23-ročná Michaela Šulavíková si splnila detský sen a dostala sa k výskumu obrích cicavcov v arktických vodách.
Keď vám niekto na Slovensku povie, že je špecialista na veľryby, znie to absurdne. Michaela Šulavíková z Ivanky pri Dunaji však dokázala, že sa to dá.
Študentka biológie na Univerzite Komenského si našla cestu k výskumu veľrýb cez zahraničné stáže v Španielsku a na Islande. Tento rok dokončila bakalársku prácu o populácii vráskavcov minke.
Skúmanie veľrýb je veľmi netradičný koníček. Ako ste sa k tomu dostali?
Nejakým spôsobom som to vedela od malička. Bola som vychovávaná k láske k prírode a vždy som milovala zvieratá. Zachraňovala som vtáčiky vypadnuté z hniezda, neustále som ťahala domov mačky z ulice a robila mame nervy. Spomínam si, že som umyla vianočného kapra šampónom, lebo som ho mala veľmi rada. Prečo veľryby, to už neviem. Veľmi ma fascinovali, pozerala som si obrázky, videá a na konci strednej som presne vedela, ako budem svoj život smerovať ďalej.
Po maturite ste už začali s výskumom?
Vôbec nie. Nastúpila som normálne na vysokú školu, študovala som teoretickú morskú biológiu, ale to bolo všetko. Na Slovensku je takmer nemožné, teda úplne nemožné, robiť terénny výskum so zameraním, ktoré som si vybrala. Univerzita to veľmi nepodporovala, nemala ako. Nechcela som sa uspokojiť len s tým, čo sa ponúka na Slovensku a bolo mi jasné, že za veľrybami budem musieť odísť. Preto som si v lete po prvom roku na výške začala hľadať stáž. Bolo to extrémne náročné, lebo som vôbec nevedela, ako to funguje. Písala som mnohým organizáciám, či už dobrovoľníckym, alebo študijným, rozoslala som milión životopisov a nakoniec to vyšlo.
Bolo to teda už spomínané Španielsko?
Áno, prvá bola v Španielsku v meste O´Grove. Podarilo sa mi odcestovať na dva týždne a pozorovali sme delfíny. Tie sú, mimochodom, tiež veľryby. Nevýhodou však bolo, že som si musela pobyt zaplatiť, keďže som bola v podstate bez skúseností a bez podpory školy. Bez praxe som pre miestnych výskumníkov nebola veľmi užitočná. Na druhú stranu tomu rozumiem, lebo tiež asi nevedeli, čo si počnú s človekom pochádzajúcim z krajiny bez mora. Na túto prvú skúsenosť nespomínam s takým nadšením, ako na tú neskoršiu. Bola však pre mňa veľmi potrebná, keďže som do budúcnosti mala na čom stavať.
Myslíte tým tú druhú stáž?
Práve vďaka zážitku, ktorý som mala z tej prvej stáže, som vedela, akým chybám sa vyhnúť. Argumentovala som tým, že už mám aspoň nejaké skúsenosti a hlavne ovládam teóriu, ktorú nikdy nevyužijem, ak nedostanem šancu. Tentokrát som si vybavila stáž cez výskumné centrum na Islande a kontaktovala som priamo zodpovednú osobu. Nakoniec som zistila, že celá organizácia patrí pod Islandskú univerzitu. Prišla som na leto a už vtedy som mala stanovený cieľ, že tam napíšem bakalárku. Cieľom mojej práce bolo analyzovať populáciu vráskavcov minke s ohľadom na ich vernosť oblasti a kolísania ich početnosti.
Čím sa teda tieto dve stáže líšili?
V prvom rade som už vedela, do čoho idem. So serióznejším nastavením, ale aj s reálnym prehľadom, čo budem robiť. A mala som cieľ a vedela som, že to, čo budem pozorovať, bude mať aj výsledok. Na Islande som bola dlhšie, preto sme sa aj lepšie skoordinovali s tímom. Naozaj som si s nimi veľmi sadla a so svojou školiteľkou sme v kontakte aj mimo akademických vecí. Na prvej stáži to bola taká ochutnávka. Na Islande sme boli viac priamo v teréne, na lodi, čipovali sme veľryby. V Španielsku sme boli skôr v labákoch.
Ako vyzeral váš bežný deň? Je to totiž veľmi špecifické miesto aj práca.
Paradoxne môj deň začínal naopak. Na dome nás bolo desať stážistov, pričom pokyny hovorili, že za deň by sme mali absolvovať dokopy aspoň dve plavby – ráno a večer. Ja som viac uprednostňovala večerné, ktoré začínali o ôsmej a končili o jedenástej. Bolo to nádherné. Užívala som si západ slnka, pokojné pozorovanie, a po skončení plavby som nevynechala večernú prechádzku. Keďže v tom čase bol polárny deň, svetlo bolo naozaj stále a spávať som bežne chodila asi o druhej. Na druhý deň som vstávala okolo deviatej a doobeda, alebo skôr do ďalšej plavby, som bola v kancelárii vo výskumnom centre.
Čo bolo vašou náplňou práce na lodi?
Na loď sme išli zbierať dáta. To znamená, že sme pozorovali s pripravenými foťákmi hladinu a čakali, či sa niečo objaví. Jeden pozoroval veľryby a prírodné podmienky. Zaznamenával environmentálne dáta typu vietor, oblačnosť, zrážky – tie sa zbierajú každú polhodinu. A zapisoval si aj behaviorálne údaje. Čo znamená, že si poznačí, kedy sa veľryba vynorí, kedy sa ponorí, ako dlho jej to trvá. Či má nejaké zaujímavé správanie, ako napríklad výskoky z vody.
Je to veľa úloh naraz. Tomu druhému stážistovi zostala nejaká práca?
Jasné, ten druhý fotil. Aj to bolo dosť náročné. Takže som buď striehla z pozorovacej veže na veľryby s foťákom, alebo som si zapisovala, čo robia a aké sú podmienky, ktoré by mohli ovplyvniť ich správanie. Neskôr v kancelárii som sa venovala tvorbe katalógov a spracovaniu tých dát, ktoré sme nazbierali. Z fotiek som identifikovala veľryby, hľadala nejaké znaky – odlišnosti a podobnosti.
Určite ste zažili veci, ktoré sa pre vás možno stali rutinou, ale pre nás sú úplnou exotikou. Viete si spomenúť na nejaký zaujímavý zážitok?
Napadá mi jeden vtipný. Keď sme tagovali veľrybu, čo znamená, že sme jej pripínali lokátor, vďaka ktorému sme vedeli určiť jej pohyb a správanie.
To ste sa dostali tak blízko?
Robí sa to takým špeciálnym stickom, vyzerá to ako veľká selfie tyč. Takto blízko sa dá dostať k veľrybe len v čase oddychu, v noci, keď ich neotravujú lode. Aj my sme boli len na malej loďke. Úlohy boli presne rozdelené. Jeden bude tagovať, druhý kormidlovať, tretí fotiť a pozorovať a posledný lietať s dronom. Lenže dlho sa nám nedarilo nájsť pokojnú veľrybu. Všetky sa buď kŕmili, takže mali otvorené oči a vedeli vyštartovať priamo po tebe. To je veľmi nebezpečné. Taký zásah, aký sme sa chystali urobiť, je možný len pri pokojnej rybe, ak sme nechceli riskovať. Konečne sme našli pokojnú veľrybu. Ale v momente, keď sme už boli pripravení, začala sa kŕmiť presne smerom k nám. Proti nám sa teda rútila veľryba s otvorenou papuľou. Rýchlo sme naštartovali čln a chceli sme v pokoji odísť, ale stala sa zvláštna vec, ktorú si doteraz nevieme vysvetliť. Z nejakého dôvodu sme o niečo zavadili motorom pod hladinou. Nebolo možné, aby sme narazili na dno, lebo sme vedeli, že pod sebou máme niekoľko desiatok metrov vody. Nechápeme teda ako, ale motor sa rozbil. Veľryba nás našťastie minula, ale až do rána sme plachtili, veslovali, nechávali sa unášať prílivom až na breh. Teraz sa tomu veľmi smejem, ale v tej chvíli mi nebolo všetko jedno.
Ako vedkyni vám neprekážajú aktivisti? Možno preháňajú, robia zlé meno…
Aktivisti primárne bojujú za to, aby sa ukončil lov veľrýb, ktoré v tejto dobe naozaj nie je potrebné loviť. Už sa to naozaj toľko nerobí, ale napríklad na Faerských ostrovoch raz za rok v rámci ich kultúry ešte áno a to mi naozaj prekáža. No veľrybí aktivisti nerobia nejaké extrémne radikálne kroky typu hádzania oleja na maľby alebo nejaké sabotáže, skôr sa činia prostredníctvom rôznych vzdelávacích aktivít či spoločného čistenia pláží, písaním petícií alebo listov. Podľa mňa je veľmi super poukázať na problém zdravým a kultúrnym spôsobom – a ešte pri tom vyčistiť pláž! – a veľmi to podporujem.
Autorka: Sofia Michalčíková
Fotografie: Michaela Šulavíková
