Anton Krajčoviech

Gabriel Vikor je slovenský motokárový pretekár a dvojnásobný účastník majstrovstiev sveta. Rozpráva o svojich začiatkoch, majstrovstvách sveta a o tom, čo je dnes v motoristickom športe najdôležitejšie.

Mali ste jedenásť rokov, keď ste sa prvýkrát posadili do motokáry. Kde ste jazdili?
Bolo to v roku 2010, neprofesionálne. Vozil som sa po parkovisku v Lučenci na starej, požičanej motokáre. Prvé preteky som absolvoval v roku 2011, ako jedenásťročný.

Nie je to trochu neskoro? Vrcholoví jazdci začínajú už v škôlke.
Na to, aby som sa športu venoval profesionálne, som naozaj začal veľmi neskoro. Bežne deti jazdia už ako štvorročné.

Pamätáte si prvé preteky?
Naložili sme do auta motokáru s piatimi kľúčmi, ktoré sme nevyhnutne potrebovali a išli sme na preteky. Nedokončil som ich. Po štarte došlo k veľkej havárii, ja som sa zľakol a odstúpil som. V ďalších som bol tretí.

Na jedenásťročného chlapca je obdivuhodné, že mal guráž opäť štartovať. Nebáli ste sa?
Na to si človek zvykne, pozrážame sa, havarujeme, a potom do tej káry sadáte s tým, že môžete naraziť. Adrenalín človek cíti stále, stres nie.

„Keby v motokáre sedel niekto, kto
k pretekaniu nemá žiadny vzťah, nikam sa nedostane.“

Dvakrát ste štartovali na motokárových majstrovstvách sveta. Ako tam jazdec môže postúpiť?
Áno, Rotax Max Grand Finals v roku 2018 a 2019. Jedno podujatie bolo v Brazílii, druhé v Taliansku. Na obe musíte postúpiť, z každej krajiny vyberú organizátori najlepšieho a dohromady je na majstrovstvách 72 jazdcov.

Majú motoristicky významnejšie krajiny na súťažiach viac jazdcov?
Každý štát dostane niekoľko miesteniek, napríklad Veľká Británia tri. Slovensko má jeden lístok. Pretekári si však môžu účasť vybojovať aj na medzinárodných podujatiach, ako napríklad majstrovstvá Európy.

Čo získa víťaz majstrovstiev? Je v hre finančná odmena, alebo testovacie jazdy s nejakým veľkým tímom?
Finančná odmena nie je. Stáva sa, že vám zaplatia štartovné v ďalšom roku alebo na nejakých európskych pretekoch. Ide najmä o ten titul, ľudia tam jazdia, aby boli majstrami sveta.

Môže takýto titul jazdcovi otvoriť dvere? Pomôcť mu dostať sa do lepších súťaží?
Môžete byť aj majster sveta, pokiaľ nemáte peniaze. Tie prebijú aj talent. Vo Veľkej Británii
sú jazdci, ktorí sú na trati stále. Už to je veľa peňazí, za okruh aj za pneumatiky, palivo
a celkové opotrebovanie motokáry. Ich pretekársky víkend stojí 10-tisíc eur. Majú vlastných odborníkov na motor a káru menia hneď po pretekoch. Celú.

Pokiaľ má jazdec peniaze, dokáže si vytvoriť na pretekanie ideálne podmienky?
Dá sa to tak nazvať, stále tam však musí byť nejaký talent. Keby v motokáre sedel niekto, kto
k pretekaniu nemá žiadny vzťah, nikam sa nedostane.

Na majstrovstvách dostane každý jazdec zadarmo novú motokáru, znamená to, že si len sadne a jazdí a nepotrebuje ani tím?
Usporiadatelia pripravia podmienky tak, aby boli čo najvyrovnanejšie. Jazdec si vylosuje číslo motokáry a musí mať mechanika, ktorý sa o tú káru bude starať. Cieľom je, aby to bolo o schopnostiach jazdca, nie o tom, koľko má peňazí. V konečnom dôsledku to však nie je ani o jazdcovi, ale o šťastí.

Prečo o šťastí?
V Brazílii bol prvý rok nový systém bodovania, ktorý ma pripravil o finále. V Taliansku sa na mojej motokáre pokazili brzdy, nevedel to opraviť ani môj mechanik, ani Rotax. Uvidíme čo bude do tretice, ak budeme pretekať.

Plánujete teda skúsiť šťastie aj tretíkrát?
Rozmýšľal som o tom. Podľa toho, kde budú majstrovstvá. Mali by byť v Bahrajne, čo je
veľmi exkluzívne miesto, tam si človek tak ľahko nezajazdí.

Aké sú vaše ambície? Vidíte reálne aj série v ktorých sa jazdí na formuliach?
Rozhodol som sa, že sa idem venovať štúdiu. Mám pred sebou teda poslednú sezónu.

Dalo by sa z motokár, zo slovenského prostredia, dostať do týchto súťaží?
Pokiaľ máte dosť peňazí, dokážete sa tam dostať. Aj ja som dostal ponuku, ísť jazdiť taliansku formulovú sériu, no finančne je to veľmi nákladné. Na šesť pretekov potrebujete 150 až 200-tisíc eur. A to sa bavíme o Formule 4 alebo Formule Renault. Od špičkových sérií sme ešte ďaleko.

„Do káry sadáte s tým, že môžete naraziť. Adrenalín človek cíti stále, stres nie.“

Sú nejaké menej drahé súťaže?
V budúcnosti by som sa chcel sústrediť na preteky cestných áut, to nie je finančne až také náročné. Popritom by som sa mohol venovať aj škole. Mám 19 rokov, a to je veľa na to, aby som sa dostal, povedzme, do Formuly 1.

V motokárach máte rodinný tím?
Zo začiatku som jazdil len ja s otcom, bez tímu. Neskôr sme si založili vlastný. Otec sa stal majiteľom, mali sme dvoch mechanikov (jedného pre brata, ktorý tiež preteká) a manažéra. Nevyšlo nám to podľa našich predstáv, terajší tím je zahraničný, čo mi pre koronavírus bráni v súčasnosti pretekať úplne. Keď začne sezóna, tak vymením tím, budem v úplne novom.

Bol tím ziskový? Prevýšili peniaze od sponzorov náklady na prevádzku?
Nerobili sme to, aby sme zarobili. Sú ľudia, ktorí si zarábajú tak, že majú tím. Zohnali sme však dosť sponzorov, aby sme mohli odjazdiť sezónu. Nevyšlo nám to takto, sponzori cúvli, no nejako sme to zvládli. Začali sme ho zakladať ku koncu roku 2018, mali sme ho mať v roku 2019, ale veci sa pokazili. V sezóne 2019 som jazdil inde. Oficiálne teda náš tím nefungoval skoro vôbec.

Ako veľmi musí byť dnes jazdec technicky či manuálne zdatný?
Jazdec dnes nepotrebuje takéto zručnosti, nemôže to robiť. Musí sa sústrediť na svoj výkon. Musí vedieť, ako motokára funguje a musí byť schopný povedať, čo nefunguje tak, ako má. Ja mám na pretekoch mechanika, doma si však motokáru rád rozoberiem a vyčistím, baví ma to. Mám aj základné znalosti automechaniky. Ak by som mal ísť robiť mechanika na amatérske motokárové preteky, zvládol by som to.

Ako na preteky trénujete?
Dlho som trénoval až cez pretekársky víkend. Teraz sa pripravujem aj mimo pretekov. To pre mňa znamená ísť na otočku na Slovakiaring, čo je najkvalitnejší okruh na Slovensku. Tento víkend som staval pretekársky simulátor. Chcem sa zúčastniť esportových majstrovstiev Slovenska, čo je tiež určitá forma tréningu.

Okrem tréningov na Slovakiaringu sa pripravujete na preteky aj iným spôsobom? Povedzme posilňovňa, alebo kondičné tréningy?
Veľa bicyklujem, čiže kondička. V posilňovni veľmi necvičím, pretože keby som nabral kilogramy, nezmestím sa do motokárovej sedačky, takže by to nebolo efektívne.

Je simulátor dostatočne reálny? Dokáže napodobniť aj fyzickú záťaž, preťaženie či pohyb?
Sú také, ktoré imitujú aj pohyb, no nie sú kvalitné. Hýbete sa, ale necítite preťaženie, fyzicky necítite, že brzdíte. Hry sú však veľmi realistické, trate sú skenované laserom, sú totožné s reálnymi traťami a auto tiež reaguje tak, ako v skutočnosti.

Aké je prostredie slovenského motoristického športu oproti ostatným krajinám?
Napríklad v Taliansku je veľmi veľa okruhov, kde sa jazdí mnoho sérií, malých aj veľkých, u nás máme len Slovakiaring. Naše prostredie je pozadu, či už z hľadiska kvality dráh alebo zháňania sponzorov.

Text: Anton Krajčoviech
Foto: archív Gabriela Vikora

Bývalý superstarista o rýchlej popularite, talentových šou a svojej budúcnosti

Jakub Pružinský je, čo sa týka chlapcov, najúspešnejším účastníkom poslednej série Superstar. Celkovo skončil štvrtý, v semifinále súťaže zaujal výborným výkonom s piesňou I see fire od Eda Sheerana. Vo finále mu porota aj verejnosť vyčítali slabú rytmiku. Od konca súťaže prešiel takmer rok a pol, Jakub vydal jednu pieseň, ale drží sa skôr v ústraní. Ako spomína na súťaž a ako vidí svoju budúcnosť?

Počas finálových kôl vás veľa ľudí kritizovalo, no napriek tomu posielali hlasy a vy ste museli súťažiť ďalej. Dalo sa to vydržať? 

Situáciu som nezvládal. Pred každým finálovým kolom som mal zbalený kufor. Nechcel som tam ostať, z každej strany sa valilo niečo zlé. Myslel som si, že si zo mňa ľudia uťahujú, že mi posielajú hlasy z recesie. Vystúpenie som nikdy neodflákol a vložil som doň maximum, ale vo finále som to už nehrotil. Na druhej strane, boli aj pozitívne správy, no nenávisti bolo viac.

Pomáhalo vám vtedy, že sú aj ľudia, ktorí vás majú radi?

Áno, aj. Predovšetkým by som sa však nedokázal vzdať. Neodpustil by som si, že som zahodil príležitosť, ktorú iní nedostanú.

Kto konkrétne vám pomáhal, keď sa na vás valila kritika?

Najviac mi pomáhala moja mama. Tá je mi vždy oporou. Ale tiež zvyšok rodiny, fanúšikovia a v neposlednom rade moji blízki priatelia.

Dostávali ste negatívne ohlasy aj súkromne? Písali vám ľudia správy?

Ježišmária, veľmi veľa. Bral som to osobne a miestami som si myslel, že sa z toho zbláznim. Potom som začal čítať aj tie príjemné ohlasy, ktoré ma nakopli.

Neuvažovali ste nad zrušením profilu na sociálnej sieti a založením stránky, ktorú dáte niekomu spravovať?

Ani nie. Potom by som nebol v kontakte s ľuďmi vôbec. Ak je kritika konštruktívna, môžem na niečom zapracovať, no väčšinou to boli hnusné veci.

Aké bolo vypadnúť zo súťaže? Prestali ľudia „rýpať“?

Ani nie, pokračovali. Najmä keď som pridal zvláštne fotky (obrázky s retiazkou od ucha po nos). Už ich nezaujímala hudba, ale to, že sa zosmiešňujem a že neviem, ako ešte zaujať. Paradoxne, bol som rovnaký, len už nemali čo pretriasať, pretože som nesúťažil.

Aké je to teraz?

Negativity už nie je tak veľa. Ľudia mi skôr píšu, že moja hudba je pekná a pýtajú sa, kedy vydám niečo ďalšie.

Na verejnosti sa objavili informácie, že televízii Superstar nevynášala a snaží sa ju čím skôr ukončiť. Čo si o tom myslíte?

Vôbec sa mi nezdalo, že by súťaž chceli skrátiť, práve naopak. Podľa mňa všetko trvalo dlho. To je však pohľad niekoho, kto bol súčasťou šou. Superstar, v ktorej som bol ja, mala byť poslednou, no teraz bude ďalšia.

Sledovali ste predošlé série?

Samozrejme. Ako malý som bol nalepený na obrazovke a zaspával som s tým, že by som si raz chcel vyskúšať také veľké pódium s takým veľkým publikom. Bol som na tom závislý, mal som plagáty Mira Jaroša. Neskôr som ho aj stretol a bol to zvláštny pocit. Prvé CD, ktoré som si kúpil, bolo jeho.

S pesničkami pre deti?

Nie, nie. Volalo sa Exoterika a nebola to detská hudba. Okrem Jaroša som žral Katku Koščovú a Zdenku Prednú. Vyrastal som na nich a vždy ma zaujímalo, ako Superstar funguje aj z druhej strany, ktorú diváci nevidia.

Stála Superstar za to? Išli by ste znovu?

Znovu by som nešiel. Mala pozitíva, ale veľa mi vzala.

Čo vám súťaž dala a čo vám vzala?

Získal som napríklad množstvo príležitostí, kontaktov, spoznal som nových ľudí a splnil som si detský sen. Každé kolo som sa v súťaži musel prekonať – vyjsť pred publikum, byť pripravený a zaspievať.
Prišiel som o súkromie a niektorí ľudia so mnou teraz chcú byť iba preto, že som bol v Superstar. Stratil som aj veľa priateľov. Nestáli pri mne a súdili ma, akoby ma nepoznali. Predtým som bol extrovert a súťaž zo mňa spravila introverta.

Stretávate sa aj s ľuďmi, ktorých postoje k takýmto talentovým šou sú kritické? Ak áno, ako vážne ich beriete?

Ľudia majú súťažiacich za “rýchlokvasky”. Je to pravda. Z úplného hovna televízia spraví celebritu, ktorá sa objavuje v bulvárnych časopisoch a všetci ju prepierajú. Človek o takúto pozornosť niekedy ani nestojí, ako napríklad ja. Súťaž z teba spraví hviezdu, ale ty ňou nie si. Keď sa rozhodneš, že hudbu už nebudeš robiť, tak sa na teba všetci pozerajú ako na stroskotanca, padlú hviezdu. V kocke, keď vyjdeš zo Superstar, si hviezda alebo úplné dno.

Lost, vaša autorská premiéra, je melancholická balada v žánri indie-pop. Plánujete v tomto hudobnom štýle pokračovať?

Ak sa budem ďalej venovať hudbe, určite by som chcel experimentovať a neostať pri jednom žánri. Možno skúsim niečo iné. Bude to mať blízko k popu, zrejme nejaká elektronika. Neskladám energické piesne, ale balady. Poslucháčov skôr rozplačem, ako zabavím.

Nechali ste sa počuť, že Lost nie je len osobnou výpoveďou, ale aj stavom, keď sú ľudia stratení v dnešnej spoločnosti. Hľadajú vodcov, a tým vodcom je možno každý sám vo svojom vlastnom živote. Myslíte si, že tento prístup by spoločnosť „vyliečil“?

To bol zámer. Chcel som v piesni vyjadriť aj veci, ktoré som v sebe dlho dusil, no spoločnosti som nepomohol. Iba môjmu neveľkému publiku. Určite som však nezmenil svet a rozmýšľanie konzervatívnych Slovákov.

Aký máte vzťah s fanúšikmi? Stalo sa niekedy, že by vám liezli na nervy?

Nie, nikdy. Podporovali ma vo všetkom, čo som robil. Keď mi bolo najhoršie, povzbudzovali ma a posielali energiu, robia to dodnes, a zato ich milujem. To skôr sociálne siete a bulvár mi často dvíhali tlak.

Na čom v súčasnosti pracujete?

Začal som študovať na vysokej škole a chcem sa jej nejaký čas venovať. Na hudbe pracujem, no je to náročné, keďže musím robiť všetko sám a nikto ma nezastupuje. Je náročné a drahé vybavovať štúdia na vlastnú päsť. Takže nemám termín pre ďalšiu pesničku či album, no nechcem skončiť pri jednej pesničke.

Povedali ste, že vás nikto nezastupuje. Čakal by som, že o finalistu Superstar sa budú ľudia biť…

Spolu s ďalšími spevákmi som naspieval vianočnú pieseň. Okrem mňa tam boli Beáta Dubasová, Peter Bažík, Robo Opatovský, Peter Lipa a Marián Čekovský. Bolo to však neosobné, každý nahrával svoj part sám, nikdy sme sa nestretli. Mal som ponuky, že mi budú iní ľudia písať hudbu, no odmietol som.

Nechceli ľudia, aby ste ju zaspievali aj naživo?

Vianočnú pesničku som spieval jeden jediný krát na bratislavských vianočných trhoch v zložení Mirka Miškechová, Peťo Bažík a ja.

Nikdy ste sa neučili spievať s učiteľom ani ako samouk. Zmenilo sa niečo, odkedy sa hudbe venujete „verejne“?

V Superstar sme sa stretávali s vokálnymi koučmi, no trvalo to len 20 minút, upravili nám tóninu. Bolo to na mne a podporovali ma ľudia, ktorí so mnou boli v súťaži.

Vráťme sa na začiatok roku 2018. Keby vám niekto pred prvým castingom povedal, že budete najlepším chalanom v celej súťaži, aká by bola vaša reakcia?

Určite by som ho vysmial a opýtal sa, či nefetuje. Nešiel som do toho s vidinou nejakého veľkého úspechu. S kamarátkou sme v miernej opitosti podali prihlášku, pretože môj život bol stereotypný a chcel som skúsiť niečo nové. Bral som to tak, že sa idem zosmiešniť, alebo sa stane zázrak. Tomu zázraku som veril na päť percent.

Ľuďom sa nepochybne páčil a páči váš štýl obliekania, na castingu ste povedali, že nakupujete v sekáči. Máte nejaké ambície v oblasti módy?

Veľakrát som nad tým rozmýšľal, no neviem, ako by som sa k tomu mohol dostať.

Bavilo by vás návrhárstvo?

Ani nie, skôr by som chcel byť stylistom. Napríklad vyberať pre ľudí oblečenie do reklamných spotov, no nikto ma neoslovil. V sekáči nakupuje v mojom okolí každý druhý človek, nie som výnimočný.

Pre Slovákov ste ale, čo sa módy týka, zaujímavý a originálny človek.

Pre mňa je to bežné. Všetci hovoria, že sa obliekam inak ako ostatní, ale myslím si, že ostatní sa obliekajú inak ako ja.

Sekáče sú určite ekologické. Uprednostňujete ich aj preto?

Samozrejme, že aj ekológia je jeden z dôvodov, prečo tam nakupujem. Čo sa tohto týka, čitateľom odporúčam film The True Cost (poznáma autora: v preklade Skutočná hodnota, film o zákulisí rýchlej módy).

Vaše domáce zviera je slimák! Prečo nie pes, škrečok alebo rybičky?

Mal som už rybičky, psov, škrečkov a morské prasa. Nikdy som nemal slimáka, no páčil sa mi. Keď som bol malý, mal som rád Maximiliána z Elá-Hop aj slimákov z detských knižiek. Veľa ľudí si myslelo, že chcem byť nasilu zaujímavý, ale neberiem to tak, mne sa slimáky páčili. Dostal som ho ako darček od kamaráta.

Verejnosť vás pokladá za originálneho a štýlového človeka. Vy však len robíte, čo sa vám páči.  

Áno. Každý by mal byť sám sebou. A ľutujem toho, kto nie je.

Text: Anton Krajčoviech
Foto: archív Jakuba Pružinského