V Bratislave sa nachádza svetová výstava Titanic. Išlo o loď, ktorá mala byť nepotopiteľná, ale stala sa symbolom jednej z najväčších námorných tragédií. Návštevníci môžu v nákupnom centre Sport Mall v Lamači vidieť autentické artefakty vyzdvihnuté z vraku, repliky kajút a interiérov či interaktívne prvky, ktoré ich prenesú do atmosféry na palube lode. Výstava ponúka nielen pohľad na technickú krásu, ale aj na príbehy pasažierov, ktorých osudy sa stretli v ľadových vodách Atlantiku.
Trocha histórie
Titanic bol najväčším a najluxusnejším zaoceánskym parníkom vtedajších čias. Jeho stavba sa začala v roku 1909 v lodeniciach Harland & Wolff v Belfaste a trvala viac ako dva roky. Parník meral 269 metrov na dĺžku a dosahoval rýchlosť až 23 uzlov. Patril flotile spoločnosti White Star Line a na svoju dobu mal množstvo moderných vybavení, ako elektrické osvetlenie, výťahy, elegantné interiéry či vynikajúcu kuchyňu.
Prvá a posledná
Titanic vyplával 10. apríla 1912 zo Southamptonu s cieľom doplaviť sa do New Yorku. Na palube bolo 2 224 ľudí, ktorí sa rozdelili do troch tried.
Prvá bola určená pre aristokraciu a priemyselníkov, ponúkala exkluzívne kajuty, reštaurácie, bazén, posilňovňu, knižnice.
Druhá trieda patrila obchodníkom a strednej vrstve, ktorí síce necestovali v luxuse prvej triedy, no stále mali komfortné podmienky. Tá bola vtedy považovaná za prvá triedu na iných lodiach.
Tretia trieda patrila prevažne emigrantom smerujúcim do Ameriky za lepším životom. Ich kajuty spoločné priestory boli jednoduchšie. Dve dvojposchodové postele, menšia spoločná jedáleň či kaviareň.
Výstava sa začala miestnosťou so zmenšeným modelom lode, zachovalým oblečením vtedajších pasažierov, ale aj digitálne zobrazeným výťahom, ktorý je známy najmä z filmu.
x
Potom nasledovala chodba prvej triedy, ktorá bola zrekonštruovaná presne tak, ako vyzerala na lodi. Lesklé drevené obloženie, bohato zdobené lustre, vzorované koberce. Všetko navodzovalo pocit luxusu, ktorý si mohli dovoliť len tí najbohatší. Bolo ľahké predstaviť si dámy v honosných šatách a pánov v elegantných oblekoch, ako sa prechádzajú po palube. Potom som sa ocitla v replike kajút prvej triedy. Priestranná izba s veľkou posteľou, luxusné obliečky, zdobené toaletné stolíky, stoličky a menší gauč.
V ďalšej časti sa nachádzali zachovalé nádoby ako boli taniere a misky, ale aj záchranné vesty, kúsky kovových konštrukcií, osobné listy pasažierov, pohľadnice z rôznych kútov sveta či dokonca miestnosť, kde sa pred potopením volalo o pomoc.
x
Najväčšou atrakciou najmä pre deti bol umelý ľadovec, ktorého sa návštevníci mohli dotknúť. Výstava je sprevádzaná animáciami, z lode, od výstavby až po úplný zánik.
Konečná zastávka
Všetko sa zmenilo v noci 14. apríla 1912. O 23:40 strážna veža spozorovala ľadovec, no Titanic sa mu už nestihol vyhnúť. Náraz síce nebol výrazný, no poškodenie lode bolo fatálne, keďže voda začala rýchlo zaplavovať šesť predných komôr. Kapitán Edward Smith nariadil prípravu záchranných člnov. Prvé boli spustené poloprázdne, pretože pasažieri neverili, že loď sa potopí. Uprednostňovali ženy a deti, muži často zostali na palube. Cestujúci tretej triedy sa ťažko dostávali k člnom pre uzavreté priechody. O 2:20 ráno 15. apríla sa Titanic rozlomil na dve časti a potopil sa. Ľadová voda mala -2 °C, čo znamenalo, že väčšina ľudí zomrela do niekoľkých minút na podchladenie. Zo 2 224 ľudí prežilo len 712 pasažierov, väčšinou ženy a deti z prvej a druhej triedy.
Objavenie vraku
Vrak Titanicu zostal stratený až do roku 1985, keď ho objavil oceánograf Robert Ballard. Dnes leží v hĺbke 3 810 metrov.
Na záver výstavy sa návštevníci môžu odfotografovať na replike paluby lode, posedieť si v kaviarni v štýle prvej triedy či si prečítať skutočné listy pasažierov. Najsilnejšou a zároveň najsmutnejšou časťou výstavy sú výpovede preživších a citáty pasažierov, ktorí ešte pred potopením netušili, že ich životy sa už o pár hodín skončia. „Nebol žiadny mesiac a hviezdy som nikdy nevidel žiariť jasnejšie. Zdalo sa, že vychádzajú z neba. Trblietali sa ako diamanty. Bola to taká noc, počas ktorej sa človek cíti šťastný, že žije.“ (Jack Thayer)
Autorka: Amália Bačová
Fotografie: autorka
