Frederika Lodová

Natália si vo svojom šatníku ráno oblieka biely plášť a pripravuje sa na plnú čakáreň pacientov. Pôsobí ako bežná tridsiatnička. Na prstenníku sa jej leskne obrúčka a na tapete telefónu má fotografiu svojho manžela Teodora. Jeden detail však nesedí. Vedľa muža stojí ešte jedna žena – Nabel. Jeho partnerka. A Natáliina tiež. Všetci traja tvoria polyamornú (viacčlennú, pozn.red.) rodinu.

Teodor rozospato schádza po schodoch priestranného trojposchodového domu. Pobozká manželku i priateľku. Typické ráno v netypickom prostredí. Natália, Teodor a Nabel však tak žijú už tretí rok. „S manželom máme dve deti, fungovali sme predtým ako monogamný pár. Začínalo sa to našou neverou, o ktorej sme sa najprv nerozprávali. Podvádzal ma s Nabel, no keď som ju spoznala, zistili sme, že si všetci rozumieme,” začína opisovať začiatky neštandardného partnerstva Natália a chystá pre synov desiatu do školy.

Všetci traja, čerství tridsiatnici, hovoria, že ich prvotná myšlienka na polyamoriu bola čisto pragmatická. Chceli žiť v komunite, aby si rozložili úlohy a starostlivosť o domácnosť na viacerých členov. Monogamiu považujú za modernú záležitosť, ktorá nefunguje. „Čo ak by aj ostatným vyhovovala viacčlenná forma lásky, ale boja sa to povedať? Ľudia klamú o svojich potrebách,” hovorí hlava rodiny posmešne. Dodáva, že sa riadia príslovím — viac je niekedy menej. No vzájomnej komunikácie u nich musí byť naozaj viac.

Zobudili sa už aj deväťročný Dominik a sedemročný Oliver. Deti sa rozbehnú do kúpeľne. Ich otec tam už je, no zmestia sa všetci. V miestnosti sú tri umývadlá. Teodor sa usmeje a vysvetľuje, že to je neštandardné, no v ich domácnosti žijú dve ženy. Všetkého potrebujú viac, na čo najväčšej ploche. „Mami, mám mokré tričko,” zakričí mladší z chlapcov, keď sa pri umývaní zubov ošpliecha vodou. Keď pribehnú obe ženy, spresní, že myslel mamu Natáliu. Áno, správna komunikácia v tomto spolužití je naozaj mimoriadne dôležitá.

Dve mamy, jeden otec

Antropologické výskumy hovoria jasne, monogamia je proti ľudskej prirodzenosti. „Polyamorní jedinci sú v západnej spoločnosti čoraz bežnejší. Väčšina párov potvrdí, že vo vzťahu na seba nežiarli a dokážu milovať na rovnakej úrovni viacero partnerov,“ hovorí neuropsychologička Kristína Koller a vysvetľuje, že práve vďaka neuropsychológii vieme s istotou povedať, že silné chemické procesy v mozgu zapríčiňujú lásku ku viacerým osobám naraz.

Slová odborníčky potvrdzuje aj Nabel. Hovorí, že na manželský pár vôbec nežiarli, no niekedy sa cíti byť medzi nimi menej prijatá. „Asi je to závisť. Sú spolu dlho a veľmi si rozumejú,” opisuje. Keď spomína, že aj ju sa chlapci naučili volať mama, nadvihne si sveter, pod ktorým skrýva vypuklé bruško. S Teodorom čaká svoje prvé dieťa.

A práve ono je dôvod, prečo rozmýšľajú manželia nad rozvodom. Slovenská legislatíva neráta s takýmto prípadom. Neexistujú zákony, ktoré by mysleli na majetkové vyrovnanie vo viacčlennom partnerstve. Vďaka svadbe majú výhodu bezpodielového spoluvlastníctva. Tehotnej priateľky sa to však netýka. „Pri rozchode by pre ňu jedinou istotou bolo moje výživné. Nepočíta sa však s tým, že aj Natália má povinnosť hradiť alimenty. Nehnuteľnosti by sa nedelili medzi moje tri deti,” vysvetľuje Teodor a  rozhadzuje rukami. Gestami akoby chcel obsiahnuť obrovské miestnosti domu, ktoré vlastní spolu s manželkou.

Atmosféra v rodinnom kruhu hustne. Začína sa ranný chaos: deti odmietajú raňajkovať, Natália nevie nájsť kľúče, Nabel dostala rannú nevoľnosť. Otec nevie, ktorú ženu má skôr upokojovať. Vyzerá to, že domácnosť má odrazu priveľa členov. Manželka vtisne priateľke vášnivý bozk a v bielom plášti odchádza do práce. Svojho muža vynechala. Ten zatiaľ berie školské tašky a nakazuje synom, aby nastúpili do auta. Do školy ich každé ráno vozí on, je podnikateľ a sám hovorí, že má viac času než jeho žena doktorka.

Keď deti kopírujú rodičov

Polyamorný zväzok tvorí viacero osôb, ktoré o sebe navzájom vedia. Odborník na vzťahy a sexuológ Štefan Petrík hovorí, že ak má byť takéto spolužitie úspešné, všetci zúčastnení musia úprimne hovoriť o tom, čo od neho chcú a očakávajú. „Ako pri mnohých monogamných partnerstvách, aj polyamoria zahŕňa túžbu po deťoch, je to prirodzené. Tu narážame na kultúrno-etickú dilemu, či je správne priniesť do vzťahu s viacerými ľuďmi potomka,“ vysvetľuje sexuológ.

No to nie je jediná otázka, ktorej musia osoby vo viacčlenných vzťahoch v súvislosti s deťmi čeliť. Trojica sa rozhodla pre vzdelávanie synov v súkromnom školstve. Dôvod bol jednoduchý: obávali sa nepochopenia a šikany. „Sú medzi kamarátmi z tolerantných rodín. Nikto sa nečuduje, že sme traja. Ak tomu ich spolužiaci nerozumejú, povedia, že majú okrem biologickej mamy aj tetu,” opisuje Nabel a  dlaňou si jemne prechádza po tehotenskom brušku. Keď sa manželia vzdialia, prizná, že sa bojí, ako rodina prijme nový prírastok do rodiny.

„Deti si vytvárajú vzorce v skorom detstve. Kopírujú správanie rodičov. Napriek tomu nie je namieste hovoriť, že podobný štýl života budú mať jedinci z polyamorných rodín. Budú tejto možnosti otvorení, ale rovnako môžu fungovať v monogamnom vzťahu,“ približuje sexuológ Štefan Petrík.

Nabel sa stala ženou v domácnosti, v pracovné dni býva väčšinou doma sama. Do pôrodu už neplánuje pracovať, a tak varí, perie a upratuje. Ukazuje na zoznam úloh visiaci na chladničke. Zdobia ju fotky troch zaľúbencov ‑ Teodor stojí vždy uprostred.

Traja ľudia, štyri vzťahy

Počas obedňajšej prestávky sa stretnú iba Natália a Teodor. Vyberú si útulnú taliansku reštauráciu v centre Bratislavy. Pri pohľade na nich by človek nepovedal, že žijú v netypickom partnerskom zväzku. Držia sa za ruky, smejú sa, rozprávajú — ibaže o svojej tretej priateľke. Vysvetľujú, že si bežne plánujú čas aj vo dvojke. Niekedy len ženy spolu, inokedy partner s jednou z nich. Ak majú naplnené potreby vo dvojiciach, potom spolu radi prežijú chvíle aj traja. „Budovanie vzťahu musí byť vždy v páre. Predstavte si naše partnerstvo — všetkých troch – ako akýsi vzťah „nad nami”, ktorý nebude fungovať, ak to bude nefunkčné na úrovni dvojíc,” opisuje Natália s plnými ústami cestovín. Jej manžel prikyvuje, no do konverzácie sa nezapája. Posiela esemesku Nabel, že sa išiel naobedovať. Píše ešte aj inej žene. Hovoriť o tom pred svojou manželkou sa zdráha. Spomína akési pravidlo.

Pri otázke, či má polyamoria nejaké limity, sa však osmelí, pustí telefón z ruky a začne vysvetľovať, že viacčlenný typ vzťahu má niekoľko úrovní. „Sú dve roviny, či dva uhly pohľadu, o ktorých sa dá polemizovať. Môže ísť o otvorenosť v rodine — teda do nášho úzkeho kruhu chceme prijať ďalšiu osobu. Druhou možnosťou je otvorenosť vo vzťahu — vyhľadávame partnerov a partnerky, no nie do rodiny,” opisuje.

Každý z trojice smie tak nadväzovať paralelné kontakty mimo ich domácnosti. Nedotýka sa to však rodinného kruhu a nemôže to narušiť jeho chod. Existujú aj hranice, ktoré prekročiť nemôžu. Dohodli sa, že si o ďalších vzťahoch nebudú hovoriť. Dôležité je pre nich to, čo majú doma. Natália sa usmieva. Aj ona má možno tam vonku nejakého priateľa.

Po obede sa obaja vyberajú svojou cestou. Teodor si to namieri do kvetinárstva, podupkáva nohou a sústredene vyberá kytice. Rozhoduje sa medzi bielymi ľaliami a ružovými gerberami. Napokon vyberie jedenásť červených ruží — dokopy dvadsaťdva. Väčšie partnerstvo znamená viac výdavkov. Ani jednu partnerku nemieni ukracovať. Hovorí, že z času načas kúpi pre svoje polovičky nejakú pozornosť, aby ich potešil. „Vlastne nie polovičky, pre moje tretinky,” rozosmeje sa na svojej chybe.

Oddelené spálne

Podvečer sa vyberie trojica na nákup, deti ostávajú doma s opatrovateľkou. Všetci traja sa držia za ruky, a priťahujú pohľady okoloidúcich. Pani s dcérkou stisne dievčatko vo svojom náručí o čosi silnejšie, akoby sa ich bála. Nakupujúci sa za nimi otáčajú, muži však pozerajú na partnerov uznanlivo. Pravdepodobne Teodora obdivujú a predstavujú si, čo zažíva počas noci. „Reakcie môjho chlapského okolia sú vždy rovnaké: ,Skvelé, máš sex s dvomi ženami.‘ Ak je toto ich jediná predstava, tak ich ľutujem,” poznamená, keď si všimne zvedavcov.

Celá rodina sa stretne doma až večer. Nabel je už na prvý pohľad podráždená, pretože s priateľkou Natáliou nestrávila chvíľu osamote už dlhší čas. Nepáči sa jej, že manželia zašli počas dňa na obed. Porušili vraj harmonogram plánovania času vo dvojiciach. Teodor necháva partnerky radšej na prízemí a zamieri hore po schodoch. V spálni  stojí obrovská červená posteľ, ktorú si dala trojica vyrobiť na mieru. Polovicu z nej zaberajú vyčačkané vankúše, ktoré sú vraj ženskou pasiou. Človek by povedal, že tejto miestnosti nič nechýba. Opak je však pravdou.

Polyamorní ľudia sa dokážu pohádať rovnako ako monogamní. Práve preto najvážnejšie problémy v partnerstve spôsobuje jedna spálňa, hovorí Teodor. „V prípade že sú dvaja pohádaní, a to býva často, nemá sex nikto. Stále sa snažíme prísť na to, ako vytvoriť izbu, v ktorej nájde každý svoj intímny a osobný priestor.” Sexuálny život je ich najväčšia starosť. Dvaja ľudia sa znesú, no v troch je to podľa neho chaos. Nespokojne točí hlavou. Myslí si, že to pravdepodobne skončí dvoma oddelenými miestnosťami. Budú sa v nich striedať podľa potreby a nálady

Manžel schádza opatrným krokom dole. Vyzerá, že kontroluje situáciu — skúma, či sa ženy ešte škriepia. Partneri na konci dňa priznávajú, že život vo viacčlennom zväzku býva chaotický. Absolvovali preto desiatky hodín rôznych kurzov a sedení u psychológa. „Práve som začal chodiť na párový výcvik k popredným psychoterapeutom. Človek, ktorý je pre mňa najšpičkovejší český odborník v sexuológii s dvadsaťročnou praxou, povedal, že si netrúfne na náš vzťah,“ hovorí Teodor. S občasnými hádkami im nikto nepomohol, pretože pároví terapeuti sú pre páry. Oni sú traja. Menej je niekedy vlastne viac.

Autorka textu a foto: Frederika Lodová

„Súčasnú situáciu v bezpečnostných zložkách nevnímam ako vojnu tímu a antitímu. Je to iba štandardný vývoj v krajine, v ktorej pre niektorých ľudí roky neplatila spravodlivosť,“ tvrdí Monika Tódová, novinárka Denníka N.

Vieme o vás, že ste študovali žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Keď sa na to s odstupom času pozeráte, nezmenili by ste váš výber? Nepomohlo by vám v práci, ak by ste sa na niečo špecializovali? Politológia, právo?

Na strednej škole som chvíľu premýšľala, či by som nešla na právo, avšak s tým, že by som sa nestala novinárkou, ale venovala by som sa právnickej profesii. Maturovala som v roku 2000 a ak nebol človek úplný bifľoš, právo sa javilo byť v tom čase nedostupné. Ja som veľa písala a bola som skôr kreatívny typ. Písala som aj pre školský časopis a na žurnalistiku som išla s tým, že budem novinárka.

Nikdy ste výber školy teda neoľutovali?

Žurnalistika ma lákala oveľa viac. Nepochádzala som z Bratislavy. Na gymnázium som chodila do Hlohovca a dostať sa na žurnalistiku bola pre mňa vtedy veľká udalosť. Asi by som nad tým rozmýšľala inak, ak by som vyrastala v nejakej nóbl bratislavskej rodine. Nemala som ani bohatých, ani vplyvných rodičov. Aj dnes by som sa v tej situácii rozhodla rovnako.

Vo všeobecnosti sa hovorí, že vysoká škola v novinárčine nestačí, a preto sa študenti na žurnalistike snažia stážovať či praxovať v médiách už od prvého ročníka. Čo vy? Pracovali ste niekde počas školy? Spomínate si ešte na svoje začiatky?

Áno, hneď od prvého ročníka som bola v agentúre SITA. Mala som predmet s Jánom Fülem, ktorý ma odporučil, pretože som sa mu zdala šikovná. Po troch mesiacoch som si všimla inzerát v SME. Mala vzniknúť nová príloha Ľudia, vychádzala každý pondelok. Prihlásila som sa na konkurz a Daša Matejčíková ma vybrala. Ona bola pre mňa pojem, keďže som čítala denník SME už na strednej škole a Daša odhaľovala viaceré kauzy Mečiarových vlád. Konkurz nebol náročný, vzala ma a hneď od prvého ročníka som teda bola v SME.

To pre vás, ako mladú študentku, musel byť veľký úspech! Nie každému sa podarí písať v prvom ročníku pre denník SME.

Áno, príloha bola prvé roky veľmi úspešná, aj preto, že mala bulvárno-spoločenské zameranie. Obsahovala napríklad rozhovory s politikmi o tom, kde bývajú, fotky ich domov, ako trávia voľný čas.

Študenti však niekedy nestíhajú aj pracovať aj vzdelávať sa. Nebola práca v redakcii na úkor vášho štúdia?

Áno, myslela som si, že školu už vlastne nepotrebujem. Na rok som prerušila štúdium. Martin M. Šimečka, vtedajší šéfredaktor, mi povedal, že on za komunizmu vysokú školu nemohol vyštudovať, pretože pochádzal z nepohodlnej rodiny, tak nech nevymýšľam. Primárne som sa venovala práci, no školu som externe dokončila.

Spomínate si ešte na váš prvý článok?

Môj prvý článok v agentúre Sita bol o tom, že otvorili vianočné trhy na Hlavnom námestí. V SME išlo o článok, že Mikuláša Černáka previezli do väznice v Ilave.

V rozhovore pre vašu domovskú redakciu Denníka N ste sa zmienili, že ste v mladosti obdivovali Zlaticu Puškárovú. Páčili sa vám jej pohotové reakcie, keď si s ňou fanúšikovia chceli urobiť fotku. Čo vy? Ľudia vás na verejnosti určite spoznávajú. Neotravuje vás, ak sa s vami chce niekto porozprávať či odfotiť?

Zvykám si na to. Prišlo to najmä so sociálnymi sieťami a po vražde Jána Kuciaka. Predtým, keď som pracovala v denníku SME, to bolo iné. Podpísala som sa pod článok a nikto nevedel ako vyzerám. Sociálne siete ľuďom žurnalistiku priblížili. Zrazu vidia ako novinári naháňajú politikov, pýtajú stanoviská, čakajú na nich. Občania začali pozerať live streamy a majú pocit, že novinári sú tam za nich a kladú otázky, ktoré ľudí zaujímajú. Postupne som si zvykla, že ľudia spoznávajú moju tvár, aj keď to nie je príjemné, napríklad, keď som s deťmi a potrebujem na ne zvýšiť hlas. Beriem to však ako súčasť práce.

Nesú sa tieto stretnutia skôr v pozitívnom či negatívnom duchu?

Mala som aj negatívne skúsenosti, no zatiaľ nie vyslovene nebezpečné. Raz ma niekto okríkol na ulici a druhýkrát z auta. Vysporiadala som sa s tým po svojom. Zapísala som si ŠPZ, zistila som si, kto to bol, a dala som to na Facebook. Väčšinou sa však stretávam s pozitívnymi reakciami.

Spomenuli ste sociálne siete. Ste na nich relatívne aktívna. Snažíte sa ľudí informovať o vašej práci, zdieľate dôležité udalosti a sem tam pridáte nejakú vašu fotografiu. Nemáte niekedy chuť vypnúť Facebook, Instagram aj ostatné účty?

Sociálne siete používam vyslovene iba na prácu. Neriešim tam súkromné veci, nezdieľam svoje deti a neprezentujem sa tam napríklad ako matka. Snažím sa to robiť tak, aby to bolo zaujímavé, pretože je to pre ľudí veľký zdroj informácií. Mám dni, keď nič nepridám a neprekáža mi to. Súkromie zdieľať nechcem, aj keď môj syn by už chcel, aby som ho dávala na Instagram.

Nemali ste niekedy pocit, že vaša rodina trpí tým, čo robíte? Sú niektoré veci, ktoré sú pre „obyčajných ľudí“ normálne, no vaša rodina si ich pre zamestnanie, ktoré vykonávate nemôže dovoliť robiť?

Nemám ešte také staré deti, že by napríklad mohli chodiť samé von. Zatiaľ sa nad tým nezamýšľam, možno keď budú staršie, nebudem ich púšťať, ale to skôr žartujem. Moje povolanie nie je jediné, v ktorom si ľudia dávajú pozor. Myslím si, že to isté robia aj policajti, prokurátori alebo napríklad sudcovia, ich príbuzní. Pravdou však je, že deti novinárov sú ovplyvnené verejným dianím, pretože v tom žijú. Moje deti poznajú politikov, dokonca na nich vyjadrujú názory, snažím sa im vysvetliť, aby to neriešili v škole. Keď sa v triede rozprávajú o niekom, že je zlodej, moja osemročná dcéra dodá: „Alebo je skorumpovaný!“. Pani učiteľka sa čuduje odkiaľ vie, čo to znamená. Každé dieťa asi žije povolaním svojich rodičov.

Mnohí študenti, začínajúci novinári sa vami inšpirujú. Obdivujú vás aj niektorí čitatelia a občania. Myslíte si, že novinárkou ako ste vy sa človek musí narodiť? Dá sa rokmi vypracovať, alebo musí mať človek jednoducho talent?

Asi si to vyžaduje určitý typ povahy, pretože niekomu je konfrontovať iných ľudí vyslovene nepríjemné. Ešte na strednej škole som obdivovala Zlaticu Puškárovú za to, aká je zdravo drzá, ako naháňa politikov. Fascinovalo ma, že behá po parlamente za mečiarovcami. Myslím, že som v sebe mala zakorenený zmysel pre spravodlivosť a k tomu som nemala problém byť ešte aj priama. Nepociťujem strach pred autoritami, ani sa mi netrasú kolená, keď predo mnou stojí nejaký funkcionár. Nehovorím si: „Och, teraz tu predo mnou stojí predseda vlády, bože to je úžasné!“ Veď politici sú predsa naši zamestnanci. Každý sme iný, je to o povahe. Ja by som napríklad nevedela robiť v nemocnici. Myslím si však, že pre toto povolanie je dôležité čítať noviny a to najlepšie od strednej školy. Ja som každý deň čítala SME, každý týždeň Domino fórum, ale aj články, ktoré ma nezaujímali. Čítala som všetko, len aby som mala prehľad. Všeobecný prehľad je na začiatku základ.

Povedali ste, že vám neprekáža konfrontácia a kontakt s ľuďmi. Ste teda extrovertka?

Myslím, že áno. Introvert by to mal pred kamerou náročné.

Oľutovali ste niekedy počas vašej kariéry, že ste sa stali novinárkou?

Nie, neviem čo iné by som robila. Asi každý novinár má raz za čas myšlienky, či nejsť do PR, do politiky alebo nerobiť hovorcu, no nebolo by to pre mňa. Myslím si, že by tu mali byť novinári, ktorí aj zostarnú ako novinári. Chápem, ak niekoho láka vyšší plat, ale ani my nie sme nejakí chudáci. Plat môže byť slušný, no človek sa musí vypracovať a stúpa to postupne. Určite sme na tom lepšie ako napríklad učitelia. Naozaj obdivujem každého a je podľa mňa hrozné ako málo zarábajú. Učiteľ je typ autority, pred ktorým som mala odjakživa rešpekt.

Spomínate si na prvý moment, keď ste sa dozvedeli o vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej? Čo ste robili? Kde ste boli?

Išla som ráno do roboty. Jeden policajt mi napísal správu. Pýtal sa ma, či som videla, že vo Veľkej Mači mali zabiť nejakého novinára. Ešte v aute som si vyťukala Nový Čas, kde bola krátka správa o tom, že sa v dome našlo mŕtve telo muža a ženy. Na prvý pohľad to vyzeralo ako keď sa udeje nejaká vražda a zároveň samovražda. Došoférovala som do redakcie a zavolala vtedajšiemu hovorcovi ministra vnútra Ivanovi Netíkovi. Až ten mi oznámil, že to bol Jano Kuciak. Bolo to hrozné.

Musel to byť šok…

Najhoršie na tom bolo, že som to musela hneď napísať a okamžite sa prepnúť do pracovného módu. My sme boli prví, kto to zverejnil. V Aktualitách mali v tom čase zvolaných všetkých redaktorov a šéfredaktor im to oznamoval. V ten deň sa začal brutálny kolobeh, ktorý trval dva roky. Mám pocit, že som dva roky nerobila nič iné, iba písala o tomto prípade. Ešte v ten deň zvolal Tibor Gašpar tlačovú besedu, kde to oficiálne oznámil a my sme sa zároveň už na rovinu pýtali, či to nie je aj ich zodpovednosť. Peter Tóth akurát písal Kočnerovi v Threeme: „Aha, pozri, Tódová už má vraha.“. Ukázalo sa, že moja intuícia bola správna, aj keď som to nemohla vedieť.

Mohlo by sa podľa vás udiať opäť niečo podobné? Aké podmienky majú novinári na Slovensku v súčasnosti?

Myslím, že nie, ale občas sa s kolegami rozprávame, či nejaký blázon sfanatizovaný Ficom alebo Blahom niečo neurobí. Mnohí na nás útočia bezdôvodne, iba preto, že si robíme svoju prácu. My nie sme ich politickí súperi, prekáža im samotné povolanie. Prekáža im, že existuje skupina slobodných ľudí, ktorí píšu pravdu. Bojíme sa teda skôr tohoto, než toho, že by si nejaký mafián objednal vraždu. Všetci už vidia, že sa to nedá zastaviť. Keď zabijete novinára, ďalších dvadsať sa zomkne a budú hľadať pravdu.

Novinárku robíte v súčasnosti už viac než 20 rokov. Naučili ste sa za ten čas ovládať strach? Bojíte sa ešte niekedy o seba alebo o svoje deti?

Strach nemávam. Občas som znechutená z útokov na internete, ale to asi každý, kto sa pohybuje vo verejnom priestore. Už mi toľko ľudí nepíše ani na Facebooku. V podstate sa mi zdá, že mám všetkých dezolátov zablokovaných. Snažím sa od toho dištancovať a nepozerám si profil Ľuboša Blahu alebo videá Martina Daňa. Je fakt, že nedávno som sa prvýkrát obrátila na súd, keď napísal Hlavný denník článok o tom, že mám byt, ktorý nezodpovedá mojim príjmom. Zdalo sa mi to cez čiaru. Súd vydal právoplatné predbežné opatrenie. Museli to vymazať.

Aj na základe článku publikovaného Hlavným denníkom o vás Robert Fico pravidelne tvrdí, že ste najbohatšia novinárka v Európe. Ako ste už povedali, Okresný súd v Bratislave rozhodol o tom, že článok musí byť odstránený a následne to v odvolávacom konaní potvrdil aj Krajský súd v Bratislave. Nemal by sa vám Robert Fico teda ospravedlniť?

Či by sa mi mal ospravedlniť? Neviem, nechce sa mi súdiť s Ficom. Poviem to tak, že politici odchádzajú, ale my novinári zostávame. Beriem ho iba ako ďalšieho politika, o ktorom píšem. Je to jeho vizitka. Minimálne kvôli deťom som chcela mať na papieri, že som nič neukradla a na všetko som si legálne zarobila.

Robert Fico vás spomína veľmi často. Či už je to v diskusných reláciách, alebo na tlačovkách. Nemyslíte si, že je vašou osobou posadnutý?

Nemyslím si, že to je osobné. Podľa mňa to súvisí iba s povolaním. Mňa si vybral ako symbol všetkých novinárov, aby nemusel hovoriť iba vo všeobecnosti. Robí to preto, aby ostatných odstrašil. Chce im ukázať, že ak budete písať ako Vagovič, Tódová, pôjdem cielene po vás. Chce novinárom znechutiť prácu, ale robí to aj prokurátorom, vyšetrovateľom a sudcom, ktorých pravidelne menuje na tlačovkách. Fico ráta s tým, že to ľudí odradí a prestanú si robiť svoju prácu.

V rozhovore pre Denník N ste opisovali, ako sa s vami Robert Kaliňák snažil udržiavať na začiatku veľmi korektné a priateľské vzťahy. Dokonca si s vami chcel potykať. Mal niekedy podobné pohnútky aj Róbert Fico?

To vôbec nie. Na Roberta Fica som nemala ani telefónne číslo. Kaliňák bol iný prípad. Telefón dvíhal ráno, večer. Vždy bol pripravený veci riešiť. Zakladal si na žoviálnosti a čokoľvek bolo treba, bol ochotný sa vyjadriť. Fico takto nefunguje a nefungoval.

Je v súčasnej vláde niekto, kto sa snaží udržiavať s novinármi rovnako korektné vzťahy, ako to chcel Kaliňák?

Teraz ani nie. Neviem, ku komu by som ho prirovnala. Keď je niekto zaujímavý smerom k novinárom, tak je to Igor Matovič, ktorý ale ťažko znáša kritiku. Asi najhoršie z ministrov tejto vlády, aj keď aj Sulík sa vie nasrdiť. Obaja sú citliví na výstupy o sebe.

Často s verejnými činiteľmi diskutujete o sporoch v bezpečnostných zložkách, pýtate sa ich, či je vojna v polícii. Tak čo si myslíte vy? Existuje teda nejaká vojna tímu a antitímu?

Podľa mňa vyšetrujú ľudí, ktorí si doteraz mysleli, že vyšetrovaní nikdy nebudú. S tým je spojené, že sa títo jednotlivci snažia obrátiť na všetkých známych, ktorí by im vedeli zabezpečiť, aby vyšetrovaní neboli. Myslím si, že keď sa na to pozrieme o desať rokov, bude to pre nás iba štandardný vývoj v krajine, v ktorej pre niektorých roky neplatila spravodlivosť. Nevnímam to príliš dramaticky.

V spoločnosti sa v súčasnosti veľa diskutuje o tomto boji tímu a antitímu, ale aj o konaní generálneho prokurátora v súvislosti s paragrafom 363. Je pre vás ako novinárku Maroš Žilinka sklamaním? Nemal by popracovať na svojej komunikácii s médiami?

Som sklamaná. Je to ďalších sedem rokov, počas ktorých sa na generálnej prokuratúre nikde neposunieme. Je to veľmi zlé. Akurát včera mi prišla odpoveď na infožiadosť, kde mi zamietol sprístupniť informácie o tom, ako rozhoduje podľa paragrafu 363. Nepustil nás na tlačovú besedu, nedáva rozhovory, a to nielen nám, ale ani iným novinárom. Je to veľmi podozrivé. Upozorňovali sme na to už pred voľbou, že má vzťahy, ktoré môžu byť problémové. Všetci sme si mysleli, že to už nemôže byť také zlé ako predtým, no uvidíme, čo nás ešte čaká.

Vám a vášmu kolegovi Konštantínovi Čikovskému bolo nedávno doručené obvinenie. Prokurátor ho hneď na druhý deň zrušil. Aká bola vaša reakcia? Prekvapí vás ešte niečo také po toľkých rokoch?

Bolo to prvýkrát, čo som bola obvinená, no prišlo mi to ako účelové. Nejako zásadne nás to nevyrušilo. Nerozmýšľala som nad tým tak, že by som naozaj išla do väzenia.

Novinársku profesiu zvyknú po čase niektorí žurnalisti vymeniť za politiku. Dostali ste niekedy takúto politickú ponuku?

Kaliňák ma raz volal na tlačové oddelenie. Povedal mi, že mi dá viac peňazí ako mám v novinách. Vtedy som mu povedala, že pre mňa nemajú peniaze hodnotu a on odpovedal: „Pre každého majú!“. Často si pripomínam toto jeho mentálne nastavenie. Do politickej strany ma ale nikto nevolal. Ani by som nešla.

Skúsme odbočiť od politiky. Ako vyzerá voľný čas Moniky Tódovej? A máte vôbec nejaký?

Voľný čas trávim najmä s deťmi, snažím sa športovať a rada chodím do kina. Veľa varím, pretože deti potrebujú jesť. Čo sa týka hudby, to nie je veľmi moja téma. Často ani neviem

priradiť pieseň k umelcovi. Priznám sa, že nechodím na koncerty, oveľa radšej idem do divadla.

Preferujete knihy, filmy alebo podcasty?

Knihu si rada prečítam. Podcasty počúvam tiež, samozrejme, aj kvôli práci. Snažím sa počúvať niektoré po anglicky, aby som si udržala znalosť jazyka. Veľmi rada počúvam podcasty od New York Times. Čo sa týka filmov, mám Netflix, Apple TV aj HBO. Práve som dopozerala The Morning Show.

Čo by ste odkázali politikom, ktorí možno ešte len zvažujú nejakú trestnú či korupčnú činnosť? Majú sa obávať?

Myslela som, že sa ma opýtate, čo by som odkázala začínajúcim novinárom. Politikom? To naozaj neviem, ale novinárom by som odkázala, že je to veľmi pekné povolanie a nech čítajú noviny.