Cesty na vrchol

Neďaleko Banskej Bystrice, v Slovenskej Ľupči, sa medzinárodný horský sprievodca a horolezec Juraj Hýroš rozhodol vytvoriť jednu z čoraz populárnejších atrakcií – ferratu Pamír. A aj keď v turistickom odvetví nepodniká, má ambíciu spájať outdoorových nadšencov rôzneho druhu.

Dlho rozmýšľal, ako posilniť turizmus vo svojej obci. Nakoniec mu v hlave skrsla myšlienka sprístupniť verejnosti miestnu skalu. Tá sa okrem rozľahlého priestranstva nachádza v blízkosti rieky Hron, vedie tade cyklotrasa z Banskej Bystrice, turistická trasa a samotná skala je obľúbeným miestom horolezcov. „Viem si tam v budúcnosti predstaviť napríklad malý bufet,“ hovorí autor ferraty. Lezenie považuje za kombináciu odvahy, vytrvalosti aj pokory a domnieva sa, že vďaka ferratám môžu ľudia okúsiť krásy tohto športu.

Prichádzam ku skale a prekvapuje ma jej výška. V predstavách som si ju kreslila inú – menšiu. Cítim, ako sa mi mierne zovrel žalúdok. Ku svojim myšlienkam sa síce nahlas nepriznám, mám však sto chutí odmietnuť. Vždy som sa bála pádu. Teraz už vycúvať nemôžem a popravde, dlho cítim, že potrebujem nejakú výzvu. Hlásim sa prvá zo skupiny, nech ma pochybovačné myšlienky nestihnú zradiť. Všetko je raz po prvýkrát.

Kde je vôľa, tam je… náročná cesta

Pohyb na ferratách je trochu viac ako turistika a trochu menej ako horolezectvo. Názov pochádza z talianskeho via ferrata, čo znamená železná cesta. Pod týmto pomenovaním sa ukrývajú ťažko prechodné turistické úseky s pomocnými prvkami akými sú oceľové lano, schody, rebrík či kramle. Práve lano a kramle sú súčasťou Driekyňskej skaly.

V úvodnej fáze vstupoval tvorca do neznáma. „Nikdy predtým som sa s budovaním ferraty nestretol, no pomohla mi moja dlhoročná horolezecká komunita. Zavolal som kamarátovi, ktorý jednu vybudoval v Liptovskej Revúcej a zistil som, že prvá vec, čo potrebujem, je povolenie,“ približuje. Okrem Štátnej ochrany prírody potreboval aj odobrenie starostu obce. Ten bol spočiatku skeptický. „Bál sa, že ak sa niekomu stane úraz, bude za to zodpovedný on. Za svoju bezpečnosť na skale si ale každý zodpovedá sám, a tak mi napokon povolenie dal.“ Starostovi obce chvíľu trvalo, kým sa stotožnil s novou atrakciou, nakoniec si však zvykol a teraz sa z nej celkom teší.

Pomaly stúpam hore a sama seba ubezpečujem,  že som dostatočne istená a to najhoršie, čo sa mi môže prihodiť, je nejaký škrabanec. V duchu však viem, že to, čoho sa najviac bojím, je kapitulácia. Nechcem to vzdať, potrebujem zvíťaziť nad vlastným strachom. Pokračujem…

S inštaláciou ferraty Jurajovi Hýrošovi pomáhali priatelia – horolezci, ktorí priniesli všetko potrebné. Laná, vŕtačky, špeciálne lepidlo a stúpačky. „Ja som im pomáhal a popritom sa aj učil niečo nové, to ma bavilo,“ dodáva. Za dva dni bola síce hotová, no Jurajovi niečo chýbalo – príbeh. Rozhodol sa preto vytvoriť informačné tabule, ktoré spolu so synom cez leto osádzali. „Vykopali sme jamy v skalnatom teréne, umiestnili do nich tabule a som na to hrdý!“ s humorom vraví, že je úradník a takýto manuálny počin považuje za úspech.

Ferrata Pamír

Tabule zoznamujú čitateľov s historickým príbehom súvisiacim s oblasťou. „Chcel som priblížiť históriu ľudí pochádzajúcich z tohto regiónu nielen turistom, ale aj domácim, pretože ani mnohí miestni nevedia, čo sa vtedy stalo,“ vysvetľuje.

Bolo to v júli roku 1990, keď sa členovia horolezeckého oddielu Biotika Slovenská Ľupča zúčastnili expedície na pohorí Pamír. Malo ísť o výskumnú medicínsko-horolezeckú výpravu, ktorej cieľom bolo skúmať vplyv kysličníka uhličitého na mozog horolezca. Výskum však skončil predčasne a tragicky. Približne po desiatom dni, keď chlapi v stane práve hrali karty, začuli dunivý zvuk, ktorý pripísali lavíne na druhej strane hôr. Približujúci sa hukot im ale nedal pokoja. Jeden z členov vtedy vyšiel zo stanu a zreval: „Veď ono sa to blíži na nás! Už nestihli utiecť. Skupinu pod Leninovým štítom, v piatok trinásteho, zasypala ničivá lavína. Brala všetko, čo jej stálo v ceste. Zobrala aj životy štyridsiatim trom ľuďom, z toho šiestim Slovákom. Prežili len jeden Rus a jeden Slovák.

V Driekyňskej doline horia plamienky sviečok. Ľudia si na dušičky prišli uctiť pamiatku zahynutých horolezcov. Na skale sa nachádza pamätná tabuľa s menami slovenských účastníkov expedície. To preto, lebo oná skala vtedy bola a dodnes zostáva, miestom prvých horolezeckých krokov.

Horolezci a ferratisti

Juraj Hýroš mal okrem edukačného a historického zámeru aj cieľ zblížiť komunitu horolezcov a ferratistov. Mnohým horolezcom ferraty prekážajú, pretože ich nepovažujú za skutočné lezenie. „Myslím si, že nie je dobré, keď sa jedna komunita separuje od ostatných, tá skala nepatrí nikomu a pokiaľ na seba ľudia berú ohľad, nemôžu si prekážať.“ Pretože chcel vyhovieť obom stranám, snažil sa trasu koncipovať tak, aby nezasahovala do pôvodných horolezeckých ciest. „Ono to je paradox, že ferrata ide pekne stredom skaly, no práve tento úsek je nepriaznivý na klasické lezenie – jednak svojim sklonom (mierny previs) a tiež aj lámavosťou horniny,“ vysvetľuje.

Určité pravidlá treba dodržovať aj na skalách. Na jednom informačnom paneli je dokonca poučný text, ktorý ferratistovi káže dať horolezcovi prednosť, keďže jeho výstup je bezpečnejší. Ferratová výstroj sa totiž skladá z prilby, zo sedačky, teda horolezeckého úväzu a dvoch karabín pripevnených na pružných lanách, aby utlmili prípadný pád. Okrem kramlí – väčších stupienkov, je pozdĺž skaly upevnené oceľové lano, ktoré je na približne každom metri oddelené. Účastník musí na nový úsek lana umiestniť najskôr len jednu karabínu (zatiaľ čo druhú má stále zamknutú na predošlej časti lana) a až následne druhú. Aby sa nestalo, že v niektorom momente nie je istený vôbec. Pokiaľ teda dodržíte pravidlá, znižujete riziko zranenia. „Ak spadnete, letíte meter a môžete sa dochrámať, no určite ste mimo ohrozenia života,“ ubezpečuje Juraj Hýroš.

Blížim sa k úseku, o ktorom mi hovorili, že je najťažší. V jednom bode začína skala vyčnievať, a ak chcete pokračovať, musíte sa pohybovať rýchlo. Jednou rukou, držiac sa kramle, sa snažím uniesť celú svoju váhu. Bože! Teraz si vyčítam každý krát, čo som si našla výhovorku, prečo nemôžem ísť cvičiť. Druhou rukou sa chytro prepínam na lane. Zvládla som to! Práve preliezam do ďalšieho levelu. Už len pár metrov a dôjdem k cieľu.

No a čo sa stane, ak sa človek zľakne, nechce pokračovať hore, no nemôže sa pohnúť ani smerom nadol? „Ak predpokladáme, že začiatočník je v sprievode skúsenejšieho, tak ten vyšliape na skalu, prevesí lano na udicu, pripevní ho na lezca a pomocou horolezeckej techniky ho zlaňovaním dopraví až na zem,“ ozrejmuje.

Pre horolezca sú ferraty smiešne ľahké. „Pre skúsených ľudí, ktorí chodia po horách alebo po ferratách, je to hračka,“ hovorí Juraj a prezrádza, že on túto zdolá aj bez istenia. „Keď idem na bicykli, samozrejme so sebou nemám set – vybehnem ju len tak.“ Horolezec však laikom rovnaké kaskadérstvo určite neodporúča.

Stupnica obtiažnosti

Ferraty sa členia od A – najľahšej, po F – najťažšiu. Jednotlivé objekty sa posudzujú na Schallovej stupnici podľa náročnosti a sklonu terénu, zároveň na základe potrebnej techniky či vytrvalosti a skúsenosti jedinca. „Áčková“ predstavuje napríklad mierne strmé skalnaté úseky s pomocnou reťazou. Na stupne B a vyššie už treba aj lezecký set, pričom oporným bodom je oceľové lano. Na našom území je doposiaľ najnáročnejšia ferrata s obtiažnosťou F na Skalke v Kremnických vrchoch.

Síce ich zatiaľ nemáme toľko ako v susednom Rakúsku, ale tento trend rozhodne naberá na popularite. Azda najväčší ferratový komplex sa na Slovensku nachádza v spomínaných Kremnických vrchoch, mladšie nájdeme v Liptovských Revúcach  či Slovenskom raji. Staršiu  sprístupnili členovia horskej záchrannej služby v Martine v roku 2014.

Nohu kladiem na vyčnievajúcu skalu a presúvam svoje ťažisko na iné miesto. Začujem praskot – preboha, tá skala sa odlamuje! Teraz spadnem, pomyslím si. Prichádza to, čoho som sa tak bála. Noha mi zrazu zastavuje na výbežku o kus nižšie. Nachádzam stratený balans. Srdce mi bije ako o život. Zhlboka dýcham, a keď sa mi dych ustáli, urobím nový krok.

Ferrate v Driekyni patrí záťažový stupeň C, vďaka (alebo skôr kvôli?) jednému úseku, na ktorého zdolanie je potrebná výraznejšia sila rúk než v ostatných miestach. „Podľa mojich skúseností, ľudia, ktorí už na nejakej ferrate boli, ju pomerne s ľahkosťou zvládnu. No tí, čo lezú prvýkrát, majú problém,“ hovorí Juraj. „Samozrejme, ak by sme tie kramle, na ktoré stúpame, umiestnili redšie, mohla by mať obtiažnosť pokojne aj F.“ Vysvetľuje, ako sa dá regulovať náročnosť ferrát. Skala je vysoká približne dvadsaťpäť metrov. Je to nezvyčajný dolomitický vápenec, preto sa občas z povrchu pri výstupe malé časti odlamujú. Na vrchole čaká okrem čarovného výhľadu aj železný kríž, ktorý tam niekto osadil dávno pred ideou postaviť ferratu. Ktovie, možno je to práca niektorého z pamírskych horolezcov.

Naposledy si prepínam karabíny na lane. Ešte jedno našliapnutie a som hore, budem v cieli. Silno sa pridržiavam železného kríža a rozhliadnem sa. Dívam sa na modrú oblohu, na vrcholce stromov, ktoré sa zdajú neobyčajne blízko a na ľudí pod skalou, tí sú zase mimoriadne drobní. Začínam si uvedomovať, kde som a popritom z tváre nestrácam úsmev. Presne toto som potrebovala.

Chýba pokora

Pre Juraja je horolezectvo životný štýl, ktorému sa venuje od mladého veku. Často ho zamrzí správanie sa ľudí v prírode. „Do hôr sme chodili oblečení ako úplní šupáci v roztrhaných bundách a v starých trekingových topánkach po otcovi. Chodili sme tam prežívať naše emócie a nemuseli sme nič vešať na sociálne siete,“ spomína. „Niekedy mám pocit, že dnes sa ľudia chodia do hôr vyslovene predvádzať, v nablýskaných vetrovkách, s nevhodnou obuvou a nevhodnými ambíciami.“ Dodáva, že turistika je úžasné hobby, ktoré odporúča každému, no mrzí ho, že niektorí ľudia sa v prírode nevedia správať slušne: „Neorientujú sa podľa turistických značiek, dokonca sa zabúdajú zdraviť.“ Tvrdí, že príroda má nielen určité pravidlá správania, ale aj historicky zdedené zásady, tie treba dodržiavať.

Cesty na vrchol nebývajú jednoduché. Po dnešku ale viem, že pri výstupe sa môžeme istiť lanom, a ak nepreceníme svoje schopnosti, nemôžeme si ublížiť. Práve naopak, prekonanie svojho strachu človeku otvára brány k naplnenému životu. Pomáha zastaviť a povzniesť sa nad svoje trápenia. Z vtáčej perspektívy sa totiž na svet pozerá o čosi ľahšie.  

Autorka: Paulína Barlová

Foto: archív Juraja Hýroša, archív Paulíny Barlovej