Simona Truhanová: „Španielsko nie je také uvoľnené, ako sa hovorí, je tu vysoké pracovné tempo“

Tanec je pre mnohých len koníčkom, no pre niektorých sa časom stane živobytím. Simona Truhanová prešla od stabilného zamestnania v korporátnom svete k neistej, no pre ňu omnoho hodnotnejšej kariére profesionálnej tanečnice. Po rokoch v kancelárii sa rozhodla nasledovať svoju vášeň a dnes vedie vlastnú tanečnú školu v Španielsku. V rozhovore prezradila, aké bolo opustiť istotu zamestnania, aké výzvy ju čakali na ceste za snom a ako vyzerá život tanečníčky v krajine, ktorú si zamilovala.

Kedy ste si uvedomili, že tanec je vaša skutočná vášeň?

Myslím, že odjakživa. Ako malá som tancovala pred zrkadlom alebo v izbe na obľúbené pesničky, ktoré hrali v rádiu či v televízii. Hudba ma vždy dokázala strhnúť a na chvíľu som zabudla na celý svet.

Aké bolo vaše rozhodovanie pri odchode z korporátneho sveta? Čo bolo tým posledným impulzom?
Moja predošlá práca úplne vyčerpala a cítila som, že som sa dostala do bodu vyhorenia. K tomu sa pridružili korporátne drámy, škriepky s vedením a celé to vyústilo do môjho odchodu. V tom istom čase som dostala ponuku založiť tanečnú školu s ďalším tanečníkom, ktorý už mal v tejto brandži skúsenosti.

Ako vyzerali vaše prvé mesiace po tom, čo ste sa rozhodli venovať tancu profesionálne?
Bolo a stále je to veľmi kolísavé obdobie. Tanec považujem za vášeň a spôsob umeleckého vyjadrenia. Nepomyslela som si, že sa raz stane mojou hlavnou zárobkovou činnosťou.

S akými najväčšími výzvami ste sa stretli pri prechode z korporátu k tancu?

Najväčšou výzvou bola strata istoty a všetko, čo súvisí s vystúpením z komfortnej zóny. Neustále som sa pýtala sama seba, či som na túto prácu dosť dobrá, či to zvládnem a čo ak to nevyjde a budem sklamaná.

Ako reagovalo vaše okolie na toto rozhodnutie?

Veľmi pozitívne, väčšina blízkych vedela, že sa nemám v práci dobre a potrebujem zmenu. Dokonca by som povedala, že ma za to obdivovali. Urobila som krok do neznáma. Tancu sa venujem už pár rokov, tak okolie vedelo, že je to moja srdcovka.

Prečo práve Španielsko? Bol tanec hlavný dôvod alebo len pridaná hodnota?
V Španielsku som chcela žiť už od svojich šestnástich rokov, je to moja vysnívaná krajina. Vždy mi bola sympatická ich kultúra, jazyk, podnebie a gastronómia. Jednoducho ma to tam vždy ťahalo.

Čo vás prekvapilo v krajine najviac?

Na španielsky život sa mi zvykalo veľmi ľahko a rýchlo, vždy som cítila, že som v sebe mala kúsok extrovertnej Španielky, ktorá akoby na Slovensku spala a nikdy sa nedostala k slovu. Mám pocit, že som tu ožila a začala naplno žiť. Prekvapilo ma asi najviac, že Španielsko nie je také uvoľnené, ako sa o ňom hovorí, je tu vysoké pracovné tempo. Ale je to vždy vyvážené dávkou sociálneho vyžitia, časom stráveným s priateľmi, rodinou, v reštaurácii, pri mori alebo na nejakej udalosti.

Aký je bežný deň profesionálnej tanečnice?                                

Ubolený. Sú to hodiny a hodiny času v tanečnej sále. Navyše, keďže našu školu aj vediem, tak po nácvikoch sa venujem rozhovorom s učiteľmi a študentmi, vymýšľaniu nových choreografií. Tiež sa snažím vylepšovať sociálne siete, aby nás ľudia spoznávali aj takto. Pre mňa je však veľmi dôležitý aj oddych a regenerácia mysle, takže sa snažím hľadať zdravý balans.

Ako hodnotíte tanečnú komunitu v Španielsku v porovnaní s inými krajinami?
Je tu vysoká konkurencia, ľudia sú draví, priebojní. Vo veľkých mestách je množstvo škôl a workshopov s renomovanými (aj zahraničnými) lektormi, úroveň profesionálnych tanečníkov je vyššia ako napríklad na Slovensku alebo v Čechách.

Dá sa tancom uživiť?

Stále hovorím, že všetko sa dá ak sa chce. Ale je to boj, najmä kvôli spomínanej konkurencii. Človek musí byť bystrý, priebojný a mať určitú stratégiu.

Sú tanečníci v Španielsku dostatočne finančne a spoločensky ohodnotení?
Myslím, že drvivá väčšina umelcov na svete povie, že sú podhodnotení, pretože umenie je odnepamäti podceňované. A rovnako je tomu aj v tanci. V brandži je veľa pracovných ponúk bez finančného ohodnotenia, resp. sa buď platí málo, alebo formou barteru s premisou, že práca poskytne tanečníkovi zviditeľnenie sa. Niektorí ľudia si myslia, že tanečné vystúpenie, ktoré trvá desať minút, je iba tých desať minút. V skutočnosti sú za ním hodiny kreatívnej prípravy či investícia do prenájmu tréningovej sály, kostýmov, atď. Viem, že napríklad na Kube sú tanečníci platení ako zamestnanci štátu, trénujú určitý počet hodín do mesiaca a dostávajú za to plat. Vo Francúzsku majú tanečníci takisto výhody, pretože štát investuje do športu a umenia. V Španielsku je to, bohužiaľ, slabšie.

Aké sú vaše najväčšie tanečné sny a ciele?

Aby naša tanečná škola prosperovala a mala aj medzinárodný dosah a rešpekt. Neustále pribúdajú nové projekty, baví ma vždy skúšať niečo nové.

Plánujete zostať v Španielsku dlhodobo, alebo máte v hlave aj iné krajiny?
Už mám v žilách španielsku krv (smiech).

Aký odkaz by ste dali ľuďom, ktorí snívajú o zmene kariéry, ale boja sa vykročiť do neznáma?
Aby do toho šli aj napriek strachu. Najhoršie, s čím sa človek môže stretnúť, je neúspech. V tom prípade ale bude v budúcnosti vedieť, že pre svoj sen urobil maximum a nemusia ho trápiť myšlienky o tom, čo by bolo, keby bolo… Väčšina projektov sa nevydarí preto, lebo dôjde trpezlivosť alebo motivácia a skončia predčasne. No ak svojmu snu, cieľu venuješ energiu a trpezlivo na ňom pracuješ, tak šanca, že zlyháš, je úplne minimálna.

Autorka: Alexandra Poliačiková

Foto: Simona Truhanová