All Posts By

Nina Beláková

Fejtón: Náš čašník, náš sluha

Posted on 5. mája 2023

Práca v gastronómii sa nedá opísať inak ako „úsmev cez slzy“. Dlhé hodiny na nohách a s táckou v ruke, ťa donútia prehodnotiť svoj život. No spätne si uvedomíš, že ako študent nemáš veľmi na výber. Postupne si zvykneš odchádzať aj prichádzať domov za tmy. Cítiš sa ako robot, ktorého už nič nezlomí, ani neprekvapí. Alebo azda áno? V čašníckom cechu sa hovorí: „Náš zákazník, náš pán“, no nie je to myslené doslova. Slováci sú „odborníci“ na slušné správanie a etiku, preto obsluhovať ich je jedna báseň. Väčšina zákazníkov si myslí, že keď prídu do podniku na kávičku, čašník im aj nohy pomasíruje. Najmä teraz, keď sa vonku konečne oteplilo a vonkajšie terasy praskajú vo švíkoch. Personál je predsa nadľudská bytosť, ktorého poslaním je plniť priania ľudí bez ohľadu na to, aké sú nezmyselné. Dovoľte mi vyviesť vás z omylu. Aj zamestnanec je len človek. Pracujúci v gastronómii, šestnásť hodín denne. 

Slováci majú neuveriteľnú vlastnosť, myslieť si, že sú v preplnenom podniku sami. Chcú dostať všetko rýchlo a naraz. Každý čašník má počas dňa niekoľko základných povinností – objednávať, vynášať objednávky, starať sa o zákazníkov, vyplácať účty a upratovať. Čím vyšší počet zákazníkov sedí práve v podniku, tým väčší počet kombinácií týchto činností musí vykonávať. Každý stôl chce od neho niečo iné, preto zamestnanec selektuje čo je najdôležitejšie, čo počká a čo je úplne zbytočné. Zákazníkov to však nezaujíma. Pokojne si sadnú za ten jeden špinavý stôl (ten je podľa gastronomického pozorovania vždy najsympatickejší) a s úsmevom na perách poženú čašníka tam a späť aj desaťkrát. S pokojom na duši prídu do zatvoreného podniku pätnásť minút pred otvorením, akoby otváracie hodiny neexistovali a zariadenie funguje nonstop. Nerobí im problém prísť ani tesne pred zatvorením prevádzky s argumentom: „Veď my nebudeme dlho.“ 

Personál sa ide zblázniť. Doslova sme zrelí na psychiatriu. Po šestnástich hodinách v preplnenom podniku, v lete a najlepšie cez víkend – smrteľná kombinácia. Napriek všetkým týmto  faktom si musíme udržať úsmev na tvári a profesionálny prístup. Stále sa predsa držíme hesla: „Náš zákazník, náš pán“. So slzami v očiach, ale predsa. Verte mi, nie je nič lepšie ako prísť domov po celom dni behania, ľahnúť si do postele s myšlienkou, že zajtra nás čaká to isté. 

Autorka: Nina Beláková

Foto: Nina Beláková

Peklo medzi štyrmi stenami

Posted on 22. apríla 2023

„Bála som sa, že mi nikto nebude veriť“- takto znie odpoveď týraných žien na otázku prečo mlčali. Práve ony sú najčastejšie obeťami domáceho násilia a svoju fyzickú aj psychickú bolesť dusia v sebe. Bohužiaľ, je ich čoraz viac. Podľa portálu zastavmenasilie.gov je na Slovensku týraná každá piata žena. Veľa obetí domáceho násilia ani netuší, že sa ich to týka, pretože im partner fyzicky neubližuje. Trpia nadávky, vyhrážky, ponižovanie a zažívajú psychický teror. Myslia si, že si za to môžu samy, pretože im to partner povedal. Ospravedlňujú jeho správanie tým, že on taký v skutočnosti nie je a ony ho len vyprovokovali. Je pre nich ťažké prijať fakt, že sú v toxickom vzťahu s agresorom.

„Vyhrážal sa mi, že zabije seba aj mňa“. Niektoré ženy trpia násilie vo vzťahu roky. Zaslepené láskou veria, že sa ich partner zmení. Ani stále častejšie návštevy polície ich nepresvedčia o tom, že je niečo zle. Nemajú odvahu podať trestné oznámenie a ubezpečujú policajtov, že partner za nič nemôže. Niektoré ich dokonca kryjú. To nie je láska, je to strach. Ak sa aj nejaká žena odváži zo vzťahu odísť, nie je to ľahké. Vo väčšine prípadov sa im partner vyhráža smrťou. Agresor ich presviedča, že ak odídu, zabije seba alebo ich. Psychický teror pokračuje, kým žena nezakročí. Väčšinou však nesprávne a dá vzťahu ešte šancu. Partner sa však nezmení a násilie pokračuje. 

„Neustále ma z niečoho obviňoval, vraj si za to môžem sama“. Obvinenia z nevery, či odhalenia agresora. Vzťah s násilníkom nie je ani na chvíľu pokojný. Ak agresor práve neprežíva amok, je paranoidný. Ženy musia trpieť obvinenia z nevery, ktorej sa nedopustili, a jej popieranie v partnerovi len prebudí hnev. Niektoré obete sú celkom odstrihnuté od rodiny a blízkych a nemá im kto pomôcť. V niektorých prípadoch dajú výpoveď v práci a zostávajú doma. Partner sa tým poistí, že o násilí, ktoré na nich vykonáva, nikomu nepovedia. Nemajú kam ujsť, sú zahnané do kúta a odkázané na neho. Presne to mu vyhovuje.

„Nikdy by sme nepovedali, že ju bije. Vyzerali ako šťastný pár“. Ako je možné, že si ich okolie nič nevšimlo? Žena mlčí a muž sa tvári, akoby sa nič nedialo. Dokonalá póza na verejnosti. Na chodbe s úsmevom odzdravia susedov a poprajú im pekný deň. Keď sa ich niekto opýta, prečo majú obete modrinu na ruke, zasmejú sa a vinu zvalia na seba. Spadla som a udrela som sa. Susedia nemajú najmenší šancu zistiť, že ide  o domáce násilie. Vyzerajú predsa tak spokojne. A predovšetkým, nie je možné, že by sa to dialo v ich blízkom okolí. 

Ženy svoju skúsenosť s týraním udržujú v tajnosti. Niektoré zo strachu z partnera a iné sa boja, že by im nikto neveril. Skeptickosť Slovákov je na smiech. Pri každom prípade spojenom s domácim násilím sa nájde skupinka ľudí, ktorá to popiera. Obviňujú obeť, že si teror vymýšľa a chce len pútať pozornosť. Iní ju osočujú, že si to zaslúžila a nájdu sa aj takí, ktorí sa na tom smejú. Niet divu, že žena radšej mlčí a prežíva peklo medzi štyrmi stenami.

Autorka: Nina Beláková

Komerčnosť ako tradícia

Posted on 14. marca 2023

Obchodníci využívajú popularitu sviatkov ako osvedčený spôsob vyššieho zisku. Prezdobené nákupné centrá plné výhodných akcií a tematických produktov sú ako magnet na zákazníkov. Bodaj by aj nie, keď sú všade najmenej mesiac dopredu vylepené reklamy a plagáty, ktoré podprahovo manipulujú ľudí. Slováci sa pri nakupovaní idú zblázniť. V obchodoch sa tvoria dlhé rady a za nákup sú ochotní minúť veľa peňazí. Sviatky zásadne ovplyvňujú dynamiku spoločnosti. 

S prichádzajúcou jarou a teplým počasím sa blíži aj Veľká noc. I keď pôvodom siaha až do starovekého Egypta, veľa ľudí zabúda na jej naozajstný význam. Veriaci kresťania oslavujú zmŕtvychvstanie Ježiša Krista a zvyšok Slovenska len podľahlo komerčnosti tohto sviatku. Nechcem tvrdiť, že by sme mali prestať šíriť slovenské zvyky, ale ich význam sa pod nátlakom marketingu postupne mení. Silná, rokmi zakorenená obyčaj, na Slovensku síce stále pretrváva, no zároveň sa jej čaro začína vytrácať. Čoraz viac ľudí nepripisuje tradíciám taký význam ako kedysi. Jedna skupina Slovákov je zvyknutá navariť veľa jedla, obliať a vyšibať dievčatá vo svojom okolí a najmä investovať do toho veľa peňazí. Nech sú všetci zdraví, šťastní a obchodníci – spokojní. Druhú skupinu ľudí však začína odrádzať nátlak marketingu a na tradície si tiež veľmi nepotrpia. Niet divu, veď tradície idú postupne bokom a všetko je „na jedno kopyto“.

Ďalší príklad je „novoobjavený“ Halloween. Tento americký sviatok začína byť na Slovensku veľmi obľúbený. Duchovia, tekvice, pavučiny a strašidelné masky ovládnu pulty obchodov už začiatkom októbra. I keď jeho popularitaprevláda prevažne medzi mladými ľuďmi, záujem oslavovať ho stále rastie. Strašidelná výzdoba sa z výkladov vytratí až v novembri, keď ju vystriedajú Vianoce. Tie tiež nadobudli svoj komerčný charakter a každý rok prevalcujú rádia a televízne programy. Hovorí sa, že Vianoce sú sviatkom pokoja, nie je to úplne tak. Skôr by som povedala, že všade vládne panika a stres. Ozajstné sviatky sa začnú až vtedy, keď sa nič nedeje.

Autor: Nina Beláková

Foto: Nina Beláková