Pochovávať kresťanov na cintoríne Kalvária v Užhorode začali koncom 18. storočia.
Užhorodská Kalvária alebo v preklade z latinčiny – užhorodská hora lebiek. Najstarší a najväčší cintorín centra Zakarpatskej oblasti, ktorý vznikol v druhej polovici 18. storočia. Prechádzajúc Kalváriou narazíte skôr na umelecké dielo než na náhrobný kameň so zrozumiteľne napísaným menom Szemán János a o pár metrov ďalej nájdete Oxanu Hanič a jej manžela Mychajla Haniča. V už dlhé roky prázdnej, počarbanej vulgárnymi nadpismi rodinnej krypte sa dočítate, že tu kedysi odpočívali Telendy Zoltán, Telendy Juliska, Telendy Antal a ďalší. Slovenský kňaz Michal Demeter leží pod starým dubom. Najstarší zachovaný hrob patrí Catharinae Ruttner, ktorá bola pochovaná v roku 1814 v Užhorode, ktorý bol vtedy súčasťou Uhorského kráľovstva. Nedá sa prehliadnuť ani náhrobný kameň s päťramennou sovietskou hviezdou a meno na ňom, ktoré oznamuje, že tu je Čerkaskyj Noj Jakovlevič. Bol pochovaný v roku 1956, vtedy Užhorod patril k Sovietskemu zväzu. Veľkolepý mramorový náhrobok známej rómskej rodiny Endryk priťahuje okoloidúcich fotografiami šarmantných mužov a žien. Keď si trúfnete preskúmať šesť hektárov pôdy, ktorú obsadila nekropola, s veľkou pravdepodobnosťou vašu pozornosť upúta skromné miesto večného odpočinku princeznej z ruského cárskeho rodu Romanovovcov – Antoniny Romanovovej. Pôvodom bola z Ruského impéria. Teraz ste už museli pochopiť, že národnostná pestrosť Kalvárii v ukrajinskom Užhorode je pozoruhodná.
Nájdený a znovu stratený Gábor Dayko
V roku 1783 celá Zakarpatská oblasť, a samozrejme aj mesto Užhorod, boli súčasťou Rakúsko-Uhorska. Vtedy Cisár Jozef II. zakázal pochovávať ľudí na miestach, ktoré sa nachádzali vedľa kostolov. Ako nové miesto pochovávania vybrali užhorodský Dajbovecký vrch, ktorý sa v minulosti nazýval Vinohradný vrch.
Historické dokumenty nasvedčujú, že v roku 1796 na Kalvárii pochovali prvého človeka. Bol to mladý maďarský básnik a zároveň učiteľ Gábor Dayko. Vyučoval v užhorodskom kráľovskom klasickom gymnáziu a študenti si tak vážili jeho pamiatku, že sa rozhodli hľadať miesto, kde ho pochovali v roku 1911. A našli. A potom zase stratili. Žiak siedmej triedy István Pentek spolu s kamarátmi objavil drevený kríž, na ktorom bolo napísané básnikovo meno a rok úmrtia. Užhorodské gymnázium sa rozhodlo, že pre nich bude cťou, keď v ich priestoroch bude nielen busta Gábora Dayka, ale aj kríž. Tento nápad podporilo aj vedenie mesta. Gymnazisti na čele s Istvánom Pentekom ho dovliekli do školského múzea. Už bolo neskoro, keď konečne žiakov poprosili, aby im ukázali, kde je miesto jeho odpočinku. Nikto si na taký „nepodstatný detail“ predtým ani len spomenul. A tak dnes netušíme, kde spočíva Gábor Dayko a ani kam zmizol drevený kríž, avšak „je dôveryhodné, že pohrebisko sa nachádza v hornej časti cintorína,“ tvrdí výskumník Kalvárie, spoluautor knihy Užhorodská nekropola Kalvária – Borys Žulkanyč.
Prečo práve Kalvária? Cintorín si vyslúžil svoj názov vďaka štrnástim kaplnkám, ktoré symbolizujú Krížovú cestu Ježiša Krista. Vzorom pre vznik kalvárií, ktoré sa nachádzajú vo viacerých európskych mestách, je cesta Ježiša Krista, ktorá sa začala v Jeruzaleme a viedla k miestu jeho ukrižovania – Golgote tiež nazývanej ako hora Kalvárie. Každá kaplnka symbolizuje udalosť spojenú s Ježišovým utrpením a ukrižovaním. Sú umiestnené tak, aby veriaci mohli prejsť týmito zastaveniami. V minulosti si nemohli dovoliť cestovať do Jeruzalema a prejsť skutočnú mučenícku cestu. Práve preto kalvárie vznikali v celej Európe, aby každý mohol vyjadriť úctu k Ježišovi Kristovi a jeho obetiam za spásu ľudstva svojimi modlitbami. Nanešťastie, zo štrnástich užhorodských kaplniek sa zachovalo len jedenásť. “Sebeckú, komunistickú, ateistickú, sovietsku vládu Zakarpatská absolútne nezaujímal názor veriacich a nejaké kaplnky. Avšak jedenásť, ktoré zostali, naďalej ničí erózia a ľahostajnosť obyvateľov mesta,“ tvrdí pán Žulkanyč. Nekropola je unikátna aj vďaka liatinovým prelamovaným krížom, nájdete ich tu približne dvadsať. Boli vyrobené v malých zlievarňach železa v Zakarpatskej oblasti. V súčasnosti už také nikde nenájdete, ani formy na ich výrobu. Nikto ich veľmi nechráni, časť z nich je hrdzavá, nedá sa prečítať text na tabuľkách, ďalšie naschvál zničili barbari a odovzdali do kovového šrotu.
Na Kalvárii nájdete aj cintorín v cintoríne. Koncom 19. storočia tu začali pochovávať sestry rádu sv. Vincenta, taktiež nazývané vincentky alebo milosrdné sestry. Je to ženský rehoľný rád. Starali sa o chorých, neskôr slúžili rímskokatolíckej komunite. „V pozemskom živote boli spolu a sú spolu aj po smrti, “ konštatuje znalec nekropoly.
Smrť príde za každým
„Náhrobok prezradí, kým bol človek zaživa. Možno farárom, lekárom, spisovateľom, maliarom alebo jednoducho bohatým predstaviteľom elity. Taktiež zistíme, či bol veriaci,“ hovorí pán Žulkanyč. Napríklad, zakarpatskému maliarovi Adalbertu Erdélyimu nechali na náhrobku štetce a životné poslanie lekára Mychajla Biziľu bolo zvečnené kresbou pohára, okolo ktorého sa ovíja had.
Kalvária je unikátna aj tým, že sú tu pochovaní predstavitelia všetkých vierovyznaní, ktoré kedysi boli a sú v Užhorode. Rímskokatolíci, gréckokatolíci, pravoslávni, židia… „Ako sa hovorí, smrť príde za každým a všetci tu raz budeme ležať, “ ironicky povie Borys Žulkanyč, ktorý, zdá sa, vie všetko o užhorodskej nekropole. Meno a priezvisko zosnulého vám povie veľa o pôvode človeka, pretože náhrobky majú spoločné črty. „Určité obdobie sa vyrábali hromadne, a preto boli podobné, bez ohľadu na to, koho práve pochovávali,“ vysvetľuje. Keď dokážete rozlíšiť pravoslávny kríž od katolíckeho, zase budete vedieť o zosnulom niečo viac. Hlavným rozdielom medzi nimi je tvar. Pravoslávny má obvykle okrem veľkého vodorovného ramena ešte dva bočné, pričom dolné je našikmo a horné môže byť kratšie. Katolícky kríž pozostáva len z dvoch častí.
„Človeka, ktorý sa hlásil k judaizmu, prezradí stav hrobu, lebo sa o typické židovské náhrobky s názvom macevot skoro nikdy nikto nestará. Samozrejme, nie preto, lebo sa im nechce. Veria, že si nemôžu dovoliť vyrušovať pokoj zosnulého. Často si okoloidúci myslia, že chuligáni naschvál poškodili hrob alebo zhodnotia, že si rodina neváži pamiatku príbuzného. Židia nevnímajú ako tragédiu, keď macevot spadol, práve naopak… „Zosnulý našiel správnu cestu,“ hovorí Borys Žulkanyč.
Veľmi jednoducho zistíte, kde je pochovaný kňaz, lebo pred menom je striktne napísane – „o.“, čo znamená „otec“. Môj sprievodca po cintoríne ukazuje hrob slovenského farára Michala Demetera, na ktorom je v slovenskom jazyku napísané: „Večný pokoj.“ Potom ho obíde z druhej strany a povie: „Vidíte, úplné naše zakarpatské priezvisko Rusyn. Vidíte alebo nie?“ Ponáhľam sa tam a až vykríknem: „Rusyn Emília? Toto je moja učiteľka anglického jazyka! Joj, Emília Volodymyrivna… Veľmi dobrá žena. Milovala som ju.“ Pán Žulkanyč skonštatuje: „Stretli ste sa. Vidíte, z akej rodiny bola? Kňazskej!“ A hneď sa vynoria spomienky na školské roky v rodnom meste. Ako sme s pani učiteľkou klebetili počas hodiny, ale aj po anglicky ma naučila! Pomaly sa prechádzame s pánom Žulkanyčom Kalváriou, až kým sa zastaví pri o. Irynejovi Kondratovyčovi a dodá: „O ňom nerád rozpravám. Nemá dobru reputáciu, pretože zradil všetky možné vierovyznania. Bol gréckokatolíkom počas prvej Československej republiky. Stal sa rímskokatolíkom po okupácii Podkarpatskej Ukrajiny Maďarmi. Potom zase privítal sovietsku vládu a zúčastnil sa na likvidácii gréckokatolíckej cirkvi. Vyhlásil, že sa vracia k moskovskému pravosláviu.“
Deň pamiatky na zomretých
Raz ročne si väčšina ľudí spomenie na mŕtvych príbuzných a celá rodina ide „na hroby“. Platí to aj o Kalvárii v Užhorode. Plastové sviečky, vence, kvety sú, bohužiaľ, neoddeliteľnou súčasťou tohto dňa. Zmes plastu, lístia, živých kvetov a skla v kopách pokorne čaká na zajtrajší odvoz smetia komunálnymi službami mesta. Nekropola mi pripomenula Sviatok všetkých svätých v Mexiku farebnou pestrosťou, niežeby som to videla na vlastné oči, pozerala som rozprávku. Vo vzduchu je cítiť spomienky, niekto prežíva smútok, avšak ďalší nespravodlivosť, bolesť, sklamanie, lebo tu sú pochovaní aj vojaci, ktorí bránili Ukrajinu proti ruskej vojenskej agresii. Veľa ľudí sa len tak túla a háda sa medzi sebou, kde je pochovaný ten či tá. Nepamätajú si, nechodievajú sem často.
Študenti Biologickej fakulty Užhorodskej národnej univerzity na čele s dekankou Jaroslavou Hasynec prišli na cintorín, aby dali do poriadku rodinnú kryptu, v ktorej je István Laudon. Tohto veľkomožného si biológovia nevybrali náhodne, rastliny pre neho boli všetkým. Založil unikátny park v Užhorode, nakoľko zo svojich ciest prinášal vzácne, cenné, exotické stromy. Asi aj to všetko bolo málo, aby sa niekto pravidelne staral o túto unikátnu kryptu. Či už mesto, alebo rodina, ktorá očividne dávno opustila Užhorod. Dekanka fakulty vynikajúco organizuje prácu, avšak ani nenechá ochotných študentov bez dodatočných bodov a dekanského voľna na ďalší deň! „Ešte tam to trošku odstrihni. Nie, nie, počkaj, postav sa na lavičku, ale pozor, aby si nespadol!“ rozkazuje Jaroslava Hasynec. Študentky sa zhodli, aký osud čaká na ich spolužiaka Oleha, bude krajinným dizajnérom, tak to mu dobre ide! „Táto lavička nebola taká parádna, ani keď ju sem dávali, “ pochváli svoju prácu študentka Andriana Rehan.
Nádhera, šikovníci. Už aspoň vidno, kto je tu pochovaný a aj kto je za náhrobkom – meno kamenára Edelsteina a rok 1934 nájdete v pravom dolnom kúte. Dekanka zhodnotí, že práca je dokončená a ja odfotím celý tím spoločensky zodpovedných mladých ľudí vedľa krypty. Kým nepočujem krik: „Vyčistím vášho ňaňa (hovor. – otec)?“ Takto nám ponúkol svoje služby muž, ktorý si takýmto spôsobom privyrába. Keby tak István Laudon vedel, koľko má podľa kričiaceho pána na tomto svete detí. Ponuku odmietneme, necháme sviečku a ideme ďalej.
Moju pozornosť upútala žena v bielej košeli, ktorá ako veverička skákala okolo jedného hrobu. „Musím vás pochváliť, máte veľmi pekný hrob! Asi to nie je ľahké, udržiavať ho v dobrom stave,“ prihovorím sa jej. „Ani nie, je to brečtan, ten vyzerá dobre sám osebe,“ usmeje sa a reaguje na môj kompliment. Pýtam sa, či to sú jej rodičia. „Moji rodičia sú veľmi ďaleko odtiaľto. Je tu pochovaná matka a nevlastný otec môjho manžela. Viete, keď ja zomriem, bude to tú vyzerať hrozne. Udržiavam poriadok aj na hroboch vedľa. Nikto iný si nebude robiť starosti,“ pokračuje zodpovedná žena. Na východe sa hroby často obklopujú rožnými plotmi, ktoré odrážajú miestne tradície. Všimnem si, že chýba časť plota, ktorý kedysi chránil súkromie pochovaných Buserevej Svetlany, Buserevej Valentiny a Busereveho Olega. Svetlanin odkaz pre nás, stojacích vedľa nej, je napísaný v ruštine a znie: „Padajú biele snehy, ale už bezo mňa.“ Žena priznáva, že nedávno spadol konár zo stromu priamo na plot. Nestihli to opraviť, pretože niekto bol rýchlejší a časť plotu si „požičal“ na neurčito. Na tento problém spomína aj Borys Žulkanyč, srdcovkou ktorého je tento cintorín: „ Sú tu veľmi vysoké stromy, ktoré môžu vyschnúť alebo spadnúť kvôli búrke. Skončia na hroboch, ničia náhrobky. Avšak Kalvária nie je dostatočne financovaná, pretože od roku 2000 sa sem už nepochováva.“
Ak si ešte pamätáte, v úvode som spomenula princeznú z ruského cárskeho rodu Romanovovcov – Antoninu Romanovová. Neviem ako vy, ale bola som prekvapená! „Niekde tam je pochovaná Antonina Romanovová, bola dcérou piateho syna Alexandra II – Alexeja,“ mimochodom, spomína pán Žulkanyč a uteká ďalej. „Čože, kde? Ukážte!“ až vykríknem. Môj sprievodca je prekvapený, lebo kvôli súčasnej ruskej invázii proti Ukrajine ju nechcel spomínať ani vo svojej knihe. Napriek tomu prezradil, že v období druhej svetovej vojny sa Antonina ocitla v nemeckom koncentračnom tábore. Keď tam zistili jej pôvod, ihneď princeznú prepustili a osud ju zaviedol do Užhorodu. Zamilovala sa, vydala sa a priviedla na svet dcéru Tatianu. Aj keď minulosť Antoniny bola vtedy utajená, jej správanie vždy odrážalo výchovu v prísnej aristokratickej rodine.
Detstvo na cintoríne
„Nákladné auto išlo vo vnútri s otvorenou rakvou, ktorú prikrýval nejaký červený koberec. Videl som len trčiaci ostrý nos. Vedľa zosnulého bol aj červený vankúšik so všelijakými medailami, vyznamenaniami. Vtedy bol každý hrdinom, pretože to bolo hneď po vojne. Procesiu sprevádzala hudba, konkrétne hudobný nastroj – trúba,“ spomína si umelec Bandi Kuruzc na to, ako pochovávali Rusov na Kalvárii. „Ľudia sa zbierali doma u mŕtveho a procesia išla cez celý Užhorod na cintorín. Napríklad, Maďari mali taký zvyk a si objednávali na pohreb hudbu, keď pochovávaný zaživa mal rad zábavu a hostiny. Bol to ozajstný maďarský čardáš! Vlastne, bolo to posledné želanie človeka pre smrťou. Ako si želal, tak to aj bolo! Spomínam si na taký pohreb…Rómovia spievajúc išli za pohrebným vozom a spredu boli dva čierne kone so špeciálnymi ozdobami, ako keby z peria, na hlave. Maďari rakvu neotvárali, na rozdiel od Rusov,“ pokračuje už o Maďaroch.
„Vyrastal som v okolí cintorína a nebolo mi úplne jedno, že som videl pohreby. Potreboval som tri až štyri dni, aby som sa dal dokopy, pretože som premýšľal o bytí, smrti a pochopil som, že život nie je večný. Bol som dieťaťom a ťažko som tuto skutočnosť prijal.“ Napriek tomu, že rodina Bondy Kuruzca prežívala aj neľahké obdobia kvôli komunistickej sovietskej vláde, vníma svoje detstvo len pozitívne. Keď bol len trojročný chlapček, zobrali im dom, ktorý sa nachádza neďaleko Kalvárie. Osud však bol k nim žičlivý a otcovi, vtedy malého Bondyka, sa podarilo kúpiť ďalší dom a zase neďaleko nekropoly. „Pamätám si všetko, čo sa dialo, aj keď som mal len tri roky,“ priznáva. Otec pána Kuruzca nemal jednoduchý život, lebo sovietska vláda s ním nebola spokojná a preto bol niekoľkokrát v exile. Keď už nebol medzi nami, žijúcimi, jeho syn, ktorý má rovnaké meno, dostal dokument o stiahnutí obvinení. Dokonca je pochovaný na Kalvárii aj so svojou manželkou.
Deti bývajúce v blízkosti cintorína trávili svoj voľný čas v hornej časti Kalvárie. Mali svoje miesto stretnutia, ktoré nazývali Dubrava, pretože tam rástlo viacero dubov. „Chodil som tam s cimbormi (ako sa kamarátom vraví v Užhorode), ale rád som tam trávil čas aj sám. Mohol som si ľahnúť medzi dva hroby, ktoré už boli v pomerne zlom stave. Pozeral som sa na oblohu, ako lietajú mraky a hádal, na čo sa podobajú. Možno lev, či slon?. Vedľa hrobov rástli obrovské borovice, fúkal vietor a kolísal ich. Zdalo sa mi, že takto sa rozprávajú duchovia.“ Pre maliara Kuruzca je nekropola skôr umeleckým objektom, venoval sa jej aj vo svojej tvorbe. „Moja prvá maľba akvarelom zobrazuje práve okolie Kalvárie. Mal som asi štrnásť alebo pätnásť rokov. Moje posledné dielo venované tomuto miestu som vytvoril tento rok,“ rozpráva pán Kuruzc, ktorý mimochodom má už sedemdesiatosem rokov. „To len si prídete rozložíte stojan a tvoríte?“ zisťujem. „Kedy ako, častejšie si niečo načrtnem a potom dorábam. Mojim cieľom nie je vytvoriť kópiu miesta, ale sprostredkovať ducha.“
Môj pohreb nebude divadlom pre vládu
Dlhé roky je užhorodská nekropola Kalvária je zatvorená. Hrobár Fedir pri otvorenom hrobe tvrdí, že sa tu ukladajú už iba blízki príbuzní tých, ktorí tu už hroby majú, pričom rakvy sú umiestnené jedna na druhú vzhľadom na obmedzený priestor. Samozrejme, bohatí ľudia rozmýšľali do budúcna a kúpili si tie najlepšie miesta pri hlavnej ceste, a to za nemalé peniaze. Nanešťastie, hrobár Fedir nemá úplnú pravdu a bolo by lepšie, keby mal…Pochováva sa tu takmer každý deň. Na Kalvárii našli večný pokoj ukrajinskí hrdinovia, zakarpatskí rodáci – vojaci, ktorí položili svoj život za svoju krajinu. Ruská vojenská agresia na Ukrajine zabila a ďalej zabíja budúcnosť tejto krajiny, mladých chlapcov a dievčatá. Tie jamy sa vykopávajú dopredu, pretože sa vie, že v tomto momente do rodného Užhorodu cestujú ďalšie chladné tela. Niekedy len ich časti. Vojak Danylo Bohuslavský, narodený v roku 1990, vedel dopredu, že zomrie a dopredu napísal scenár svojho pohrebu. V liste vyjadril želanie, aby ho jeho kolegyňa prečítala na pohrebe. „Ahojte všetci, asi už naposledy. Ťažko sa mi píšu tieto slova, ešte ťažšie sa vám počúvajú. Odpustite mi, ale neľutujem nič. Stihol som byť šťastný, trošku precestovať svet…“ píše Danylo. „Chcem, aby ma spopolnili. Nechcem, aby sa môj pohreb podobal na divadlo, preto tam nemajú byť politici, predstavitelia vlády a kňazi,“ pokračuje. Chcel, aby správu o jeho smrti jemným, opatrným spôsobom oznámili rodičom a priateľke, ktorú si dlho hľadal a veľmi miloval. Časť jeho popola pochovali a časť rozptýlili na miestach, ktoré mal rád, ktoré boli pre neho výnimočné. Spolu so svojimi kamarátmi sa chystal preplávať Bospor – a tak ich požiadal, aby ho nechali aj vo vodách úžiny. Rozlúčiť sa s Danylom Bohuslavskym prišlo okolo dvetisíc ľudí. Na cintoríne Kalvária pochovali viac ako deväťdesiatpäť vojakov, avšak možno práve teraz sa trikrát strieľa do vzduchu na počesť ďalšieho a na pohreboch je čoraz menej ľudí.
Autorka: Yuliia Didyk
Autorka fotografií: Yuliia Didyk
