Hrdinovia bez pláce. Dobrovoľní hasiči, ktorí chránia životy a sny neznámych. Bizarné prípady a biznis pre hrobárov.
Hasičský zbor v Nitrici nie je žiadnou novinkou. V malebnej obci v okrese Prievidza býva skupina ľudí, ktorí majú jedinečné príbehy. Ich rôznorodé aktivity presahujú rámec bežného vnímania, každodenná realita sa mieša s nepredvídateľným adrenalínom, oduševnením a túžbou pomáhať. Keď sa siréna rozozvučí, opúšťajú svoje bežné povinnosti a menia sa na hrdinov. Mali sme možnosť nahliadnuť do zákulisia ich práce, kde sa odvaha stretáva s kamarátstvom, a všedné dni sa môžu v okamihu zmeniť na dramatické minúty boja s prírodnými živlami.
Základňa
Človek by si myslel, že hasičská zbrojnica nedokáže prekvapiť. Tá ich rozhodne áno. Samozrejme, nachádzajú sa tam upratané a podľa mien zoradené výstroje od helmy, cez obleky, až po obuv, víťazné poháre zo súťaží, ocenenia a mnoho ďalšieho. Hneď pri vstupe do zbrojnice vás privíta ich „miláčik“, hasičské auto, ktoré dostalo toto milé pomenovanie. Plné regály potrebného príslušenstva. Na prvý pohľad úplne normálna základňa. Keď sa pozriete lepšie, nájdete tam položený ozembuch, bubon, triangel, nejaký ten klobúk, nalepovacie fúzy a tak ďalej. Zo spoločenskej miestnosti vedú nenápadné dvere, takzvaná Narnia. Tu prichádza čas, keď sa začnete zamýšľať, či sa ešte vôbec nachádzate v zbrojnici. Farárove rúcho. To je to, čo uvidíte hneď po otvorení dverí. Vysvetlenie? Úplne jednoduché. Kostýmy na kultúrne udalosti.
Iskrivý Silvester
Horiace smetisko, podpálená hora, poprípade zranenia z pyrotechniky. Výnimočné? Určite nie, všetci poznáme nehody zo Silvestra. Rok 2023, rozlúčka so starým rokom, príjemná atmosféra a zrazu sa rozhúkala siréna. „Čakali sme čokoľvek, vedeli sme, že určite pôjdeme niekam na výjazd ako každý rok, ale, že si budeme hasiť vlastnú zbrojnicu, to sme teda nečakali,“ hovorí Branislav Líška. Po príchode na miesto incidentu nevedeli, čo skôr robiť. Vbehli do horiacej budovy, obliekli sa a začali hasiť horiacu strechu. Tá sa chytila z dedinského ohňostroja. Malá iskra našťastie nespôsobila príliš veľa škody, aj vďaka rýchlej akcii. „Ešte nikdy sme nemali taký veľký fanklub“ dodáva Branislav Líška. Starosta, ktorý sám ohňostroj zapálil, svoj nechcený skutok odčinil samozrejme náhradou škody a dobrým šampanským. Spoločne tak pravou nohou vstúpili do jedinečného Nového roka.
Dedičstvo v rukách generácií
História tohto zboru siaha niekoľko desaťročí do minulosti. Veliteľ hasičského zboru, Ladislav Sány, hovorí, že ich povolanie vždy bolo viac než len obyčajná povinnosť. „Mnohí z nás začínali už ako deti na súťažiach. Časom sme prešli školeniami a nakoniec sme sa stali plnohodnotnými členmi dobrovoľného zboru. Dokonca aj moji synovia, Lukáš a Tomáš, sú hasičmi. Keď sa ja nemôžem zúčastniť výjazdu, Lukáš je ako druhý veliteľ zboru,“ vysvetľuje. V skutočnosti sa každý z nich živí inou profesiou. Sú tam ľudia – od robotníkov, cez kuchárov, až po hrobárov. Dedičstvo služby práce prechádza v Nitrici z generácie na generáciu. Rodičia, ktorí sú súčasťou zboru, vodia svoje deti na rôzne akcie, ktoré organizuje zbor a zapájajú ich do všetkých činností.
V súčasnosti sú plnohodnotnou jednotkou schopnou zasahovať pri požiaroch, povodniach či dopravných nehodách. Ich činnosť je však výsledkom dôkladnej prípravy. Každý člen musí absolvovať kurzy prvej pomoci a špeciálne školenia na zásahy. „Nie je to len o odvahe, ale aj o zodpovednosti a vzdelávaní sa,“ podotýka hasička Rafaela Zajacová, ktorá patrí medzi aktívne členky zboru.
Taktiež podotkla, že to nie je také jednoduché, ako si ľudia myslia. Existuje veľa pravidiel pre dobrovoľných hasičov. Medzi tie základné patria napríklad tie, že na zásah nemôžu ísť v menšom počte než sú 4 osoby, na predných miestach hasičského auta môže sedieť šofér a veliteľ. Každý výjazd, aj keď ide iba o kondičnú jazdu s dodávkou, musia nahlásiť na centrálu, a mnoho ďalšieho a veľmi podstatného.
Z vyšívaného kroja do ochrannej výstroje
Rafaela je jediná žena v zbore a bola už na nejednom výjazde. Má to asi po mame, lebo aj tá bola členkou zboru a stále ňou zostala, aj keď už nie je aktívna pri výjazdoch. Práve tie Rafaele nie sú cudzie. „Niektorí si myslia, že hasiči sú len chlapi. Ale verte mi, aj žena zvládne vybehnúť s niekoľkokilovou záťažou na pleciach,“ usmieva sa Rafaela, ktorú kolegovia často oslovujú Rudy.
Spomína na svoj najťažší zásah, ktorý sa odohral iba nedávno. Obrovský požiar vo Valaskej Belej. „Dostať sa na miesto v náročnom horskom teréne bol sám o sebe výkon. Bolo treba prekonať strmý výstup do výšky 700 metrov, a potom nás pomocou štvorkoliek vyvážali až do 1100 metrov nad morom,“ opisuje Rafaela.
„Keď som sa pozrela dolu, hlava sa mi zatočila z tej výšky a hrozného terénu. Na takýchto zásahoch si uvedomíš, aké dôležité je byť pripravený naozaj na všetko. Jeden zlý krok a mohli sme sa zrútiť do priepasti. Vidieť všetkých ľudí, ktorí sa snažili pomôcť a nasadzovali vlastné životy, bolo takmer neopísateľné. Asi prvýkrát sa stalo, že som bola súčasťou takej veľkej skupiny záchranných zložiek. V tej chvíli som si uvedomila viac než kedykoľvek predtým, že toto je to, čo mám v živote robiť,“ hovorí.
Hasiči si tiež spomínajú na vtipnú príhodu z Rafaelinho prvého výjazdu. „Privolali nás k jednej žene, lebo jej vytopilo pivnicu. Zobrali sme prvýkrát aj Rafaju. Presne tu sa ukázala jej ženská stránka. „Dorazili sme na miesto a ona si na stôl vyložila tašku. Všetci sme sa na to pozreli, akoby to bolo ufo. Nechápali sme, čo to robí. Vysvetlila nám, že vraj to je zásahová taška. Doteraz to nevieme pochopiť,” spomína s úsmevom veliteľ. Odhodlanie a podpora tímu jej, ako jedinej aktívnej členke v zbore, dodáva silu.
Rafaela nám prezradila, čo táto jej zásahová kabelka obsahuje. „Samozrejme hygienické potreby, gumičky, zapaľovač a nemôžu chýbať ani cigarety.“ Hasiči sa jej najskôr za toto smiali, teraz si už zvykli a sami vyhľadávajú túto výnimočnú tašku, pretože vedia, čo tam nájdu.
Bratia z Čiech
DHZ Nitrica už 20 rokov udržiava družobný vzťah s obcou Sudkov v Českej republike. Nefungujú len na báze formálnych zásad. Ide o skutočné priateľstvo, ktoré sa prejavuje pri pravidelných návštevách a spoločných podujatiach, akciách. „Keď boli v Sudkove povodne, neváhali sme a išli sme im na pomoc. Vieme, že keby sme potrebovali pomoc my, môžeme sa na nich obrátiť. Takéto situácie ukazujú, aká dôležitá je spolupráca,“ vysvetľuje veliteľ Ladislav Sány. Rovnako pomáhajú aj susedným obciam, ako sú Dolné Vestenice. Fungujú cez aplikáciu Fireport, ktorá ihneď upozorní členov zboru, že dakde treba zasahovať.
Fireport začne signalizovať a spúšťať automatickú sirénu všetkým aktívnym hasičom. Pomocou tejto aplikácie jednoducho hasiči odkliknú, či sa môžu zúčastniť výjazdu alebo nie. „Keď príde výzva, všetko ide bokom. Informuje nás, kto je k dispozícii, kam máme ísť, o čo konkrétne ide. Umožňuje nám to rýchlu koordináciu,“ dodáva veliteľ. Aj keď dobrovoľní hasiči nie sú profesionáli, ich výcvik a vybavenie musia spĺňať prísne kritériá. Šoféri hasičských áut potrebujú vodičský preukaz skupiny C, psychotesty a špeciálne školenie na majáky. Rovnako musia vždy dodržiavať zásady bezpečnosti, od výstroja až po povinnosť byť pri výjazde úplne triezvy. Ale to sú základné informácie, ktoré vie aj bežný smrteľník. „Pamätám si, ako jeden mladík behal po dedine na štvorkolke v zásahovej bunde. Myslel si, že to je ´cool´, ale my sme mu museli vysvetliť, že takto to nefunguje,“ spomína veliteľ. „Samozrejme sa nám začali ozývať miestni obyvatelia, že čo sa deje, kam treba ísť, či treba pomôcť. My sme ani nevedeli, o čom hovoria. Keď mi povedali, čo videli, zostal som v šoku. Hneď som dotyčného kontaktoval.
Keďže to bol jeho prvý priestupok, spolu sme to vyriešili tým, že dostal napomenutie. Nielen on, ale všetci si musia uvedomiť, že tá bunda nie je na predvádzanie sa, ale na ochranu,“ dopĺňa veliteľ Ladislav Sány.
Hrobárova práca
Dobrovoľné hasičstvo však prináša aj množstvo výziev. Členovia zboru musia byť pripravení zasahovať kedykoľvek, často vo fyzicky aj emocionálne náročných situáciách. „Nedávno sme dostali defibrilátor,“ hovorí Rafaela. „Dáva nám to možnosť pomáhať aj pri akútnych zdravotných problémoch.“ Výjazdy s defibrilátorom (AED), pri ktorých ide o záchranu života, patria samozrejme medzi tie najťažšie, lebo môže ísť o posledné minúty života pacienta. Onedlho by mal dobrovoľný hasičský zbor z Nitrice dostať aj sanitku. Rafaela opisuje, ako raz museli hodinu oživovať človeka, kým dorazila záchranka. „Nemôžeš si dovoliť vzdať sa, aj keď vidíš, že šance sú minimálne. V konečnom dôsledku, nikdy nevieš, kedy motyka vystrelí. Sú to emočne náročné situácie, ale to je hádam všetkým jasné “ priznáva.
Skupinu hasičov však humor neopúšťa. „Keď ideme na zásah, kde niekto zomrie, ja a môj kolega si povieme, že o robotu máme na tento týždeň postarané,“ hovorí Branislav, ktorý sa vo svojom profesijnom svete živí ako – hrobár. „Humor nám pomáha zvládnuť aj tie najťažšie situácie. Nie vždy je to, samozrejme, možné, ale každý, kto nás pozná, vie, že to myslíme s veľkou nadsázkou, “ priznáva Rafaela s úsmevom.
Stretávajú sa aj s oveľa bizarnejšími prípadmi. Jednou z udalostí, na ktorú si všetci dobre pamätajú je, keď ich privolali na štít hory kvôli údajne zranenému parašutistovi, ktorého SOS svetlo videli obyvatelia obce. Po náročnom pátraní, ktorého sa zúčastnili aj policajti, hasiči, psovodi a záchranári, našli však len partiu podgurážených ľudí, ktorí blikali svetlom na znak svojej večernej zábavy. Vraj tým chceli pozdraviť kamaráta z obce.
Ďalším prípadom bola situácia, keď prišli prívalové dažde na ich malú obec. Vedeli, čo to znamená. Znovu budú zaplavené pivnice a bude treba odčerpávať vodu. Tak aj bolo. Čoskoro ich zavolali s staršiemu mužovi. Keď dorazili, pozreli sa na seba, a boli v šoku. Bežne chodia na miesta, kde majú po kolená vody. Teraz sa však situácia zmenila, a voda v pivnici im nesiahla ani po členky. Snažili sa mu vysvetliť, že tú vodu svojím čerpadlom nebudú schopní odčerpať, lebo jej je veľmi málo. Muž sa však nahneval a trval na svojom, že on to chce dostať von iba s ich čerpadlom. „Nakoniec sme si spojili dve a dve dokopy. Muž tam stál s telefónom a čakal, čo sa bude diať. Chcel nás donútiť, aby sme to čerpadlo zapojili, ale my sme vedeli, že to nebude možné.
Po dlhom dohadovaní z neho vypadlo, že chcel vnukovi natočiť našu prácu, nech sa poteší. Viem, že to myslel v dobrom, ale treba myslieť na to, že niekde môže byť človek, ktorý skutočne potrebuje našu pomoc,“ spomína Patrik Toma.
Od plameňov k tradíciám
Dobrovoľní hasiči z Nitrice nie sú len ochrancovia pred požiarom a živelnými pohromami, ale sú aj neodmysliteľnou súčasťou spoločenského života obce. Keď sa blížia fašiangy, sú to práve oni, kto rozprúdi veselie v dedine. Ich nadšenie a organizačné schopnosti nepoznajú hranice. Skoro ako v televíznom seriáli Kobra 11. Dni detí sa pod ich taktovkou menia na nezabudnuteľné dobrodružstvo plné hier a smiechu, a počas akcií na darovanie krvi dokážu dodať odvahu aj tým, ktorým sa pri pohľade na ihlu zahmlieva pred očami. No čo je skutočne jedinečné, je prínos žien, ktoré boli v minulosti členkami zboru. Silvia, Erika a Oľga šijú kroje a kostýmy na pochovávanie basy, pričom si vystačia s tým, čo majú poruke. Kuchynské obrusy, staré záclony, kabáty, ba dokonca vyhodené rifle. Nič pre nich nie je na zahodenie.
Silvia Zajacová sa pýši hlavne jej citom pre detail. S úsmevom hovorí: „Chceme, aby naše akcie boli niečím výnimočné. Aj malé detaily dokážu spraviť veľký rozdiel.“ A má pravdu. Predstavte si napríklad kroj, ktorého sukňa bola kedysi hrubým stolovým obrusom na gazdovskom stole, no teraz žiari farbami. Ich práca však nie je len o tom, čo je vidieť na povrchu. Každý kroj, každý program, každá akcia je výsledkom hodín práce, spoločného smiechu a sem-tam aj nejakého nedorozumenia, ktoré sa však vždy vyrieši. Niekedy aj malým poldecákom na dodanie odvahy. Dvaja z dobrovoľných hasičov, konkrétne Rafaela a Patrik, sú súčasťou hudobnej kapely Pozliepanci.
Ľudová kapela Pozliepanci
Rafaela spieva a hrá na ozembuch, Patrik spieva a hrá na bubon. Kapela má štyroch členov a hrajú hlavne na ľudovú nôtu.
Ale vraj keď je pokročilá hodina, dokážu zahrať aj piesne z iného súdka. Jedinečným členom kapely je Tomáš Caňo. Síce nie je hasič, ale svoje miesto získal v skupine ako harmonikár a spevák, ktorého hudba je odrazom jeho vnútorného odhodlania. Hoci žije s telesným postihnutím, jeho vystúpenia dokazujú, že talent a vášeň nemajú konca. Anička zasa zastáva miesto saxofonistky. Spoločne sú súčasťou každej jednej akcie nielen ako hasiči a organizátori, ale aj ako hudobníci. Možno aj preto sa hudboné nástroje povaľujú dokonca v hasičskej zbrojnici. Jednoducho, sú vždy pripravení. Zabávajú svoje okolie, roztancujú ľudí. Jedno je úplne jasné, a to, že sú plní prekvapení a rôznych talentov.
Boj s financiami
Financovanie dobrovoľných hasičov nie je jednoduché a často si vyžaduje kreativitu a odhodlanie. Štátne dotácie pokrývajú len základné potreby, ako je výstroj, pohonné hmoty a nevyhnutná technika potrebná na zásahy.
Obec a rôzni darcovia, medzi ktorými sa nájdu aj jednotlivci, či firmy zo susedných obcí, prispievajú na ďalšie aktivity, ktoré by bez týchto príspevkov nebolo možné uskutočniť.
Napriek obmedzeným finančným prostriedkom sú hasiči hrdí na to, čo majú. Veliteľ uviedol veci na pravú mieru. „Máme presne stanovený dátum, dokedy musíme peniaze minúť. Napriek tomu si uvedomujeme, že naše financie sú dobre využité. Každá súčiastka či kus výstroja môže zachrániť život a nám zjednodušiť prácu.“ Ročne dostáva zborfinancie vo výške približne 3000 eur. Umožňuje im to postupne modernizovať a dopĺňať potrebnú výbavu.
Opora komunity
Spolupráca a solidarita sú hlavnými myšlienkami komunity. Či už ide o zásahy pri nešťastiach, organizáciu kultúrnych podujatí, alebo podporu susedných obcí, ich práca je nenahraditeľná. „Nie sme profesionáli, ale srdce dávame do všetkého, čo robíme,“ uzatvára veliteľ.
Patrik Toma však cíti krivdu. „Bez ohľadu na to, či som hasič ja alebo ktokoľvek iný, je smutné, ako málo je takáto práca ohodnotená. Nemyslím tým finančne, myslím tým skutočnú podporu a aspoň čiastočné uznanie.“ Spoločne sa zhodli na tom, že ich práca nie je o peniazoch, ale o pocite, že niekomu pomohli.
Autor: Sabina Ďuriačová
