudia zaslúžia prechádzky uličkami, kde im na cestu bude svietiť živý oheň, aspoň v historickom centre. Bolo to správne rozhodnutie, pretože svetlo z plynu je príjemnejšie. Ako vysvetlil odborník, je mäkšie, krajšie a z toho elektrického niekedy aj bolia oči.
Pri príležitosti návratu nostalgického osvetlenia do mesta pozvali Jána Žákovca, aby prišiel ako vedúci plynárenského múzea rozprávať o histórii. To ešte netušil, čo sa stane. „Oni mali svojho lampára. Bol ale pomerne nízky, a tak nedočiahol všade, kde potreboval,“ hovorí Ján Žákovec. Navrátenie atmosféry 19. storočia po sedemnástich rokoch bolo na malú chvíľu v ohrození, keď sa niekto z davu ozval, že ten chlap je celkom vysoký, a tak by to mohol skúsiť práve on.
„Dali mi do ruky tyč, rozsvietil som prvé plynové svetlo po dlhých rokoch v Prahe. A už mi to zostalo,“ dodáva s úsmevom. Na sebe má oblečenú uniformu z 19. storočia a na stôl pred seba položí takmer dvojmetrovú tyč vyrobenú z bambusu, ktorá je nevyhnutnosťou pri jeho práci. Jednoducho od seba oddelí jednotlivé časti vďaka mosadzným manžetám. Nekúpil ju len tak niekde na rohu, dostal ju od ženy, ktorej stará mama bola tiež lampárka.
Zberateľ žehličiek krajčírom
Človek, ktorý sa stará o čarovné prechádzky aj počas tmavých nocí, musí podľa Žákovca vyzerať upravene. V roku 2002, keď sa remeslo vrátilo do Prahy, bolo zvykom rozsvecovať ulice v peleríne a cylindri. „Tak ale lampári v 19. storočí nevyzerali,“ hovorí. Začal teda pátrať v archíve múzea. Našiel popis uniformy a detailnú charakteristiku obleku dotvorili nájdené dobové fotografie.
Prví profesionálni osvetľovači ulíc do nich vyšli už v roku 1847. Ich oblečenie sa tak počas stáročia viackrát zmenilo. „Minulý rok za mnou prišiel muž, ktorý mi vyčítal, že som zle oblečený,“ smeje sa Ján Žákovec. Starší obyvatelia Prahy si totiž lampárov pamätať môžu, keďže toto zamestnanie sa v hlavnom meste Česka udržalo až do roku 1985. Ku koncu 20. storočia to už však neboli odborníci v oblasti svietiplynu, ale študenti alebo seniori, ktorí si chceli privyrobiť.
Rozmach tohto remesla, alebo ako povedal odborník, Zlatá éra lampárov, sa datuje približne do roku 1870. Vtedy ich mali všetci v obľube, tešili sa totiž, keď im niekto plamienkom priniesol viditeľnosť aj do tých najtmavších rohov ulice. Chlapci za nimi chodili a prosili, aby si mohli aspoň na malú chvíľu vyskúšať ich prácu.
Bolo to vznešené povolanie. Ľudia ich stretávali stále upravených a v uniformách. „Oblek som si nechal ušiť na mieru u zberateľa starých žehličiek, Vladimíra Zacha. Je to jeden z najlepších panských krajčírov,“ pokračuje Ján Žákovec. Upraví si brigadírku na hlave a hrdo sa pozrie na typickú dobovú uniformu vínovej farby.
O spánku sa im mohlo len snívať
V 19. storočí sa o mihotavé svetlo v uliciach starali prevažne významné osobnosti. Mali svoj vlastný etický kódex, ktorý vznikol v roku 1866 a boli to pomerne prísne predpisy. Svoju „kanceláriu“ mali na strážnici. Do ulíc vychádzali medzi šiestou a siedmou hodinou večer, keď sa začalo stmievať. Lampy rozsvecovali pomocou tyče, na ktorej konci horel plameň. Keďže bol plyn pomerne drahý, nesmeli nechávať zasvietené celú noc. Zároveň bol o polnoci už každý slušný človek doma, nemal dôvod túlať sa v nočných uliciach. Šetrilo sa tak veľmi, že pri splne muselo postačiť mesačné svetlo.
Opätovne opúšťali „svetlonosiči“ svoju kanceláriu o štvrtej ráno, niektorí ľudia totiž vtedy chodili do práce. Približne o siedmej až ôsmej ráno potom zhasli úplne. Spánok teda nebol najlepším priateľom lampárov. Ale ani zábava. Etický kódex im zakazoval hrať karty či piť alkohol. Nesmeli zabúdať ani na správne držanie tela, teda na neustále vystretý chrbát, a povinnosťou bola aj rýchla chôdza. Rebrík mali prikázané držať smerom nahor, aby neohrozili chodcov.
Jediný most na svete osvetlený plynom
Keď sa v roku 2009 pri rekonštrukcii Karlovho mosta diskutovalo o tom, ako ho osvetliť, najdôležitejší bol efekt pri pohľade z mosta na Pražský hrad. Vykonali niekoľko skúšok a inštalovali rôzne druhy svietidiel. „Samozrejme, zvíťazil svietiplyn. Zámerom bolo dať ho tam, kde vytvorí romantickú atmosféru. Na niektorých miestach však plynové lampy nespĺňajú normy intenzity osvetlenia. Za ten pohľad to ale stojí,“ hovorí Ján Žákovec. Každé svietidlo musia schváliť úrady a musí spĺňať podmienky bezpečnosti. Firma, ktorá ich inštaluje, povinne vydáva vyhlásenie, ktorým ručí za to, že výrobok – horák, prípojka plynu, prípojka elektriky a zapaľovanie – sú schopné prevádzky a sú bezpečné. Karlov most však dostal výnimku, pokiaľ ide o osvetlenie, a nie jedinú.
Plynové lampy je v Prahe možné zhasnúť aj zapáliť ručne, vo väčšine ostatných miest to je možné už iba na diaľku. Neznamená to ale, že by musel niekto každý deň chodiť do mesta, aby si ľudia dovideli na špičku nosa. Rozsvecujú sa aj automaticky, z dispečingu verejného osvetlenia. Na Karlov most chodí Ján Žákovec najmä od prvej adventnej nedele. „Babičky s vnúčatami už na mňa počas adventu čakajú. Vychádzam asi o štvrtej hodine. Rád tyč požičiam najmä deťom, pretože je to zážitok na celý život,“ rozpráva a dodáva, že rozsvietenie nie je až také zložité. Hlavné je trafiť háčik z tyče do očka, otvorí sa prívod plynu a tmavý priestor ovládne vianočný čas.
Zaseknutá labuť a vybuchnutý semafor
Mať osvetlenie ako v dobách minulých nie je jednoduché s ohľadom na jeho údržbu. Keďže sú plynové lampy pod holým nebom, treba ich čistiť aspoň raz za dva týždne. V 19. storočí sa postarali o takmer všetko svetlo, či v interiéri alebo exteriéri, keďže neexistovala elektrina. Plyn ako svietidlo bol veľmi obľúbený aj v Londýne, kde v roku 1868 nainštalovali prvý semafor na svete. Bolo ho treba kontrolovať a ovládať ručne. A tak vybrali policajta, ktorý ho mal na starosti týždeň po nainštalovaní. Podľa Jána Žákovca muž zákona rád rozprával. „Stačila chvíľa nepozornosti. Policajt sa zarozprával, pustil plyn a semafor vybuchol. Bol to začiatok a aj koniec plynových semaforov.“
Neobvyklé zážitky spojené s dobovým osvetlením má aj Karlov most, kde stále fúka, a tak sa často podarí rozsvietiť oheň až na druhý pokus. Zároveň sa často upchávajú horáky, pretože do nich lezú podenky (hmyz, pozn. redakcie) či pavúky. V minulosti horel vo vnútri pouličného osvetlenia stály plameň, bolo treba zatiahnuť za vahadlo, aby sa otvoril prívod plynu. Pri slabom vetri však mohol zhasnúť. Vo výnimočných prípadoch tak bola na konci tyče namočená vata v liehu a obnovila funkciu pančušky, ktorá funguje ako „sporák“. Známa je aj príhoda, keď tento postup lampárke nevyšiel. Mala najprv otvoriť dvierka a vyvetrať, potom pustiť plyn a priložiť oheň. „Neurobila to a po nahromadení plynu sa vytvorila výbušná zmes a lampa vybuchla,“ dodáva so smiechom Ján Žákovec.
Koniec profesie ?
V súčasnosti chodia strážcovia tmy okrem Prahy ešte pred slávnym kasínom v Baden-Badene, Vroclave a v Záhrebe. Nezabudnuteľnú atmosféru 19. storočia vďaka sentimentálnemu osvetleniu však nájdete aj v Berlíne, Londýne, Düsseldorfe či v Bostone. Netreba ale chodiť ďaleko, viditeľnosť v noci sa dá zariadiť už na diaľku, cez dispečing. Prvé plynové lampy na rozsvietili v roku 1807 na Pall Mall. Londýn ich má aj v súčasnosti, a to v počte 1200. Majú najrôznejšie tvary, ktoré sú na tých najzaujímavejších miestach, ako je aj Buckinghamský palác. Rozsvecovať ich chodia lampári z British Gas.
V Prahe sú poslední dvaja, Ján Žákovec je najvyšší a jeho kolega – najstarší. Dúfajú, že remeslo „nevyhynie“, no nájsť nástupcu je ťažké. Človek, ktorý by chcel v tomto povolaní pokračovať, by mal totiž mať vedomosti z plynárenstva. „Nejaké tipy na nástupcu mám, ale je potrebné, aby sa s témou dlhšie zoznamoval. Najlepšie je nájsť niekoho s dlhoročnými skúsenosťami, kto plynárenstvo ovláda a je schopný odpovedať na otázky,“ dodáva Ján Žákovec, nasadí si na hlavu brigadírku, zloží bambusovú tyč a ide so svojou kúzelnou dvojmetrovou „paličkou“ čarovať do nočných ulíc.
Autorka článku: Anna Slovjaková
Autorka fotografií: Anna Slovjaková
