All Posts By

Sofia Michalčíková

Študentka z Ivanky skúma veľryby na Islande

23-ročná Michaela Šulavíková si splnila detský sen a dostala sa k výskumu obrích cicavcov v arktických vodách.

Keď vám niekto na Slovensku povie, že je špecialista na veľryby, znie to absurdne. Michaela Šulavíková z Ivanky pri Dunaji však dokázala, že sa to dá.

Študentka biológie na Univerzite Komenského si našla cestu k výskumu veľrýb cez zahraničné stáže v Španielsku a na Islande. Tento rok dokončila bakalársku prácu o populácii vráskavcov minke.

Skúmanie veľrýb je veľmi netradičný koníček. Ako ste sa k tomu dostali?

Nejakým spôsobom som to vedela od malička. Bola som vychovávaná k láske k prírode a vždy som milovala zvieratá. Zachraňovala som vtáčiky vypadnuté z hniezda, neustále som ťahala domov mačky z ulice a robila mame nervy. Spomínam si, že som umyla vianočného kapra šampónom, lebo som ho mala veľmi rada. Prečo veľryby, to už neviem. Veľmi ma fascinovali, pozerala som si obrázky, videá a na konci strednej som presne vedela, ako budem svoj život smerovať ďalej.

Po maturite ste už začali s výskumom?

Vôbec nie. Nastúpila som normálne na vysokú školu, študovala som teoretickú morskú biológiu, ale to bolo všetko. Na Slovensku je takmer nemožné, teda úplne nemožné, robiť terénny výskum so zameraním, ktoré som si vybrala. Univerzita to veľmi nepodporovala, nemala ako. Nechcela som sa uspokojiť len s tým, čo sa ponúka na Slovensku a bolo mi jasné, že za veľrybami budem musieť odísť. Preto som si v lete po prvom roku na výške začala hľadať stáž. Bolo to extrémne náročné, lebo som vôbec nevedela, ako to funguje. Písala som mnohým organizáciám, či už dobrovoľníckym, alebo študijným, rozoslala som milión životopisov a nakoniec to vyšlo.

Bolo to teda už spomínané Španielsko?

Áno, prvá bola v Španielsku v meste O´Grove. Podarilo sa mi odcestovať na dva týždne a pozorovali sme delfíny. Tie sú, mimochodom, tiež veľryby. Nevýhodou však bolo, že som si musela pobyt zaplatiť, keďže som bola v podstate bez skúseností a bez podpory školy. Bez praxe som pre miestnych výskumníkov nebola veľmi užitočná. Na druhú stranu tomu rozumiem, lebo tiež asi nevedeli, čo si počnú s človekom pochádzajúcim z krajiny bez mora. Na túto prvú skúsenosť nespomínam s takým nadšením, ako na tú neskoršiu. Bola však pre mňa veľmi potrebná, keďže som do budúcnosti mala na čom stavať.

Myslíte tým tú druhú stáž?

Práve vďaka zážitku, ktorý som mala z tej prvej stáže, som vedela, akým chybám sa vyhnúť. Argumentovala som tým, že už mám aspoň nejaké skúsenosti a hlavne ovládam teóriu, ktorú nikdy nevyužijem, ak nedostanem šancu. Tentokrát som si vybavila stáž cez výskumné centrum na Islande a kontaktovala som priamo zodpovednú osobu. Nakoniec som zistila, že celá organizácia patrí pod Islandskú univerzitu. Prišla som na leto a už vtedy som mala stanovený cieľ, že tam napíšem bakalárku. Cieľom mojej práce bolo analyzovať populáciu vráskavcov minke s ohľadom na ich vernosť oblasti a kolísania ich početnosti.

Čím sa teda tieto dve stáže líšili?

V prvom rade som už vedela, do čoho idem. So serióznejším nastavením, ale aj s reálnym prehľadom, čo budem robiť. A mala som cieľ a vedela som, že to, čo budem pozorovať, bude mať aj výsledok. Na Islande som bola dlhšie, preto sme sa aj lepšie skoordinovali s tímom. Naozaj som si s nimi veľmi sadla a so svojou školiteľkou sme v kontakte aj mimo akademických vecí. Na prvej stáži to bola taká ochutnávka. Na Islande sme boli viac priamo v teréne, na lodi, čipovali sme veľryby. V Španielsku sme boli skôr v labákoch.

Ako vyzeral váš bežný deň? Je to totiž veľmi špecifické miesto aj práca.

Paradoxne môj deň začínal naopak. Na dome nás bolo desať stážistov, pričom pokyny hovorili, že za deň by sme mali absolvovať dokopy aspoň dve plavby – ráno a večer. Ja som viac uprednostňovala večerné, ktoré začínali o ôsmej a končili o jedenástej. Bolo to nádherné. Užívala som si západ slnka, pokojné pozorovanie, a po skončení plavby som nevynechala večernú prechádzku. Keďže v tom čase bol polárny deň, svetlo bolo naozaj stále a spávať som bežne chodila asi o druhej. Na druhý deň som vstávala okolo deviatej a doobeda, alebo skôr do ďalšej plavby, som bola v kancelárii vo výskumnom centre.

Čo bolo vašou náplňou práce na lodi?

Na loď sme išli zbierať dáta. To znamená, že sme pozorovali s pripravenými foťákmi hladinu a čakali, či sa niečo objaví. Jeden pozoroval veľryby a prírodné podmienky. Zaznamenával environmentálne dáta typu vietor, oblačnosť, zrážky – tie sa zbierajú každú polhodinu. A zapisoval si aj behaviorálne údaje. Čo znamená, že si poznačí, kedy sa veľryba vynorí, kedy sa ponorí, ako dlho jej to trvá. Či má nejaké zaujímavé správanie, ako napríklad výskoky z vody.

Je to veľa úloh naraz. Tomu druhému stážistovi zostala nejaká práca?

Jasné, ten druhý fotil. Aj to bolo dosť náročné. Takže som buď striehla z pozorovacej veže na veľryby s foťákom, alebo som si zapisovala, čo robia a aké sú podmienky, ktoré by mohli ovplyvniť ich správanie. Neskôr v kancelárii som sa venovala tvorbe katalógov a spracovaniu tých dát, ktoré sme nazbierali. Z fotiek som identifikovala veľryby, hľadala nejaké znaky – odlišnosti a podobnosti.

Určite ste zažili veci, ktoré sa pre vás možno stali rutinou, ale pre nás sú úplnou exotikou. Viete si spomenúť na nejaký zaujímavý zážitok?

Napadá mi jeden vtipný. Keď sme tagovali veľrybu, čo znamená, že sme jej pripínali lokátor, vďaka ktorému sme vedeli určiť jej pohyb a správanie.

To ste sa dostali tak blízko?

Robí sa to takým špeciálnym stickom, vyzerá to ako veľká selfie tyč. Takto blízko sa dá dostať k veľrybe len v čase oddychu, v noci, keď ich neotravujú lode. Aj my sme boli len na malej loďke. Úlohy boli presne rozdelené. Jeden bude tagovať, druhý kormidlovať, tretí fotiť a pozorovať a posledný lietať s dronom. Lenže dlho sa nám nedarilo nájsť pokojnú veľrybu. Všetky sa buď kŕmili, takže mali otvorené oči a vedeli vyštartovať priamo po tebe. To je veľmi nebezpečné. Taký zásah, aký sme sa chystali urobiť, je možný len pri pokojnej rybe, ak sme nechceli riskovať. Konečne sme našli pokojnú veľrybu. Ale v momente, keď sme už boli pripravení, začala sa kŕmiť presne smerom k nám. Proti nám sa teda rútila veľryba s otvorenou papuľou. Rýchlo sme naštartovali čln a chceli sme v pokoji odísť, ale stala sa zvláštna vec, ktorú si doteraz nevieme vysvetliť. Z nejakého dôvodu sme o niečo zavadili motorom pod hladinou. Nebolo možné, aby sme narazili na dno, lebo sme vedeli, že pod sebou máme niekoľko desiatok metrov vody. Nechápeme teda ako, ale motor sa rozbil. Veľryba nás našťastie minula, ale až do rána sme plachtili, veslovali, nechávali sa unášať prílivom až na breh. Teraz sa tomu veľmi smejem, ale v tej chvíli mi nebolo všetko jedno.

Ako vedkyni vám neprekážajú aktivisti? Možno preháňajú, robia zlé meno…

Aktivisti primárne bojujú za to, aby sa ukončil lov veľrýb, ktoré v tejto dobe naozaj nie je potrebné loviť. Už sa to naozaj toľko nerobí, ale napríklad na Faerských ostrovoch raz za rok v rámci ich kultúry ešte áno a to mi naozaj prekáža. No veľrybí aktivisti nerobia nejaké extrémne radikálne kroky typu hádzania oleja na maľby alebo nejaké sabotáže, skôr sa činia prostredníctvom rôznych vzdelávacích aktivít či spoločného čistenia pláží, písaním petícií alebo listov. Podľa mňa je veľmi super poukázať na problém zdravým a kultúrnym spôsobom – a ešte pri tom vyčistiť pláž! – a veľmi to podporujem.

Autorka: Sofia Michalčíková

Fotografie: Michaela Šulavíková

Naša recenzia: Grann vytvára literárny súdny proces o histórii a pravde

Obálka knihy

Posledná plavba lode Wager spája dokumentárny realizmus s filozofickou otázkou objektivity.

Históriu píšu preživší. Ale môžu si ju aj vymyslieť? Túto otázku si kladie čitateľ najnovšej knihy Davida Granna už od prvých strán.

Posledná plavba lode Wager z roku 2024 zachytáva tragický príbeh posádky plachetnice z polovice osemnásteho storočia. Americký autor však predkladá viac než historický dokument. Vytvára literárnu konfrontáciu s pravdou samotnou.

Tri denníky, tri reality

Kniha nemá klasickú hlavnú postavu. Namiesto toho autor predstavuje trojicu mužov, z ktorých každý vnímal katastrofu inak.

Kapitán Cheap túžil po velení vlastnej lode. Dostal malú nemotornú plachetnicu a s ňou zodpovednosť za dvesto päťdesiat životov. Lodný tesár Bulkeley si zakladal na rešpekte a tvrdohlavosti. Mladý poručík Byron prežíval romantické sny o námorníckej službe.

Všetci traja si viedli denníky. Ich výpovede sa často nezhodovali, čo vytvára literárne napätie medzi subjektívnymi pravdami.

Reťaz tragédii začína už na palube. Skorbut, strata kontaktu s flotilou, búrky a napokon stroskotanie. Grann však ukazuje, že skutočné peklo začína až na nehostinných brehoch Patagónie.

Cez dvesto ľudí bez potravín v mraze. Autor naturálne opisuje, ako núdza mení ľudí na zvery. Každú zradu, každú smrť, každý zúfalý pokus o útek si niekto zaznamenáva.

Dva roky atmosféry paranoje vytvárajú nekonečný kruh konfliktov. „Zahľadenosť do seba v čase najväčšej krízy“ – takto Grann charakterizuje ľudské správanie v extrémnych situáciách.

Dokumentárny realizmus bez sentimentu

Grann sa etabloval ako majster dokumentárnej literatúry. Drží sa faktov, vychádza z primárnych zdrojov, denníkov a súdnych spisov. Knihu dopĺňajú archívne dokumenty a autorove fotografie z patagónskeho ostrova.

Postavy vykresľuje komplexne, ale s chladným odstupom. Ani raz čitateľ nepocíti romantický nádych, na aký sme zvyknutí z populárnych filmov o námorníkoch.

Naturálne opisy skutočného utrpenia definitívne vyvrátia kult pirátov ako prototypu slobody. Grann bez servítky odhaľuje krutú realitu tej doby.

Miestami sa čitateľ môže stratiť v množstve mien a opisov. Niektoré pasáže prerušujú sústredenú dejovú líniu. Jazyk zostáva pútavý, no vyžaduje trpezlivosť.

Toto nie je klasický triler, ale dokumentárny román s vlastnými pravidlami. Grann si vyžaduje špecifické publikum – čitateľov ochotných premýšľať nad textom.

Večná téma v historickom kostýme

Otázka objektivity vystupuje v knihe podobne očividne, ako v súčasnej spoločnosti. Grann rieši problém, ktorý poznáme z každodenného života – účastníci rovnakej udalosti ju opisujú úplne inak.

Autor sa zameriava na konkrétne ľudské osudy, ale jeho téma presahuje osemnáste storočie. V dobe „alternatívnych faktov“ pôsobí kniha ako varovanie pred jednoduchými odpoveďami.

Grann nikdy nezodpovedá kľúčovú otázku. Nevie, kto bol vinníkom celej tragédie. Nekáže o tom, akým zločinom sa dalo predísť. Nehovorí, kto je pred očami „Boha a ľudí čistý“.

Namiesto toho predkladá informácie a vyzýva čitateľa na vlastný morálny súd. Ak je to vôbec možné.

Posledná plavba lode Wager funguje ako súdny proces bez verdiktu. Do detailov, ale s odstupom opisuje okolnosti stroskotania, ale jej hlavná hodnota spočíva v otázkach, ktoré zostávajú nezodpovedané.

Autorka: Sofia Michalčíková

Ako sa nevzdať nádeje: Konferencia priniesla nový pohľad na aktuálne výzvy

Trinásteho novembra sa v Bratislave uskutočnila konferencia Spoločne hľadať nádej. Jej cieľom bolo osloviť širokú verejnosť a diskutovať o rôznych témach – od politiky a verejného života až po súčasné krízy, ktoré trápia každého z nás. Hlavným posolstvom však nebolo len kritizovať, či prichádzať na nové riešenia, ale ako vyplýva z názvu, hľadať nádej. Inštitút vzdelávania a inovácií v politike (IVIP) zorganizoval toto fórum v spolupráci s Nadáciou Konrada Adenauera. Fórum sa uskutočnilo aj v súvislosti so spomienkou na 35. výročie Nežnej revolúcie v nadväznosti na tému slobody a očakávania zmeny.

Konferencia bola určená pre ľudí, ktorí to podľa názoru organizátorov so Slovenskom ešte nevzdali. Hoci sa tu množstvo vecí nevyvíja úplne priaznivým spôsobom, tak tu chcú zostať a prispieť k tomu, aby mohli v budúcnosti prinášať spoločnosti to, čo jej chýba a čo sú schopní poskytnúť.

Podobne sa vyjadril aj organizátor a riaditeľ IVIP Ján Fabičovic: „Napriek beznádeji stretávam ľudí, ktorí majú v sebe stále plamienok nádeje. Niežeby žili falošným pozitivizmom a nahováraním si, že to bude dobré samo od seba, ale sú ochotní prispieť k tomu, aby sme sa mali na Slovensku, v Európe lepšie. A považovali sme za potrebné, tieto plamienky nádeje poskladať.”

Cieľom bolo zjednotiť ľudí s rôznymi názormi do spoločného dialógu a diskutovať o témach ako sloboda, školstvo, zdravotníctvo, politika, využívanie potenciálu regiónov, ekonómia, či silné a slabé stránky štátu. Napríklad, pokiaľ ide o zdravotníctvo, František Mikloško prejavil názor, že pacienti najviac potrebujú ľudský prístup a

víziu vyliečenia, nielen lieky, alebo kalkulácie, koľko by to malo stáť. Čo sa týka občianskej sféry, Marián Čaučík, vedúci eRka (Hnutia kresťanských spoločenstiev detí), sa vyjadroval k budovaniu malých spoločenstiev inšpirovaných tajnou cirkvou počas komunizmu. V nich si vedeli ľudia budovať svoju identitu a na základe toho neskôr aj pochopiť ľudí s iným názorom.

Experti z odlišných oblastí aj z politickej scény, v diskusných paneloch, rozoberali spoločne rôzne témy a odpovedali na otázky účastníkov.

Svoj názor z publika poskytla aj Anežka Karľa: „Fascinuje ma, že zmena sa postupne začína diať. Bolo vidieť, že ľudia z rôznych spektier spolu dokážu fungovať. Najviac ma zaujala myšlienka, že spolupráca má prednosť pred dialógom. To je aj moja skúsenosť z ukrajinských hraníc. Stretli sme sa tam od liberálneho spektra až po gréckokatolícku charitu a napriek rozdielom, v spolupráci sme boli veľmi prepojení. Dôležité bolo, že my chceme pomáhať, to stačilo. A potom, keď už tam aj bola rôznosť názorov, vedeli sme sa rešpektovať, brať to s humorom a nechať človeku, to, čo potrebuje vo svojich hodnotách mať.”

Motivácia na zorganizovanie Fóra Spoločného hľadania nádeje je aj súčasná situácia vo svete, ktorá je veľmi nestabilná a najmä mladým ľuďom neposkytuje istotu. V ovzduší amerických volieb, ktoré vyvolávajú kontroverziu aj na Slovensku, ďalej vojny na Ukrajine, ktorá sa nás priamo dotýka ako susednej krajiny a mnohých aj vnútorných nezhôd, ľudia podľa slov riaditeľa IVIP spejú k beznádeji. Najmä mladí odchádzajú zo Slovenska a vedú sa nekonečné boje medzi silno polarizovanou spoločnosťou. Podľa slov z prednášky Michala Krčméryho by sme mali byť „aktérmi pozitívnej zmeny”, ktorí nielen kritizujú a snažia sa riešiť problémy, ale ako aktívne tvoriť dobro ako odpoveď na otázky nezhôd.

„Všetko stálo na troch základných otázkach: Napriek mnohému, čo môžeme na Slovensku kritizovať, a robíme to často, mali by sme si priznať, na čo sme hrdí a pomenujme si, kam sme sa posunuli a na čom môžeme stavať. Ďalej potrebujeme hľadať to, čo nás spája. Naprieč rôznymi názorovými spektrami a bublinami skúsme nájsť veci, na ktorých sa dokážeme zhodnúť, odraziť sa od nich. Poslednou otázkou je, kam smerujeme a aké posolstvo odovzdáme našim deťom,” dodáva Ján Fabičovic.

Konferencia tak priniesla nielen nové pohľady na aktuálne problémy, ale aj konkrétne inšpirácie, ako sa ľudia rôznych názorov môžu zjednotiť pri hľadaní riešení. Podujatie vyzvalo občanov, aby v sebe udržali plamienok nádeje a spoločne sa podieľali na budovaní lepšej budúcnosti.

Sofia Michalčíková