MariIetta Uibari: ,, Ľudia ktorí nespoznali vojnu, nemôžu bojovať za mier “

Mariietta Uibari je mladé dievča, pochádza z Ukrajiny. Je študentkou 2. ročníka žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako jej spolužiačku, zaujímal ma jej pohľad nielen na štúdium, či na krutú vojnu v jej vlasti, ale aj na jej život  na Slovensku.

Ako dlho si už na Slovensku ? Zvykla si si na život u nás bez väčších problémov? 

Som na Slovensku dva roky, ale predtým, ako som sa sem presťahovala, som sem chodievala s rodičmi cez letné prázdniny. Neboli žiadne problémy, som spokojná s ľuďmi, so službami, aj s kultúrou. Na život v tejto krajine som si zvykla pomerne rýchlo, lebo kultúrne rozdiely medzi Slovákmi a Ukrajincami nie sú príliš veľké. 

Prečo si si vybrala práve Slovensko?

Tých dôvodov je  viacero. Hlavný je, že moji rodičia tu pracujú viac ako 15 rokov. Presťahovala som sa na Slovensko aj preto, že som chcela vyskúšať život v zahraničí a spoznať novú kultúru. Študovala som slovenčinu aj na Ukrajine. Čiže, vždy sme mali k tejto krajine blízky vzťah a radi sme ju navštevovali.

Štúdium žurnalistiky v Bratislave si vyberá málo mladých ľudí pochádzajúcich zo zahraničia. Prečo si sa rozhodla práve pre tento odbor?

Vybrala som si žurnalistiku najmä preto,  lebo odmalička ma baví písanie. Začínala som s básničkami. Snívala som, že raz budem redaktorkou alebo moderátorkou správ, čo sa mi aj splnilo, keďže teraz som moderátorkou v televízii TA3. Chcela som to vyskúšať a som veľmi rada, že som sa kedysi nevzdala a študujem tento odbor.

Ako sa ti podarilo začleniť medzi terajších spolužiakov? Si spokojná s prostredím v škole?

Áno, veľmi spokojná. Mám úžasných spolužiakov, som vďačná za to, že ma prijali takú aká som aj napriek tomu, že som cudzinka. Prekvapilo ich, keď sa dozvedeli koľko mám rokov, lebo keď som začala študovať, mala som len 16 rokov. Sú skvelí a som rada, že si pomáhame, čo sa týka školy. Najviac som ich podporu pocítila v čase, keď začínala vojna.

Je zrejmé, že študovať na vysokej škole v inom jazyku, je náročnejšie, ako v materinskom. Určite to platí najmä pre žurnalistiku. Ty už hovoríš a píšeš po slovensky výborne. Aký dlhý čas bol potrebný, aby si sa dostala na súčasnú úroveň znalosti nášho jazyka?

Gramatiku som študovala na Ukrajine dva roky, ale bolo to iné ako pre ľudí, pre ktorých je slovenčina rodný jazyk. Odkedy som tu, jazyk sa mi učí jednoduchšie. Som v prostredí, kde prichádzam do kontaktu so slovenčinou každý deň. Tento jazyk sa mi učí jednoduchšie aj preto, že pochádzam zo Zakarpatskej oblasti a pomerne veľa slov máme rovnakých ako Slováci. Stále sa ešte v slovenčine zlepšujem, čítam noviny a knihy týkajúce sa najmä žurnalistiky a psychológie. Taktiež sa rozprávam sa s kolegami z práce, so spolužiakmi, a tak mám dobré možnosti na ďalšie zlepšenie sa v jazyku.

Možno je o tom predčasné hovoriť, ale máš už predbežné plány, čo by si chcela robiť po absolvovaní vysokej školy? Chcela by si pracovať a pôsobiť u nás, na Ukrajine alebo niekde inde?

Chcela by som pracovať v televízií, byť moderátorkou. Zrejme by som po ukončení štúdia ostala na Slovensku, alebo by som sa vrátila domov, ale to sú len moje súčasné myšlienky. Myslím si, že je predčasné hovoriť, čo bude o niekoľko rokov, závisí to od rôznych okolností. Napríklad od toho, kedy skončí vojna. To však nevie nikto. Avšak, pevne verím, že sa skončí čo najskôr.

Vojna na Ukrajine je top téma posledného roka. Vnímam ju ako jasný dôkaz, že budúcnosť  nás všetkých je problém predvídať.  Určite je však ťažké žiť s vedomím, že nemilosrdný agresor, ktorý zaútočil na tvoju vlasť, v útoku stále pokračuje. Čo ti najviac pomohlo zvládnuť negatívne pocity súvisiace s vojnou?

Je to veľmi náročné na psychiku, pokiaľ stále musíme bojovať za nezávislosť a za mier, ktorý sme mali pred inváziou.  Jediné, čo môžem urobiť, je pomáhať Ukrajincom, ktorí sú na Slovensku, či na Ukrajine, a to poskytnutím finančnej alebo psychickej pomoci. A tiež organizovať zbierky pre vojakov. To sú najdôležitejšie veci, ktorými môžem prispieť k tomu, aby sa táto vojna skončila čo najskôr. Všetci rozumieme, že musíme brániť Ukrajinu nielen na fronte, ale aj v zahraničí. Viem však, že sú ľudia, ktorým je oveľa ťažšie ako mne, ktorí stratili svoj domov a rodinu.

Čo si myslíš o pomoci Slovenska Ukrajine? Aký je tvoj názor na takzvané „pochody za mier“ ?

Od vypuknutia vojny v plnom rozsahu som spoznala Slovákov z inej stránky. Som hrdá, že som si vybrala túto krajinu pre štúdium. Poznám veľa ľudí, ktorí prijali doma Ukrajincov, ktorí boli nútení utiecť z domova pred vojnou. Sú to obyčajní ľudia, ale s veľkým srdcom. Aj teraz, po roku vojny, nám stále pomáhajú finančne a cítime aj ich psychickú podporu. Veľmi si  to vážime.

Úprimne, nerozumiem cieľu spomínaných pochodov. Tí účastníci pochodov chcú skutočný mier alebo ruský mier? Rozbombardované domy, zdevastované mestá, telá ležiace na ulici. Je to mier, za ktorý tu teraz bojujú? Podľa môjho názoru sú to zbytočné pochody. Ľudia, ktorí nespoznali vojnu, neboli v Buči, Mariupole, Bachmute, nemôžu takto bojovať za mier!

Ďakujem za rozhovor a prajem ti veľa úspechov v ďalšom štúdiu na našej univerzite.

Autorka: Simona Hollósyová

Foto: Mariietta Uibari