Zodpovednosť nie je samozrejmosť: Ako bojujú s koronavírusom v Ázii, Afrike a v Európe

Covid-19 sa už rozšíril po celom svete. Ale v každej krajine majú k nemu vláda aj občania iný prístup. Ako veľmi sa od seba líšia súčasné opatrenia a spôsob života v Ázii, Afrike a Európe, to nám pomohli pochopiť Leanne z Hong Kongu, Ahmed z Egypta a Alfdís z Islandu.  

Prvé prípady nákazy potvrdili v Hong Kongu 23. januára, v Egypte 14. februára a na Islande 28. februára. Aké obmedzenia zaviedol štát na spomalenie šírenia vírusu a ako sa postupom času menili?

Leanne: Najprv nám poradili, aby – kto mohol, pracoval z domu. Neskôr pribudli hraničné kontroly, zatvorenie väčšiny prevádzok, najmä reštaurácií, barov a kín. Ľuďom, ktorí prišli zo zahraničia, bola nariadená povinná dvojtýždňová karanténa a vonku sa môžeme stretávať nanajvýš štyria. Za porušenie tohto pravidla nám hrozí pokuta 25 tisíc dolárov a šesťmesačné väzenie. Ale, na rozdiel od Slovenska, nemáme napríklad zatvorené kaderníctva. Vďaka tomu, že sme už prešli vrcholom nákazy, niektoré z opatrení od 7. mája zrušili.

Ahmed: V Egypte sú zatvorené všetky prevádzky, kde sa ľudia môžu združovať. Otvorené zostali len supermarkety a lekárne. Od vypuknutia pandémie máme nariadenú aj večierku o šiestej večer. Jej porušenie je tiež trestné.

Alfdís: Island mal už dopredu expertmi pripravený plán, ak by náhodou došlo k epidémii. Tiež sme zatvorili všetky verejné miesta a univerzity a nemôžeme sa stretávať vo väčších skupinách. Po dvoch týždňoch nám zakázali vycestovať z krajiny a tí, ktorí sa chceli vrátiť, museli ísť do povinnej karantény. Odo dňa, keď nám oznámili prvú smrť zapríčinenú vírusom nám hrozí pokuta, ak nebudeme dodržiavať nariadenia. Od 4. mája sa už opatrenia zjemnili, otvorili sa podniky a môžeme znova chodiť do práce.

Ako sa k celej situácii stavajú ľudia vo vašej krajine? Berú toto ochorenie vážne?

Leanne: Pred niekoľkými rokmi sme už v Hong Kongu zažili podobnú situáciu, keď sme boli ohrození vírusom SARS, odvtedy dbáme viac na hygienu a čistotu. Veľa z nás si to stále pamätá a aj súčasnú epidémiu berieme veľmi seriózne. Síce to nemáme prikázané, ale väčšina z nás nosí rúška a rukavice. Robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme spomalili šírenie a predišli ďalším prípadom nákazy.

Ahmed:  Bohužiaľ, nie. Egypt má viac ako sto miliónov obyvateľov a väčšina je veľmi nezodpovedná. Myslia si, že koronavírus je niečo podobné chrípke a nehrozí im žiadne reálne nebezpečenstvo. Navyše, mnohí Egypťania nemajú dostatočné vzdelanie na to, aby si uvedomili, akému veľkému problému čelíme. Aj keď nám vláda nariaďuje povinné nosenie ochranných prostriedkov, veľa ľudí to ignoruje.

Alfdís: Všetci osemnásť až šesťdesiatroční počúvame rady od vlády a nosíme rúška, rukavice a často si umývame a dezinfikujeme ruky.  Väčšina tínedžerov si z tohto všetkého robí vtipy, ale na príkaz rodičov zostávajú doma. Všimla som si, že prekvapivo dôchodcovia, ktorí sú najohrozenejšia skupina, nedodržujú nariadenia vôbec. Nás ostatných to rozčuľuje, ale aspoň my sa snažíme robiť všetko, čo máme, aby nebolo viac nakazených.

Afdís.

Môžete chodiť do práce a škôl?  

Leanne: Kto môže, robí z domu, ale všetci ostatní chodia do zamestnania ako predtým. Vyučovanie v školách je dočasne zastavené, ale pravdepodobne ho obnovia, keď sa budú zjemňovať ostatné opatrenia.

Ahmed: Školy sú zatvorené a dospelí pracujú normálne, ale musia byť doma pred povinnou večierkou o šiestej.

Alfdís: Kto môže, robí z domu, ostatní chodia bez obmedzení do práce. Keďže je teraz zdravotnícky personál najdôležitejší, tak sú škôlky a základné školy otvorené, aby im nič nebránilo v práci a nemuseli zostávať doma s deťmi. Prišli by sme tak o veľkú časť ľudí v prvej línii a laboratóriách, čo sme si nemohli dovoliť, keď chcela vláda hneď od začiatku robiť veľké množstvá testov.

Veľkú časť príjmov vo všetkých vašich krajinách tvoria zisky z turizmu, ktorý je najrušnejší najmä v letných mesiacoch. Ľudia stále dúfajú, že sa bude môcť cestovať alebo sa už robia nejaké opatrenia pred finančnými stratami?

Leanne: Snažíme sa podporovať lokálne prevádzky a podnikateľov. To je asi jediné, čo môžeme urobiť proti veľkému úpadku. Ale vo všeobecnosti stále dúfame, že sa obnovia letecké spojenia a prilákame turistov.

Ahmed: Plážové rezorty boli zatvorené a zatiaľ sa všetky dovolenky pokladajú za zrušené. Z niektorých hotelov sa stali karanténne centrá. Sú tam ubytovaní ľudia, ktorí sa nemôžu vrátiť z Egypta späť do svojej krajiny alebo tí, ktorí sú v povinnej dvojtýždňovej izolácii. Vláda platí majiteľom za prenájom týchto objektov.

Ahmed.

Alfdís: S turistami v lete už nepočítame. Ako preventívne opatrenie na pomoc turistickému priemyslu dala vláda každému nad osemnásť rokov poukaz v určitej hodnote, ktorý môžeme použiť na cestovanie v rámci Islandu.

Aký je, podľa vás, najhorší následok, ktorý bude mať epidémia na vašu krajinu?

Leanne: Najviac sa bojíme, aby neprišlo o prácu priveľa ľudí. Myslím si, že všetci počítame s tým, že sa ekonomika zhorší, ale dúfame, že sa vyhneme rekordnej nezamestnanosti.

Ahmed: Za posledných desať rokov sme mali v Egypte dve revolúcie a ekonomika po nich zostala v hroznom stave. Za päť rokov sa pomaly stabilizovala a začínala rásť. Vírus tento rast trochu zastavil, ale verím tomu, že keď už nebude hrozbou, tak bude ekonomika ďalej napredovať. Viac ma trápi počet úmrtí, ktorý môže byť vysoký, keďže sa väčšina ľudí nespráva zodpovedne a ignoruje nariadenia.

Alfdís: Obávame sa o stav ekonomiky. Nechceme, samozrejme, nič zlé privolávať, ale väčšina si myslí, že by to mohlo byť až také zlé ako pri finančnej kríze v roku 2008. Veľká nezamestnanosť a ľudia budú prichádzať o svoje domovy. Veľmi dlho nám trvalo, kým sme sa z toho dostali a niektorí cítia následky dodnes.

Ako súčasná situácia ovplyvnila vás?

Leanne: Dotklo sa to najviac môjho spoločenského života. Nemôžem sa stretávať s priateľmi ani s rodinou. Dosť otravné je aj nosenie rúška a rukavíc. Ale pozitívom je, že môžem pracovať z domu a všimla som si, že vďaka tomu míňam aj menej peňazí.

Ahmed: Rozumiem tomu, že mám určitú zodpovednosť voči iným a podľa toho sa snažím aj správať. Zostávam doma a von chodím len v nevyhnutných prípadoch. Najťažšie je presvedčiť aj ostatných okolo mňa, aby pre svoje dobre robili to isté.

Alfdís: Situácia negatívne ovplyvnila predovšetkým môj rodinný život.  Mám malú dcérku, ktorá sa nemôže stretávať so svojím otcom. Žijeme oddelene a zvykla k nemu pravidelne chodiť, ale teraz to nie je možné. Nemôžeme sa vídať ani s ostatnými členmi rodiny. Niektorých vidíme len raz za rok, pretože žijú v Španielsku a Francúzsku. Už sme tam mali naplánované cesty, ale museli sme zrušiť letenky.

Ako si predstavujete, že bude vyzerať život po skončení pandémie?

Leanne: Podľa mňa bude pokračovať normálne ako doteraz. Vďaka SARS-u sme už niečo podobné zažili, aj keď nás to ovplyvnilo v oveľa menej ako teraz. Veríme, že keď sme sa z toho dostali vtedy, tak sa nám to podarí prekonať aj teraz a budeme sa vedieť zo všetkého poučiť v prípade budúcich epidémií.

Ahmed: Neviem, ale dúfam, že ľudia začnú viac dbať na osobnú hygienu a čistotu. Mnohým prípadom a úmrtiam by sa dalo predísť, ak by sme si len viac umývali ruky.

Alfdís: Dúfam, že vláda je dostatočne pripravená na to, aby zvládla podobnú situáciu ako v roku 2008. Ekonomika na tom bude veľmi zle a zvýšenej nezamestnanosti sa určite nevyhneme, ale hádam ľudia nebudú znovu prichádzať o svoje domovy.   

Text: Katarína Barkáčová
Foto: archív respondentov

You Might Also Like

No Comments

    Leave a Reply