apríl 2025

Po Veľkonočnom pondelku ostalo akési zvláštne ticho. Smrť pápeža Františka zasiahla mnohých, kresťanov aj nekresťanov. Hlava cirkvi, ktorá spájala rôzne kultúry aj náboženstvá. Pápeža Františka vnímam pozitívne už od jeho zvolenia.

V roku 2013, keď zo Sixtínskej kaplnky stúpal k oblohe biely dym, som sa ešte ako desaťročná kresťanka s radosťou pozerala na konkláve. Bola som z toho nadšená. V tom čase som aktívne chodila do kostola a občas sa dokonca sama pomodlila ruženec. Keď Vatikán oznámil, že novým pápežom bude František, bola som prekvapená, že za jeho menom sa nenachádza žiadne číslo a prišlo mi to veľmi progresívne. Nech to znie akokoľvek hlúpo… nevedela som, že pápež si môže zvoliť meno, ktoré nemal nejaký z jeho stredovekých predchodcov.

Od roku 2013 sa môj duchovný život trochu zmenil. Viac ako trochu… Postupne som vieru a chodenie do kostola začala brať ako niečo nútené. Odmalička som bola vedená k tomu, aby som sa modlila, každú nedeľu chodila do kostola a každý prvý piatok v mesiaci na spoveď. Nevidím na tom nič zlé, ale počas puberty chce mať každé dieťa svoj názor, robiť si veci podľa seba a myslí si, že všetko vie najlepšie. Nebola som výnimkou. Prirodzene, rodičia neboli nadšení a babka už vôbec nie, ale dokázali sme sa navzájom tolerovať.

Ako v každej rodine, aj my sme sa občas na niečom nezhodli a vymenili si názory. Či už s väčšou vášňou alebo pokojnejšie. To isté sa dialo aj s témou náboženstva, cirkvi, viery, alebo ak som náhodou zavítala do kostola, aj kázne, ktorá v každom z nás vyvolala iné pocity. Myslím si, že to je v poriadku, ale nie vždy to bolo príjemné. Avšak, vždy ak došlo na debatu o Františkovi, všetko bolo akési pokojnejšie. Rada som o ňom čítala správy a ešte radšej o nich dávala vedieť babke, aby vedela, že nie som od nej tak ďaleko, ako si môže myslieť. Aj keď nechodím do kostola.

Citát pápeža Františka: „Kto som ja, aby som súdil?“ som často používala na demonštráciu toho, ako ľudia z kvír komunity nie sú iní ako my, a že si to myslí aj pápež František. Predsa len… u babky má pri takýchto témach väčšie slovo pápež ako ja (samozrejme tomu úplne rozumiem). Jeho posolstvá, ktoré vnášal do sveta, a že sa snažil priblížiť obyčajným ľuďom, nám bolo obom blízke, aj keď sme z iného názorového tábora.

Po Veľkonočnom pondelku ostalo zvláštne ticho, no opäť nás to všetkých doma spojilo. Spojila nás viera v to, že cirkev opäť vyberie pápeža, ktorý bude cestou a nie múrom v spoločnosti.

Autorka: Kristína Chovancová

Kniha Začína sa to nami je pokračovanie známeho románu Končí sa to nami od autorky Coleen Hoover. Dielo Končí sa to nami vyšlo v roku 2016 a ovládlo sociálne siete. Aby som sa mohla venovať téme ďalej. treba uviesť stručný obsah prvej knihy.

Román je o mladej žene Lily Bloom, ktorá opisuje svoju traumu z detstva, keď otec týral mamu. V tom čase stretla chlapca Atlasa, ktorý bol bezdomovec a zabýval sa vo vedľajšom opustenom dome. Lily mu pomáhala a postupne sa do seba zamilovali. Keď dospela a otec zomrel, presťahovala sa do Bostonu, kde si otvorila vysnívané kvetinárstvo. Atlasa dlhé roky nevidela. V Bostone sa spoznala s chirurgom Ryleom, do ktorého sa zamilovala a začala s ním žiť. Ukázalo sa, že Ryle je násilník, Lily týral a jej sa obnovili bolestivé spomienky z detstva. Kniha končí odchodom Lily od neho a narodením ich dcéry. S Atlasom sa znovu stretávame na konci knihy, keď prichádza ako Lilyn záchranca.

Tento príbeh mal naozaj myšlienku, páčil sa mi a bolo v ňom veľa momentov na zamyslenie. Obvykle čítam knihy pomaly, ale tu som strany hltala jednu za druhou. To sa však nedá povedať o jej pokračovaní Začína sa to nami.

Kniha je fádna a nudná. V podstate je tam natiahnutý príbeh, ktorý sa stal po narodení dcéry Lily a Rylea. To však mohlo byť obsiahnuté aj v extra kapitole na konci pôvodného románu. Príbeh je plný klišé a takých až nechutne prehnane sladkých momentov. Autorka sa nás snaží presvedčiť, že Lily a Atlas sú spolu odmalička až po koniec svojich dní spojení, a že skutočná láska naozaj existuje. Fuj. Po prvé – toto sa v reálnom živote nedeje. Po druhé – príde mi to pomerne neúctivé k obetiam domáceho násilia. Myslím si, že v prvej knihe autorka celkom slušne a zaujímavo načrtla túto náročnú tému a dokázala ju podať tak, aby z toho čitateľ necítil iba depresiu. Avšak, to akým štýlom napísala druhú knihu, sa podľa mňa vôbec nestotožňuje s pôvodnou myšlienkou. Nemyslím si, že je vhodné napísať ľúbostný príbeh o dokonalej láske po tom, čo žena zažila týranie. Nie, že by som jej to nedopriala! Ale asi mi dá veľa ľudí za pravdu, že myšlienka, že všetci si musíme najprv prejsť tým zlým a siahnuť na dno svojich možností a okúsiť trpkú chuť skutočného krutého života, aby sme sa mohli mať ako z Disney rozprávky, je dosť vágna. Najmä, čo sa týka takých hlbokých tráum ako je domáce násilie.

Som fanúšička ľúbostných príbehov, šťastných koncov a zamilovanej literatúry, ale tu to jednoducho nefungovalo. Nedá mi nespomenúť aj recyklovanie textov z prvého dielu. Lily ako tínedžerka písala listy známej moderátorke Ellen. Možno to v rámci príbehu bolo milé, keď bola mladšia a potrebovala sa vyventilovať, pretože sa nemala s kým porozprávať. No prekáža mi, že to robí aj ako dospelá, pretože toto dospelí nerobia. Zrelí ľudia, ktorí prekročili hranicu osemnásť rokov, by mali zájsť k psychológovi, a nie písať listy ľuďom, ktorí si ich nikdy neprečítajú.

Príbeh teda hodnotím – s porovnaním s prvou knihou – veľmi slabo. Autorka si rozhodne mohla dať viac záležať na charakterovom vývoji postáv. Cítila som sa akoby som jednu stranu čítala tristotridsaťšesťkrát. Myslím si, že toto dielo je jasným dôkazom, že nie všetko potrebuje pokračovanie, najmä keď z knihy cítiť, že autorka nám už v príbehu nemá čo viac ponúknuť.

Autorka: Kristína Chovancová

Prvý komerčný čisto ženský let, ktorý mal znamenať veľký krok pre Ameriku a ešte väčší pre ženy na celom svete, nevypálil tak dobre, ako spoločnosť Blue Origin pôvodne zamýšľala. V pondelok 14. apríla letelo do vesmíru šesť žien. Z toho dve astronautky, jedna rozhlasová žurnalistka, filantropka (zároveň snúbenica majiteľa spoločnosti), jedna filmová producentka a jedna Katy Perry. Let trval jedenásť minút a aj keď nie je známa presná cena, pre predstavu – podľa New York Times v roku 2021 sa lístok na prvý let vydražil za dvadsaťosem miliónov dolárov.

Nie každý však musí platiť milióny dolárov, ak má – podľa Romana Chiporukha, spoluzakladateľa spoločnosti SpaceVIP, ktorá rezervuje cesty do vesmíru – človek dobré sociálne postavenie a niečo pre svet znamená. To sa však musí zhodovať s cieľmi spoločnosti. Znamená to teda, že vesmír sa onedlho stane „dovolenkovou destináciou“ pre bohatých? Možno. Jedna z astronautiek, ktorá bola na palube – Amanda Nguyen, v rozhovore pre The Cut na otázku, či jej nevadí, že ona sa na túto cestu pripravuje dlhé roky a zopár hviezd, ktoré letia do vesmíru, pretože aj tam sú hviezdy, môžu letieť v podstate len preto, že na to majú financie, odpovedá: „Nemôžem s tým nič urobiť. Žijeme v kapitalistickom svete. Takto to proste je.“

Keď som sa o tomto lete dozvedela, bola som zhrozená. Správanie Katy Perry a jej komunikácia ohľadne tejto cesty bola podľa mňa jednoducho nechutná. Nezaznamenala som ani kúsok vážnosti a pokory. Ľudia sa na cesty do vesmíru pripravujú celé roky. Sú skúsení a vzdelaní a dostávajú sa tam, aby pokračovali v ďalšom výskume. Tieto komerčné lety, ktoré spustil Jeff Bezos ako majiteľ Blue Origin a Richard Branson, majiteľ spoločnosti Virgin Galactic, nemajú žiadnu výpovednú hodnotu. Nevidím ani jeden rozumný dôvod, prečo by mal do vesmíru letieť niekto ako je popová speváčka. Okrem môjho rozhorčenia nad zbytočnosťou Katy Perry vo vesmíre mi prišlo neuveriteľne trápne z toho, že si počas letu zaspievala pasáž z piesne What a Wonderful World od Louisa Armstronga a po pristátí pobozkala zem. Pripomínam, že let trval jedenásť minút…

Speváčka počas letu ukázala do kamery sedmokrásku, čo malo symbolizovať jej dcéru, ktorá sa volá Daisy (po anglicky sedmokráska). V rozhovore sa vyjadrila, že sedmokrásky rastú všade, čo je pre ňu veľkou symbolikou, aké odolné sú a vydržia všetko a zároveň pripomienka našej nádhernej Zeme. Katy Perry si tak cení našu nádhernú planétu, že ju bez mihnutia oka ničí, kvôli pár minútam… čoho vlastne? Slávy? Veď tej má dosť. Vedecký výskum to tiež nebude. Čoho teda vlastne?

Aby som dokázala, že vplyv na planétu to naozaj má, pozrela som sa na štúdiu „Vplyv štartu rakiet a emisií vesmírneho odpadu na stratosférický ozón a globálnu klímu“, ktorú realizovali vedci z USA a Spojeného kráľovstva. Predtým však musím dodať, že na oficiálnych stránkach Blue Origin sa píše, že ich rakety New Shepard’s (ktorou leteli aj dámy) majú jediný vedľajší produkt spaľovania motora vodnú paru. Štúdia hovorí, že aj lety, ktoré pri štarte uvoľňujú vodnú paru, spôsobujú planéte problémy. Vodná para v stratosfére posilňuje skleníkový efekt a môže prispievať k znižovaniu ozónu. Pre nás to teda znamená zvýšené UV žiarenie, ktoré spôsobuje vyššie riziko rakoviny kože alebo oslabenie imunitného systému a pre planétu poškodenie ekosystémov ako je morský planktón, ktorý tvorí základ ekosystému.

Na tomto lete bolo zlé asi všetko. No aspoň teda krásna myšlienka, nad ktorou by sme sa mali my – bežní smrteľníci – zamyslieť. Katy Perry po pristátí povedala, že si uvedomila, čo znamená láska a všetci si to môžeme uvedomiť v deň, keď odletíme do vesmíru. Všetkým nám prajem, aby sa nám aspoň dnes nerozpustila papierová slamka predtým ako dopijeme nápoj.

Autorka: Kristína Chovancová

V Bratislave sa nachádza svetová výstava Titanic. Išlo o loď, ktorá mala byť nepotopiteľná, ale stala sa symbolom jednej z najväčších námorných tragédií. Návštevníci môžu v nákupnom centre Sport Mall v Lamači vidieť autentické artefakty vyzdvihnuté z vraku, repliky kajút a interiérov či interaktívne prvky, ktoré ich prenesú do atmosféry na palube lode. Výstava ponúka nielen pohľad na technickú krásu, ale aj na príbehy pasažierov, ktorých osudy sa stretli v ľadových vodách Atlantiku.

Trocha histórie

Titanic bol najväčším a najluxusnejším zaoceánskym parníkom vtedajších čias. Jeho stavba sa začala v roku 1909 v lodeniciach Harland & Wolff v Belfaste a trvala viac ako dva roky. Parník meral 269 metrov na dĺžku a dosahoval rýchlosť až 23 uzlov. Patril flotile spoločnosti White Star Line a na svoju dobu mal množstvo moderných vybavení, ako elektrické osvetlenie, výťahy, elegantné interiéry či vynikajúcu kuchyňu.

Prvá a posledná

Titanic vyplával 10. apríla 1912 zo Southamptonu s cieľom doplaviť sa do New Yorku. Na palube bolo 2 224 ľudí, ktorí sa rozdelili do troch tried.

Prvá bola určená pre aristokraciu a priemyselníkov, ponúkala exkluzívne kajuty, reštaurácie, bazén, posilňovňu, knižnice.

Druhá trieda patrila obchodníkom a strednej vrstve, ktorí síce necestovali v luxuse prvej triedy, no stále mali komfortné podmienky. Tá bola vtedy považovaná za prvá triedu na iných lodiach.

Tretia trieda patrila prevažne emigrantom smerujúcim do Ameriky za lepším životom. Ich kajuty spoločné priestory boli jednoduchšie. Dve dvojposchodové postele, menšia spoločná jedáleň či kaviareň.

Výstava sa začala miestnosťou so zmenšeným modelom lode, zachovalým oblečením vtedajších pasažierov, ale aj digitálne zobrazeným výťahom, ktorý je známy najmä z filmu.

x

Potom nasledovala chodba prvej triedy, ktorá bola zrekonštruovaná presne tak, ako vyzerala na lodi. Lesklé drevené obloženie, bohato zdobené lustre, vzorované koberce. Všetko navodzovalo pocit luxusu, ktorý si mohli dovoliť len tí najbohatší. Bolo ľahké predstaviť si dámy v honosných šatách a pánov v elegantných oblekoch, ako sa prechádzajú po palube. Potom som sa ocitla v replike kajút prvej triedy. Priestranná izba s veľkou posteľou, luxusné obliečky, zdobené toaletné stolíky, stoličky a menší gauč.

V ďalšej časti sa nachádzali zachovalé nádoby ako boli taniere a misky, ale aj záchranné vesty, kúsky kovových konštrukcií, osobné listy pasažierov, pohľadnice z rôznych kútov sveta či dokonca miestnosť, kde sa pred potopením volalo o pomoc.

x

Najväčšou atrakciou najmä pre deti bol umelý ľadovec, ktorého sa návštevníci mohli dotknúť. Výstava je sprevádzaná animáciami, z lode, od výstavby až po úplný zánik.

Konečná zastávka

Všetko sa zmenilo v noci 14. apríla 1912. O 23:40 strážna veža spozorovala ľadovec, no Titanic sa mu už nestihol vyhnúť. Náraz síce nebol výrazný, no poškodenie lode bolo fatálne, keďže voda začala rýchlo zaplavovať šesť predných komôr. Kapitán Edward Smith nariadil prípravu záchranných člnov. Prvé boli spustené poloprázdne, pretože pasažieri neverili, že loď sa potopí. Uprednostňovali ženy a deti, muži často zostali na palube. Cestujúci tretej triedy sa ťažko dostávali k člnom pre uzavreté priechody. O 2:20 ráno 15. apríla sa Titanic rozlomil na dve časti a potopil sa. Ľadová voda mala -2 °C, čo znamenalo, že väčšina ľudí zomrela do niekoľkých minút na podchladenie. Zo 2 224 ľudí prežilo len 712 pasažierov, väčšinou ženy a deti z prvej a druhej triedy.

Objavenie vraku

Vrak Titanicu zostal stratený až do roku 1985, keď ho objavil oceánograf Robert Ballard. Dnes leží v hĺbke 3 810 metrov.

Na záver výstavy sa návštevníci môžu odfotografovať na replike paluby lode, posedieť si v kaviarni v štýle prvej triedy či si prečítať skutočné listy pasažierov. Najsilnejšou a zároveň najsmutnejšou časťou výstavy sú výpovede preživších a citáty pasažierov, ktorí ešte pred potopením netušili, že ich životy sa už o pár hodín skončia. „Nebol žiadny mesiac a hviezdy som nikdy nevidel žiariť jasnejšie. Zdalo sa, že vychádzajú z neba. Trblietali sa ako diamanty. Bola to taká noc, počas ktorej sa človek cíti šťastný, že žije.“ (Jack Thayer)

Autorka: Amália Bačová

Fotografie: autorka