Patrícia Kubalová

Už približne pätnásty rok po sebe sa študenti Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského môžu tešiť z  návštev profesora Viedenskej univerzity Wolfganga Duchkowitscha. Nie je preto prekvapením, že pozvanie od profesorky Danuše Serafínovej prijal aj tentokrát.  Po minuloročnej online prednáške sa dňa 26. apríla stretnutie opäť vrátilo do Rakúskeho kultúrneho fóra v Bratislave.  Študenti prvého a štvrtého ročníka si tak mohli vypočuť výklad profesora W. Duchokowitscha naživo. 

Témou prednášky bolo – Ako vyzerá cesta univerzitného vzdelávania k povolaniu žurnalistu. W. Duchokowitsch spomenul, ako bolo jeho snom počas štúdia raz prednášať na univerzite a robiť výskum. To sa mu podarilo. Profesor je totiž dlhoročným akademikom Inštitútu pre žurnalistiku a komunikačné vedy Fakulty sociálnych vied vo Viedni. Študentom priblížil, ako vyzerajú jeho prednášky na univerzite a rozprával o význame žurnalistiky pre demokratickú spoločnosť. Taktiež sa venoval základnému pravidlu novinára: „Neuspokoj sa nikdy s jedným zdrojom!“ a novému, modernému typu žurnalistiky. Na svojich seminároch poukazuje aj na myšlienky rakúskej novinárky Daniely Kraus, o ktorých sa rozhovoril tiež pred poslucháčmi z Filozofickej fakulty. Podľa jeho slov: „Aj študenti môžu rozšíriť obzory vyučujúcich a tam sa kruh uzatvára.“

Po výklade prišiel čas na otázky. V diskusii študentov zaujímal postoj Rakúska voči dezinformačným webom, rozdiel medzi rakúskymi a slovenskými univerzitami, či ako Rakúšania vidia Slovákov v súvislosti s politickými kauzami. Padli však aj otázky o vojne na Ukrajine či odkúpení Twitteru Elonom Muskom. A čo si profesor Duchkowitsch myslí o budúcností médií, keď existujú sociálne siete? „V minulom storočí hovorili ľudia o vyhliadkach do budúcnosti. Jeden zastával názor, že o 25 rokov bude na celom svete existovať iba desať veľkých firiem a všetci budú na nich závislí. Nestalo sa tak. Digitalizácia otvára neskutočne veľa možností, len treba s nimi zaobchádzať múdro.“

Patrícia Kubalová 

Foto: autorka

Novinári nepracujú iba v slnečnom počasí, pri ideálnej teplote a bezvetrí!

Po vyše roku doma sme opäť zasadli do školských lavíc. Na ako dlho? To bola otázka, ktorú si kládol nejeden študent. Ale najmä učitelia.

Študovať žurnalistiku, ktorá sa odohráva kdesi tam vonku, cez počítač, je zložité. Preto v sekunde, keď sa začal na Univerzite Komenského zimný semester, študenti štvrtého ročníka žurnalistiky vyrazili do ulíc.

Prvú hodinu kreatívneho štúdia sme pod vedením doktora Kubínyiho zahájili v novom centre Bratislavy, tam, kde vyrastajú „mrakodrapy“ jeden za druhým. Na Mlynské Nivy sme sa však vydali až po niekoľkých otázkach, či skutočne musíme ísť von, keď prší. Čo vám poviem, zleniveli sme. Alebo skôr spohodlneli. Odpoveďou vyučujúceho bolo, že „novinári pracujú iba v slnečnom počasí, pri ideálnej teplote a bezvetrí“, sme pochopili a prehliadka sa mohla začať. Obzreli sme si projekt Sky Park od architektky Zahy Hadid, ktorý väčšine pripomínal tri veľké kukurice. No a, samozrejme, ďalšie zaujímavé budovy, ktorých mená a účel som zabudla. Prešli sme až k novej autobusovej stanici na Nivách, ktorá sa otvárala pár dní po našej exkurzii. Ako naschvál. A namiesto prezenčnej listiny – skupinová fotka.

O dva týždne neskôr sme sa s doktorom Kubínyim ocitli na hrade Devín. Tvrdil, že je hanba, keď tam viac ako polovica z nás nikdy nebola, hoci bývame v Bratislave štyri. Môžeme to ale zvaliť na pandémiu, nie na nezáujem o mestské časti. Jednoducho sme mali málo času preskúmať krásy hlavného mesta. Ale rozhodli sme sa ich dohnať. Aj keď sme do toho popravde nedali sto percent. Aby som mala čisté svedomie, neboli sme tak úplne presne na hrade Devín. Prechádzali sme sa okolo. Počíta sa to? Myslím si, že áno. Fotku hradu mám!

Bolo tam naozaj pekne. Dozvedeli sme sa smutné fakty z histórie a vypočuli sme si legendu o Panenskej veži. Tá zaujala asi väčšinu, keďže takmer každý študent napísal článok práve o nej. To aby ste si nemysleli, že sme len chodili po výletoch a neučili sme sa. Jeden výlet rovná sa jeden novinársky prejav. Tie z Devína sa líšili iba spoločenským postavením panny z vežičky, ktorá z nej údajne skočila do Dunaja. Musela mať dobrý odpich, lebo dnes je medzi vežou a riekou asfaltová cesta. Jedna legenda ju opisuje ako šľachtu, druhá ako slúžku. Ako to bolo naozaj, sa už asi nikdy nedozvieme.

Našim tretím a posledným výletom boli Rusovce. Mať takúto aktívnu hodinu po takzvanom študentskom utorku nie je práve výhra. Ale prechádzka, pri ktorej sme nabehali za hodinu 6 677 krokov, nás všetkých prebrala. Presne tak! Nepostávali sme len pred kaštieľom. Videli sme Antickú Gerulatu, kostol svätého Víta a Rusovské jazero. Pritom sme si vypočuli, ktorá strana je nudistická a ktorá mládeži prístupná. Na ktorú však pôjdu spolužiaci cez letné prázdniny nechám na vašej predstavivosti.

Dostali sme sa na koniec nášho krátkeho cestopisu. Po hodine v Rusovciach prešla FiF UK na dištančnú výučbu.

Na ako dlho sme naspäť zasadli do školských lavíc? Na päťdesiat dní. Plán bol od začiatku jasný. Stihnúť čo najviac výletov, pokiaľ nás opäť nezavrú doma. Myslím si, že sa nám to podarilo. Ostáva nám už len dúfať, že v letnom semestri sa škola otvorí. A naše malé exkurzie budú pokračovať.

Patrícia Kubalová

Foto: autorka, bub