Bude z kaštieľa v Rusovciach to, čo malo byť už dávno – pýcha hlavného mesta?

Posted on 24. apríla 2022

Striedajúce sa vlády našej republiky už celé desaťročia vo svojich programoch s obľubou deklarujú význam starostlivosti o kultúrne dedičstvo Slovenska. Žiaľ, často sa ukáže, že od slov k činom býva dosť ďaleko. Najčastejšie nasledujú výhovorky na nedostatok finančných zdrojov, ktoré treba využiť na iné, podľa politikov – dôležitejšie veci. A tak nám pribúdajú rozpadávajúce sa historické budovy, ktoré sú aj kultúrnymi pamiatkami. V niektorých prípadoch môžeme len neveriacky krútiť hlavou nad mierou ignorancie slovenskej vlády.

V okolitých krajinách sa snažia, aby historické budovy udržiavali v čo najlepšom stave, pričom dávajú prednosť práve opravám objektov v hlavných mestách, pretože sú cieľom väčšiny zahraničných turistov. Prístup nášho štátu k objektom v Bratislave je však veľmi rozpačitý. Ako názorný príklad môže slúžiť kaštieľ v Rusovciach.

Táto známa stavba sa nachádza v rozsiahlom anglickom parku viac-menej v podobe, ako ju v polovici 19. storočí prestaval gróf Emanuel Zichy. V roku 1906 zámok kúpila princezná Štefánia s manželom Elemérom Lónyaiom a nádherné udržiavané rusovské šľachtické sídlo vlastnila až do smrti v roku 1945. Cez druhú svetovú vojnu sa Lónyaiovci presťahovali do kláštora v Pannonhalme a vtedy nastali pre kaštieľ smutné časy. Najskôr ho obsadili nemeckí vojaci a keď ho v roku 1945 „oslobodili“ Rusi, úplne ho vydrancovali.

Po druhej svetovej vojne pokračovala postupná pomalá devastácia kaštieľa. Ohlásené zámery na rekonštrukciu nikdy nikto nedotiahol do konca. Tak tomu bolo za socializmu a, žiaľ, tak to je až do súčasnosti. Návštevník parkového areálu zistí, že v posledných rokoch zatiaľ ako tak dali do poriadku iba park. Aspoň ten môže slúžiť verejnosti a prechádzka v ňom je naozaj príjemná. Teda, ak niekomu neprekáža skrivená brána na vstupe do areálu a takmer úplne zničený múr, ktorý ohraničuje park zo strany od frekventovanej cesty. V zadnej časti, pár metrov od chodníka, sú tiež vidieť poľutovaniahodné zvyšky bývalých hospodárskych budov patriacich ku kaštieľu. Túto časť zatiaľ ani nevyčistili od náletových drevín.

Pohľad z väčšej diaľky vyvoláva dojem, že na kaštieli úspešne pokračujú rekonštrukčné práce. Zbližšia je však zrejmé, že to tak nie je. Je ohradený nevzhľadným hrdzavejúcim plotom, na ktorom vidieť, že je tam už dlhé roky. Budova je zavretá a mieru jej vnútornej devastácie tak verejnosť našťastie nemôže sledovať. Že však ide o nedobrý stav, vidieť aj na fasáde, ktorá síce kedysi bola obnovená, ale teraz ju už opäť načal zub času. Najmä plochy s plesňou a opadanou omietkou sú dosť odpudzujúce. Človek nemusí byť znalcom, aby odhadol, že vo vnútorných priestoroch to bude len a len horšie.

Ten, kto navštívi areál, môže byť v peknom počasí spokojný len s prechádzkou po chodníkoch v zelenom parkovom prostredí. Pri pohľade na kaštieľ však nutne zosmutnie. Nie je prístupný a podľa všetkého určite ešte dlho nebude, pretože peniaze na kompletnú rekonštrukciu sa stále nenašli.

Cudzinci, ktorí sem cez neďaleké hraničné prechody zablúdia, nevychádzajú z údivu. Aj počas našej návštevy malá skupinka nemecky hovoriacich turistov stála pred provizórnym plotom pri múre kaštieľa a nechápavo krútila hlavou. Niet pochýb, že v ich rodnej krajine sa s takýmto prístupom k historickým pamiatkam nestretávajú. Prešli sme okolo nich a trochu sme sa hanbili. Hádam príde čas, že sa začnú hanbiť aj tí, ktorí majú tento štátny majetok na starosti a začnú problém nielen riešiť, ale ho aj doriešia. Táto historická pamiatka by mohla byť pýchou Bratislavy a magnetom na ďalší rozvoj cestovného ruchu. Kedysi impozantný rusovský kaštieľ si naozaj zaslúži dôstojnú budúcnosť, hodnú jeho peknej minulosti. Aby ho mohli obdivovať nielen Bratislavčania, ale aj početní návštevníci našej metropoly.