Konečne je tu máj, lásky čas. Vo vzduchu však namiesto lásky poletujú len vírusy a vražedné ľudské pohľady.
Dobre, sme teda najzodpovednejší národ na svete. Nosíme rúška, počúvame (a poslúchame!) odporúčania krízového štábu, dezinfikujeme všetko od kľučiek až po korytnačky v akváriu a našim starým rodičom sa vyhýbame rovnako ako verejným toaletám. To všetko je správne. Som však jediná, koho začínajú trápiť paranoidné stavy?
Našu krajinu zachvátila epidémia mizantropie a jej obete pribúdajú každým dňom. Vždy, keď idem von, mám pocit, akoby sa okolo mňa vznášal nepríjemný pach spálených pneumatík. Ľudia predo mnou utekajú, skrývajú sa a držia si väčší odstup, aký odporúča Svetová zdravotnícka organizácia.
Vo vchode podržím susede dvere. Tá bez pozdravu či poďakovania vojde do chodby a, aj keď má výťah pred nosom, s ťažkým nákupom sa začne rýchlo štverať po schodoch. O pár dní sa vyberiem do optiky s respirátorom na tvári a čerstvo vydezinfikovanými rukami. Na dverách si všimnem asi tridsať výkričníkov. Vstupujem pripravená nadviazať kontakt s novou ľudskou bytosťou. Pri pulte však nik nie je. Keď už začnem rozmýšľať nad odchodom, spoza rohu sa vyrúti predavačka s vydesenými očami a ochranných štítom tváre. Okamžite na mňa zvrieskne, nech sa láskavo vrátim ku dverám a vydezinfikujem si ruky. Aspoň dvakrát. Ihneď poslúchnem, veď patrím k najposlušnejšiemu národu na svete.
Už tretíkrát si dezinfikujem ruky a odpovedám na nástojčivé otázky, ktoré sa na mňa valia ako lavína: „Boli ste v zahraničí? Mali ste kontakt s nakazeným? Nemáte teplotu?” Po troch „nie” sa predavačka upokojí a dovolí mi pristúpiť o krok bližšie. Hoci mi paranoja šepká, že som asi ten najnechutnejší človek na svete, rozum mi pripomína, že tu straší koronavírus a žiadne spálené pneumatiky zo mňa necítiť.
Nachádzam aspoň jedno pozitívum – kým inokedy by mi návšteva optiky trvala desať minút, teraz ma predavačka vybaví za dvadsať sekúnd. Všimla si totiž, že som pri jednej otázke zaváhala, a tak radšej rozhodla za mňa. Asi si myslí, že riziko nákazy sa zvyšuje úmerne s plynúcim časom. Vychádzam z optiky s previnilým pocitom, že som ohrozila niečí ľudský život, a nariaďujem si ešte prísnejšiu karanténu.
Som zvedavá, kedy sa zbavíme tohto „pachu pneumatík“ a začneme sa na seba dívať ako na ľudské bytosti, nie iba ako na možných prenášačov smrtiaceho vírusu. Nechápte ma zle – som vďačná, že máme tak málo nakazených. Nemali by sme to však preháňať až tak, že si vytvoríme kolektívnu nenávisť voči ľudskej rase. Slušnosť má svoje miesto aj počas pandémie.
Niekde som čítala, že keď bude po všetkom, prvé objatie bude mať pre nás úplne nový význam. Mne na začiatku budú stačiť aj maličkosti, napríklad, keď ma suseda neprizabije pohľadom za to, že som si dovolila vojsť k nej do výťahu.
Meteorologička známa z televíznej obrazovky. Miriam Jarošová (50), vyštudovala na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK. O počasí aj učí na Katedre leteckej dopravy Žilinskej univerzity. Rozprávali sme sa o jej príprave na natáčanie relácie, no aj o klimatických zmenách a o tom, čo Slovensku hrozí, ak ich nezastavíme.
Aký máte vzťah k pranostikám? Zakladajú sa na pravde? Rešpektujem ich ako súčasť ľudovej kultúry. Naši predkovia sa do pár slov snažili vtesnať javy, ktoré odpozorovali v prírode. Niektoré z nich vznikali ešte v období, keď bol iný typ kalendára, dnes sú teda posunuté o desať až štrnásť dní, a teda nemajú veľkú výpovednú hodnotu. Avšak, niektoré majú racionálny základ. Napríklad Medard, Traja zmrznutí, alebo takzvané vianočné oteplenie. Celkovo je ale veľmi málo pranostík, ktoré by skutočne dokázali dotvoriť relevantnú predpoveď počasia.
Mnohí z nás si pri slove meteorológ predstavia vysmiatu rosničku z obrazovky. Kto sa ale skutočne skrýva za týmto povolaním? To, že meteorológ len hlási počasie v televízií, je častý omyl. Na jeho predpovede a odborné analýzy sa spoliehajú, napríklad, elektrárne. Počasie ovplyvňuje potrebné množstvo vyrobenej elektriny. Ak bude horúci deň, spustia sa klimatizácie, mrazničky, a tak ďalej. Znamená to, že elektráreň sa musí pripraviť na väčšiu záťaž. Rovnako sa podľa jeho predpovedí riadi aj presun plynu, keďže zmeny tlaku vzduchu znamenajú aj zmeny tlaku v plynovodoch. Meteorológ je dôležitý aj pre cestnú, železničnú a leteckú dopravu, a pre mnohé ďalšie priemyselné odvetvia. Nie je to dievčinka s natupírovanými vlasmi, ktorá vám povie, ako bude zajtra. Tá ozajstná veda sa v tomto prípade odohráva niekde inde.
Ako teda vyzerá vaša príprava na natáčanie Najlepšieho počasia? Zrejme nedostanete do rúk scenár, ktorý prečítate… Relácia trvá päť až šesť minút, mne príprava zaberie približne tri hodiny. Musím si naštudovať, aké tlakové útvary ovplyvňujú počasie na Slovensku a či sa ich poloha a prúdenie bude výrazne meniť. A to nie iba pri Zemi, ale aj v určitých výškach nad ňou. Podrobne si pripravujem predpovede oblačnosti, teploty a zrážok. Mám k dispozícií meteorologický model, ktorý mi na základe rôznych výpočtov poskytne isté predpoklady. Avšak, vďaka tomu, že naše územie je veľmi členité, musím ich skontrolovať. Model neberie do úvahy napríklad to, že Poprad leží v nadmorskej výše takmer 700 metrov, zatiaľ čo Hurbanovo iba 115 metrov. Okrem počasia si vždy z viacerých zdrojov overujem aj zaujímavosť, ktorou sa relácia začína. Nedávno obletela svet informácia, že v Antarktíde bolo nameraných vyše dvadsať stupňov Celzia. Ukázalo sa však, že to nebola pravda. Práve preto vždy kontrolujem aj pravdivosť týchto úvodných „pikošiek“.
„Bolo by výborné, ak by mal každý panelák svoj kolektor, aspoň na ohrievanie vody.“
Má to, čo hovoríte, presne danú štruktúru, alebo obsah relácie môžete ovplyvniť? Vždy začíname zaujímavosťou. Ďalej pokračujeme tlakovým poľom, pretože od neho sa celá situácia v atmosfére odvíja. No potom si už môžem vybrať to, čo divákovi prinesiem. Je na mne, či budem hovoriť o zrážkach, poveternostných podmienkach, alebo prúdení teplého vzduchu.
Na rozdiel od kolegov nepoužívate čítačku. Prečo? Čítačka je bežná pre moderátorov rozoberajúcich témy, v ktorých nie sú doma, nie sú si nimi istí. No keďže ja som najmä vedkyňa, bolo by hlúpe, keby som sa ňou obmedzovala. Mohla by som si do nej síce napísať nejaké frázy, ale myšlienky by mi aj tak zabiehali niekam inam.
Občas sa objavujú názory, že vy predpovedáte dobre, no vaši kolegovia z relácie zavádzajú, a naopak. Ako by sa to dalo vysvetliť? Neviem povedať, či je to pravda. No myslím si, že každý divák si púšťa reláciu s istými očakávaniami. Ak ich daný meteorológ splní, respektíve potvrdí to, v čo divák dúfal, dostane pochvalu. Keď sa však predpoveď od divákových nádejí odkloní, pozerá sa na ňu cez prsty. Máme divákov, ktorí sa nám pravidelne ozývajú – že klameme o teplotách, najmä na Kysuciach a Orave. Majú pocit, že je tam oveľa teplejšie, ako hlásime. Raz som si takto s jedným pánom písala celú zimu. Neustále ma presviedčal, že nemám pravdu, že u nich je predsa oveľa teplejšie. Darmo som mu posielala namerané hodnoty zo staníc, on trval na svojom.
Zmenila sa spätná väzba od divákov v súvislosti s tým, že dnes má každý na predpoveď počasia svoju aplikáciu? Máme jej čím ďalej, tým viac. Ľudia majú na základe týchto aplikácií zrejme pocit, že dokážeme počasie predpovedať na hodinu presne. To sa ale nedá, atmosférický front nemá cestovný poriadok. Napríklad, keď som v relácií povedala, že v priebehu dňa bude pribúdať oblačnosť so zrážkami. Niekomu aplikácia ukázala, že pršať má začať o 18:00. Dotyčný mi potom cez sociálne siete písal, že som nepovedala, že dážď príde o šiestej, a nech teda idem vrátiť diplom.
Čo ste mu na to povedali? Obvykle na takéto správy nereagujem, bola to výnimka. V ten deň začalo pršať okolo štvrtej. Spýtala som sa ho, či mu to aplikácia ukázala. Povedal, že nie. A tak som sa spýtala, či vráti aplikáciu…
V jednom rozhovore ste uviedli, že podceňovať diváka sa nevypláca. Čo ste tým mysleli? Mala som na mysli, že diváka treba brať ako partnera, ktorý mnohým veciam rozumie. Nemá preto zmysel rozprávať niečo, čo nie je pravda, alebo veci zbytočne zjednodušovať. Podceňovanie diváka sa vám môže vráti. Preto je vhodné používať aj odbornejší jazyk a nerozprávať sa s ním ako s menejcenným.
Pociťujete ako meteorologička klimatické zmeny? Vidíte ich následky vo svojej práci? Človek ani nemusí byť meteorológ, aby videl, že s našou atmosférou sa niečo odohráva. V časoch mojej mladosti, teda v osemdesiatych rokoch, letná teplota u nás, v okolí Topoľčian, málokedy presiahla 28 stupňov Celzia. Viem to, pretože sme na to s kamarátkami čakali ako na spasenie, aby sme sa mohli ísť okúpať k rieke. Dnes, keď v lete predpovedáme teplotu menej ako 29 stupňov Celzia, ľudia to považujú za chladný deň. Ukazovateľom je aj počet tropických dní. Teda takých, keď teplota presiahne 30 stupňov. Kedysi sa ich súčet v najteplejších lokalitách Slovenska za jún, júl aj august pohyboval okolo desiatky. V júni 2019 sme ich mali na jedinej stanici, v Žihárci, až devätnásť.
„Naša spoločnosť nie je nastavená na preferovanie obnoviteľných zdrojov.“
Tie najväčšie zmeny sa odohrávali v deväťdesiatych a nultých rokoch. Neustále registrujeme prekonávanie teplotných rekordov. Máme tak hmatateľné dôkazy o tom, že niečo nie je v poriadku. Zem sa výrazne otepľuje, odkedy ľudstvo začalo neúnosne využívať možnosti, ktoré mu ponúka. Teraz už je ale ťažké s tým niečo robiť. My, ľudia, sme veľmi pohodlní, na dobré sa predsa ľahko zvyká. Nie sme ochotní znížiť svoje štandardy. Avšak, ak chceme otepľovanie atmosféry zastaviť, alebo aspoň spomaliť, budeme musieť.
A čo ak sa nepolepšíme? Ako globálne otepľovanie pocítime na našom území? Napríklad tak, že v zime napadne výrazne menej snehu. Ten je ale veľmi dôležitý, tvorí zásobáreň vlahy v pôde pre suchšie jarné mesiace. Ak v pôde nie je vlaha, plodiny, ktoré do nej zasadíte, nevyklíčia. Súvislá snehová pokrývka sa bude objavovať v nadmorskej výške od asi tisíc metrov. Pre zimných športovcov to znamená, že na Donovaloch si už nezalyžujú. Zväčší sa aj nerovnomernosť zrážok. Kedysi sa u nás objavovali veľkoplošné dažde, ktoré zasahovali, napríklad, celé západné Slovensko. V súčasnosti takéto zrážky chýbajú, čo opäť znamená suché pôdy. Zároveň teplejšia atmosféra spôsobuje silné zrážky na malej ploche. Stáva sa to najmä v lete, pri búrkach. Na jednom konci mesta je slnečný deň, zatiaľ čo na druhom to vyzerá ako koniec sveta. Následkom tejto nerovnomernosti budú niektoré územia doslova vytápané, zatiaľ čo v iných vôbec nezaprší. Sucho v krajine má kaskádovitý efekt. Najskôr chýbajú zrážky, potom je málo vlahy pod povrchom. Dôsledkom je nedostatok vody v studniach, potokoch a riekach. To znamená problémy so zásobovaním. Situácia by mohla dospieť až k tomu, že spotreba vody bude obmedzovaná na sprchovanie, varenie. Bazény pri domoch si už asi nenapustíme. Aj dnes sme svedkami týchto problémov, napríklad mnohé obce v Čechách sa už zásobujú vodou v cisternách.
Priemerná teplota od začiatku minulého storočia stúpla približne o jeden stupeň, a odborníci predpokladajú, že ešte porastie. Čo to pre nás znamená? Áno, do konca storočia predpokladajú zvýšenie o ďalší stupeň. To je akoby ste odrazu Komárno presunuli do Žiliny. Časť našej krajiny sa dostane do teplejšieho klimatického pásma. Plodiny pestované na juhu, ako napríklad paprika alebo melóny, sa presunú na Liptov, dokonca na Kysuce či Oravu. Poľnohospodári budú musieť popremýšľať nad pestovaním takých rastlín, ktoré zvládajú teplotný stres a aj stres zo sucha. Alebo pristúpime, napríklad, k zachytávaniu dažďovej vody, a jej hospodárnemu využívaniu do poslednej kvapky. Pretože klimatológovia očakávajú, že do roku 2100 budú podmienky na juhu Slovenska také, ako sú dnes v Chorvátsku.
„To, že meteorológ len hlási počasie v televízií, je častý omyl.“
Niekedy môžeme mať pocit, že na Slovensku sa z meteorologického hľadiska „nič nedeje“ – svieti slnko, fúka vietor, prší. Aké sú tie najväčšie extrémy počasia, ktoré u nás môžeme zažiť? Napríklad zmienenú vysokú teplotu. Tá najvyššia bola nameraná 20. júla 2007 v Hurbanove, keď teplomer ukazoval viac ako 40 stupňov Celzia. Keby ste niekomu pred takými štyridsiatimi rokmi povedali, že u nás bude také teplo, zrejme by si iba poklepal po čele. Na druhej strane, najnižšia teplota je staršieho dátumu, nameraná bola 11. februára 1929, keď vo Vígľaši – Pstruši klesla na mínus 41 stupňov Celzia. Tento rok sme sa tešili, keď teplota na severe Oravy dosiahla mínus 20 stupňov. Ďalším extrémom je veľmi silný vietor. Najmä v zime, keď našim územím prechádzajú síce malé, no rýchlo sa pohybujúce oblasti nízkeho tlaku vzduchu. Prinášajú vietor s priemernou rýchlosťou okolo päťdesiat kilometrov za hodinu. No v nížinách môže v nárazoch dosahovať až dvojnásobnú rýchlosť.
Sú u nás preto vhodné podmienky na zavedenie vyššieho počtu zdrojov obnoviteľnej energie, ako veterné turbíny či solárne panely? Pri veterných turbínach je potrebné vypracovať akúsi mapu smerov a rýchlostí vetra, aby sme vedeli, či by sa ich stavba vyplatila. Na Záhorí alebo v okolí Nitry, rovnako aj na viacerých miestach na východe, by to šlo. Ide skutočne len o to, pripraviť serióznu štúdiu. Solárne panely by bolo vhodné umiestniť na výškové budovy v slnečných oblastiach, tých máme dosť. Bolo by výborné, ak by mal každý panelák svoj kolektor, aspoň na ohrievanie vody. Myslím, že si to ľudia uvedomujú.
No ak nám bráni len vypracovanie štúdií, prečo ich podľa vás ešte nemáme? Nie som si istá, ako sú u nás v tomto smere nastavené zákony. No myslím si, že za tým stojí množstvo byrokracie. Ak chce človek začať niečo robiť, zistí, že len ten, kto má pečiatku, vládne svetu. A musí mať množstvo pečiatok z rôznych úradov. Ďalej potrebuje všetku svoju snahu vydokladovať, a to práve zmienenými odbornými štúdiami. A tie rozhodne nie sú lacnou záležitosťou. Zelená energia je u nás stále otázkou prvolezcov a priekopníkov, ktorí sa nedajú odradiť. Naša spoločnosť nie je nastavená na preferovanie obnoviteľných zdrojov. Vezmite si, ako dlho trvalo, kým sa zatvorili hnedouhoľné bane. Napriek tomu, že bolo známe, ako veľmi škodia životnému prostrediu, a že uhlie z nich získané nemá veľkú kvalitu, bola tu spoločenská objednávka na ich fungovanie. Aj preto je získavanie potrebných dokladov na stavanie turbín či solárnych panelov veľmi ťažké.
Bývalá modelka, vyštudovaná lekárka a dnes bojovníčka v prvej línii. Monika Paločková (27) si hneď po skončení štúdia splnila sen a odcestovala do Afriky liečiť tých najchudobnejších. Koronavírus ju však priviedol späť na Slovensko. V súčasnosti pôsobí na Klinike infektológie a geografickej medicíny Univerzitnej nemocnice v Bratislave.
Hneď po škole ste sa rozhodli pracovať ako lekárka v afrických rozvojových krajinách. Neviem si predstaviť drsnejší začiatok lekárskej praxe. Prečo? Rodičia ma už od detstva viedli k empatickému cíteniu voči sociálne slabším. Celý život pomáhajú charite a sú mojimi veľkými vzormi. Ísť do Afriky bol môj celoživotný sen, no čím som bola staršia, tým sa mi zdal menej reálny. Povedala som si však, že štúdium medicíny by mi prinieslo ideálnu príležitosť, veď lekárov v Afrike určite potrebujú. Išlo o jednu z mojich najväčších motivácií – vedela som, že ak úspešne dokončím štúdium, podarí sa mi pomôcť aj tam, kde pomoc nie je. To sa mi hádam aspoň trochu podarilo a svoj sen som si splnila. Bola som však doslova hodená do vody a ako čerstvo absolvovaná lekárka som zrazu riadila celú nemocnicu. Mala som dojem, že na to ešte nemám kompetencie, no tak to v Afrike chodí.
„Neviem si ani predstaviť, ako by sme sa my, Európania, vysporiadali s podobnými podmienkami.“
Keď sa začítam do vašich blogov a príspevkov na sociálnej sieti, zdá mi neuveriteľné, čím všetkým ste prešli – predovšetkým v Južnom Sudáne, kde ste žili v príšerných hygienických podmienkach. Bol to pre vás šok? Každá africká krajina je iná. Tento kontinent nie je len jedna veľká čierna diera plná podvyživených detí s veľkým bruchom. V mnohých tamojších krajinách je to dávno minulosť. Ja však chodím práve do oblastí, kde sú ľudia ešte stále extrémne chudobní a zdravotná starostlivosť je tam najmenej dostupná.
Patrí medzi ne aj Južný Sudán. Keď nám z kohútika tiekla voda, filtrovali sme si ju, keď nie, neostávalo nám nič iné iba piť vodu zo studne. Vtedy sme zintenzívnili modlitby a príjem probiotík a antiparazitík. Prvé dni boli najnáročnejšie, no časom som si zvykla. Keď všetci žijú v rovnakých podmienkach a nik ani len neuvažuje nad tým, že by mohol mať viac, ako ostatní, ľahšie sa prispôsobuje. Jedli sme síce tri mesiace na obed len ryžu s fazuľou, ale jedli sme ju všetci a cítili sme sa spolu dobre. To nás od Afričanov dosť odlišuje – my sa neustále kamsi ženieme, snažíme sa niečo dosiahnuť a nikdy sa ani na chvíľu nezastavíme, aby sme si užili to, čo máme teraz.
Je ešte niečo, čo vám na Afrike chýba? Pohoda. Nevravím, že tam ľudia majú ľahký život a sú šťastní od rána do večera. Avšak, uvedomujú si, že sa nemusia dožiť zajtrajška (a to doslova, nie metaforicky) a podľa toho sa aj správajú. Ak by ktokoľvek z nás zistil, že zajtra možno zomrie, prirodzene by si chcel ten zvyšný čas užiť a nestrácať ho zbytočnosťami. A oni žijú presne takto. Nezaoberajú sa malichernosťami, neohovárajú, na to jednoducho nie je čas. Ak sa niekto na niečo sťažuje, musí to byť už obrovský problém. Inak v tom nevidia význam, väčšinou sa preto správajú optimisticky. To mi vyhovovalo a snažila som sa to preniesť aj sem, lebo život je oveľa uvoľnenejší a spokojnejší, keď nie sme stále v nejakom vypätí, ktoré si aj tak často vytvárame sami a zbytočne.
Určite sa teda máme aj my veľa čo naučiť od nich… Povedala by som, že ich chceme zmeniť na náš európsky obraz. Ale prečo? Neustále sme vystresovaní, berieme antidepresíva, polovica manželstiev skončí rozvodom a my ich chceme učiť, ako majú žiť? Oni majú síce horšie životné podmienky a sú závislí na našej podpore, ale ich životný štýl je podľa mňa lepší, ako náš. Nik tam nie je v strese, nik nepotrebuje psychológa. Je to ťažký život, ale vedia sa mu prispôsobiť a v rámci možností sa snažia usmievať. Neviem si ani predstaviť, ako by sme sa my, Európania, vysporiadali s podobnými podmienkami.
Afrika je závislá od našej materiálnej pomoci. Myslíte si, že je to v poriadku? Každá krajina by mala byť sebestačná. Chcem preto dosiahnuť, aby bola moja pomoc kauzálna – to znamená, aby nebola limitovaná len na určité tri mesiace, v rámci ktorých vyliečim tých, čo sú práve chorí a odídem. To je jednorazová výpomoc, ktorá im však z dlhodobého hľadiska neprináša úžitok. Snažím sa ich motivovať svojím príbehom – vidia, že som doktorka, mám určitý príjem a môžem cestovať. V čom však vidím skutočný význam je adopcia dieťaťa na diaľku. Mnohé africké deti chcú študovať, sú talentované a štúdium si vážia oveľa viac, ako tie naše, ktoré ho majú zadarmo.
„Neustále sa kamsi ženieme, snažíme sa niečo dosiahnuť a nikdy sa ani na chvíľu nezastavíme, aby sme si užili to, čo máme teraz.“
Nemajú však prístup k základným potrebám ako je pero, zošit či školská taška. Mám adoptované dievčatko a myslím si, že keď im dáte šancu, využijú ju a dostanú sa aspoň na strednú školu. Africké dieťa, ktoré má aspoň strednú školu a nejaké remeslo je už použiteľné pre spoločnosť, a tým pádom sa stáva nezávislejšie od cudzej pomoci. A rozhodne nie sú lenivé. Nikde som sa nestretla s človekom, ktorý by nič nerobil a len vystieral ruku. No čím viac im budeme takto jednorazovo pomáhať, tým viac si na to zvyknú. Treba ich preto viesť k samostatnosti a zamerať sa viac na ich edukáciu.
Prečo ste si to dievčatko adoptovali? Je množstvo organizácií, ktoré sa tomu venujú. Využila som organizáciu JUA mojej kamarátky Dárie Kimuli, ktorá sa vydala v Keni a spolu s manželom tam založila základnú školu pre chudobnejšie deti. To sú predovšetkým také, ktoré žijú v slume, ale aj tzv. „street boys” či „street girls”, ktoré vyrastajú na ulici, nikde nepatria, nik sa o nich nestará a už v piatich rokoch končia na fete. Len v Keni sú ich stovky tisíc. Chodia tam napríklad aj albíni, ktorí sú v Afrike na okraji spoločnosti. Práve týmto deťom môžete adopciou zabezpečiť lepšiu budúcnosť.
Ako vyzerá takáto adopcia v praxi? Dieťaťu platíte mesačné výdavky na internát, stravu, školské potreby a školné – ide o pár desiatok eur. Ak je to na vás veľa, môžete sa spojiť s ďalšími dvomi alebo tromi ľuďmi a prispievať spoločne. Dária Kimuli chodí na Slovensko každé leto, prednáša a kontaktuje adoptívnych rodičov, aby sa prišli pozrieť, ako sa „ich” deťom darí. Tie im navyše trikrát do roka posielajú pozdravy a vysvedčenie. Dária vám ponúka aj možnosť spojiť sa s nimi cez videohovor alebo ich dokonca navštíviť osobne – vtedy vám hradí ubytovanie aj cestu.
Stalo sa už aj to, že sa dieťa dostalo až na vysokú školu, vycestovalo za svojimi adoptívnymi rodičmi na Slovensko a spoločne išli na dovolenku. Adopcia na diaľku teda nie je len o posielaní peňazí imaginárnemu dieťaťu, môžete s ním mať naozaj úzky kontakt. Navyše, je to pár eur, ktoré minieme len tak, no niekomu môžu zabezpečiť plnohodnotný život a dôstojnú budúcnosť. Myslím si, že to je to najmenej, čo môžeme urobiť z pohodlia domova.
Vedeli by ste si spomedzi všetkých zážitkov z Afriky vybrať jeden, či už pozitívny alebo negatívny, ktorý vám najviac utkvel v pamäti?
V Sudáne za mnou raz po skončení služby prišiel otec s asi dvojročným dievčatkom, ktoré niesol tri hodiny pešo do nemocnice. Keď som ju vyšetrila, zistila som, že má kriticky nízku hladinu hemoglobínu a glukózy. Mala maláriu a bola v hypoglykemickom šoku. Umierala a nevyhnutne potrebovala transfúziu krvi, no v nemocnici už takmer nik nebol a jej otec nemal rovnakú krvnú skupinu. Ja však áno, a tak som sa rozhodla, že jej ju darujem. Jej otec mi však povedal, že nemôžem, pretože nie som z rovnakého kmeňa. Snažila som sa ho teda presviedčať, že mám doktorskú krv a keď jej ju darujem, stane sa z nej doktorka. Myslím, že ničomu z toho nerozumel, napokon však súhlasil.
Čo sa dialo potom? Ležala som na lavici v sesterskej izbe a modlila som sa, aby všetko prebehlo sterilne. Bolo tam asi štyridsať stupňov, omdlievala som a sestrička ma musela ovievať kartónovou škatuľou. Snažili sa odobrať mi krv, no nešlo to – asi som celý deň nepila a bola som dehydrovaná. Išlo o najhorších desať minút v mojom živote.
Napokon sa to podarilo, ale keďže všetky naše transfúzne sety boli po expirácii, pri transfúzii sa lámali a krv z nich vytekala. Hovorila som si: „To hádam nie, darujem krv a aj tak sa vyleje na zem.“ Zachytávali sme ju teda rukami, aby sa do dievčatka nejako dostala. Po návrate domov som premýšľala, čo sa ide diať, keďže nie je zvykom, aby človek z iného kmeňa spravil niečo podobné.
Ráno ma pred nemocnicou čakal otec s celým kmeňom, bolo tam asi pätnásť ľudí. Myslela som si, že ma hneď zabijú. Zrazu mi však začali všetci ďakovať. To u nich nebýva zvykom, dojalo ma to. Dievčatko sa napokon z malárie vyliečilo a za tri dni už išlo domov. Neskôr ma prišli pozrieť ešte raz, ukázať mi, ako sa jej darí. Sú to silné zážitky, pamätám si, že som vtedy nemohla od šťastia prestať plakať.
V súčasnosti ako lekárka bojujete s koronavírusom. Dívate sa vďaka skúsenostiam z Afriky na globálnu pandémiu optimistickejšie alebo s väčším pokojom? Určite ju vnímam inak, ako ostatní – s väčším nadhľadom. Som zvyknutá na rôzne choroby, aj také, ktoré postihujú ľudstvo globálne. Tým však vôbec nechcem zľahčovať terajšiu situáciu. Na druhej strane, som rada, že nám pandémia priniesla to, čo obdivujem na Afrike – ľudia si nezištne pomáhajú, pretože sú závislí jeden na druhom. Máme viac času starať sa o druhých, nielen o seba. Prekvapila ma i zodpovednosť a ohľaduplnosť Slovákov. Čísla hovoria za seba. Nie je to žiaden zázrak či špeciálna imunita, ktorú má len Slovensko. Je to dôsledok toho, ako sme sa zmobilizovali a že rešpektujeme autority.
Všetci vás podporujeme, úprimne vám ďakujeme, tlieskame vám. Nik si však presne nevie predstaviť, čo zažívate. Ako to v súčasnosti vyzerá „v prvej línii”? Pracujem na infekčnom oddelení, kde je celý pavilón vyhradený pacientom s COVID-19. Je to pandémia, čiže úmerne tomu vyzerajú aj prípady nakazených, ktoré už vyžadujú hospitalizáciu. Ide o skutočne žalostné stavy. Dúfame v najlepšie, no sme pripravení na najhoršie. Pripravujeme sa na to, že koronavírus s nami možno ostane ešte dlhé obdobie a budeme sa s ním musieť naučiť žiť. Snažíme sa zároveň robiť opatrenia, aby sme túto najkritickejšiu fázu zvládli s čo najmenšími stratami na životoch.
Ako nemocnica sme sa zmobilizovali a nikdy sme nepracovali tak veľa ako teraz. Som v službe priemerne jedenásť až dvanásť hodín denne. Nechcem sa sťažovať, ale je to mimoriadne fyzicky náročné. Mobil musíme mať poruke dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Keď vám niekto zavolá, že treba vyšetriť pacientov, nikoho nezaujíma, že je Veľkonočná nedeľa, jednoducho musíte ísť. Mám to šťastie, že nemám vlastnú rodinu a deti, čiže som mobilnejšia. To isté však musia robiť aj moji kolegovia, ktorí rodiny majú. Tým pádom nielenže veľa pracujú, ale ich aj vystavujú riziku, keďže dennodenne prichádzajú s vírusom do kontaktu.
Cítite ešte strach alebo toho máte toľko, že už zapínate autopilota? Strach nie. Rešpekt. Netvárim sa, že som nesmrteľná a snažím sa chrániť, aj keď nepracujem. V nemocnici musíme dodržiavať množstvo pravidiel a celý deň zostať v ochranných skafandroch. Nakaziť by sme sa teda nemali, no aj keby sme sa báli, na strach by nebol čas.
„Musíme dodržiavať pravidlá, ktoré nám odporúča krízový štáb a veriť mu. Rešpektujme nariadenia a vydržme.“
Máte vôbec čas na nejakú psychohygienu? Musím mať. Či som po službe alebo unavená, vždy sa prinútim zájsť aspoň do lesa, prejsť sa alebo si zabehať. Nevravím, že mám na to extra čas, ale ak by som si raz za čas nevyvetrala hlavu, zbláznila by som sa.
Nikdy ste neoľutovali, že ste sa rozhodli pre také náročné povolanie? Ľutovala som to na vysokej škole, štúdium bolo naozaj ťažké. Ale odvtedy som to neoľutovala ani raz. Viem, že nech pôjdem do akejkoľvek krajiny, ako lekárka mám najjednoduchší vstup kdekoľvek, kde chcem pomôcť. Či už hovoríme o rozvojových alebo rozvinutých krajinách. Aj teraz, počas koronakrízy, si uvedomujem, že ak by som nebola lekárka, cítila by som sa zbytočná.
Čo by ste odkázali nám, bežným ľuďom, ktorí situáciu sledujú v televízii z pohodlia svojich domovov?Predovšetkým nestresovať a chrániť sa. Vírus je stále medzi nami, je nebezpečný a vo veľkej miere ohrozuje našich starých rodičov. Aj keď sme mladí, nemôžeme sa tváriť, že sa nám nič nemôže stať a nedbať na ostatných. Musíme dodržiavať pravidlá, ktoré nám odporúča krízový štáb a veriť mu. Nik sa v tejto situácii nevyzná tak, ako jeho členovia, napríklad Vladimír Krčméry a Andrea Kálavská, ktorí majú s epidémiami dlhoročné skúsenosti. Rešpektujme nariadenia a vydržme. Čím striktnejšie budeme postupovať, tým rýchlejšie sa vrátime do normálu. To je z mojej strany prosba, výzva aj poďakovanie všetkým, ktorí sa to snažia dodržiavať.
Text: Ema Stanovská Foto: archív Moniky Paločkovej
