Kolesá vozidla sa prestali točiť až potom, ako ich zabrzdili telá dvanástich detí. Dve z nich boli v umelom spánku a s ťažkými úrazmi hlavy prevezené do košickej a martinskej nemocnice, ako o tom informovala Polícia SR na sociálnej sieti 22. februára 2018. V Spišskom Bystrom chodili žiaci každý deň popri krajnici cesty, keďže nemali na výber – školský autobus bol pre nich neznámy pojem. Chodníky z dediny do osady obec nikdy nepostavila, pretože toto územie jej nepatrí. K incidentu pribúdali na sociálnej sieti komentáre, no polícia musela diskusiu zastaviť, ako sa vyjadrila, „z dôvodu primitívnych rasistických príspevkov od primitívnych ľudí“. Zaráža ma, že tieto komentáre znížili hodnotu ľudského života len na základe rasovej odlišnosti.
Diskusia potvrdzuje výsledok reprezentatívneho prieskumu, ktorý zrealizoval v roku 2020 Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV. Až 80 percent respondentov verilo, že väčšina ľudí na Slovensku nemá rada Rómov, a že majú negatívne vlastnosti. Rasizmus Slovákov je oveľa závažnejší aj v porovnaní s inými krajinami. Podľa prieskumu mediálnej spoločnosti U.S. News je Slovensko jednou z desiatich krajín, ktoré sú hodnotené najhoršie z hľadiska rasovej rovnosti. Najhoršie je, že tento stav si množstvo našincov prizná a svoj pohľad nie sú ochotní meniť. Majú pocit, že ich postoj je odôvodnený, pretože sú Rómovia zvýhodňovaní a sami si tak spôsobujú to, že ich ostatní diskriminujú. Neviem si predstaviť, či by bolo pre mňa výhodnejšie bývať v osade s podlomenou imunitou, byť odsudzovaná na každom kroku za to, aká som sa narodila. Na živote Rómov, ich finančnom zabezpečení a starostlivosti o nich nevidím náznak toho, že by boli zvýhodňovaní.
Predsudky ovplyvňujú aj výkon činnosti štátnych zložiek ako to ukázal prípad z roku 2013. Bez súdneho príkazu vtrhlo 63 policajných príslušníkov do príbytkov, ničili majetok obyvateľov bez kontroly totožnosti, niektoré osoby fyzicky napadali a vyjadrovali sa rasisticky. Tento prípad sa v roku 2020 dostal aj na Európsky súd pre ľudské práva. Zásah mali príslušníci vykonať, aby našli osoby a veci pochádzajúce z trestnej činnosti. Žiadne hľadané osoby ani predmety však nenašli. Celý incident sa odohral na ulici zväčša obývanej rómskym etnikom. Som presvedčená, že by takýto zásah na inej ulici spustil lavínu verejne pobúrených prejavov a súdnych procesov, ktoré by nemuseli putovať až na Európsky súd pre ľudské práva. Uzavreli by ho na Slovensku s jednoznačným rozsudkom.
Súčasné vnímanie Rómov majoritným obyvateľstvom sa začalo formovať už v 15. storočí – ich exkomunikáciou z cirkvi za porušovanie kresťanskej morálky. Neskôr sa uplatňovalo v 30. rokoch 20. storočia aj na štátnej úrovni. Zákon O potulných cigánoch upravoval podmienky existencie kočujúcich skupín Rómov a vymedzoval miesta na táborenie, čo bolo v rozpore s vtedy platnou Ústavou. K oddeleniu terajších osád a get od miest či dedín prispela aj neskoršia vyhláška Ministerstva vnútra z roku 1941. Rómovia si nemohli stavať obydlia pri štátnych cestách, či cestovať verejnou dopravou. Napriek ich snahám začleniť sa do spoločnosti a nadviazať bezkonfliktný vzťah s majoritou, sa to nikdy nepodarilo. Jedným z týchto úsilí bolo založenie Zväzu Cigánov-Rómov, koncom 60. rokov 20. storočia, ktorý bol o štyri roky neskôr zrušený. Štát a neskôr aj majoritní obyvatelia doslova zakliali Rómov do nekonečného a stále sa opakujúceho cyklu stereotypov a predsudkov.
Novinárka Zuzana Kovačič Hanzelová v podcaste denníka SME – Odsúdení na neúspech detailne opisuje jednotlivé aspekty života v rómskych komunitách. Jedným z nich je bývanie, ktorého katastrofálny stav približuje v prvej časti série. Segregácia Rómov do veľkej miery vplýva na úroveň života – nikto z nás si nevie predstaviť život bez elektrickej energie alebo tečúcej vody. Navštívila jednu z komunít a videla, ako tu funguje spolupráca, vzájomné vzťahy, ale aj život, každodenný strach o prežitie. Mnohí sa mylne domnievame, že Rómovia sú nadmieru finančne podporovaní štátom. Ako je potom možné, že niektorí hladujú a zomierajú oveľa skôr ako majoritní obyvatelia?
Treba si uvedomiť, že sa tento nežiaduci stav prenáša z generácie na generáciu. Ako o tom hovorila Z. K. Hanzelová: „… hanbiť by sme sa mali za to, že desaťtisíce ľudí na Slovensku žijú v extrémnej generačnej chudobe a z tej špirály sami nevystúpia. Potrebujú našu pomoc a potrebujú jej veľa.“ Rasistickým pohľadom však nikomu nepomôžeme – situáciu len zhoršíme. Ak sa ho dokážeme zbaviť, môžeme zastaviť cyklus stereotypov, ktorý sa rozbehol v minulom storočí. Podcast Odsúdení na neúspech je adekvátnou formou vzdelávania sa v tejto problematike. Vzdelávaním dokážeme prekonávať predsudky a zmazať hranicu medzi imaginárnymi pojmami oni a my a rozlúčiť sa s líderstvom v zoznamoch miery rasizmu.
Alžbeta Vojtušová
Foto: podcasty.sme.sk
