All Posts By

Laura Smitňová

Zora Komžíková: Niektoré mačky nepotrebujú zachrániť

Veľa z nich však áno. MačkySOS je občianske združenie na základe dobrovoľníctva. Jeho predsedníčka Zora Komžíková nám porozprávala ako funguje organizácia, ktorá pomáha mačkám v núdzi.

Ako vznikol nápad založiť MačkySOS?
Tri zakladateľky nachádzali vonku bezprizorné zvieratá, ktoré vyslovene potrebovali pomoc alebo vyzerali byť týrané. Začali si ich brávať domov a starať sa o ne. A od toho bol už len krok k myšlienke, prečo neurobiť takéto občianske združenie a nezainteresovať do toho viac ľudí. Bolo nevyhnutné, aby začalo fungovať najmä v mestách.

Aké boli začiatky?
Zakladateľky spojili sily s MVDr. Katarínou Čentešovou, ktorá v tom čase skončila vysokú školu a začala pracovať v Slobode zvierat. Ich klietkový systém sa jej ale nepáčil. MačkySOS to začali robiť podľa českého modelu, ktorý už fungoval, teda spôsobom domácich depozitov (pozn. red. Mačky nie sú v útulkoch, ale až do adopcie u ľudí doma. S dobrovoľníkmi sa podpisuje dohoda a etický kódex). Mačky boli v jednotlivých domácnostiach, a tak lepšie pripravené ísť do nových domovov. Postupne k sebe priberali ďalších dobrovoľníkov.

Aké je to byť predsedníčkou dobrovoľníckej organizácie?
Dôležité je zorganizovať jednotlivé depozity, keďže sa každý nachádza v inom meste a sú po celom Slovensku. Preto museli byť určené naozaj presné pravidlá, ktorými sa ľudia riadia. Podpisujú dohodu s občianskym združením a etický kódex, v ktorom sú zakotvené všetky naše presvedčenia. Ako by mala vyzerať pomoc zvieratám a čo je a nie je prípustné. Depozity je treba koordinovať a sledovať dodržiavanie etického kódexu. No a potom robím ešte ekonomiku, pretože nám ľudia zverujú svoje peniaze, či už formou darov alebo dvoch percent z daní. Je pre nás veľmi dôležité, aby sme boli transparentní, a teda dôveryhodní.

Z čoho je občianske združenie MačkySOS financované?
Z dvoch percent, tie sú pre nás naozaj gro. Vždy sa ľudí snažíme transparentne oboznamovať, koľko financií sme získali a na čo sme ich minuli. Ďalšia časť sú dary dobrovoľníkov, ktorí nám mesačne prispievajú nejakou čiastkou. Potom sú to adopčné poplatky a členské dary, ale tie sú skutočne veľmi symbolické. Pri adopčných poplatkoch sme sa na jednej strane snažili, aby neboli príliš vysoké a ľudí neodrádzali, a na druhej strane sme tie zvieratká nechceli len tak darovať. Potom by ľudia necítili takú zodpovednosť. Takže za vysterilizovanú, zaočkovanú, odčervenú a zdravú mačičku je to 25 eur. Keby sme to prepočítali, tieto úkony stoja u veterinára cez tristo eur. Je to naozaj symbolická suma.

Náklady na zdravotnú starostlivosť sú vysoké. Spolupracujete s veterinármi alebo s klinikami?
V každom kraji, kde máme depozity, sa snažíme nájsť kliniku, ktorá nám vyhovuje. Jednak po kvalitatívnej stránke, pretože, samozrejme, máme určité štandardy, ktoré nechceme posúvať a tiež sa snažíme dohodnúť zmluvné podmienky formou zľavy. Takže naši depozitári vedia, ktorý veterinár s nami spolupracuje, a tak im prispôsobí aj ceny.

Tým, že sa o zvieratá staráme, je našou jedinou odmenou dobrý pocit, že sme ich zachránili a zaobstarali im dobrý domov.

Chcem si od vás adoptovať mačku, ako na to?
Spravujeme webovú stránku mackysos.sk, kde okrem iných informácií o našej činnosti nájdete aj databázu mačiek ponúkaných na adopciu. Vždy tam je kompletný popis- čo sa s tou mačkou robilo, akú má povahu, spolu s kontaktom na konkrétneho depozitára, u ktorého sa zviera nachádza. Záujemca zatelefonuje a dohovorí si návštevu. Ak sa dohovoria, podpíšu adopčnú dohodu. V nej spíšu všetky dostupné údaje o mačke, aké veterinárne úkony boli robené, aká je, ako bolo kŕmená, všetko, čo o nej vieme povedať. Dohodneme sa na určitých podmienkach chovu.
Pokiaľ sa človek časom nebude môcť z nejakého dôvodu o zvieratko postarať, majú nás kontaktovať. Riešime aj takéto prípady, ľudia sa často dostanú do situácií, keď nevedia, čo s mačkou. Nový adoptívny rodič dostane očkovací preukaz a uhradí poplatok. Ešte sme približne dva týždne v častejšom kontakte, kým sa zviera adaptuje na nové prostredie.

Odmietli ste už niekomu dovoliť adoptovať si mačku?
Áno, niekedy sa napríklad snažím ľudí naviesť na iný typ. Niektorí majú v hlave, že chcú bielu, ale jedna vec je sen a druhá, či sa tá mačka povahovo skutočne hodí do tej domácnosti a sú tam pre ňu vytvorené podmienky. To je jedna časť záujemcov. Druhá má nevhodné podmienky pre chov. Nedávame napríklad mačky rodičom, ktorí si prosia mačiatko na hranie pre deti, podobné požiadavky vyslovene odmietame.

Aké požiadavky myslíte?
Vianočné darčeky, teda či mačka vydrží v pivnici 12 hodín v škatuli, kým to rozbalia pod stromčekom a podobne. Sme preto terčom kritiky, ale to nás netrápi. Tým, že sa o tie zvieratá staráme, je našou jedinou odmenou dobrý pocit, že sme ich zachránili a zaobstarali im dobrý domov. A keď nemáme mať dobrý pocit, potom nie je dôvod to robiť.

Pamätáte sa na nejaký šťastný príbeh?
Tých je určite viac. Napríklad mačky, ktoré objavia naozaj vo veľmi zlom stave a potom sa dajú do poriadku, sú z nich nádherní jedinci, ktorí si nájdu dobrý domov. Takých šťastných prípadov je naozaj veľa. Mali sme napríklad kocúrika, ktorý sa chytil do pytliackej pasce. Musel neuveriteľne trpieť, pretože v nej bol uväznený možno aj desať dní. Bolo to hrozné, v páse bol úplne dorezaný od drôtu. Odtrhol sa, doplazil sa do jedného kvetinárstva, z ktorého zavolali nám. Teraz je v novom domove, máme kontakt s jeho majiteľmi. Takéto veci sú úžasné. Nezanevrel na ľudí, bol naozaj veľmi dobrý pacient, napriek tomu, že sa to zle hojilo a bol asi polroka hospitalizovaný. V takýchto prípadoch je pocit zadosťučinenia o to väčší.

Niekto vám zavolá, že našiel opustenú mačku, čo ďalej?
Museli sme zrušiť telefónnu linku a teraz máme už len mail a Facebook, kde sa tieto veci nahlasujú. Ľudia nás tak bombardovali, že sme to nezvládali. Depozitov je naozaj málo a keď vám niekde umiera mačička a vy pre ňu nedokážete nič urobiť, lebo máte doma 16 zvierat… Bolo to pre nás strašne frustrujúce. Teraz fungujeme buď na maili alebo na Facebooku, na ktorom sa to dá rýchlo riešiť. Pokiaľ nám niekto nahlási mačku v núdzi, snažíme sa navzájom poobvolávať, kto je blízko a kto má aké možnosti.

Často teraz využívame tzv. dočasné opatery. Sú to najmä naši fanúšikovia na Facebooku, ktorí dokážu zviera vziať na týždeň alebo dva k sebe a starať sa oň, s tým, že my hradíme náklady. Medzitým hľadáme možnosti, kam by sme ho vedeli presunúť. Zvieratko často aj trikrát zmení dočasného opatrovateľa. Dobrovoľníci nám naozaj každým rokom viac pomáhajú. Niektorí majú k dispozícii väčšiu kúpeľňu alebo komoru, a to zvieratko si vezmú domov. Keď sú to ťažké stavy, mačka naozaj potrebuje ležať, oddychovať, dobre jesť a musí sa o ňu postarať veterinár.

Databáza zachránených mačiek v občianskom združení MačkySOS.

Zaraďujete mačky do adopcie podľa nejakých podmienok?
Nie. Všetky dávame na adopciu s tým, že vždy úprimne napíšeme, aká tá mačka je. Ak má nejaký hendikep, fyzického alebo psychického charakteru, tak sa presne opíše, pretože to by sa nám vrátilo späť. Do adopcie zaraďujeme aj tie s chorobou ako je napríklad cukrovka, ktorá je na celý život a vyžaduje liečbu. Keď si to zvieratko beriete, viete toľko čo depozitár a vy sa rozhodnete, či do toho idete. Tieto mačky sú často týrané a zlomené, potrebujú znovu začať dôverovať človeku. To je dlhodobejší proces, ktorý ale veľa ľudí vníma ako výzvu.

Existuje nejaké obdobie v roku, v ktorom k vám prichádza viac opustených mačiek?
Práve teraz k nám prichádzajú gravidné mačky a opustené jarné mačatá, ktoré si samé nevedia poradiť a veľa zranených zvierat. To isté na jeseň. Potom sú neskoré mačiatka a v zime prichádzajú skôr zranení „dospeláci”. Ľudia často nájdu opustené, ešte slepé mláďa a proste ho zoberú a niekam odnesú. Dôležité je nerobiť to neuvážene. Naša organizácia stále učí, že mačka si mladé prenáša a nemôže zobrať všetkých päť naraz, tak si ich vždy niekde odloží a vráti sa po ne. Samozrejme, môže sa jej po ceste niečo stať. Často hľadáme “kojace matky”, to znamená, že si nejaký dobrovoľník mača zoberie domov a kŕmi ho z fľaše. Je to veľmi zložitý proces, lebo to musíte robiť každé dve hodiny, ešte aj v noci. A pritom je to často tak, že mačka si ho tam len odložila, lebo hľadá nový úkryt.

Prečo sa MačkySOS venujú aj kastráciam túlavých mačiek?
Je to dôležitá súčasť našej činnosti, a to najmä vo veľkých mestských častiach. Dobrovoľníci mačky odchytia, spolupracujeme aj s ľuďmi, ktorí ich zvyknú kŕmiť. Kastrujeme ich, odčervujeme, spravíme základné vyšetrenia a potom ich vrátime späť do pôvodného teritória. Takýmto spôsobom potom ozdravujeme celé generácie mačiek. Takto azda raz bude menej bezprizorných mačiat, lebo takto je to nekonečný príbeh. A ľudia si tiež často neuvedomujú, že mačky do mesta jednoducho patria. Je to prirodzená deratizácia, ak sú dravé a nepremnožia sa.

Takže každá mačka vonku nemusí byť vyslovene nešťastná, ak je zdravá a má čo jesť?
Presne tak, netreba ich zbytočne zachraňovať, pretože niektoré o to neprosia. Pokiaľ je jedinec zdravý, má dostatok podnetov a jedla vo svojom okolí, tak nemá byť prečo „zachránený” a niekde zavretý. Často si preto všímame, či mačka skutočne potrebuje pomôcť.

Nedávame mačky rodičom, ktorí si prosia mačiatko na hranie pre deti, podobné požiadavky vyslovene odmietame.”

Spolupracujete s inými organizáciami, ktoré sa venujú záchrane zvierat?
Áno, ale menej, ako by som si predstavovala. Keď nemáme dostatok kapacít alebo je nejaký problém, oslovíme organizácie, ktoré fungujú na rovnakých princípoch ako my. Ak niektorá organizácia dostane darom viac krmiva než potrebuje, posunie ho napríklad nám. Toto funguje, ale nie celkom tak, ako by som si predstavovala. Sily sa takto trieštia. Každá organizácia, ktorých je veľa, má tak dvoch-troch členov a keby sa zjednotili do nejakej väčšej, tak si myslím, že by to malo celé väčší význam.

Ako môžeme podporiť MačkySOS?
Dve percentá sú najväčšia pomoc, a potom peňažnými alebo materiálnymi darmi. Často nám ľudia dajú veci po svojej mačičke, ktoré už nepotrebuje. Napríklad nejaké škrabadlá a záchodíky, ktoré sú v dobrom stave. Alebo nakúpia krmivo, aj to je pre nás veľká pomoc. Prípadne sa niekto ozve, že má budúci mesiac čas a môže si zobrať nejakú mačku do dočasnej opatery.

Viete odhadnúť, koľko mačiek ste zachránili?
To presne neviem, ale za šestnásť rokov pôsobenia je to ročne približne do päťsto mačiek.

Koľko mačiek teraz čaká na adopciu?
Toto je tiež číslo, ktoré sa mení každým dňom. Na adopciu ich ponúkame, až keď sú úplne zdravé alebo aspoň zaočkované. Pokiaľ je to možné z hľadiska veku, snažíme sa ich nepúšťať nekastrované preč. Samozrejme, keď sú to maličké mačiatka, je to niečo iné. Ale pri nich je v zmluve jasne napísané, že majiteľ je povinný dať ho kastrovať. To sa snažíme aj kontrolovať, aby sa mačičky zbytočne nemnožili. Tie, ktoré sú už vhodné na adopciu, sú v databáze na našej stránke, teraz je ich tam asi tridsať. Plus v depozitoch sa lieči najmenej okolo sto mačiek.

Text: Laura Smitňová
Foto: internetová stránka OZ MačkySOS

Originálne nápady prezidenta Trumpa

Údajne sarkastická otázka môže mať fatálne následky.

Kontroverzia a kritika. Tak by sa mohol volať nový román o Donaldovi Trumpovi. Jeho novú kapitolu napísal Trump bielidlom. Americký prezident by totiž celý problém s pandémiou nového koronavírusu jednoducho “vyčistil”. Štúdia amerických vedcov ukázala, že teplo a slnečné žiarenie celkom efektívne likviduje vírus. Bielidlo aplikované do slín ho dokonca zabilo do piatich minút a látka, ktorá sa používa aj v čističoch a odmasťovačoch, ho ničí ešte rýchlejšie. Prezident USA s logikou sebe vlastnou vyhodnotil, že by bolo fajn zistiť, či sa tieto chemikálie nedajú vstrekovať do priamo to tela, napríklad do žíl alebo úst. S týmto brilantným nápadom však neprišiel prvý. Túto metódu už preverilo mnoho samovrahov. Ide o pomerne bežný spôsob, akým sa ľudia pokúšajú ukončiť svoj život.
Trump teda ľudom vlastne odkázal, že vhodná prevencia proti nákaze koronavírusom je napríklad smrť. 
Odborníci ho za tento výrok, prirodzene, patrične skritizovali. Ak totiž zaúraduje ľudská hlúposť a slepá dôvera v autoritu, následky môžu byť fatálne. Donald Trump sa však kritikou nedal znepokojiť. Otázku údajne položil sarkasticky novinárom a bol to jeho vlastný malý pokus, čo sa bude diať. Podobnosť s dieťaťom, ktoré povie hlúposť a potom sa tvári, že to bol vtip a skúšalo nás, je čisto náhodná. Ibaže toto dieťa stojí na čele jedného pomerne významného štátu. Americkému prezidentovi nehrá do karát ani to, že sa údajne neobracal na novinárov, ale priamo na Billa Briana z ministerstva vnútornej bezpečnosti a poradkyňu Bieleho domu pre koronavírus Deborah Birxovú. 
Donald Trump sa každopádne stáva novým obľúbeným seriálom a ľudia s napätím sledujú, čo zas vyvedie, povie alebo napíše.

Text: Laura Smitňová

Fyzioterapeutka Veronika Maková: Každý šport je dobrý a zlý, dôležité je, že sa hýbete!

Nedostatok pohybu súvisí s najčastejšími problémami, s ktorými pracuje Veronika Maková. Fyzioterapiu si vybrala, lebo chcela ľuďom aktívne pomáhať. Cvičila s deťmi na onkológii na Kramároch, dnes ju nájdete na Rehab klinik v Rači. Pomáha deťom i dospelým.

S akými problémami k vám ľudia najčastejšie prichádzajú?

Najčastejšia diagnóza, s ktorou sa stretávam, sú ochorenia chrbtice, najmä driekovej alebo krčnej. Veľmi častými pacientmi sú deti s poruchami držania tela, skoliózami, plochými nohami a ľudia po úrazoch, operáciách alebo s migrenóznymi stavmi, či bolesťami hlavy. Repertoár je veľmi bohatý.

Dnes vedie množstvo ľudí sedavý spôsob života a potom sa dostanú k vám s bolesťami chrbta. Čo by ste im odporučili ako si pomôcť?

Správnym pohybom pre chrbticu. Tá je totiž fyziologicky nastavená tak, aby sa hýbala. Chodila, lovila a behala. Ale dnes máme skoro všetci sedavé zamestnanie a tam vznikajú tie prvotné problémy. Generácia dnešných dvadsiatnikov ešte vyrastala aktívnejšie. Prišli sme zo školy, hneď sme vybehli von, liezli sme po stromoch. Bol tam pohyb, dokonca v škole ho bolo viac. V súčasnosti sa deti stále učia, stále sedia. Prídu domov, kde ich často rodičia ešte dovezú autom, a sedia nad úlohami. Vidím ten nedostatok pohybu. A z toho väčšinou vznikajú všetky tie poruchy a bolesti, s ktorými pracujem.

Takže najlepšia prevencia je pohyb?

Prevencia je pohyb, ale je to individuálne. Nedovolím si povedať – robte presne tento cvik či šport, telo každého človeka reaguje inak.

Ako správne sedieť za počítačom alebo nad úlohami?
Keď dostanem človeka na terapiu, vždy si prejdeme, čo je správne a ako by to malo byť. Nie každá chrbtica má rovnaké zakrivenie, a preto každému nevyhovuje to „správne”. Sedieť by sme mali na stoličke tak, aby chodidlá smerovali na seba rovnobežne. Kolenné kĺby by mali byť voľné tak, aby sa členky nedostávali veľmi pred alebo za kolená. Sklon chrbtice je tiež veľmi individuálny. Poznáme rôzne druhy sedu, a tým by malo byť prispôsobené držanie tela v ostatných kĺboch. Každý máme inú krivku, pevnosť a napätie svalov: niekto dokáže celý deň sedieť na dynamickej stoličke, vo vysokom sede alebo fit lopte a niekomu to robí veľké problémy.

Takže neexistuje jeden dobrý návod?

Jeden návod určite existuje, ale nie je vhodný pre všetkých.

Prečo ľudí sekne?

Je to neadekvátnym pohybom. Sed je pre chrbticu predklon. V ňom ľudia strávia celé dni. Majú sedavé zamestnanie, vozia sa v autách. Bežné denné činnosti ako varenie, pranie, či žehlenie, robíme opäť len v predklone. Chrbtica má jeden pohyb, smerom dopredu, nie dozadu. A tak potom vzniká napríklad tuhnutie drieku, z ktorého vás môže „seknúť“.

Hovoríte o neadekvátnom pohybe, aký je však vhodný?

To je veľmi individuálne. Každý si musí vyskúšať, čo jeho organizmus prijíma. Závisí to aj od anatomických odchýlok, ako sa chrbtica vyvíja počas života, či sa človek v detstve veľa alebo málo hýbal. Ak päťdesiat rokov alebo viac sedíte, a potom sa rozhodnete, že idete na túru, po hodine sa vrátite s bolesťami kolien, bedier alebo chrbtice. Na pohyb treba ísť adekvátne k tomu, ako je naň váš organizmus zvyknutý. Treba postupne pridávať záťaž, nie ísť zhurta na stokilogramové činky do posilňovne.

„V praxi sa ukázalo, že medikamenty sú, pokiaľ ide o mojich pacientov, na poslednom mieste.“

Ako prevenciu bolesti by som brala pohyb, ale musí byť adekvátny, načasovaný, prirodzený, nie silený. Chôdza je, podľa mňa, úžasná. Lezenie po lezeckých stenách je z môjho pohľadu jedným z najvhodnejších pohybov pre deti. Sú nútené navodzovať stereotyp kontralaterality, to znamená do kríža, ruka, noha, ruka noha. Vďaka tomu sú potom deti pevnejšie a rýchlejšie. Pri lezení sa lepšie prepájajú hemisféry, čo zlepšuje myslenie. Každý šport sa dá robiť dobre a zle, dôležité je, že sa hýbete.

Ktorý pohyb by ste neodporúčali pri problémoch s chrbticou?

V súčasnosti sme príliš uponáhľaní, je teda úplne jedno, aký šport robíme, najmä, že sa hýbeme. Napríklad plávanie. Ľudí pri ňom často sekne, pretože nespravili správne pohybový stereotyp. Každý šport dokážete robiť zle. Často sa odporúča plávanie, ale z môjho pohľadu je to pohyb, ktorý robíme najasymetrickejšie. Čím je súmernejší, tým je pre nás prospešnejší. Ale tým, že máme jednu ruku silnejšiu ako druhú alebo jednu skrátenejšiu, vždy dochádza k nejakej asymetrii. Tá nám môže aj napriek tomu, že si myslíme, že správne cvičíme, robiť absolútne zle. Môžete 10 minút behať dobre a 30 minút kráčať zle, a môže to byť naopak.

Kedy voliť chirurgickú liečbu, kedy lieky, a kedy je najvhodnejšie cvičenie?

Ako fyzioterapeutka som proti chirurgickej liečbe, ak vidím, že je i iné riešenie. Vezmime si diagnózu artróza bedrového kĺbu tretieho až štvrtého stupňa. Mám povedzme dvoch pacientov. Jedného, ktorého to bolí, ale chodí normálne, a druhý, ktorý chodí v predklone a rotácii, pretože má bolesti. Ak už mu nepomáha moja terapia, odporučím mu chirurgický zákrok. Opotrebovanosť kĺbov sa väčšinou dá riešiť pohybom, samozrejme do určitej miery.
Medikamentózna liečba je vhodná pri akútnom štádiu. Napríklad, keď pacienta „sekne”. Ak príde hneď v ten deň alebo na druhý, vyšetrím ho a vidím, či mu pohyb robí dobre alebo ho úplne neguje. Buď so mnou bude pokračovať v terapii alebo ho pošlem k doktorovi, ktorý mu dá lieky na uvoľnenie svalov a proti bolesti. Až potom môžeme riešiť nejaký pohyb. Je to diskutabilné, avšak ak sú pacienti po akútnom štádiu, tak im užívanie liekov väčšinou škodí. Lekári predpisujú napríklad myorelaxanty, lieky na uvoľnenie svalov a keď vás prestane držať svalové napätie, bude to zase bolieť, pretože nemáte svalový korzet.

Takže z dlhodobého hľadiska cvičenie a z krátkodobého lieky?

Preventívne samozrejme cvičenie s vlastnou váhou, vlastným telom. Mnohí, ktorí majú sedavé zamestnanie, robievajú dve zásadné chyby. Prvá – po celom dni idú zhurta na nejaký pohyb. Druhá – vyberajú si športy, ktoré sú v predklonoch.

Aké napríklad?

Máte sedavé zamestnanie a idete hrať bedminton alebo tenis. Ste v polopredklone, aj keď si myslíte, že ste vystretý. Vo väčšine prípadov ste pokrčený a dobiehate na kĺby dolných končatín.

Ešte sa vrátim k operáciám. Sú nevyhnutné?

Keď sa ma na to opýtate ako fyzioterapeutky, či by v pacientovom stave šla na operáciu, poviem vám – nie. Neurochirurg alebo ortopéd, ktorí operujú, povedia – áno. Je to ako keď sa vyberie vegetarián k mäsiarovi a pýta sa na vegetariánske jedlo. Myslím si, že to vždy najskôr treba vyskúšať pohybom. Pretože operácia je veľkým zásahom do organizmu a možno nerobí problémy hneď, ak hovoríme o bolestiach, tie sa však môžu objaviť do pár dní, týždňov alebo rokov. Takže nikdy nemáte záruku, že ak vás odoperujú, neurobí vám to nakoniec ešte horšie.

Množstvo ľudí má problém s kĺbmi. Čo im škodí?

Neadekvátny pohyb. Kĺby sa často opotrebujú kvôli jednosmernému pohybu alebo napríklad pre nesprávne zapojenie kĺbových alebo svalových štruktúr. Samozrejme, tiež to môže byť geneticky podmienené. Alebo neadekvátnou výživou. Ľudia vymýšľajú rôzne diéty a niektoré potraviny neobsahujú dostatočné množstvo vitamínov, ktoré chrbtica, svaly, kĺby potrebujú. Potom vznikajú deficity, a tie môžu spôsobovať problémy.

Aký je vhodný šport pri problémoch s kolenami?

V prvom rade treba vedieť zacentrovať kolenné kĺby, vedieť ich správne používať, až potom by som sa šla venovať nejakému športu. Najskôr navštívte fyzioterapeuta. Ak by sme riešili kolenné kĺby, potom určite pohyb s odľahčením, čiže by som napríklad odporučila plávanie alebo bicykel.

Čo ak koleno bolí až po záťaži?

Tak bol vykonaný nesprávny pohybový stereotyp alebo nemáte správne zacentrované kolenné kĺby. Nechajte ho v prvom rade dobre zregenerovať. Ak vám bolesti uľahčí ortéza, môžete si ju dať, ale nie dlhodobo. Samozrejme, rozprávame sa teoreticky o ortézach, ktoré si kúpite sami v lekárni.

Aký je váš názor na dlhodobé nosenie ortézy napríklad na kolene?

Každá vám oslabuje svaly. Máte síce dojem, že vám to koleno drží, ale v konečnom dôsledku oslabuje svaly v jeho okolí. Ak budete dlho chodiť alebo sa vyberiete na turistiku, nasaďte si ju, ale potom ju treba zložiť. Ortézy sa denne nosia nanajvýš hodinu alebo dve pri záťaži.

Spánok je dôležitý. Aký je dobrý matrac pre človeka s problémami s chrbticou?

Nevysvetlím vám to ako terapeutka, ale ako človek, ktorý má problémy s chrbticou. Keď som kupovala matrac, bolo pre mňa dôležité ľahnúť si naň a necítiť platničky a kĺby. Nakoniec som si vybrala ten, ktorý bol len z pamäťovej peny. Ďalší platničkár sa vyberie vyskúšať ten istý matrac, lebo ja som povedala, že je dobrý, ľahne si naň a ihneď má bolesti. Je to individuálne, podľa toho, ako máme nastavené svalové napätie, kĺby, aké deformity sú v chrbtici a v neposlednom rade je to naša váha tela. Každý matrac si musíte najskôr odskúšať. Nezastávam názor, že dobrý je len tvrdý, len ortopedický, len z pamäťovej peny, proste vy si ho musíte odskúšať, musíte vedieť, že vám robí dobre. Matrac vás má v noci počas spánku uvoľniť. Je zlý, ak sa človek ráno zobudí a cíti sa byť polámaný.

Poďme sa venovať mýtom. Ktoré sú podľa vás najviac rozšírené?

Tých je veľmi veľa. Veľkým mýtom je, že pri bolesti driekovej chrbtice pomôže ľahnúť si a pritiahnuť nohy k hrudníku. Je to úľavová pozícia, 90 percent ľudí ju vníma pozitívne, ale nie je terapeutická, takže keď ma začne niekto presviedčať, že je to preňho to najlepšie, čo môže byť, tak určite nie. Nerieši to problém.

Ďalším mýtom sú podľa mňa napríklad barefoots – topánky bez podrážky. Nedávno som mala v ambulancii matku, ktorej ročné dievčatko chodilo pekne a zrazu začalo čaptať nôžkami dovnútra. Ukázala mi topánky a tam sa skrývala alfa omega celého problému. Tá nožička sa v tom veľkom priestore tak strácala, potkýnala a rotovala, že jej matka vlastne urobila ešte horšie. Bez podrážky sa noha cíti presne takisto, ako keď budete celý deň chodiť bosý po betóne. Čo je horšie, niektoré matky to dávajú malým deťom, ktorým sa kosti, kĺby a svaly stále formujú. Treba zvoliť adekvátnu obuv, aby sa chodidlo vyvíjalo. Nehovorí však, že sú všetky takéto topánky zlé. Barefoots napríklad nemá opätok, čo je dôležitý faktor pri vývoji chodidla. Každému je už zrejme jasné, že „pavúk” nie je vhodný. Deti si v ňom stimulujú reflexy na špičkách, ktoré majú byť v tomto veku dávno utlmené.

Hovorí sa, že zlé dýchanie zhoršuje problémy. Je to pravda?

Dýchanie má veľa fáz a zlé by bolo napríklad vtedy, ak nemáte fyziologicky aktívnu bránicu. Vtedy dýchate niekde v hornohrudnom priestore, ramenami, a môže dôjsť k zvýšenému napätiu na krčnej chrbtici, trapézoch alebo ramenách. To vám môže spôsobovať zbytočné bolesti hlavy alebo krku. Ak nefunguje bránica, nefunguje správne hlboký stabilizačný systém, takže vás napríklad môže začať bolieť drieková oblasť. Všetko so všetkým súvisí. Dýchanie je dôležité v zmysle správneho zapojenia celého svalového aparátu.

Takže je to také koliesko v tom celom systéme?

Niektorí terapeuti, či už sú to tréneri alebo fyzioterapeuti, učia ľudí dýchať silene do brucha. Lenže oni vypučia brucho, ale nezapoja pri tom bránicu, urobia to svalmi, nie bránicou. Dýchanie je dôležité, aj preto, že sa ľudia pri ňom dokážu psychicky uvoľniť.

Aké silné je prepojenie psychiky na zdravie?

Psychické nastavenie vám urobí 90 percent práce. Keď človeka presvedčíte, že mu bude dobre, tak mu bude dobre.

Je lokalita bolesti aj jej zdrojom?

Určite nie, veľmi často sú to rôzne prenesené bolesti. Predstavte si, že človeka zrazu začne bolieť drieková chrbtica. Zobrazovacie vyšetrenia ukážu minimálne odchýlky na chrbtici, ale nájdu mu napríklad cystu na vaječníku. Tá mu dokáže spôsobiť obrovské bolesti. Rovnako, ako keď niekto vyhľadá lekára preto, že ho bolí srdce. Bolí ho na hrudnej kosti, trošku doľava, a nakoniec sa zistí, že je to napríklad len vysoké napätie veľkého chrbtového svalu, ktoré vyráža dopredu do hrudnej kosti. Ale môže to byť aj dislokácia rebier. Určite to nie je tak, že je problém tam, kde to bolí.

Hovorili sme aj o deťoch. Pracuje sa s nimi inak než s dospelými?

Kedysi som pracovala len s deťmi. V zdravotníckom zariadení na Kramároch som cvičila s detskými onkologickými pacientmi. A teraz pracujem aj s dospelými. Je to také pestrejšie. Pri dieťatku si oddýchnem a najmä sa dokážem lepšie psychicky nastaviť. Lebo ak by som k nemu prišla nervózna, ono mi tú nervozitu vráti. Keď k nemu prídem prívetivá, ono mi tú prívetivosť vráti. Vždy k nemu musím pristupovať tak, ako chcem, aby pristupovalo ono ku mne.

Kedysi som pracovala len s deťmi. V zdravotníckom zariadení na Kramároch som cvičila s detskými onkologickými pacientmi. A teraz pracujem aj s dospelými. Je to také pestrejšie. Pri dieťatku si oddýchnem a najmä sa dokážem lepšie psychicky nastaviť. Lebo ak by som k nemu prišla nervózna, ono mi tú nervozitu vráti. Keď k nemu prídem prívetivá, ono mi tú prívetivosť vráti. Vždy k nemu musím pristupovať tak, ako chcem, aby pristupovalo ono ku mne.

„Čím je pohyb súmernejší, tým je pre nás prospešnejší.“

Práca s deťmi je trošičku iná. Ku každej vekovej kategórii sa musíte správať úplne inak, každá má niečo špecifické. Mňa baví aj práca s 2-3 ročnými deťmi, ktoré sa dostávajú do obdobia vzdoru. Nepohne s nimi matka ani otec, vy musíte. Potom sú tu pubertálne deti, s ktorými moji kolegovia často nechcú pracovať. Sú to také tie typy, čo sa „hodia o zem“, a nie, a vôbec nič nebudem robiť. Nevidia v tom zmysel, robia to, len preto, že im to prikázala mama. Ale tiež sa k nim snažím nájsť cestu. Väčšinou riešime skoliózy, ktoré sú ťažšie diagnózy, aj v rámci spolupráce, aj toho, že je to diagnóza na celý život.

Koho je ťažšie presvedčiť, aby spolupracoval? Deti, puberťákov, dospelých?

Najčastejšie – rodiča. Na každú terapiu, ktorú robím s deťmi akejkoľvek vekovej kategórie, žiadam, aby bol prítomný. Stretávam sa s veľmi zanietenými matkami alebo otcami, vďaka ktorým so mnou spolupracuje aj to jedno až trojročné dieťa. A potom sú to takí, ktorí si vytiahnu mobil. Hrajú sa na ňom, pritom ja cvičím s ich deťmi a potom ich k nim musím volať. Keď dieťa vidí ten ľahostajný prístup, veď on sa hrá na mobile, tak prečo by som to ja mal doma robiť sám?

Takže deti napodobňujú svojich rodičov…

Určite, v 98 percentách je to o rodičoch, a nie o deťoch.

Prečo ste sa rozhodli pre fyzioterapiu?

Mala som zlé skúsenosti s lekármi. Celý život som sa učila veľmi dobre, všetci o mne vedeli, že budem doktorka. V 3. či 4. ročníku na strednej škole som ale začala chápať, že nechcem len „predpisovať lieky spoza stola“. Fyzioterapia mi prišla najbližšie k tomu, čo som hľadala. V praxi sa ukázalo, že medikamenty sú, pokiaľ ide o mojich pacientov, na poslednom mieste. Nie je to to, čo naozaj potrebujú. Dokážem im pomôcť aj iným spôsobom.

Takže ste chceli aktívne pomáhať…

Presne. Nechcela som „iba predpisovať lieky“. Mala som veľmi zlú skúsenosť, a preto som sa rozhodla, že nechcem byť takou lekárkou. Chcem ísť iným smerom. Niekedy sa aj v praxi stretnete s doktormi, ktorí nepripúšťajú, že existujú aj iné spôsoby ako pomôcť od bolesti alebo nejakého jednoduchého problému. Treba pochopiť ako funguje pohybový aparát. Treba vidieť svalové súhry a vedieť, ako dokážu ovplyvniť pohyb a funkciu vnútorných orgánov.

Čo by mohlo viac pomôcť?

Myslím si, že by pomohla spolupráca. Na Slovensku stále prevláda názor, že fyzioterapeut je niečo menej ako lekár. Vo svete to je to celkom inak. Tam príde fyzioterapeut do jednej miestnosti s neurológom, fyziatrom, ortopédom, chirurgom a spolu riešia pacienta, diskutujú, hľadajú pre neho tú najlepšiu cestu.

Práca fyzioterapeuta nie je len o cvičení…

Je to o veľkom vzdelaní. Mne nestačí, že mám vysokú školu alebo, že sa venujem nejakej skupine ľudí. Napríklad, začínala som s DNS, čo je dynamická neuromuskulárna stabilizácia. Teraz je veľmi populárna, ale už vtedy som cítila, že pacienti mi nereagujú tak rýchlo. Niečo mi tam proste chýbalo. Preto som si našla úplne opačnú metódu, vzdelávala som sa v nej a začala som ju aplikovať. A zase, keď som ju používala len izolovane, tak to proste nešlo na lusknutie prstami. Tak som ich spojila dokopy a bolesti pacientov ustupujú o 90 percent rýchlejšie ako doteraz. Takže fyzioterapia je aj o chápaní súvislostí. Fyzioterapeut by nemal len vidieť a počuť, ale predovšetkým cítiť. Keď teraz chytím váš prst, poviem vám, či máte tam vysoké alebo nízke napätie. Celé je to o tom, ako si rozviniete hmat, reakciu tela
a ako ho chytíte do rúk.

Ako sa dokážete odreagovať? Je to predsa len práca s ľuďmi, ktorá je náročná…

Musím sa priznať, že väčšinou musím byť viac psychoterapeutka ako fyziotrapeutka. Ako sa odreagujem? Cestovaním domov. Našťastie, cesta trvá jeden a pol hodiny, stihnem si trochu vyčistiť hlavu. Ešte na vysokej škole ma naučili, že batôžtek svojich starostí si treba nechať pred dverami práce, v nej riešiť iba tú a za dverami práce ju nechať a zobrať si balíček starostí z domu. O to sa snažím. Idem von so psom, upratujem alebo sa rýpem v záhradke. To mi je asi najlepším psychoterapeutom. Tak si oddýchnem. Nie je to pohár vína, ale polievanie, sadenie alebo trhanie buriny.

Text: Laura Smitňová





Verná printu: Ľuba Pajtinková

Novinárka, ktorú nezastavil ani požiar

Ľuba Pajtinková pracovala celý život v printových médiách. V súčasnosti ju nájdete v denníku Plus JEDEN DEŇ. Nemýlite sa, ak sa nazdávate, že o skúsenosti nemá núdzu. Práve o manažovaní printového média prišla porozprávať študentom žurnalistiky v Bratislave.

Vedúci vydania musí rozmýšľať tak, aby noviny vyšli,” hovorí Pajtinková. Svojím heslom sa riadi za každých okolností. Raz do dokončenia práce zostávali štyri strany, keď pocítila zápach. Dym. Váhala, ale nakoniec sa rozhodla uprednostniť noviny a narýchlo ich dokončiť. Až potom začala pátrať po pôvode dymu. V zamknutej kancelárii skutočne horelo a bolo treba volať hasičov, ktorí všetkých z budovy vyhnali. Intuícia ju teda nesklamala. Keby sa rozhodla inak, noviny by nasledujúci deň nevyšli.

Zdôrazňuje, že to nebývajú ľahké rozhodnutia, vedúci vydania musí rozvážne vyhodnotiť situáciu. V čase, keď sa denník Pravda, v ktorom v tom čase pôsobila, netešil veľkej popularite, ale kanadské žartíky naopak áno, ktosi nahlásil, že v redakcii majú bombu. Noviny rozpracované a problém na krku. Rozhodla sa zavolať políciu a tak číslo dokončovali v blízkej kaviarni a pizzerii. “Bolo to ako za starých novinárskych čias. Škoda, že som si to neodfotila. Ľudia sklonení nad papiermi,” spomínala. Dodala, že teraz na tú chvíľu s nostalgiou spomína, vtedy to však nebol príjemný zážitok.

Pri práci sa samozrejme stávajú aj chyby. Spoločne s doktorom Kubínyim spomínali na tie najúsmevnejšie. Napríklad, keď pedantnému historikovi prehodili pojmy protipartizánsky na partizánsky alebo na drobnú, ale podstatnú, zmenu hesla: “So sovietskym zväzom na večné časy a nikdy viac.”

Pajtinková študentom rozprávala aj o chode redakcie, dôležitosti a úlohách jednotlivých členov a samotnej tlače. Prečo sa všetko tlačilo na jednom mieste? A ako je tomu dnes? V Košiciach bola tlačiareň, no nebola kvalitná. Preto noviny tlačili v Bratislave a posielali ich smerom na východ. Najaktuálnejšie noviny vychádzali v hlavnom meste – robili sa totiž ako posledné. “Všetci idú spolu, distribúcia je spoločná,” opisuje Pajtinková znižovanie nákladov v súčasnosti.

Na záver spomínala dôležitosť regionálnych žurnalistov. Napríklad v denníku Plus JEDEN DEŇ je ich v redakcii desať. Podotýka, že týchto novinárov sa síce okolie bude snažiť ovplyvňovať, ale ich kontakty sú neprekonateľnou výhodou.

Text: Laura Smitňová
Foto: Peter Kubínyi