Cantona, potrebujeme ťa!

Futbal je pre všetkých. Tieto myšlienky sa snaží FIFA presadiť už dlhé roky prostredníctvom svojich kampaní, reklamných spotov a inej osvetovej činnosti. Veľký úspech však tieto činy nežnú. Rodičia sa stále zdráhajú vziať na futbalové zápasy svoje ratolesti, veď nik by nechcel svoje dieťa vystavovať prostrediu, kde sú hrubé nadávky, nebezpečná pyrotechnika či organizované skupinové mlátenia na týždennom poriadku. Azda najväčšia pozornosť inštitúcií zastrešujúcich špičkové ligy a medzinárodné turnaje však smeruje k problému rasizmu. Pre mnohé životom frustrované indivíduá je víkendový lokálny zápas vrcholom kultúrneho vyžitia a nejaká nevysvetliteľná vnútorná nevybúrenosť ich núti zanechať v hľadisku väčšiu stopu než je dovolené. Tak sa uchýlia k špinavému, bezbrehému osočovaniu hráčov na ihrisku na základe ich pôvodu či farby pleti. Rasistické pokriky nie sú však výhradnou doménou 21. storočia. Svoje by vám o tom vedel rozprávať napríklad aj legendárny francúzsky útočník, Eric Cantona.

Hoci sa narodil v Marseille v roku 1966, Cantonove korene sú rozrastené pomerne doširoka. Okrem francúzskej v ňom prúdi aj talianska či katalánska krv. Toto multikultúrne pozadie, ako aj antifašistická minulosť jeho starého otca (v španielskej občianskej vojne bojoval proti Francovým vojskám) ho sformovali do osoby, ktorú poznáme dnes. Bojovníka za ľudské práva, zástancu pracujúcich, imigrantov a hlasného odporcu korupcie či korporatizmu ničiacemu futbal. Hoci ako aktivista sa vyprofiloval až po ukončení profesionálnej kariéry, kontroverzný moment, ktorý ho preslávil najväčšmi, prišiel na jej vrchole.

Písal sa 25. január 1995 a Cantona spolu so svojím Manchestrom United čelil zákernému štýlu londýnskeho Crystal Palace. Štyridsiata deviata minúta sa už tradične prchkému Francúzovi stala osudnou, v súboji so Shawom neudržal nervy na uzde a rozhodca mu zaň udelil červenú kartu. Pri odchode z ihriska sa však zrazu rozbehol k tribúne s domácimi fanúšikmi a jedného z nich obdaril ukážkovým kung-fu kopom. Matthew Simmons, ako znelo meno „obete“ Cantonovho útoku, niekoľko sekúnd predtým adresoval na Francúza niekoľko hrubých xenofóbnych urážok. „Vráť sa, odkiaľ si prišiel, ty vy****ný Francúz!“  znie voľný (a výrazne zjemnený) preklad Simmonsových slov. Ako sa neskôr ukázalo, nešlo len o nespratného chuligána, ale aj legitímneho delikventa so záznamom rasovo motivovaných útokov.

Cantona za svoj čin čelil kritike, deväťmesačnému zákazu pôsobenia, ale aj súdnemu procesu. Napriek tomu ho však neľutuje a ako sa vyjadril neskôr, ľutuje len to, že rasistu nezasiahol silnejšie. Každý si môže na túto situáciu spraviť vlastný názor, faktom však je, že Francúza podporili mnohé eminentné osobnosti nielen anglického futbalu. Rasizmus bol problémom už tri dekády dozadu a problémom je naďalej. Hnevom a predsudkami poháňaných divákov pribúda a preto pribúdajú aj obete spomedzi futbalistov. Vehementné snahy organizácií FIFA či UEFA, zdá sa, nepadli na úrodnú pôdu, treba nájsť preto inú cestu. Hoci násilie à la Eric Cantona rozhodne nie je ideálnym riešením tohto problému, poukazuje na frustráciu a znechutenie, ktoré hráči po takýchto verbálnych atakoch cítia. Tridsať rokov dozadu, dnes, zajtra. Rasizmus si vždy nájde cestu na futbalové štadióny a spôsoby, ako proti nemu efektívne bojovať, sa míňajú.

Autor: Vladimír Zemko